Len málokto si tak šliape po jazyku ako Ivan Korčok. Najprv tvrdil, že Slovensko je izolované a nikto sem nechce prísť. Deň pred návštevou nemeckého ministra zahraničných vecí povedal, že aj tak to o ničom nebude. Ráno žiarlivo okomentoval srdečnú fotografiu Juraja Blanára s Johannom Wadephulom, že táto fotografia je vraj žalostne málo, lebo jeho politické smerovanie určuje Moskva. O dve hodiny neskôr už tvrdil, že Juraj Blanár dostal strašnú „nakladačku“ a utrpel blamáž.
Môžeme rozdielne hodnotiť súčasnú slovenskú diplomaciu a sporiť sa o to, či je dosť vyvážená alebo aktívna. Jedno je však úplne isté. Kritika Ivana Korčoka je až hlúpo krátkodychá a samoúčelná. Neviem, ako budú dejiny hodnotiť Ficovu politiku na všetky svetové strany. Viem však, že politika Progresívneho Slovenska nesleduje slovenské záujmy, ale záujmy západných veľmocí, že Ivan Korčok by sa išiel aj roztrhať, aby bezpodmienečne a bezhranične vyhovel Berlínu, Bruselu či Washingtonu (presne tak, ako dobehol zadychčaný a vystrašený z americkej ambasády, keď Matovič nakúpil vakcíny z Ruska), že pod jeho vedením by bola slovenská diplomacia fakticky zbytočná a úplne by postačil štíhly úrad na vykonávanie pokynov a želaní prezidenta USA, nemeckého kancelára alebo ukrajinského diktátora. A toto naozaj nie je alternatíva.
Eduard Chmelár