JAK KEBYCH DVOJE DUŠÍ MAL
Vladimír Roy
Jak kebych dvoje duší mal…
Z nich jedna tichá, pokorná, mäkká je,
jak vosku kúsok v slnci rozohriaty,
citlivá ako tenký stĺpec rtuti,
odpúšťajúca, dobrá, ako Don Quijote.
A druhá ako čierna, horúca krv,
– milenka hriechu – divoko čo prúdi,
náruživosti iskrou podpálená,
v nej kainovská vášeň placho kolotá.
Jak kebych dvoje duší mal…
Skvost perly z nebies brány apokalyptickej –
a žiaru ohňa z pekla pahreby…
Vladimír Roy (1885 – 1936) je dnes známy prevažne len milovníkom poézie, s jeho menom sa najčastejšie stretnú gymnazisti, ktorí ho však nijako bližšie nepreberajú. Je to škoda, pretože v nemalej miere obohatil slovenskú literárnu modernu. Pochádzal zo vzdelaného prostredia, v rodine mal takých dejateľov a literátov ako boli Jozef Miloslav Hurban či Svetozár Hurban Vajanský. Vyštudoval teológiu, a potom pôsobil ako evanjelický kňaz a farár. Časopisecky začal uverejňovať ešte počas Rakúsko-Uhorska, v medzivojnovom období publikuje už knižne. Venoval sa osobnej, reflexívnej lyrike, ale aj buditeľskej a vlasteneckej, a popri subjektívne ladenej poézii rozvíjal aj témy národné. Jeho poetika sa niesla v duchu symbolizmu a impresionizmu, časťou tvorby sa však prikláňa dokonca aj k dekadencii. Roy je fascinovaný dielom Edgara Allana Poea, ktorým sa necháva ovplyvniť, čo je v našom prostredí exotický až cudzorodý element, a vďaka čomu vnáša do našej spisby mimoriadne fascinujúci prvok temného romantizmu. Z domácich zdrojov je inšpirovaný svojimi súčasníkmi, napríklad Ivanom Kraskom, ale aj staršou generáciou predstavovanou Hviezdoslavom a Vajanským, vo svojej tvorbe sa tieto dva umelecké prúdy a tvorivé postupy snaží prepájať. Bol polyglotom a venoval sa aj umeleckému prekladu, na tomto poli odviedol v našej literatúre priekopnícku prácu. Dlhá choroba predčasne ukončila jeho pozemskú púť. Je pochovaný na národnom cintoríne v Martine.
Báseň pochádza z najnovšieho výberu básnikovej tvorby, ktorý vyšiel pod názvom Vpísané do noci (2017). Zobrané básne, ktoré výber prináša, sú osobnou, intímnou autorovou spoveďou a predstavujú reflexívnu lyriku vnútorného monológu. Sú aj po sto rokoch stále živé, dodnes fascinujú rovnakou mierou ako v dobe vzniku. Nie je to poézia, ktorá by hýrila neuchopiteľnými obrazmi a nepochopiteľnými metaforami, je jasná, zrozumiteľná, čistá a vždy je očividné, čo svojimi veršami chcel autor vyjadriť, čo zamýšľal povedať. A dokázal to podať tak pôsobivo, že z toho behá až mráz po chrbte. Naša báseň je pre spoznanie Roya, ako básnika i ako človeka, priam vzorová. Bol známy, a sám si, ako vidíme, túto skutočnosť dobre uvedomoval, pre svoju rozdvojenosť, protipólnosť, rozkolísanosť, rozlomenosť…
Slovami Jána Smreka: „Vladimír Roy bol iste medzi súčasnými slovenskými básnikmi najsvojráznejší, ale iste aj najtragickejší. Bol opravdivým básnikom a jemu by sme mohli dať titul “knieža básnikov”.“
POZRI TIEŽ: