Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Antonio Gramsci (* 23. január 1891, Ales, Taliansko – 27. apríl 1937, Rím), filozof, politik, politológ, kulturológ-historiograf, publicista a zakladateľ týždenníka L’Ordine Nuovo, revolucionár a Mussolinim väznený mučeník, lingvista, obhajca autentických, tzv. organických intelektuálov, humanizmu a vzdelanosti. Veril ideám ako človek, ktorý svoj filozofický odkaz písal vo fašistickom Mussoliniho väzení s nádejou, že kedysi v ďalekej budúcnosti ľudia začnú budovať lepší, spravodlivejší a dokonalejší svet.
Na rozdiel od klasického marxizmu, ktorý sa zameral najmä na ekonomické vzťahy, si Gramsci uvedomil, že práve kultúra je nielen nevyhnutná súčasť kvalitatívnej zmeny, upevnenia revolučnej spoločnosti, ale najmä prostriedok pretvorenia spoločnosti. Týmito myšlienkami bol jedným z prvých filozofov kritickej teórie kultúry. Gramsci nadviazal na B. Croceho, ktorý upozornil na problém vzťahu teórie a praxe. V Croceho chápaní idealizmu a duchovného vývoja dejín triádu téza, antitéza, syntéza strieda škála stupňov, ktorými duch pri svojom vývoji prebieha. Človeka Gramsci chápe ako „proces svojich činov,“ ako nad-individuálneho: jednotlivec je súčasťou ľudského rodu prostredníctvom väčšieho počtu spoločenstiev a treba ho chápať ako integrovaného do spoločnosti (v duchu aristotelovského zoon politicon). Odmieta tézu biologického pôvodu človeka a naturalistické chápanie dejín, ktoré nahrádza historizmom. Túžbu kolektívnej vôle po rovnosti môžeme chápať ako historickú nevyhnutnosť, napokon aj v rámci intuitívnej túžby ideálneho spolunažívania ľudstva.
Gramsci ako väčšina filozofov prechádzal vývojom a pod vplyvom Októbrovej revolúcie prijal aj prvky marxisticko-leninskej filozofie. Upozorňujú na to aj Holzhey a Röd, ktorí pod čiarou uvádzajú príklad tohto posunu. Dobytie Zimného paláca Gramsci považuje za príklad vojny hnutia, ako alternatívnu hegemóniu vo vnútri občianskej spoločnosti. Pred svojím uväznením Gramsci (článok Revolúcia proti kapitálu) písal, že boľševická revolúcia otriasla presvedčením o realizácii socialistickej revolúcie až po plnom rozvinutí kapitalistických síl produkcie. Ekonomické aj kultúrne zmeny považuje Gramsci za základ historického procesu – história je formovaná ľudskou praxou a konaním, ale žiadna sila vôle nedosiahne niečo bez vhodnej situácie (napr. skutočnosť, keď robotnícka trieda dosiahne určitý stupeň uvedomenia, ktoré jej dovoľuje konať – ide o prejav niekoľkých zmnožených udalostí).
Gramsci nebol iba teoretik, ale aktívne pôsobil aj v politike. Dá sa povedať, že spĺňal Platónov utopický sen vlády filozofov, teda ideál filozofa politika. Tým, že mal priamy kontakt s politikou, vedel aj lepšie demaskovať jej štruktúry, mocenské pohnútky či zákulisné praktiky. Gramsci v rokoch 1914 až 1916 organizuje turínskych robotníkov (podieľal sa na ich vzdelávaní; prednášal o R. Rollandovi, Francúzskej revolúcii, Parížskej komúne, emancipácii žien), začína publikovať v Il Gride del Popolo, stáva sa spolueditorom Avanti! a oficiálnych novín PSI. Snažil sa vytvoriť novú kultúru robotníckej triedy, ktorá nebude schematicky interpretovať marxistickú ideológiu, ale jej cieľom bude kritika statusu quo z radov nových intelektuálnych más (a to práve cez kritickú pedagogiku a sekundárne ľudové vzdelávanie, ktoré praktizovali aj P. Freire v Brazílii či F. Fanon). V Turíne bol po nepokojoch a prenasledovaní socialistických predákov zvolený do výboru PSI. Roku 1919 zakladá týždenník L’Ordine Nuovo a po vnútornom rozpore v PSI sa spolu s členmi spojenými s L’Ordine Nuovo priklonili k III. komunistickej internacionále. Táto skupina získala podporu robotníckej triedy počas štrajkov v rokoch 1919 až 1920 (Gramsci sa snažil najmä o podporu prevzatia kontroly robotníkov nad továrňami).
V roku 1921 sa v PSI oddelili tzv. čistí komunisti spolu s Gramscim od väčšinových unitárnych komunistov a založili Komunistickú stranu Talianska – PCd’I. Táto strana sa aj vďaka Gramsciho dedičstvu preorientovala od leninizmu k eurokomunizmu a patrila k najsilnejším západným komunistickým stranám. V roku 1922 (počas nástupu talianskeho fašizmu) Gramsci navštívil Sovietsky zväz a po návrate sa snažil presadzovať politiku jednotného frontu (avšak s týmto konceptom boli v strane rozpory). V rokoch 1922 až 1923 spustil Mussolini represiu proti svojim opozičníkom a následne sa mnoho členov komunistickej strany dostáva za mreže. V tomto období býval Gramsci vo Viedni, snažil sa spojiť rozdelenú komunistickú stranu. Neskôr organizoval v Ríme počiatky straníckych novín L’Unità a v roku 1926 prijala PCd’I Gramsciho program jednotného frontu s cieľom reštaurovania demokracie. V tom istom roku Gramsciho zatkla fašistická vláda a následne bol uväznený v Regina Coeli. Gramsci zomrel krátko po svojom prepustení v roku 1937.
Pripravil LP. Prečítajte si celú štúdiu L. Perného: Stále aktuálny vizionár Antonio Gramsci. Revolúcia intelektuálov: každý človek (ktorý chce) môže byť intelektuálom, ktorá vyšla vo vedeckom časopise Studia Politica Slovaca v roku 2015.