Bubenícky šaman John Densmore proti kapitalizmu v hudbe

DENSMORE, John: Doors: Brány vyhozené z pantu. Odkaz Jima Morrisona jde k soudu (preklad Josef Kučera). MAŤA: Praha, 2025.

MOTTO: Muzika má moc preklenúť kultúrne rozdiely… (Densmore, s. 74),
…ale peniaze z nej majú tiež schopnosť až na smrť rozdeliť kamarátov.

V roku 2024 vyšla kniha Stephena Davisa s názvom Jim Morrison: život, smrť, legenda, avšak knihu som odložil po prečítaní úvodu, kde o ňom píše ako o bisexuálnom všežravcovi, ktorý sa oslobodil od rodinných hodnôt a búral sexuálne tabu puritánskej Ameriky. Nuž, bombastické slová v duchu súčasnej prevládajúcej ideológie (lebo teraz je takto písať „cool“) ma od knihy odradili. Vrátim sa k nej neskôr, možno. Uprednostnil som inú knihu, ktorá je svedectvom z prvej ruky, priamo od bubeníka The Doors Johna Densmora. Aj preto jej autenticite možno viac veriť. Zaujal ma hneď antikapitalistický titulok na zadnej strane a zmienky o chamtivom géne: V tomto prípade nejde o muziku, ale o prachy. O lístky do prvej triedy, o veľké koncertné haly a naleštené dlhé limuzíny.

Kniha Johna Densmora nie je iba o hudbe, je perfektnou sondou do hlbokých podstát americkej spoločnosti.

Písať objektívnu recenziu o knihe jedného zo svojich hudobných vzorov je veru ťažké, obzvlášť ak sa s ním v mnohých záležitostiach stotožníte aj po filozofickej a ideovej stránke, no súčasne vám je ľúto, že sa posekal s vlastnými dlhoročnými kolegami. Ako dlhoročný znalec The Doors, ktorý má napočúvané od nich takmer úplne všetko vrátane bootlegov, sa však budem snažiť.

Táto kniha je špecifická tým, že je dobová, teda zameraná na dobový a vyriešený spor, ktorému venoval vyše 250 strán. Nejde o klasickú biografickú knihu. Je to zmes denníkových zápiskov zo súdnych pojednávaní, memoriálnych momentov, osobnej spovede, ponorenia sa do zákulisia života legendárnej skupiny The Doors, ale aj určitá filozofická obhajoba postojov Jima Morrisona ku komercii, peniazom a mamonárstvu.

Kniha začína opisom incidentu (a, ako už bolo napísané, opakuje sa v celej knihe), ktorý poznáme zo Stoneovho filmu The Doors (1991), na ktorého scenári sa Densmore výrazne podieľal. Manzarek film kritizoval aj preto, že mu nebolo umožnené ho režírovať. Densmorova kniha je značne písaná v tóne anti-Manzarek-Krieger. Tí v tom čase mali s Densmorom súdny spor o značku The Doors, ku ktorej na reunionovom turné pridali „of the 21st century“. Kriticky treba dodať, že Densmorov hnev spočíval aj v tom, že ho kolegovia na turné za chrbtom nahradili Stewartom Copelandom z The Police (neskôr ho nahradil Ty Dennis), čo priznáva na s. 92: „Ranilo ma a rozčúlilo ma, že ma verejne vykopli bez toho, aby mi aspoň zavolali.“ Ray Manzarek verejne vyhlásil, že pozvanie Densmora späť do skupiny stále platí. Každopádne, doorsácky reunion tvorený Manzarekom a Kriegerom sa pod vplyvom premenoval na D21C a následne na Riders on the Storm. Nedosiahol kvalít pôvodných Doors, naopak, súčasný zvuk hudbe skôr ublížil. Densmore sa ku kapele napokon aj tak nepripojil, nakoľko nepovažoval Astburyho za adekvátneho nasledovníka Morrisona. Preferoval Eddieho Veddera. Vedder predtým vystúpil s tromi skladbami Doors s Manzarekom, Kriegerom a Densmorom na slávnostnom uvedení do Rock and Roll Hall of Fame v roku 1993. Na druhú stranu, Manzarek, ktorý akoby tušil svoju blížiacu sa smrť, argumentoval tým, že času je málo a Morrison si sám prial, aby jeho slová rezonovali. Smrť v poslednom Manzarekovom videu vykresľuje ako zážitok, ktorý je podľa neho podobný spojeniam na koncertoch a na ktorý sa máme tešiť a nebáť sa ho. Je ako vstup do portálu svetla.

Densmorova pozícia nie je principiálne proti zarábaniu na hudbe. Sám priznáva pri súde napríklad použitie hudby vo filmoch, za ktoré dostal štedro zaplatené. Odmieta však hudbu zapredať reklame. Ako opak svojho prístupu uvádza Peta Townshenda a prípad hudby The Who použitej v reklame na Nissan alebo Boba Dylana, ktorý si v reklame priamo zahral, či Beach Boys predávajúcich limonádu Orange Crush. Naopak, v prospech svojej argumentácie uvádza Toma Pettyho, Brucea Springsteena či Toma Waitsa, ktorý Densmora verejne podporil. Používa metaforu, že skladba Love Me Two Times nie je o tom, že si práve autor skladby vzal viagru.

Sebakriticky spomína, ako si sám hovoril v časoch slávy, že už len trochu viac peňazí a bude šťastný, čo je podľa neho pointou úpadku západnej spoločnosti – neustále naháňanie sa za akumuláciou zisku. Porovnáva to so zmierenými Vietnamcami pracujúcimi na ryžových poliach.

John Densmore odmietol 15 miliónov dolárov od Cadillac za použitie skladby Break On Through. Opisovaný bol preto ako socialista, liberál a súčasne niečo ako ľavicový terorista¹. Dokonca sa ho na súde pýtajú, či je komunista (s. 161), na čo odpovedá zamietavo (uvedomuje si totiž americký fenomén „hon na komunistov“, o ktorom píše na s. 178). Jeho hodnoty však dokazujú, že minimálne istým duchovným komunistom vo svojom antikomerčnom kontexte je, aj keď lamentuje, že je všetko, len to nie (s. 169). V kontexte skúsenosti amerických 50. rokov je pochopiteľné, že sa tejto nálepke vyhýbal a sám priznáva, že je opatrný, nakoľko pozná spoločenské pomery v USA, ako aj fenomén prenasledovania a odpočúvania telefonátov: „Dr. Martin Luther King tiež nebol komunista, aj keď ho tak J. Edgar Hoover označil…“ (s. 169).

Densmore o komunizme píše tak, že mal dve úrovne. Tí, čo mali, pretože boli v strane, a tí, čo nemali, lebo v strane neboli (s. 170), čím vlastne vylučuje existenciu tretej dimenzie, teda komunizmu ako hodnotového presvedčenia, s ktorým sa vlastne stotožňuje, a redukuje ho na stranícky princíp. A súčasne pokračuje úvahou, či si jeho kolegovia uvedomujú, že úspešné spoločnosti zužujú priepasť medzi bohatými a chudobnými, s čím podľa neho aj kolegovia pred Morrisonovou smrťou súhlasili.

Keďže v USA sa vníma aj takéto sociálnodemokratické zmýšľanie (dokonca skôr sociálnoliberálne, nakoľko v knihe uvažuje rawlsovsky, iba v rovine hypotetickej, dobrovoľnej-filantropickej v limitoch demokratickej strany resp. možno troška ďalej, teda nie politicky-legislatívnej, za čo by možno dostal kritiku zľava od ľudí ako Chomsky a Žižek) ako ťažký komunizmus, Densmorov hnev je pochopiteľný. Manzarek súčasne o ňom hovorí, že jeho názory sú dokonca anarchistické, hoci anarchista priamo nie je. Dokonca zaznie slovo ekoterorista (s. 217). Densmore sa zapojil do hnutia A Rainforest Action Network s cieľom záchrany starých stromov, a to nenásilnou formou (napokon sa podarilo zastaviť ich výrub a taktiež sa Densmora za tento akt ocitol v putách, pričom dodáva, že prvý krát to bolo v roku 1965 za dlhé vlasy, takže toľko k slobodnému západnému svetu).

Densmore spomína dokonca teoretika Marshalla McLuhana (globálna dedina) a pýta sa, či sa ako spoločnosť nevraciame do feudalizmu. Potom vo vnútorných monológoch obviňuje svojich kolegov z republikánskeho myslenia, no zase sa vyviňuje, že prerozdelenie príjmov je socializmus a on socialista nie je (s. 171). Odvoláva sa aj na Krista v kontexte jeho antikapitalistických myšlienok.

Ad absurdum je otázka sudcu, či podporuje islamský terorizmus, nakoľko údajne povedal pred kolegami: „dostali sme, čo sme si zaslúžili“, čo dementoval tým, že prehlásil niečo ako: „možno by sme sa mali zamyslieť ako krajina nad tým, prečo k tomu došlo… v porovnaní s inými časťami sveta sme veľmi bohatí, v tom je nejaké posolstvo, výzva, aby sme sa prebudili…“ (s. 167).

Aj keď obvinenie odmieta, súčasne sa zamýšľa nad tým, či islamský princíp zákazu úžery môže byť pre západné spoločnosti inšpiráciou (s. 171). Otvorene kritizuje Reagana či Busha za ich znižovanie daní bohatým, uvažuje nad hospodárskym kolapsom (s. 172), cituje antikapitalistické postoje Kennedyho (s. 173) a deklaruje, že volí demokratov, hoci by bolo pre neho výhodnejšie voliť republikánov (s. 173).

Uvažuje tiež antropologicky nad prírodnými kultúrami, napríklad kmeňom Haida, aj v týchto súvislostiach. Uvádza rituál „potlach“, ktorý bol v roku 1884 americkou vládou zakázaný a pri ktorom príslušník kmeňa rozdal niečo zo svojho majetku, čím si zvýšil prestíž. Kniha sa miestami javí ako skutočne antikapitalistický manifest známeho hudobníka. Niekedy však vyznievajú smiešne úvahy o miliardárskych filantropoch (napr. Warren Buffett, Angelina Jolie) ako riešení problému majetkovej nerovnosti.

Som naplno zodpovedný za stav tohto sveta ako každý iný človek, pretože my všetci sme občania tejto Zeme a tohto sveta. (s. 87)

Densmore tiež hovorí, že ak sa ničia tradície a symboly pôvodných kultúr, ničia sa základy, na ktorých kultúra stojí, s odvolaním sa na genocídu Indiánov (s. 175). Ktovie, čo by Densmore ocenil aktivity Matice slovenskej, no každopádne, ak by žil na Slovensku, pravdepodobne by sa utiekal ku kultúre starých Slovanov a hľadal by v nich stratené duchovno, čo možno dedukovať na základe jeho vzťahu k Indiánom.

Ďalej sám v knihe priznáva, že The Doors boli ovplyvnení Vietnamom (dodáva analógiu k Afganistanu, spomína tiež samovraždy v dôsledku amerických intervencií vrátane Iraku; Densmore hovorí, že keby Američania poznali históriu Vietnamu, nikdy by do tej vojny nešli, s. 171) a hnutiami 60. rokov, ktorých idey rovnosti do muziky presakovali. Pacifistický a rovnostársky duch, ale aj ekologický rozmer je skutočne prítomný v mnohých skladbách The Doors (Unknown Soldier, When The Music’s Over, Peace Frog, Soft Parade, odkaz Brechta na Alabama Song či známa zhudobnená poézia Feast of Friends, ktorá ukončuje film The Doors: „Hady majú moc… Som chorý zo zaťatých tvárí čumiacich na mňa z TV veže. Ja chcem mať ruže v mojej záhrade… Žiadne ďalšie peniaze… žiadne ďalšie luxusné šaty… Nepôjdem. Dám prednosť pár priateľom pred Gigantickou rodinou…“), ešte viac v Densmorových aktivitách a slovách.²

Densmore však v kontexte odkazu The Doors hovorí o tom, že jeho filozofiou je, že musí vracať fanúšikom to, čo zarobil (s. 73), a to zachovanie autentického odkazu hudby, pri ktorej sa prvýkrát milovali alebo sa diali ich najdôležitejšie životné momenty. Spomína príbeh človeka, ktorého The Doors odviedli od samovraždy, pričom to bol práve moment, keď si uvedomil, aké je dôležité hudbu nezapredať komercii: „Keď mi jeden fanda povedal, že ho naše piesne zachránili pred samovraždou, došlo mi, že to je ono, že nemôžeme naše piesne len tak rozpredávať.“

Densmore aj pri súde deklaroval, že nepísali len pre bohatých a ich zvykom bolo reklamy nerobiť (s. 91). Keď to raz urobil, peniaze s výčitkami svedomia dal na charitu. V knihe sa čitateľ dozvie skutočné rarity. Pre kulturológa je doslova žriedlom informácií z prvej ruky pre písanie ďalších kníh. Popravde, táto kniha ma opäť inšpirovala k návratu k téme 60. a 70. rokov a k napísaniu druhej časti debutu. Je svedectvom aktéra kontrakultúry 60. rokov. Spomína tiež rôzne dimenzie komunikácie a spolupráce s umelcami. Či už je to Santana, s ktorým si zahral, George Harrison, s ktorým sa stretol po nahrávaní Bieleho albumu (spomína tiež mnoho vecí, ktoré ich spájajú – od meditácií (Maharišiho), Huxleyho Brán vnímania, Kerouaca, Raviho Shankara či experimentovania s LSD, po ktorom sa vo fasáde reality objavila trhlina, cez ktorú sa dá pozerať, no nedá sa vrátiť; ťažko znášal jeho smrť), návšteva koncertu Toma Pettyho a Jacksona Browna, list Neilovi Youngovi, jeho stretnutie s Johnnym Deppom na pohrebe Ginsberga, kde sa bavili o Hunterovi S. Thompsonovi. Johnny Depp mimochodom čítal komentár k filmu When You’re Strange. Sú tu odkazy na rôzne osobnosti z filozofie, politiky, poézie, hudby atď.

…múzy sú prchavé, nemajú rady zatuchlosť (keď pustíte bubenícku paličku, zmizne).

Vytvárať z The Doors ľavicovú kapelu by však bolo pritiahnuté za vlasy a klamali by sme tým aj sami seba, nakoľko veľká časť skladieb je zameraná skôr na subjektívne a individuálne témy – od lásky a erotiky až po existenciálne vnútorné prežívanie človeka v spoločnosti či mystické výjavy o smrti. V takom roku 2014 by človek nemusel tieto veci vysvetľovať. Antikapitalistické prvky však v odkaze kapely možno identifikovať, ale ešte viac v Densmorových postojoch a aktivitách.

V knihe píše proti neustálej potrebe hromadiť majetok, sebectvu, medzere medzi bohatými a chudobnými a chamtivému génu: „Sebectvo malému percentu ľudí umožňuje, aby si prisvojovali viac a viac, lenže to nakoniec negatívne postihne všetkých. Bieda v centrách miest vedie k násiliu gangov, chudoba po celom svete vedie k náboženskému fundamentalizmu a terorizmu. Jasné, že násilie všetkého druhu je priamym dôsledkom chudoby a pocitu beznádeje. Globálne otepľovanie, ktoré medzi bohatými a chudobnými nečiní rozdiel (iste, ale klimatizácia áno, pozn. aut.), sa môže priamo pričítať našej neochote zmeniť energetickú politiku, z veľkej časti vďaka moci a chamtivosti našich multimiliardárskych energetických korporácií. Môžeme mať súkromné kajuty na Titanicu, ale keď sa loď začne potápať, pôjdeme ku dnu všetci. … Spochybňovať spoločnosť, ako je tá naša, ktorá je v distribúcii bohatstva tak nevyvážená, je podľa mňa nadmieru vlastenecké. Túto krajinu založili kolonisti, ktorí sa 16. decembra 1773 rozhodli protestovať proti zdaneniu bez zastúpenia…“ (s. 84).

Po udobrení s posledným žijúcim Doorsákom Densmore vytvoril v rámci projektu Playing for Change pozoruhodný rovnostársky projekt, teda skladbu Riders on the Storm, do ktorej sa zapojili hudobníci z celého sveta vrátane prírodných národov, ktoré Densmore propaguje a hlási sa k ich šamanskej duchovnej podstate (tento vplyv vidíme aj u Morrisona, ktorý cítil súnáležitosť s pôvodnými obyvateľmi Ameriky, ktorých nazývame Indiáni).

Zaujímavé je, ako Densmore opisuje stretnutie na pódiu so Santanom. Aj tu povestne politicky vybral poéziu Etheridgea Knighta. V textoch sa odvoláva aj na indiánskeho aktivistu Johna Trudella (Nikdo neprodá Zemi, po níž chodí lidé, s. 83) a stotožňuje sa s tým, že tretia svetová vojna už začala a je to vojna proti chudobným. Densmore hovorí, že v porovnaní s utrpením Afroameričanov bolo to, že ho sekírovali za dlhé vlasy, nič. Vietnamská vojna podľa Densmora naštartovala súčasne demokratizáciu Ameriky.

Delenie honorárov na štyri časti je hlavný princíp rovnosti v kapele; pripomína staré rovnostárstvo pytagorejcov (avšak bez asketizmu). Taktiež je tu vplyv východnej filozofie a transcendentálnych prednášok, ktorých sa členovia ešte pred založením kapely zúčastňovali, čo dodalo celej tvorbe onú mystickosť. Východné prvky v hudbe počuť napríklad aj v The End.

Pre Densmora, ktorý počas celej knihy tematizuje súdny proces, je principiálna udalosť, keď Morrison všetkých obvinil zo zrady za použitie Light My Fire v reklame, čo súčasne rozbilo jednotu a dôveru v kapele, ktorá sa veľmi ťažko obnovovala. Filozofické stanovisko Densmora je, že so všetkým musia súhlasiť všetci členovia, a on seba považoval v spore za hlas mŕtveho Morrisona.

Avšak stálo to za to, že sa do smrti Manzareka s ním nestretol? Napokon sám píše, že lavica svedkov je pre človeka extrémnou hrôzou naháňajúcim miestom (s. 70). Dielo je podobne ako iné verejné spovede (Rousseaua, sv. Augustína alebo slovenský príklad, nedávno recenzovaný Testament svedomia L. Ťažkého) plné pochybovania, prehodnocovania a zamýšľania sa. Napríklad píše, že chápe v kontexte problémov vo svete, ako je napr. nerovnosť, že jeho spor s Doors je niečo, čo hlboké problémy nevyrieši, ale konflikt vníma ako „hlbokú metaforu pre niečo z toho, čo dnes sužuje našu spoločnosť“ (s. 83). Densmore súčasne hovorí o Rayovi a Robbym ako o svojich bratoch a deklaruje, že mu ide o princíp. Celá situácia je pre neho o to viac existenčná, že ak by prehral, protižalobou od neho požadovali 40 miliónov, čo by ho zruinovalo, o čom hovorí na s. 159. V jednej časti, počas bezsennej noci (s. 169), sa zamýšľa, či cesta, ktorú spolu The Doors prešli, neskončila práve odcudzením.

A čo robí John Densmore dnes? Koncertuje s Robbym Kriegerom a nahral bicie nástroje na album DOPE s raperom Chuckom D. Stačilo by, keby k tomu všetkému nedošlo. Možno by žil aj Manzarek a hrali by spolu.

Nepochybne, John Densmore v tejto knihe pôsobí ako principiálny antikapitalista a pacifista, ktorému ide predovšetkým o to, aby značka The Doors zostala zachovaná bez nánosov reinterpretácií a poškodenia komercionalizovaním.

Densmore interpretoval pokus o doorsácky comeback ako krčmovú kapelu, ktorá hrá hosťom pri konzumovaní jedla. Sám Densmore sa v tom čase rozhodol vytvoriť niečo úplne nové s tým, že The Doors vnímal ako uzavretú minulosť, ku ktorej sa už nemožno vrátiť, a tak vytvoril projekt Tribal Jazz, mixujúci kapelu z členov rôznych etník a kombinujúci latino, jazz, africkú hudbu a rap/poéziu.

Tribal Jazz bol jeho politicko-hudobnou revoltou proti kapitalizmu a imperializmu a odkazoval na určitú formu rovnosti; na s. 108 to nazýva globálnou dedinou. Densmore je silným humanistom a kozmopolitom v pozitívnom slova zmysle (nie v tej vulgarizovanej a agresívnej podobe, ako to vidíme v politickej praxi pri popieraní práv národov na vlastnú cestu). Faktom zostáva, a to bola tiež Densmorova výčitka, že reunionovaní Doorsáci nič nové nevytvorili, iba opakovali to, čo už bolo vytvorené. Manzarek však hovoril o nahrávaní novej hudby a vraj mali aj piesne, ktoré začali nahrávať, keď s nimi Astbury spolupracoval. Len dodal, že sa čaká na správny čas. Kde sú?

Po roku 2009 Manzarek a Krieger koncertovali pod menami Manzarek-Krieger a Ray Manzarek a Robby Krieger z The Doors. Tieto videá som v tom čase s nadšením a nekriticky sledoval ako svoje žijúce hudobné vzory a prial som si, aby sa Doors udobrili, nepoznajúc jadro problému. Densmorovi nevadí pomenovanie „z The Doors“, čo opakuje aj na súde, ale principiálne mu prekáža, ak sa iba časť kapely nazýva celým menom The Doors.

V máji 2013 Ray Manzarek zomrel. Možno, keby sa dal vrátiť čas, všetko mohlo dopadnúť inak. Keď sa totiž konečne zmierili, Manzarek už bojoval s rakovinou žlčových ciest a žil prevažne v Nemecku, čo fyzickému stretnutiu pravdepodobne zabránilo. Po Rayovej smrti som na jeho počesť vytvoril kompozíciu Day After Ray, na ktorej hosťoval Július Fujak. Rayovi som venoval blogy, ktoré dnes úspešne cituje aj umelá inteligencia (Talent rockovej hudby, bez ktorého by The Doors nemali svoj unikátny zvuk – Raymond Daniel Manzarek, „Doorsácky klávesák“ Ray Manzarek by mal dnes 85 rokov). Čo sa týka Rayovej argumentácie, treba ju tiež uviesť na jeho obranu. Podľa Raya Manzareka je aj reklama prostriedok, cez ktorý sa kvalitná hudba môže dostať k masám (Densmorova oponentúra spočívala v tom, že súčasne vytvára reklamné manipulatívne asociácie, Manzarek argumentuje tým, že napr. deti a mládež nezaujíma samotná reklama, ktorej nerozumejú, ale samotná hudba). Argumentoval tým, že by sa napr. na základe Densmorom odmietnutej reklamy mohla dostať hudby The Doors až do Japonska, kde nie je vôbec známa. Manzarek dodal, že všetci boli v 60. rokoch proti establišmentu, no už aj Morrison pochopil, že celé to hnutie bolo odpísané, na čo mu Densmore oponuje, že mier, občianske práva či ženské práva nie sú niečo, čo je odpísané a cituje Elvisa Costela: „Čo je na miery, láske a porozumení komické?“ Súčasne nachádzame v knihe časti, kde sa píše, že samotný líder Jim Morrison nebol až tak veľmi v súznení s kvetinovou generáciou, a jeho imidž rebela v koži evokovala iný druh revolty. Densmore sa tiež zamýšľa nad tým, prečo odišiel práve vo veku 27 rokov, čo zdôvodňuje prírodnými kultúrami, kde je tento práve hranicou prezretie. Vo veku 22 rokov máte pocit, že ste nesmrteľní, no vo veku 27 si uvedomíte, ako ten život rýchlo letí.

V roku 2000 vznikol remix Under Waterfall v rámci tribute albumu Stoned Immaculate, na ktorom si zahral aj Densmore. Vcelku som pri čítaní cítil skôr melanchóliu a smútok z toho, ako sa Ray a John posekali a nedokázali sa dohodnúť. Obaja výrazne ovplyvnili môj život. Raya som vnímal ako duchovne filozofického človeka, ktorého peniaze v podstate nezaujímajú, kým John ho v celej knihe vykresľuje ako mamonára a pod jeho fotku píše „môj nemesis“. Podľa Densmora sa človek najviac naučí práve od svojho oponenta. Hovorí dokonca, že celá táto cesta ho donútil nájsť samého seba, resp. stanoviť si medze, kam až je ochotný zájsť v tejto konzumom posadnutej spoločnosti.

Robby je akoby niekde v strede celého konfliktu. Napokon, dodnes spolu hrávajú a prajem im obom veľa zdravia, nech sú tu čo najdlhšie. Čo sa raz stane, už sa neodstane. Ak by pred rokmi zvolili iný názov a zobrali Densmora, všetko mohlo byť inak. Žiaľ, aj táto kniha ukazuje, ako dokáže hudba spájať národy, no cez kapely dokáže rozdeliť až na smrť priateľstvá. Inak, jediný, koho bol Densmore ochotný ako nástupcu Morrisona v reunione akceptovať bol Eddie Vedder.

Na záver jedna anekdota z vlastného života. Raz, ešte keď som bol veľmi mladý, dostal som ponuku do konkurzu nahrať bubny do nejakej reklamy na akýsi energetický drink v Prahe. Keďže som bol mladý, bolo mi to v podstate jedno. Celé nahrávanie dopadlo ako trapas. Hneď v úvode som onen drink vylial na podlahu, keď som si ho nešťastne položil na bubon a spadol. Následne celý štáb utieral lepkavú tekutinu a ja som nevedel, či sa mám smiať, alebo sa tváriť, že mi je to ľúto. Takže z reklamnej slávy nebolo nič.

Niekedy zasiahne aj osud, aby ste sa napokon nezapredali kapitálu. Densmore píše, že keď kapela začína a potrebuje splatiť nájom (inde zase píše, že si to ešte vie predstaviť v prípade, že by všetci boli doslova na mizine, čo nebol tento prípad), môže svoje piesne predať reklame, ale nie vtedy, keď sa chytí a má komerčný úspech a reálny vplyv, lebo potom uviazne v slepej uličke a svoju hudbu devalvuje. Spomína Lewisa Hydea, podľa ktorého musí umelecké dielo mať v sebe talentovú zložku, inak sa z neho stane iba tovar. Pretvorením diela na tovar ho môžeme zničiť. Každopádne, kniha končí Densmorovým víťazstvom a pokusom o zmierenie v podobe listu, v ktorom Rayovi píše, že si po hudobnej stránke rozumeli, akoby boli jedna myseľ. Poďakuje mu za zoznámenie s Morrisonom a Robbyho označuje za meditačného brata, ktorého sóla vystupovali do nebies ako Coltrane, s vysokou intuíciou pri skladaní pesničiek. Kniha končí slovami: „Dnes viem, že keď opustíme pozemskú scénu, naše piesne tu stále niekde budú okolo, a som, teda dúfam, že aj vy, nesmierne pyšný na to, čo sme spolu dokázali.“ A s tým sa dá jednoznačne súhlasiť.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
autor je kulturológ

1 Pravdou je, že za Densmorom si asi nemôžeme dosadiť Husáka či Novomeského (možno skôr Dubčeka), ale skôr typického západného ľavicového aktivistu kontrakultúry 60. rokov, ktorý síce hovorí a koná v antikapitalistickom duchu, ale nevstupuje priamo do politiky. Vyjadruje sa skôr ako šaman bojujúci za práva pôvodného obyvateľstva proti jeho dobyvateľom. Sám som dlho zotrvával na týchto pozíciách a doteraz sú mi sympatické bez ohľadu na to, ako boli neskôr zneužité na všetky možné anomálie, ktoré prežívame dodnes ako zdeformovaný odkaz týchto ideí. O tom svojho času písal aj Slavoj Žižek ako o post-1968 ľavici, ktorá poprela samu seba vstupom do byrokratických štruktúr EÚ alebo sa premenila na paródiu. Žižek píše, že liberálne, univerzalistické, netriedne a postmoderné témy presadzuje najmä buržoázna stredná trieda, ktorá ignoruje otázky sociálnej nerovnosti. Filozof Slavoj Žižek hovorí o „zdegenerovanom odkaze roku 1968“; na príklade Billa Gatesa ukazuje príklad falošného antikonformizmu generácie 68 (sám Densmore ho spomína na s. 72 s iróniou, že ho musia z tých peňazí bolieť ramená, preto ich dáva aj chudobe), bývalých revolucionárov, dnes milionárov, ktorí kritizujú kapitalizmus. To som kedysi pradávno písal do zakázaného časopisu, čo mi spôsobilo v živote nemalé problémy (pre článok ma skoro vyhodili zo školy), nakoľko práve táto časť „ľavice“ je mimoriadne agresívna. Sociológ Jan Keller k tomu dodal bonmot: „V Paríži a Berlíne sa v roku 1968 mladí ľudia pokúsili zvrhnúť systém a nikto im to nepovolil. Nezvrhli a vďaka tomu sa v ňom naučili žiť.“ Rok 1968 a jeho kultúrno-politický odkaz na Západe mal dve roviny. Sociálnu, environmentálnu a antiimperialistickú (usilovanie sa o zlepšenie existenčných podmienok pracujúcich na Západe, vzdor proti vojne vo Vietname) a kultúrno-liberálnu (v tej dobe ešte oprávnená požiadavka na práva menšín, ale aj kritizovaná individualistická sexuálna revolúcia a postmoderné témy). O roku 1968 sa pejoratívne hovorí aj ako o veľkej individualistickej revolúcii alebo estetickej revolúcii. Ako pripomína Marek Hrubec: „Zlyhanie revolt v roku 1968 pramení z libertariánskych myšlienok (láska, sloboda, voľnosť) a nedostatočného definovania pilierov programu revolučnej zmeny, ktoré neskôr využili neoliberálne politické strany k dosiahnutiu moci.“ Žižek ďalej dodáva, že západní ľavičiari sa zriekajú socializmu a dávajú prednosť liberálnemu kapitalizmu, akonáhle niekto naruší ich samoľúby sen. Havla považuje za exemplárny príklad predstaviteľa falošného interpasívneho socializmu západnej akademickej ľavice, uzavretej v dobre platených akademických kariérach. Každopádne, hlavným ideovým zdrojom novej ľavice bola kniha Herberta Marcuseho Jednorozmerný človek: na jednej strane kritizuje odcudzenie od práce pod vplyvom automatizácie výroby, na strane druhej ponúka abstraktné riešenia v akomsi bližšie nešpecifikovanom oslobodení človeka. Ešte väčší vplyv mali na tento trend feministky, anarchisti a freudo-marxisti, ako napríklad Wilhelm Reich, ktorý tematizoval otázku sexuálneho oslobodenia a sexuálnej revolúcie (zničenie tradičnej rodiny a pod.). V súčasnej dezinterpretovanej podobe sa spojila s ideológiou „open society“ (Popper, Soros) a, samozrejme, postmodernou filozofiou (Foucault), zmixovanou s nihilizmom (Nietzsche), čo môžeme vidieť na prejavoch v projektoch ako Kapitál či tvorbe istého „speváka“ s mastnými vlasmi a hnilými zubami, ktorý názvom projektu je*al kult vytvoril kult osobnosti (s ktorými pred rokmi mimochodom aj hral na pódiu, čo by mu zrejme pokazilo imidž u ľudí, ktorí ho postavili na piedestál ikony politicky korektných pseudorebelov). Svojho času o tom písal istý Tomáš Schejbal z A2jky, ktorý následne otočil a je z neho typický vlajočkár: „Punkový étos ‚do it yourself‘ – dávno integrovaný do produkce globálního kapitalismu – pomáhá zapomenout na sociální jistoty výměnou za pocit autonomie, včetně svobody pěstovat vlastní umělecké zájmy. Umělec za takovým barem je ikonou, ‚cool job‘ ve spojení s umělectvím vytváří status místní hvězdy. I to je součástí marketingové strategie majitelů podniků, kteří prodávají kreativitu, svébytnost a atmosféru baru jako přidanou hodnotu, za niž zákazníci rádi zaplatí vyšší ceny. Říká se tomu zážitková ekonomika či zážitkový kapitalismus. Údajně je to čtvrtá, nejvyšší civilizační vlna následující po zemědělství, průmyslu a službách. … Hipsterská móda, jeden z definujících znaků vlastní identity, je flexibilní a prochází permanentní revolucí, což je ideální zdroj marketingu a zisku pro globální korporace, jejich subdodavatele a malé butiky. Ze subkultur se tak stává globální kultura.“ A tak sa hymna California Dreaming ocitla v reklame na KFC (megakorporácia KFC, ktorá sa v mene obrovských ziskov podieľa na likvidácii amazonských a indonézskych dažďových pralesov), Eset a banky podporujú „nezávislú otvorenú kultúru“, Fidel Castro sa ocitne v reklame na automobily, nekonečné remixovanie hudby 60. rokov s cieľom dosahovania ziskov či bájny problém speňaženého trička s Che Guevarom. Neil Postman vo svojej knihe Ubaviť sa k smrti opisuje, ako moderná kultúra dokáže vziať akúkoľvek hlbokú alebo vážnu myšlienku, odrezať z nej kontext a premeniť ju na neškodný, vizuálne príťažlivý produkt. Nová ľavica, ktorá vzišla z falošného antikonformizmu, feministických hnutí, sexuálnej revolúcie a akéhosi duchovného individualizmu, sa dokonale zžila so systémom a stala sa len novou dimenziou konzumu, jeho novou príchuťou. A tak si na jednej stránke post-68 ľavice prečítate o tom, ako sa na Ukrajine formujú dúhové batalióny a prekonávajú sa prežitky pacifizmu (až takým protirečeniam to môže zájsť). Post-68 ľavica je ako príšery vynorujúce sa vo filme Backrooms v priestore za zrkadlom. Ak však zotrváme na pôvodných ideáloch ľavice 60. rokov, môžeme zostať čistí. Napokon Mark Fisher pred smrťou (kniha K-punk) preferoval koncept mixu kontrakultúry 60. rokov a psychedélie, čo je veľmi blízke Densmorovi.

2 Jeho sympatie k Havlovi možno ospravedlniť azda iba nevedomosťou (ešte vtipnejšia je naivná predstava, že socialistickú spoločnosť v ČSSR rozbil rock and roll, teda nie vopred dohodnutý koordinovaný prevrat s „mŕtvym študentom Šmídom“; ktovie, či Densmore vie, že pojem nežná revolúcia vymyslel národný komunista Vlado Mináč, keď už Lou Reed podľa neho naštartoval túto „revolúciu“, s. 107), rovnako ako jeho obhajoba Ukrajiny (kde už oficiálne rehabilitujú fašistických banderovcov, presakuje to, a píše o tom aj hlavný prúd napr. v prípade Melnyka). Žižek: „V souladu s tím bylo Havlovi jasné i to, že sovětská invaze svým způsobem zachránila mýtus Pražského jara 1968 – utopickou představu, že kdyby Češi byli ponecháni svému soudu, skutečně by vytvořili ‚socialismus s lidskou tváří‘, autentickou alternativu jak reálného socialismu, tak reálného kapitalismu. Jinak řečeno: co by se stalo, kdyby síly Varšavské smlouvy v srpnu 1968 nezakročily? Buďto by české komunistické vedení muselo zavést určitá omezení a Československo by zůstalo (pravda, liberálnějším) komunistickým režimem, nebo by se změnilo v ‚normální‘ západní kapitalistickou společnost (možná s výrazněji skandinávským, sociálně demokratickým nádechem). Havel nám tudíž umožňuje spatřit falešnost toho, co bychom nazvali interpasivním socialismem západní akademické levice: to, co tito levičáci přesouvají na druhého, není jejich aktivita, nýbrž jejich pasivní autentická zkušenost. Na Západě se ženou za svými dobře placenými akademickými kariérami a využívají přitom idealizovaného druhého (Kubu, Nikaraguu, Titovu Jugoslávii) jako látku svých ideologických snů: sní skrze druhého a obrací se proti němu, pokud naruší jejich samolibý sen (pak se zříkají socialismu a dávají přednost liberálnímu kapitalismu).“ (Žižek, 2007, s. 95)

ENGLISH:

Drumming Shaman John Densmore Against Capitalism in Music

John Densmore’s The Doors: The Doors Blown Off Their Hinges. Jim Morrison’s Legacy Goes to Court is much more than a memoir of one of the most famous rock bands in history. It is a personal testimony about friendship, money, artistic integrity, the counterculture of the 1960s and, above all, the conflict between music as art and music as a commodity. Densmore, the drummer of The Doors, devoted more than two hundred pages to the legal dispute over the use of the band’s name and its commercial legacy. At the heart of the conflict was a fundamental question: Can the music of The Doors be treated as a commercial product like any other, or does it carry a cultural and spiritual value that must not be sacrificed for money?

Densmore’s position is not simply that musicians should not make money. He himself accepted well-paid opportunities to have The Doors‘ music used in films. What he rejected was selling their songs to advertising campaigns. He famously turned down an offer of approximately $15 million from Cadillac to use Break On Through. For Densmore, there was a fundamental difference between earning money from music and allowing music to become an instrument of corporate advertising.

His argument is closely connected with his personal experience. During the band’s years of enormous success, he admits that he himself used to think that just a little more money would finally make him happy. He later came to see this endless desire for accumulation as one of the central problems of Western society. One of the strongest moments in the book comes when Densmore recalls a fan telling him that The Doors‘ music had saved him from suicide. For Densmore, this was proof that their songs belonged to something much greater than the commercial marketplace. People had fallen in love while listening to them, experienced important moments of their lives through them, and sometimes even survived personal crises because of them. Selling such music to advertising agencies therefore meant, in his eyes, betraying part of its meaning.

This is why Densmore can be described as an anti-capitalist, although not in the traditional political sense. He repeatedly criticizes greed, excessive accumulation of wealth, the growing gap between rich and poor and the transformation of culture into merchandise. At the same time, he explicitly rejects being called a communist. His worldview is closer to that of a Western left-wing activist of the 1960s counterculture: pacifist, environmentalist, sympathetic to indigenous peoples and deeply suspicious of corporate power. The book contains numerous reflections on American politics and society. Densmore criticizes Ronald Reagan and George Bush for policies that benefited the wealthy, discusses economic inequality, refers to Martin Luther King Jr., Jesus Christ and Marshall McLuhan, and asks whether modern Western society is returning to something resembling feudalism. He also discusses indigenous cultures and their traditions, including the potlatch ceremony of the Haida, in which wealth could be given away as a means of acquiring social prestige.

His worldview is also connected to the historical experience of The Doors. Densmore openly acknowledges the influence of the Vietnam War and the social movements of the 1960s. The anti-war, egalitarian and ecological spirit of that period can be found in several Doors songs, including The Unknown Soldier and When the Music’s Over. However, it would be misleading to describe The Doors as simply a left-wing band. Much of their work deals with love, sexuality, existential anxiety, death, mysticism and individual experience rather than conventional political themes.

The anti-capitalist dimension is therefore much more explicit in Densmore’s personal philosophy than in the band’s entire body of work. One of the most important principles he associates with The Doors is equality. The band’s four members divided their royalties equally. Densmore sees this as a fundamental principle that distinguished them from many other successful bands. The group was also influenced by Eastern philosophy, meditation, psychedelic culture and the broader intellectual atmosphere of the 1960s.

The tragedy is that the same band that once represented unity eventually became divided by money and questions of commercial identity. Densmore’s conflict with Ray Manzarek and Robby Krieger was not merely a legal dispute. It became a deeply personal struggle over what The Doors actually represented. Densmore considered himself, in a sense, the voice of the deceased Jim Morrison. Morrison had strongly opposed the commercialization of the band’s music, and Densmore believed that continuing to use the name The Doors without the original drummer violated the band’s principles. Manzarek and Krieger, on the other hand, continued performing under names connected with The Doors.

Densmore’s criticism of their reunion was brutal: he described it as something resembling a bar band playing for people while they ate. His own response was to create something new rather than simply recreate the past. His project Tribal Jazz combined musicians from different ethnic backgrounds with Latin music, jazz, African influences and spoken-word elements. For Densmore, this became a musical and political expression of the idea of a global village. The saddest aspect of the story is that Densmore and Manzarek eventually reconciled, but their reconciliation came too late. Manzarek was already seriously ill and died in 2013. Densmore’s book therefore becomes, among other things, a meditation on friendship, resentment, forgiveness and mortality.

For the author of this review, this personal dimension is perhaps the most moving part of the book. Ray Manzarek and John Densmore were both important musical influences, and reading about their decades-long conflict produces more melancholy than anger. It is difficult not to wonder whether everything could have been different if the members of The Doors had chosen another name for their later reunion, or if they had found a way to resolve their disagreement earlier. The book also contains extraordinary first-hand memories of other musicians and artists: George Harrison, Santana, Tom Petty, Jackson Browne, Neil Young, Johnny Depp and many others. It is therefore an invaluable source for anyone interested in the cultural history of the 1960s and 1970s.

Ultimately, Densmore’s argument can be reduced to a simple principle: music should not become merely another commodity. Artistic work loses something essential when its meaning is subordinated completely to money. This is why the book can be read as a kind of anti-capitalist manifesto written not by a political theorist, but by a drummer who experienced the contradictions of the music industry from the inside. Densmore is not a conventional communist, socialist politician or revolutionary. He is closer to the archetype of the Western countercultural activist of the 1960s: a pacifist, environmentalist, humanist and defender of indigenous cultures who believes that wealth should not determine the value of human beings or artistic creation. There is also an obvious contradiction in his position. His criticism of capitalism often remains moral and individual rather than political and structural. He believes in voluntary generosity, philanthropy and personal responsibility more than in radical economic transformation. From a more systematic Marxist perspective, this would certainly be open to criticism. Nevertheless, his fundamental question remains relevant: What happens to art when everything becomes a product?

Densmore’s answer is uncompromising. If a song becomes merely an advertising tool, something of its original meaning may disappear. And if a band becomes only a brand, the friendship and artistic community that created the music may disappear with it. The irony is that The Doors‘ music survived precisely because it became something larger than a commercial product. It became part of the lives of millions of listeners. Densmore’s book is therefore ultimately not only about a lawsuit between musicians. It is about the price of success, the fragility of friendship and the struggle to preserve artistic integrity in a society where almost everything can be turned into a commodity. And perhaps that is the deepest paradox of The Doors: music that once united people became the reason its creators were divided almost until death.