Vražda novinára a pokus o druhý slovenský Majdan

Koncom februára  Slovensko zažilo verejnú vraždu investigatívneho novinára a v tomto prípade obludný zločin zasiahol aj jeho priateľku. Strieľanie novinárov, na rozdiel od Ukrajiny či Turecka (obe krajiny nám Kiska dáva ako vzor demokracie), nepatrí u nás k dennému chlebu novinárov. Na druhej strane treba zdôrazniť, že niečo podobné sa už na Slovensku stalo. Pred si desiatimi rokmi zmizol a odvtedy je nezvestný novinár Paľo Rýpal, ktorý tiež písal o mafii (ten však písal o mafii slovenskej, nie talianskej), a aj keď je veľmi pravdepodobné, že už nie je medzi živými, nebol popravený verejne, odstrašujúcim spôsobom a takpovediac rituálne. Dlhodobejšie je nezvestný aj ďalší investigatívny novinár Miroslav Pejko.

Oba predchádzajúce incidenty však nevyvolali takmer žiadnu reakciu. Dnes je situácia iná. Opozícia v tomto incidente zacítila možnosť, ako sa nelegitímne a predčasne dostať k moci. Bolo by to pochopiteľné, ak by sa jasne a jednoznačne preukázalo, že tento zločin má priamu súvislosť s prácou Jána Kuciaka a že objednávateľmi či inšpirátormi tohto zločinu sú ľudia či skupiny napojené na vládu. Nič také však nie je potvrdené, dokonca ani nič nenasvedčuje tomu, že by táto vražda mala väzbu na politiku či politické pozadie. Naopak, dnes už môžeme jednoznačne konštatovať, že prvou a najväčšou obeťou celej kauzy je PRAVDA.

Slovenská opozícia,  osobitne Matovič, Nicholsonová a Galko prerazili akékoľvek predstaviteľné dno politického hyenizmu. Čo je však ešte horšie, túto špinavú hru hrajú s opozíciu takmer všetky médiá vrátane tých verejnoprávnych. Cieľ je jasný, extrémne vybičovať vášne a  potom v takejto situácii „dopomôcť“ nejakému, pokiaľ možno krvavému incidentu. A mnohokrát osvedčený scenár farebnej revolúcie doviesť do konca.

Zmanipulované masy na námestiach plnia funkciu užitočných idiotov. Dnes a denne sme presviedčaní, že po spomenutej vražde  sa zásadným spôsobom zmenil charakter nášho štátu. To, samozrejme, nie je pravda, bohužiaľ, tento falošný naratív   bez výhrad prevzal prezident Kiska. Vo svojich prejavoch urobil presný opak toho, čo sa od neho očakávalo. Miesto upokojenia situácie ju, naopak, ešte viac vyhrotil. V tejto súvislosti je priam škandálne, že prezident Kiska spočiatku nereálne zhodnotil túto situáciu ako niečo úplne marginálne, čo nestojí ani len za to, aby skrátil svoju dovolenku v Alpách. Jeho poradcovia však, naopak, nelenili a z danej kauzy urobili akt, ktorý jasne demonštruje premenu Slovenska na mafiánsky štát. V hrubom rozpore s ústavnými kompetenciami prezidenta Kiska požadoval pád vlády alebo jej zásadnú rekonštrukciu. Sotva možno Kiskovo vystúpenie hodnotiť inak ako fatálne morálne zlyhanie, predovšetkým tú časť vyhlásenia, že  vlastne nie je vôbec podstatné, aký bol skutočný motív vraždy mladého novinára, charakter tohto  štátu je vraj  definitívne narušený a je podľa neho  nutné tento stav zásadne riešiť. Kiska tak nevdojak prezradil, že sa stáva súčasťou problému a reálna zodpovednosť ho v podstate nezaujíma. Zároveň tým naznačil, že sa mieni aktívne podieľať na nelegitímnej zmene mocenských pomerov a že nemieni rešpektovať výsledky demokratických volieb.  Naša ústava pritom nepredpokladá, že by prezident vstupoval do riešenia politickej situácie v stave, keď vláda disponuje parlamentnou väčšinou, pričom treba zdôrazniť, že v čase jeho prvého prejavu takouto väčšinou zjavne disponovala. Je jasné, že Kiska konal nie v dobrej vôli, ale ako bezduchý nástroj tých najskompromitovanejších opozičných síl, ktorých jediným cieľom je za každú cenu destabilizovať vnútropolitickú situáciu.  

Ako sa dalo predpokladať, jeho prejav spôsobil nepredstaviteľný tlak na slovenskú časť strany Most-Híd. Jej predstavitelia, esenciálni predstavitelia  bratislavskej kaviarne, tlak médií neustáli. Ministerka Žitňanská ako ich hlavná predstaviteľka sa už stala obeťou verejného výsmechu, keď na otázky ohľadom  zotrvávania Kaliňáka na poste ministra vnútra niekoľko týždňov odpovedala, že je hlboko znepokojená. No a po neočakávanej abdikácii ministra kultúry Maďariča už svoj alibistický postoj nemohla dlhodobejšie obhájiť a bola donútená dať Smeru ultimátum. Ak neabdikuje minister Kaliňák, ponúkne abdikáciu ona.  To bola posledná chvíľa, keď mohol Fico zachrániť vládu jednoduchou výmenou vo vláde. Bohužiaľ, neurobil to, čím násobne zvýšil odpor voči svojej vláde, dokonca až tak, že nastala akási reťazová reakcia.  Kombinácia besniacej ulice a hyperaktívnej opozície nakoniec viedla k rozpadu poslaneckého klubu Most-Híd. Napriek extrémnemu vonkajšiemu tlaku väčšina poslaneckého klubu, teda exsieťaci a poslanci maďarskej národnosti chceli vo vláde pokračovať.  No potenciálna strata štyroch slovenských poslancov Šebeja, Kresáka a členov vlády, ktorí by sa po abdikácii z vládnych postov vrátili do parlamentu,  Žitňanskej, Švejnu (štátny tajomník na ministerstve práce) a exsieťaka Janckulíka by spôsobila, že by koalícia stratila väčšinu. Bélovi Bugárovi tak neostalo iné riešenie, ako oznámiť Ficovi, že v tejto situácii nevidí iné riešenie ako predčasné voľby. Ako vieme, nakoniec sa situácia vyvinula inak, ale o tom neskôr.

V reakcii na Kiskov prejav nastala nebývalá eskalácia politickej krízy. Každému muselo byť jasné , že tento krok nebol   náhodný. Opozícia neprejavila pred touto tragickou udalosťou ani najnižšiu mieru piety, ale s cynizmom sebe vlastným sa stále pokúša  túto smutnú udalosť zneužiť na fatálnu destabilizáciu Slovenska. Sledovať sériu tlačových konferencií opozície, osobitne usvedčeného daňového podvodníka Matoviča a podpredsedníčky parlamentu Nicholsonovej, bolo viac než tristné.  A jej vyzývanie na štátny prevrat bolo za všetkými čiarami.

A medzi tým sa začal rozohrávať vopred pripravený scenár. Vieme veľmi dobre, že scenáre farebných revolúcií sú jasné a viackrát odskúšané. Sústavné stupňovanie požiadaviek môže skôr či neskôr viesť ku krvavým incidentom a už nebude cesty späť. Na začiatok stačí nejaké zakopnutie vlády, prešľap alebo len nešťastná udalosť. Potom médiá, ktoré nemajú ambíciu skutočnosť opisovať, ale ich ambíciou je skutočnosť formovať, vyvolajú verejné protesty. Na tých sa postupne stupňujú požiadavky dlhodobo manipulovaných más. Ak napriek tomu  vláda takýmto podlým akciám odolá a „revolučný zápal más“ po istom čase začne prirodzene opadať, treba situáciu nejako zvrátiť. No a „istota“ je nejaká krvavá obeť. Veď vieme, čo definitívne naštartovalo November 1989 – údajne mŕtvy študent Martin Šmíd.

Oveľa horšie dôsledky mal podobný scenár na kyjevskom Majdane. Tam si údajná streľba Berkutu vyžiadala desiatky obetí. Je jasné, že po takých zásahoch je cesta naspäť nemožná. A je tiež zjavné, že niekomu ide práve o to. Rovnako ako je zjavné, že na Slovensku máme mnoho cynických politikov, pre ktorých ja aj takáto cena za dosiahnutie moci úplne prijateľná.    

Aby sme však boli objektívni, istú časť zodpovednosti za eskaláciu napätia má aj Smer. Neschopnosť reálne vyhodnotiť situáciu a iracionálna tvrdohlavosť pri zotrvávaní Kaliňáka na poste ministra viedla k  prudkej eskalácii napätia. Ako sa ukázalo, bol a ostal ľahkým a jasne viditeľným terčom, rozpútal priam mediálne besnenie, ktoré narástlo do obludných rozmerov. Pritom každému súdnemu človeku muselo byť hneď jasné, že jeho zotrvanie vo funkcii ministra vnútra je v tejto situácii neudržateľné. Nie preto, že by mal priamu zodpovednosť za vraždu investigatívneho novinára, ale preto, že jeho pozícia bola po kauze Baštrnák  dlhodobo oslabená. Ak by odišiel včas, pred týždňom či desiatimi dňami, bolo možné zachrániť vládu za cenu tejto jednoduchej výmeny. Dôsledkom tejto iracionálnej tvrdohlavosti Fica, respektíve Kaliňáka to istý čas vyzeralo na definitívny pád vlády a po rozhodnutí republikovej rady Mosta-Híd sa zdalo, že sa už bude jednať len o tom, či sa Most pridá k opozícii a pomôžu povaliť Ficovu vládu, alebo sa dohodnú s Ficom na termíne predčasných volieb.

V tejto situácii bol Fico nútený  abdikovať čím dal Kiskovi do rúk všetky karty. Náš politický systém je parlamentný, a preto v zásade nemá prezident veľa pák na premiéra či vládu, pokiaľ má táto vláda zabezpečenú parlamentnú väčšiu. Všetko sa mení v čase, keď vláda stratí väčšinu a karty rozdáva prezident. Bohužiaľ, v tomto je naša ústava veľmi všeobecná a dáva prezidentovi, ktorý nie vždy musí mať na zreteli verejný záujem, mnoho nástrojov, ktorými môže vládnej väčšine, ktorej nie je naklonený,  veľmi sťažiť život a, naopak, môže veľmi pomôcť sebe blízkym politikom, ktorí parlamentnou podporou nedisponujú. Práve takéhoto konania sme boli svedkami, a to nielen v uplynulých dňoch.

Prvým, veľmi nepriateľským aktom Kisku voči rodiacej sa tretej Ficovej vláde bolo extrémne krátke týždenné poverenie  Fica na rokovania o zostavení vlády. Paradoxne však práve tento ničím neodôvodený a absolútne atypický termín na sformovanie vládnej koalície zapôsobil na potenciálnych koaličných partnerov (SMER,  SNS, Most-Híd a Sieť) tak, že si odpustili tradičné „rituálne tance“ a veľmi efektívne a konštruktívne dohodli prekvapivú vládnu koalícia, ktorá mala byť oficiálne hrádzou proti extrémizmu, reálne však Kiska politikov spojil hrozbou  jeho úradníckej vlády.

Plus-mínus chcel Kiska, respektíve  jeho okolie zopakovať v novej situácii podobný scenár. Kiskovo okolie aj s ohľadom na súčasnú krízu sa rozhodlo vyťažiť z nej maximum, a zároveň sa pokúsili otestovať, kam až môžu ísť pri kreativite v interpretácii ústavy. Keď bol Fico nútený abdikovať, tento svoj akt podmienil niekoľkými  podmienkami, z ktorých najpodstatnejšia bola akceptáciou skutočnosti, že premiéra nominuje Smer a to, že nová koalícia bude na súčasnom trojkoaličnom pôdoryse. Je fakt, že tieto podmienky si nemohol vynútiť a mohli dostať len formu gentlemanskej dohody. To by však na oboch stranách vyjednávajúceho stola museli sedieť gentlemani.

Kiska naoko na túto dohodu pristúpil, ale správal sa úplne negentlemansky. Jeho rozhodnutie nevymenovať prvé zloženie vlády, ktoré mu predložil Pellegriny išlo proti duchu ústavy, proti všetkým ústavným zvyklostiam, ale nebolo protiústavné. Kiska totiž Pellegriniho nemenoval premiérom, nedesignoval ho,  dal mu len „nezáväzné poverenie“ na vyjednávanie o zostavení novej vlády, pričom toto poverenie mu mohol kedykoľvek odobrať. Hrubé porušenie ducha ústavy a ústavných zvyklostí bolo v tom, že až dosiaľ platil úzus, že sme parlamentná demokracia a že právo na vládnutie má ten, kto sa dokáže oprieť o parlamentu väčšinu. Túto skutočnosť akceptovali všetci predchádzajúci prezidenti, ktorí viac ráz menovali vládu, ktorá im nebola hodnotovo blízka.

Každému je jasné, že Gašparovič nebolo nadšený, keď menoval Radičovej vládu, ale nikdy sa neznížil k obštrukcii. To urobil až Kiska, čím otvoril  Pandorinu skrinku, ktorej sa zľakli aj s ním spriaznené politické sily. Kiska totiž nebude prezidentom naveky, naopak, je možné, že v roku 2019 bude nový prezident, ktorému súčasná opozícia nebude ani trochu konvenovať. A práve Kiskov precedens, teda kádrovanie  nových členov vlády, hľadanie zámienok, škandalizovanie kandidátov na ministrov a nakoniec možnosť odobratia poverenia na zostavenie vlády politikovi, ktorý sa opiera o parlamentnú väčšinu, sú nástroje, ktoré môžu dopadnúť rovnako na Smer, ako na SaS či akéhokoľvek víťaza volieb.


Roman Michelko, autor je spisovateľ

8 thoughts on “Vražda novinára a pokus o druhý slovenský Majdan

  • 4. apríla 2018 at 15:29
    Permalink

    Vyjadrili ste moje pocity. Ďakujem!

    Reply
  • 5. apríla 2018 at 7:16
    Permalink

    Vážený pán Michelko.
    Všetci poslanci a členovia vlády skladajú sľub podľa ústavy kde „sľubujú na svoju česť a svedomie…“ !!!
    Vo svojom príspevku ste zabudli na to najpodstatnejšie. Na Slovensku za legislatívu zodpovedá Národná Rada SR a za výkon funkcií štátu vláda !!!
    Kto nám to tu od roku 2006 vládne ? Viac ako 120 mesiac smer a jeho predseda fico !!!
    S prestávkou 15 mesiacov radičovej vláda + 6 mesiacov kúrila a svietila a urobila voľby !
    Nevidieť chaos ktorý tu vládne, nevidieť KORUPCIU, nášho človeka, skutok sa nestal, zadlžovanie Slovenska, domácností občanov, nemožnosť vymôcť ústavné a zákonné práva, klamstvá každý deň, rozkrádanie štátnych aj európskych peňazí….
    NEVIDIEŤ? Nevidíte čo sa na Slovensku deje?
    Tú chudobu, zvyšovanie regionálnych rozdielov, vyprázdňovanie obcí miest?
    Stotisíce hlavne mladých ľudí presťahujúcich sa do zahraničia, dochádzajúcich za prácou?
    Tú krízu ústavnosti, zákonnosti, morálky, etiky, slušnosti ???
    Naozaj nevidíte?
    Vo vašom článku nie je žiadna kritika „vecí verejných“ na Slovensku !
    Nenašli ste jediný problém za ktorý by bol zodpovedný smer ktorý je od roku 2006 pri moci ?
    Náš najnovší a najčistejší premiér si práve kúpil byt za 400 000 eur aj keď na to nemá podľa ním samých zverejneného majetkového priznania !!!
    PS: Bol to smer = fico a akoby člen smeru gašparovič = prezident, ktorý podľa nálezu Ústavného súdu porušili ústavné práva kandidáta na generálneho prokurátora !!!

    Reply
  • 5. apríla 2018 at 9:39
    Permalink

    Som zvedavy, za kolko si kupuje byty Hascak a Soros. V kapitalizme argumentovat takymito hlupostami je dost smiesne. Niektore peniaze su legalnejsie ako ine, len o to

    Reply
  • 5. apríla 2018 at 9:40
    Permalink

    ….len o tom nevedia….

    Reply
    • 5. apríla 2018 at 10:38
      Permalink

      Norbert, a tie luxusné vily v zahraničí, a tie luxusné dovolenky v zahraničí, a jachty, a …Presne ako píšete, kapitalizmus je o tom, o bohatých a chudobných. Bohatí vo vlastných radoch neprekážajú; v cudzom oku vidím smietku, vo vlastnom brvno nevidím.

      Reply
  • 5. apríla 2018 at 10:38
    Permalink

    Norbert, a tie luxusné vily v zahraničí, a tie luxusné dovolenky v zahraničí, a jachty, a …Presne ako píšete, kapitalizmus je o tom, o bohatých a chudobných. Bohatí vo vlastných radoch neprekážajú; v cudzom oku vidím smietku, vo vlastnom brvno nevidím.

    Reply
  • 5. apríla 2018 at 18:30
    Permalink

    Mimochodom, čo robí v tieto dni šampión slobody Pavol Demeš ?

    Nepíše náhodou v závetrí prejavy ?

    Reply
  • Pingback:Svet sa rúti do horúceho pekla... - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *