Vladimír Manda: K výročiu narodenia K. Marxa.

Pri príležitosti výročia narodenia K. Marxa (5. máj 1818) som objavil veľmi zaujímavý príspevok P. S. Adlera, uverejnený na stránkach Jacobin: „Čo socialisti môžu prevziať zo strategického riadenia v súkromných korporáciách“. 

Keďže príspevok z môjho pohľadu ukazuje nie len na stálu aktuálnosť Marxovho odkazu, ale navyše ukazuje aj to, na čo sa pri oprávnenej kritike kapitalizmu často zabúda, ako sa nové „socialistické prvky“, v danom prípade vo sfére výroby formujú v „lone“ samotného kapitalizmu, rozhodol som sa čitateľom voľnejším prerozprávaním ho sprostredkovať. Ako v závere príspevku konštatuje autor, „Ak má byť socializmus rozvinutejší ako kapitalizmus, tak čiastočne aj preto, že môže budovať na dosiahnutých výsledkoch kapitalizmu, z ktorých je zospoločenštenie práce tým najvýznamnejším výdobytkom kapitalizmu“.

Nielen súčasná pandémia koronavírusu ukazuje na nutnosť prechodu od súkromného vlastníctva k spoločnému vlastníctvu výrobných prostriedkov, od trhovej konkurencii k širokej ekonomickej koordinácii činností, ale ukazujú nato aj narastajúce klimatické problémy. Zvládnutie transformácie rozhodujúcich častí ekonomiky, pre dosiahnutie uhlíkovej neutrality si bude vyžadovať obrovské investície, ktoré nebude možné zvládnuť prostredníctvom existujúcej kapitalistickej formy ekonomiky jednoznačne orientovanej na dosahovanie súkromného zisku.

Nutnosť prechodu k socialistickej ekonomike je však spätá aj s vnútornou dynamikou rozvoja buržoázneho spôsobu výroby. Prudký globálny rozvoj transportných a komunikačných prostriedkov podporuje vznik celosvetovej siete vzájomne závislých ekonomických subjektov, čo vedie  v súlade s Marxovým predpokladom k neustálemu prehlbovaniu spoločenskej, kolektívnej povahy práce, ktorá sa ale dostáva do stále hlbšieho konfliktu s jej súkromným riadením orientovaným nie na celospoločenský prospech, ale na dosahovanie maximálneho súkromného zisku. A tento ekonomický „miš-maš“ vyúsťuje nutne do stále hlbších kríz v každom smere. 

V spoločnosti však prevláda antipatia k socialistickej ekonomike, pretože podľa bežného názoru a skúseností z bývalej sovietskej socialistickej ekonomiky, má dva veľké nedostatky. Prvým je, neefektívnosť a druhým je nedostatok demokracie. Autor sa však pokúša ukázať, že priamo v srdci buržoáznej ekonomiky, vo veľkých korporáciách existuje dostatok príkladov, ktoré ukazujú na to, že plánovanú socialistickú ekonomiku je možné zjednotiť ako s demokraciou, tak aj s inováciami, efektívnosťou a motiváciou, teda štyrmi hlavnými nedostatkami bývalej sovietskej ekonomiky. 

Demokracia – centrálne plánovanie sovietskej ekonomiky umožnilo odstrániť iracionalitu kapitalistického systému opierajúceho sa o konkurenciu prejavujúcu sa napríklad v nezamestnanosti, ale negatívnym dôsledkom bol nedemokratický proces plánovania ekonomiky od vrchu dole, čo sa v ekonomických teóriách dostalo názov príkazovej ekonomiky. Uvedený systém následne nijako nemotivoval pracovníkov v základných výrobných článkoch, aby vyvíjali vlastnú ekonomickú aktivitu orientovanú na dosahovanie plánovaných cieľov. 

Lenže podobné momenty môžeme vidieť aj v mnohých súčasných súkromných firmách, kde strategické plány firiem nereflektujú príležitosti a zmeny v najnižších ekonomických jednotkách. Aby uvedený problém firmy prekonali začínajú diferencovať medzi rozhodnutiami, ktoré je nutné vykonať na najvyššej úrovni a rozhodnutiami, ktoré je možné ponechať na nižších úrovniach. Niektoré firmy rozvinuli riadiace techniky, kde sa na centrálnych rozhodnutiach podieľajú aj nižší manažéri. Najvyšší manažéri formulujú ciele, zisťujú spätnú väzbu od nižších úrovní a ciele revidujú vo svetle reakcie nižších úrovní. 

Je jasné, že uvedený proces nemá v rámci súkromných korporácii demokratickú povahu , lebo ako manažéri tak aj ciele sú podriadené zisku súkromných vlastníkov. Avšak naznačený mechanizmus plánovania a riadenia za podmienok socialistickej ekonomiky, kde by o spoločných cieľoch nerozhodovali súkromné záujmy ale spoločnosťou demokraticky volení predstavitelia, daný proces plánovania by mohol nadobudnúť demokratickú povahu. V jeho rámci by sa na plánovaní ekonomických procesov podieľali svojou mierou všetky zúčastnené zložky. 

Inovácie – významným problémom nie len socialistického plánovania je otázka inovácií vo výrobe. Keďže sa korporácie nemohli spoliehať len na tlak trhu, tak začali podľa sovietskej ekonomiky zakladať samostatné výskumné jednotky. A rovnako ako v socializme narazili na problém nedostatočnej prepojenosti výskumných centier na potreby ekonomických subjektov. Vynaliezalo sa to, čo ekonomické jednotky nemali záujem realizovať. Lepšie manažované korporácie našli spôsob ako tento rozpor prekonať. Zapojili manažérov ekonomických jednotiek do riadenia výskumných jednotiek. Výskumníci tak rozvíjajú spoluprácu s pracovníkmi ekonomických jednotiek a spolu sa podieľajú na inováciách. V socialistických podmienkach by bol uvedený model schopný podstatne rýchlejšej akcelerácie pretože by sa opieral o spoločný záujem ako o demokratické riadenie. 

Efektívnosť – Socializmu ponúkol veľký nárast efektívnosti výroby najmä preto, že namiesto toho, aby sa každá firma rozvíjala na základe vlastných skúseností, sovieti rozšíriť najlepšie formy práce prostredníctvom platných štandardov do celej ekonomickej sféry. Robotníci však tieto štandardy neprijímali za svoje vlastné a vyhýbali sa ich uplatňovaniu. Tam, kde bol proces štandardizácie úspešný viedol často k výrobe lacnejším produktom, ale len v priemernej a nie najvyššej kvalite. S rovnakým problémom sa stretávajú aj súkromné korporácie. Snažia sa do celej korporácie vniesť tie najefektívnejšie formy práce. Ale tak ako v bývalom ZSSR aj tu robotníci vzdorujú reglementácii svojej práce a samotné výrobné jednotky vzdorujú zavádzaniu štandardizovaných noriem do svojej činnosti. Súkromné korporácie sa daný problém snažia prekonať prostredníctvom vytvárania skupín expertov a popredných pracovníkov, ktorí sa snažia nové normy práce vniesť do pracovnej činnosti nie ako normy obmedzujúce samostatnú tvorivosť, ale ako normy podpory tvorivosti pracovníkov. 

Motivácia – socialistické plánovanie neviedlo k motivácii pracovníkov. Aj veľké súkromné firmy s tým majú problémy. Aj oni potrebujú aby boli pracovníci na jednej strane dostatočne kolektivistickí, aby boli ochotní spolupracovať, ale súčasne potrebujú aby boli pracovníci aj dostatočne individualistickí a využívali svoje vlastné myslenie a tvorivosť. Riešením uvedenej dilemy je vytváranie špecializovaných rolí. Najviac pracovníkov sa usmerňuje na práce, ktoré od nich vyžadujú predovšetkým podriaďovať sa spoločným úlohám a časť pracovníkov sa poveruje úlohami, ktoré vyžadujú inováciu a kreativitu. 

Iné firmy vytvárajú nový systém odmien, ktorý podporuje syntézu individualizmu a kolektivizmu čo autor nazýva interdependent individualism, teda niečo ako závislý individualizmu. Pracovníci sú odmeňovaní ako za individuálne prispenie k realizácii spoločných cieľov ako aj za ich úsilie spolupracovať s ostatnými. Je zjavné, že v socialistickej ekonomike, ktorá by nakoniec mala odmeňovať podľa dosiahnutého výkonu, by uvedenej organizácii práce nemalo stáť nič v ceste. 

Ako z uvedeného príspevku vidieť, je možné, že niektoré názory Marxa sú prekonané, ale jeho spoločensko-ekonomické zdôvodnenie nutnosti prechodu od súkromného vlastníctva k spoločenskému vlastníctvu výrobných prostriedkov, jeho vízia nutnosti prejsť z buržoáznej formy spoločnosti do socialistickej nielen že nie je zastaraná, ale práve naopak, v súčasných podmienkach sa stáva stále aktuálnejšou. 

Vladimír Manda

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

17 thoughts on “Vladimír Manda: K výročiu narodenia K. Marxa.

  • 6. mája 2020 at 12:18
    Permalink

    Aká je miera demokracie v socializme ? Až za hranice systému ?!

    Československá pospolitosť sa v slávnych novembrových dňoch demokraticky rozhodla skoncovať so socializmom, čo demokraticky potvrdila v jagavých júnových dňoch v 1. posocialistických voľbách, a svoje rozhodnutie demokraticky potvrdzujú ( za správne ) voľby čo voľby už krásnych 30 kapitalistických liet.

    Takže koľko vlády ľudu si doprajeme v socializme ?

     
    Reply
    • 6. mája 2020 at 16:08
      Permalink

      Martin, odpoveď: ukazuje sa čoraz jasnejšie, že „československá pospolitosť“ sa nerozhodla skoncovať so socializmom v 1989. Myslím, že už máte vlastné skúsenosti s politikou a vidíte, ako sa „slovenská pospolitosť“ zamilovala raz do Kisku ako prezidenta a raz do Čaputovej a zvolili si ich demokraticky…, ak ideme za čerstva tak ste vo februári 2020 zaregistrovali, ako sa slovenská spoločnosť jednoznačne a demonštratívne rozhodla že vládnuť má Matovič&ďalší traja milionári, ak nemáte skúsenosti z toho obdobia 1989 – 1992 tak si naštudujte, ako sa čs.spoločnosť rozhodla s vďakou prijať kapitalizmus a odovzdať Koženému a spol. svoje peniaze i svoje podniky a neskôr pracovné miesta…myslím, že už ste pochopili ten MAM&KLAM politiky…možno už boli ľudia ubití po ľudovom vzodmutí roku 1968, ale to boli ubití i po kapitulácii čs.armády v 1938 a obsadení a rozdelení Československa…i keď tu potom boli aj SNP v auguste 1944 i Pražské povstanie v 1945.
      Takže vidíte, že niečo na tej myšlienkovej konštrukcii o „čs.pospolitosti, ktorá sa demokraticky rozhodla skoncovať so socializmom“ NESEDÍ.

       
      Reply
    • 7. mája 2020 at 7:41
      Permalink

      Martin, myslím, že Vaše tvrdenie o „demokratických“ voľbách po roku 1989 Vás zvádza na scestné závery. Ak je demokracia rozhodovanie o vôli a politika je presadzovaním záujmov, potom možno dokázať, že žiadne voľby po roku 1989 neboli „demokratické“. ( Viem argumentovať aj formálne, či dokonca parametre volebného systému). Ostrakizácia, podľa verejnej mienky/ davovej psychózy je niečo iné, ako demokratická správa verejných (rés publicae- vecí spoločných). Plebiscity, organizované médiami, boli vždy (po roku 1989), ostrakizáciou médiami určených. Preto sú výsledky vždy katastrófou (VPN- Gálom a Mikloškom riadený prevrat, Dzurindom organizovaná demontáž štátu, Karafiátovej epizóda, či nateraz puč imbecilov na čele a okolo Matoviča). Prvé voľby boli referendom proti „štátostrane“ (vláde nomenklatúry), ďalšie voľby boli proti koalícii Weissovej postnomenklatúry, jezuitskej scholastiky a liberálnej demagógie. Potom zaradom proti „pražskej“ vláde, proti „mečiarizmu“, proti dzurindovsko-schmognerovskej junte bombardujúcej Juhosláviu a odovzdávajúcej nadnárodnému kapitálu banky a kľúčové monopoly…Tie posledné boli proti Ficovi, so psou hlavou Penty, pod falošnými vlajkami antikorupčného programu.
      kde vidíte „odmietanie“ socializmu? Veď všetky víťazné strany zneužívali socialistické tézy – vládu a dobro ľudu, spravodlivosť a dôstojný život….?

       
      Reply
    • 7. mája 2020 at 8:55
      Permalink

      O demokracii som sa tu vyjadroval mnohokrát, a to že sa chápe schematicky a ako myšlienkový konštrukt je (takmer) dokonalá – a že rovnakú dokonalosť samočinne dosiahne akýkoľvek systém, kde je nasadená. Mnoho ľavičiarov tvrdí niečo v zmysle, zjednodušene, že keby bola v Reálnom socializme aj (väčšia) demokracia, tak aj socializmus by bol lepší a trval by dodnes.

      Ja sa odmietam klaňať demokracii ako zlatému teľaťu, pretože podľa skúseností z Reálneho kapitalizmu a tzv. demokracie vidím, že má svoje obmedzenia. Najjednoznačnejším dôkazom je to, že kapitalizmus , ako systém „pre menšinu“ je už 30 rokov DEMORATICKY držaný pri živote tou väčšinou, ktorá v kapitalizme stráca. Ako je možné, že ich každodenné starosti sú prekryté pseudoproblémami, ktoré strhnú ich pozornosť, a tak volia vždy prekapitalisticky. Je to len pre mediálno-politickú manipuláciu a protisocialistickú propagandu v spravodajstve a kultúre ? Pretože kapitalistický prevrat, a následné 1. a aj ďalšie voľby, sú formálne demokratické, a ľudia mohli kedykoľvek povedať – NIE NECHCEME KAPITALIHNUS, chceme socializmus, alebo niečo iné… A neurobili to, aj keď v kapitalizme strácajú.

      Preto sa všetkých, ktorí básnia o ( dokonalom ) DEMOKRATICKOM socializme kriticky pýtam, že akú mieru demokracie v tom socializme budeme mať – až za hranice systému, teda DEMOKRATRICKY ohrozujúcu samotný socializmus, (teoreticky chápaný) ako zriadenie väčšiny, pre väčšinu. Démos totižto celkom jasne DEMOKRATICKY volí proti sebe – prečo ?

      Čo z toho, keby v podnikoch bolo demokratické riadenie, ktoré by viedlo podnik „dokytek“. Čo s krachujúcim podnikom v demokratickom socializme ? Zachrániť-nezachrániť, ponechať demokratické riadenie, alebo hierarchické ?

      A provokatívna myšlienka na záver – predstavme si diktatúru – vládu jednotlivca alebo skupiny, v zriadení, kde by sa spravodlivo ( čo ja ako ľavičiar chápem ako čo najrovnomernejšie ) delila práca a výnosy z nej medzi ľud. Obyčajný človek z väčšiny by sa v takej spoločnosti mal lepšie ( a nemyslím tým len materiálne ). Nie je taká diktatúra pre obyčajného človeka lepšia, ako kapitalihnus, ktorí si sám, akože DEMOKRATICKY volí v ktorom stráda ?

      Preto demokratická spoločnosť vôbec nemusí prinášať obyčajnému človeku osoh a naopak, hierarchická spoločnosť ho prinášať môže.

      Čiže demokracia nie je zlaté teľa, nie je sama o sebe všeliek. Vždy to bude DEMOKRACIA A … napríklad vzdelanie, osveta,…

       
      Reply
      • 7. mája 2020 at 9:03
        Permalink

        Ale ja, osobne, by som sa demokracie – teda možnosti voliť a rozhodovať nechcel vzdať.

        No mám dojem, že niektorým ľuďom by to prospelo – to nie je elitárstvo, to je smutná skúsenosť.

         
        Reply
  • 6. mája 2020 at 13:36
    Permalink

    K vznikaniu nových foriem organizácie „v lone“ kapitalizmu:
    Stojí za zmienku, že tieto pokrokové prvky v organizácii práce korporácií, o ktorých sa zmieňuje článok, boli do veľkej miery motivované „japonským ekonomickým zázrakom“ po druhej svetovej vojne. V Japonsku po porážke vo vojne, ani s prispením amerických poradcov, neprevzali klasický model kapitalizmu liberálneho typu a americkí poradcovia s prekvapením zistili, že viac kolektivistický a dobrovoľne disciplinovaný japonský model je efektívnejší. Poznatky z Japonska začali americkí poradcovia vnášať aj do veľkých korporácií. (Po roku 2000 sa z tohto trendu postupne ustupuje a vyhráva neoliberálne otroctvo.)

    K zmienke o „zospoločenštení práce“ by som sa chcel opýtať, čo týmto pojmom autor myslel?
    Myslel tým zospoločenštenie výsledkov práce? To by zrejme smerovalo k trendu „základného nepodmieneného príjmu“.
    Alebo tým myslel zospoločenštenie už pri zdroji práce – teda zamestnanci by boli zamestnancami štátu a nie jednotlivých zamestnávateľov?

     
    Reply
    • 6. mája 2020 at 17:00
      Permalink

      Na problém „zospoločenšťovania práce“ poukázal Marx a tak ako on, aj ja pod daným pojmom rozumiem to, že tovar je stále vo väčšej miere produktom väčšieho okruhu pracovníkov na rozdiel od obdobia, kedy výrobca vyrábal celý produkt sám.
      Rozvoj dopravenej a komunikačnej infraštruktúry uvedený proces „zospoločenšťovania“ práce prehlbuje, ale v rozpore s uvedeným procesom, vo sfére výroby tovarov, ostáva riadenie ekonomického procesu v dôsledku súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov podriadené súkromnému záujmu. Inak je to hlavný a neustále sa prehlbujúci rozpor v rámci kapitalistickej spoločnosti, ktorý podľa Marxa by mal vyústiť v to, že nielen samotný proces výroby bude mať spoločenskú povahu, ale spoločenskú povahu nadobudne aj vlastníctvo výrobných prostriedkov.
      Na uvedený moment prehlbovania spoločenského charakteru produktívnej práce je potom naviazaný aj Marxov pojem „súhrnného robotníka“.
      Uvedený proces „zospoločenšťovania“ práce sa v podmienkach kapitalistickej výroby nijako nedotýka ani vlastníctva výrobných prostriedkov a ani vlastníctva spoločne vyrobených produktov, tie sú tu naopak, v buržoáznej forme výroby, napriek tomu, že sú produktom desiatok či stoviek stoviek pracovník v súkromnom vlastníctve.

       
      Reply
      • 6. mája 2020 at 18:45
        Permalink

        Ved vidíte, tu som chcel už konštruktívne sa pýtať, len ste ma tam svojou poznámkou akurát podráždili. Takže i tak napriek tomu sa pýtam:
        Prosím, mám DVE otázky:
        Prvá: Aký význam má teda pre Vás to „zospoločenšťovanie práce?“ Ani len filozoficky mi to pre súčasnosť a budúcnosť nesedí: Ak je práca kapitalistom zaplatená, ide iba o rad platených výkonov jednotlivých prác a vyrobený výsledkok je i tak súkromným majetkom. Zaplatená práca je nákladom a výsledný produkt je ocenený trhovo a zisk ide majiteľovi kapitálu. Aký význam má potom ten pojem?
        Druhá otázka: Nepodarilo sa teda kapitalizmu vyriešiť platením za prácu ten rozpor vysokej DEĽBY PRÁCE? Prečo sa potom „obávame“, že rozpor medzi zospoločenštením práce a kapitalizmom sa prehĺbil až na prasknutie? Nie je potom skutočne zásadným katalyzátorom ZMENA VLASTNÍCTVA?
        (Osobný názor: vzhľadom k tomu, že ani sociálnym demokratom to nevedel nik vysvetliť, tlačili v SmereSD cudzích investorov a globálne korporácie akurát tak do jemného zvyšovania minimálnej mzdy – kedže akceptovali, že to zospoločenštenie práce už kapitalizmus vyriešil – a vzdali sa snahy zoštátniť, znárodniť…) tož vidíte, kam vedie nesprávny výklad teórie Marxa…)

         
        Reply
      • 6. mája 2020 at 21:16
        Permalink

        Ďakujem za doplnenie, pán Manda. Takže to „zospoločenštenie práce“ je len abstrakcia.
        K tej zmienke o Japonsku ešte dodám dva konkrétnejšie príklady, lebo to nie je všeobecne známe, s tým, že keby sa chcelo, tak aj „v lone kapitalizmu“ je možné začať budovať nové spoločenské vzťahy.
        Prvá vec je, že v Japonsku je nepísaná kultúra celoživotného zamestnania u jednej firmy. Zamestnávatelia ľudí nevyhadzujú z ekonomických dôvodov len preto, že už v starobe človek nie je taký výkonný a má privysoký plat. Zaujímavé na tom je to, že zamestnanci formálne nie sú spoluvlastníkmi firmy, ale táto „definitíva“ pre nich virtuálne znamená to, ako keby spoluvlastníkmi boli. Nezaplatené nadčasy a zlepšovacie návrhy sa im vrátia v tom dlhodobom celoživotnom horizonte. Majú podiel na úspechu firmy, aj keď to neurčuje priamo zákon.
        Druhá vec je podiel zamestnancov na riadení. Rozhodnutia sa spravidla prijímajú kolektívne a konsenzom. Formálny generálny riaditeľ sa nechová štýlom „povedal som a vy sa podľa toho zariaďte“. Veľmi dôležitá pre postavenie zamestnanca je aj seniorita vo firme, nielen formálna hierarchia. Tí americkí poradcovia, čo skúmali tento systém, sa dlho trápili s tým, kto je v takýchto firmách kľúčový „decision maker“ (z praktického hľadiska je to pre kapitalistického obchodníka dôležité – komu ponúknuť úplatok) a zistili, že to môže byť aj starý zamestnanec pomerne nízko v hierarchii, ktorý sa ani nezúčastňuje na poradách vrcholového manažmentu, ale všetci si ho vážia, lebo je vo firme najdlhšie zo všetkých.
        Jasné, že do slovenských pomerov sa nedajú preberať vzory zvonku, ktoré nemáme v krvi. Ide len o to, že pri vytváraní nových spoločenských vzťahov nie je jedinou možnou cestou voľby – Národná rada – zákony.

         
        Reply
  • 6. mája 2020 at 16:00
    Permalink

    Vždy som nemal rád, ak sa zo základného vedeckého diela, v tomto prípade Marxovho Kapitálu, rozbehli „aplikácie“ a odvodeniny jeho bázických téz rôznymi autormi v tom zmysle, že „prihodím si do tej vedy niečo, čo si sám vymyslím“. A v tomto prípade som síce rád, že Vladimír Manda vzal príspevok P.S.Adlera zo „stránky Jacobin“ a prezentuje ho tu, ale neviem rozoznať, koľko z tých viet je originál Adler a koľko už V.Manda. To „voľnejšie prerozprávanie“ je totiž to RIEDENIE Pôvodnej myšlienky, takže nech sa pán Manda nehnevá, ale text považujem už za jeho subjektívne definovanie problémov, ktoré nie sú presne Adlerovské a už vôbec nie Marxove (aj keď to má byť na počesť výročia narodenia Marxa).
    Tú tvrdú kritickosť vo mne vyvolal fakt, že z odvodenín pôvodne Marxa, potom Adlera sa zrodili myšlienky Mandu a to v tak širokom fronte rôznych aspektov, že mi to pripomína FRONT Sovietskeho zväzu v 1943 od Leningradu po Krym: teda príliš široký, aby to vystihlo podstatu toho „čo tým Marx myslel“ keď zadefinoval tézy v Kapitáli (čo je dielo dostatočne obsiažne na štúdium 2-3 rokov na univerzite).
    Tažko je potom vôbec zareagovať na také široké a ODVODENÉ oblasti do súčasnosti ako oblasť „dynamiky a porovnania kapitalizmu a socialistického výrobného systému“, oblasť „demokracie“ v rozhodovaní o výrobe a ekonomických dejoch v centrálne plánovaných hospodárstvach a v podnikoch kapitálovo založených“, v oblasti „inovácií“, v oblasti „efektívnosti“ v oblasti „motivácie“…k tomu ešte komunisti ani ľavičiari ani po 30 rokoch nedokázali usporiadať konferenciu, nieto ešte vedecko-výskumný tím aby porovnal a vyhodnotil tie široké, podľa mňa „frontovo-rozsiahle“ oblasti ako som to porovnal so širkou frontov Sovietskej armády po Stalingrade.
    Človek by mal mať zodpovednosť pri vyjadrovaní najmä kvôli mladším generáciám. Takto si totiž mladí zjednodušene prevezmú iba obraz „konkurovania socializmu s kapitalizmom“ a vyjde im výsledok ako sa pokúša mladým implantovať ideológ J.Janošovský*: že socializmus prehral historický závod.
    Ale iba my pamätníci vieme, že socializmus predovšetkým prehral studenú vojnu, ktorá sa dá neoficiálne definovať ozaj ako „tretia svetová“ lebo prebehla po všetkých kontinentoch Zemegule. A tá studená vojna bola IDEOLOGICKÁ a nie ekonomická. (Nedá mi ako človeku, ktorý vtedy bol na prvej frontovej línii v 1989, aby som nepotvrdil, že v 1988-1990 sa vyspelý kapitalistický svet v ekonomike nachádzal v hlbokej odbytovej a finančnej kríze a rozpad socialistického hospodárskeho bloku to bola živná pôda pre „zahojenie sa“ a stabilizáciu už rozpadajúceho sa finančného a výrobného systému, nech bol ten akokoľvek v „high-tech“ vyspelejší a v efektivite práce úspešnejší…
    Rozpad RVHP prišiel ako záchranný pás pre trhovú ekonomiku, ktorá mohla vprúdiť do stámilionového hájomstva socialistických krajín a zahubiť tam čo sa dalo záplavou vlastnej už nadbytočnej produkcie.
    Uf, tak tentoraz som už i ja odbočil obhajobou socializmu a poukázaním stavu na fronte v 1989…
    …a chcel som pritom už vrátiť diskusiu len k tej podstate, čo je Marxovo a čo Marxovi neberme:
    ak V.Manda správne textuje:…“proces nemá v rámci súkromných korporácii demokratickú povahu , lebo ako manažéri tak aj ciele sú podriadené zisku súkromných vlastníkov.“, vedecká pravda Marxa je v PODSTATE VLASTNÍCTVA v ekonomike: NIKDY, NIKDY SÚKROMNÝ VLASTNÍK NEDOVOLÍ, ABY NADPRODUKT vytvorený VÝROBOU jeho KAPITÁLOM (a dnes široko rozvinutý ako PRODUKCIA kam sa zmestí aj marketing aj distribúcia aj služby všeho druhu) BOL ROZDELENÝ : LEBO HO POVAŽUJE ZA SVOJU ODMENU ZA PODNIKANIE A ZISK JE TEDA LEN A LEN JEHO.
    A to platí v akejkoľvek právne usporiadanej modernej forme vlastnenia, ak je v nej súkromný kapitalista. Sorry.
    ROZDIELNOSŤ SÚKROMNÉHO A CELOSPOLOČENSKÉHO VLASTNÍCTVA v ekonomickom zmysle je protipól ako mráz a horúčava: ako ľad a oheň. Porovnávať sa dá všetko, ba dokonca hypoteticky aj vedecky definovať konkurencieschopnosť kapitalizmu a socializmu. Ale porovnávate neporovnateľné „fyzikálne veličiny“. To porovnávanie nám vnucujú obhajcovia kapitalizmu a dobre si pamätám, prečo som opakoval skúšku z politickej ekonómie na VŠE Bratislava v 1977: vyletel som, keďže profesor opravil moje vývody: „Nepleťte mi do Marxa a politickej ekonómie porovnávanie socializmu a kapitalizmu, ak neviete čo je vlastníckym charakterom jedného či druhého…je to oheň a voda a vy to chcete nobelovsky zlúčiť“
    no, toľko…netreba reagovať, toto bola oslava Marxa, ku čiastkovým problémom zadiskutujem tu nižšie…a podzravujem pána Mandu… či už niečo svoje a originálne nenapíše Spolku…

     
    Reply
    • 6. mája 2020 at 17:27
      Permalink

      Z celého rozsiahleho textu p. Vanku sa môjho príspevku týka len jeho tvrdenia, že text je mojim subjektívnym výtvorom, lebo som presne nepreložil príspevok Adlera, „zriedil“ som jeho myšlienku či myšlienky.
      Tu môžem diskutérovi odporučiť, aby si príspevok v originály prečítal sám, odkaz na daný príspevok je v texte a po prečítaní môže presne posudzovať, kde som sa pustil do subjektívneho výkladu a „zrieďovania“ textu a kde som na základe odvodenín z Marxa a následne Adlera rozprestrel široký „front“ vlastných problémov.
      V opačnom prípade je to sám diskutér Vanka, ktorý nielen že názory v texte svojvoľne mení na moje subjektívne názory, ale aj ich hodnotenie si sám vycucal s prstu.

       
      Reply
      • 6. mája 2020 at 18:29
        Permalink

        Pán Manda, vážim si Vás i Vaše filozofické myšlienky. Len si tu musíme povedať: robíte OSVETU alebo len tak plkáme? Niečo ma naučili: Ak sa odvolávam na velikána (a Marx ním azda je), použijem presný jeho citát. Ak „tlmočím“ Adlera (v živote som o ňom nepočul a asi ani čitatelia) tak to azda urobím tiež s preložením myšlienky a potom môžem okolo toho postaviť celú svoju filozofiu. Niečo už o sebe vieme a preto som bol k Vám kritický. Neurážajte sa, sú tu aj nemilosrdnejší diskutéri.
        A na tej Vašej „širokej fronte“ čo ste rozvinuli v článku trvám. Prečítajte si len, ako ste hneď pomýllili Martina v diskusii.
        Aby ste ale nehurtovali na mňa: Existuje vedecké dielo „Marx a spoločenské z zmeny po roku 1989“ od P.Dinuša a kol. vyd.Veda 2010, kde sa vyjadrili Hauser, Novosád, doc.Hohoš, J.Lysý, P.Dinuš, M.Hrubec, M.Brabec,F.Škvrnda a ďalší…: citujem iba to:“Marx síce nemohol predvídať evolúciu postkapitalizmu, jeho pracovná hodnota naozaj nemusí zodpovedať novému sofistikovanému spôsobu tvorby bohatstva tretej vlny,tým sa však nič nemení na platnosti pracovnej teórie hodnoty v rámci politickej ekonómie, tj.ohľadom charakteristiky systému spoločenských vzťahov, vlastných kapitalistickému spôsobu výroby…“(str.47 knihy, L.Hohoš čl.Globalizácia ako problém transformácie kapitalizmu) …schválne nepokračujem v polemike a citovaní…
        V TEJ SÚVISLOSTI PROSÍM O VÁŠ VÝKLAD, ČO JE TO „ZOŠPOLOČENŠŤOVANIE PRÁCE“, pretože ako sme si práve uzrejmili, nič to nemení na charakteristike systému vlastníckych vzťahov – a ako ekonóm z praxe mám ozaj potom guláš:
        Mám povedať vlastníkom Volkswagenu, že ich krásny SUV automobil je produkt zospoločenštenia práce? (ergo stovky hodín subdodávateľov, služby iných a nakoniec i cezkontinentálna preprava, logistika aj pri distribúcii a nakoniec samotný predaj a popredajné služby)…A čo to bude znamenať pre mňa ako vládneho činiteľa ktorý chce ten produkt „zospoločenštenia práce“ povedzme zdaniť, povedzme odkúpiť, povedzme znárodniť?
        FAKT SOM V zmätku. Prosím objasniť a neútočiť. Potrebujeme to predsa ako ľavica vedieť do praxe – viď štrajky, znárodnenie, jednanie o mzde, atď.

         
        Reply
        • 6. mája 2020 at 21:22
          Permalink

          Vážený pán Vanko – v prvom rade nerozumiem, prečo moju odpoveď-obranu považujete za urážanie sa. Ja som sa neurazil, len som sa proti neoprávnenej kritike bránil. To snáď je povinnosť každého, kto si za svojimi, aj keď možno nie „najlepšími“ názormi stojí.
          Tú nešťastnú širokú frontu, na ktorej „trváte“ nie je mojim plodom, ale je len reprodukciou názorov Adlera, čo je možné si preveriť.
          Hovoríte, že najprv je potrebné uviesť názor autora, atď. Môj príspevok však nebol ani analytický, ani hodnotiaci, ale jednoducho pri príležitosti Marxovho výročia chcel upozorniť na jeden zaujímavý príspevok a preto som zvolil jednoduchú formu informácie o obsahu daného príspevku s tým, že ak niekoho zaujme, môže si ho pozrieť v jeho komplexnej podobe.
          Či uvedený spôsob informácie niekoho popletie alebo nie, nie je chybou príspevku.
          Najťažšie sa mi však vyjadruje k Vašej požiadavke, aby som vám vysvetlil pojem „zospoločenštenej práce“ a to najmä preto, že uvedený pojem patrí k základným pojmom Marxovho Kapitálu. V jednoduchej a domnievam sa že aj zrozumiteľnej forme so ho objasnil vyššie, tam, kde sa na to dotazoval kolega Moravčík.
          Z toho ako reagujete na problematiku zospoločenštenej práce a ako Vás to z neznámych dôvodov uvádza do nejakého zmätku sa dá pomerne jednoducho usúdiť, že z teoretického či metodologického hľadiska neodlišujete v rámci výrobného spôsobu či už kapitalistického alebo socialistického dva podstatne odlišné druhy výrobných vzťahov. Tie rozhodujúce a ako hovoríte tie, ktoré sa odlišujú ako oheň a voda sú tzv. ekonomicko-vlastnícke vzťahy, ale v rámci nich funguje potom druhý typ ekonomických vzťahov a to sú tzv. výrobno technické vzťahy. Rôzne spôsoby výroby sa odlišujú vlastníckymi vzťahmi, ale nemusia sa odlišovať výrobno technickými vzťahmi (VTV).
          VTV sú dané v prvom rade tým čo sa vyrába a potom akou technológiu sa to vyrába. Takže pokiaľ v kapitalizme aj socializme by sa vyrábal rovnaký tovar s rovnakou technológiou, tak výroba by sa odlišovala vlastníckymi vzťahmi ale nie VTV.
          Z hľadiska VTV sa v rámci daného ekonomického subjektu diferencujú pracovné sily na rôznych čiastkových pracovníkov, „jeden delá to a druhý tohle“, jeden sústružník, zvárač a pod. V rámci VTV však jestvujú aj riadiace funkcie, na dielni majstri a najvyšším býval výrobno technický námestník. Nadradenosť majstra či výrobného námestníka nad pracovníkmi neplynie z vlastníckych vzťahov, ale z faktu, že mnoho čiastkových pracovníkov má spolu vyrobiť jeden tovar, t.j. majster alebo výrobný námestník zastupujú voči podriadeným spoločný záujem celého pracovného kolektívu, t.j. kvalitne vyrobený tovar.
          Ekonomicko vlastnícke vzťahy delia všetkých na vlastníka či vlastníkov a námezdnú pracovnú silu bez ohľadu nato, ako funkciu či miesto v samotnom pracovnom procese zastávajú. Vlastník, pokiaľ má nejakú továreň, napríklad pivovar, tak nerozhoduje o tom čo bude vyrábať, lebo to je dané vecným zložením jeho vlastníctva, ale vlastník rozhoduje o tom, za akých podmienok sa vôbec začne vyrábať. A jadrom tu samozrejme je to, či sa prostredníctvom výroby tovaru dostane alebo nedostane k zisku. Pokiaľ z toho zisk nebude, tak sa nebude ani vyrábať. Boj o výšku mzdy tu zohráva často najdôležitejšiu úlohu, práve v otázke mzdy stoja vlastník či vlastníci a námezdná pracovná sila absolútne proti sebe, pretože zisk na jednej strane je nutnou prehrou na strane druhej.
          A ako toto celé súvisí so pojmom zospoločenštenej práce. V prvom rade je potrebné si uvedomiť že vlastnícke vzťahy sú základnou formou, v rámci ktorej s rozvíjajú alebo nerozvíjajú VTV, t.j. VTV sú obsahom vlastníckych vzťahov. Proces zospoločenšťovania práce sa rozvíja v rámci VTV, v rámci samotnej výroby dochádza neustále k rozširovaniu okruhu tých, čo sa nejakým spôsobom podieľajú na produkcii daného tovaru. V dnešných pomeroch sú to už aj vedeckí pracovníci. Lenže tento proces zospoločenšťovania prebieha v rámci ekonomicko vlastníckych vzťahov a pokiaľ majú tieto súkromnú povahu, tak je zrejmé že medzi vlastníckymi vzťahmi, ktoré majú súkromnú povahu a v ich rámci sa rozvíjajúcimi VTV vzťahmi, ktoré naopak majú prehlbujúcu sa spoločenskú povahu, t.j. protikladnú povahu k vlastníckym vzťahom, narastá tzv, dialektický rozpor a tento je možné odstrániť len tak, že sa forma, t.j. vlastnícke vzťahy prispôsobia svojmu obsahu, t.j. VTV. Čisto logicky ide o rozpor medzi formou a obsahom.
          Zmena vlastníckych vzťahov teda nie je „katalizátorm zmeny“ ako hovoríte, ale logicky nutným dôsledkom vyššie uvedeného rozporu. Prirodzene logicky nutný dôsledok ešte neznamená, že k zmene vlastníckych vzťahov dôjde nejakou logickou operáciou. Vieme že jedinou cestou je tu revolučná zmena.
          Príspevok Adlera poukazoval na rôzne možnosti ako VTV v rámci kapitalistických korporácii je možné využiť aj v rámci socialistických vzťahov.
          Ospravedlňujem sa ak som bol rozvláčny, ale jasnejší už byť nedokážem.

           
          Reply
          • 7. mája 2020 at 9:35
            Permalink

            Milý pán Mando, ešte stále som nedostal odpoveď na tie 2 otázky:
            1.Aký význam má pre Vás to „zospoločenšťovanie práce?“ ,
            2.Nepodarilo sa teda kapitalizmu vyriešiť platením za prácu ten rozpor vysokej DEĽBY PRÁCE a nie je potom skutočne zásadným katalyzátorom ZMENA VLASTNÍCTVA?
            (VTV – to je definícia od Marxa? také v ekonómii nepoznáme…)

             
  • 6. mája 2020 at 16:20
    Permalink

    Rád podporím Mariana – v tom Japonsku to síce zostalo v charaktere kapitálových podnikov, ale máte pravdu, že po prvý raz sa amíkom „vbúrila domáca ekonomická opozícia kontrolovanej porazenej krajiny“ a išla si svojou chytrou cestou: Japonci zdôvodňujúc odlišnosť ich feudálno-cisárskym usporiadaním spoločnosti, dokázali odolať americkému ekonomickému kolonializmu (čo napr. Južná Kórea či Filipíny nedokázali) a sami si reorganizovali v povojnovom hospodárskom systéme podniky na tzv. ZAIBATSU a KEIRETSU. Neviem či ten prvý názov bol pre systém vlastných bánk, ktoré poskytovali úvery a držali kapitál (možno i zahraničný) tak, že vlastne boli spoluvlastníkmi japonských rozvíjajúcich sa priemyselných korporácií, ale ten druhý názov patrí samotným japonským priemyselným podnikom, z ktorých vyrástli priemyselné KORPORÁCIE, ktoré s podporou japonského štátu (áno, dokonca japonci mali aj ministerstvo zahraničného obchodu, ktoré brzdilo import iba v prospech toho, čo japonci sami nevyrábali a čo potrebovali a podporovalo export aj finančne aj štátno-organizačne) ktoré pomohlo vo svete rastu takých HITACHI,MITSUBISHI, atď.
    Ale boli to skôr štátno- kapitalistické a rodinné korporácie. Iná bola pracovná kultúra vnútri japonských firiem – bola KRUTÁ a na druhej strane bola založená na celoživotnej vernosti zamestnanca a starostlivosti o zamestnanca firmou. Tam potom vznikala aj tá SOCIÁLNA ISTOTA ak človek robil na 100 percent a oddane: Americký mág v manažemente Deming potom prevzal na základe japonských poznatkov ten svoj známy postup s princípmi QUALITY MANAGEMENT a lojality až dôvery – holt, japonská „pospoliosť“ má inú kultúru vypestovanú cisárskou históriou a náboženstvom, tam nie je nič „socialistické“…iba to tak vyzeralo.
    Myslím si osobne, že preto ich USA nechali tak, neničili ich ako Vietnam či Severnú Kóreu.

     
    Reply
  • 7. mája 2020 at 20:21
    Permalink

    Vážený pán Vanka – ak by ste čítal môj text s porozumením, ako sa to dnes všade zdôrazňuje, tak v ňom nájdete odpoveď aj na Vašu prvú aj druhú otázku.
    Na Váš dotaz o definícii – Marx, pokiaľ viem nepoužíva výraz výrobno technické vzťahy. O danom type výrobných vzťahov hovorí tam, kde skúma všeobecnú povahu pracovného procesu a jeho štruktúru bez ohľadu na jeho spoločensko-ekonomickú formu. V tomto smere odlišuje pracovný proces od zhodnocovacieho procesu alebo výrobu úžitkovej hodnoty od výroby tovaru, pri ktorom je už pracovný proces determinovaný, formovaný aj vlastníckymi vzťahmi. a pod.
    Vaša posledná poznámka, že vy také vzťahy v „ekonómii“ nepoznáte, ma trápi najmenej, pretože ja som nehovoril o vašej ekonómii, ale o Marxovej.

     
    Reply
    • 8. mája 2020 at 13:01
      Permalink

      odp na pozn. o akej ekonómii hovoríte: Pán Manda, ja tiež… :)

      mimochodom, Vaša prax a vzdelanie – je ozaj ekonomické?
      Analogicky – ale že koľko mudrlnatov sa odrazu objavilo okolo liečenia koronavírusu a okolo vírusu – samí imunobiológovia!!! ( spomenul som si, že sme si skrížili kordy ešte v Slove a nebolo to prínosom, nechajme to tak…)

       
      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom