Ako dal Jeľcin rozstrieľať Biely dom – voľné pokračovanie

Minule sme si v článku s týmto názvom prečítali takmer melodramatický príbeh, ktorý americkému dôstojníkovi vyrozprával vtedajší minister obrany Gračov. Dnes niektoré informácie dáme na pravú mieru a uvedieme niektoré detaily, ktoré možno celkom obrátia dojem, ktorý sme z rozhovoru získali.

Predovšetkým, Biely dom zrejme nebol plný ozbrojených bojachtivých militantov. „Obrancovia“ boli prevažne poslanci najvyššieho sovietu a civilní pracovníci. Budova parlamentu, aby boli obrancovia čo najviac demoralizovaní, bola odpojená od elektriny a vody. V čase útoku na Biely dom boli mnohí v budove nepretržite 10 dní a boli takmer vyčerpaní. Vodcovia, RuckojChazbulatov, vedeli, že použitie zbraní by mohlo vyprovokovať útok na budovu a chceli sa ozbrojenému konfliktu vyhnúť.

Ďalšia vec je, že na nočnom stretnutí s Jeľcinom, kde Gračov požadoval od prezidenta písomný rozkaz na útok, predniesli plán na použitie tankov zástupca veliteľa prezidentovej ochranky, Genadij Zacharov, a veliteľ Alexander Koržakov. Prišli s nápadom strieľať z tankov z protiľahlých strán budovy. Prezidentovi tvrdili, že skoro ráno na horných poschodiach nebudú ľudia a po výstreloch z tankov do prázdnych horných poschodí všetci v panike zbehnú nadol, takže obete budú minimálne.

Pravda však bola taká, že väčšina obetí z Bieleho domu zrejme bola zapríčinená týmito výstrelmi z tankov. Prvý zásah bol do zasadačky, druhý a tretí do kancelárií Chazbulatova a Ruckého. Ruckoj o tom povedal: „Bol som v kancelárii, keď priletel projektil cez okno a vybuchol v opačnom rohu miestnosti. Bol som v šoku a ponáhľal som sa preč. Nechápem, ako som to prežil.“

Ďalší z obrancov to komentoval: „Keď sa začala streľba z tankov, bol som na šiestom poschodí. Bolo tam veľa civilov. Boli sme neozbrojení. Pomyslel som si, že po tejto streľbe vtrhnú do budovy vojaci a rozhodol som sa, že si nájdem nejakú zbraň. Keď som otvoril dvere do miestnosti, kde práve vybuchol projektil, nemohol som vojsť. Miestnosť bola plná krvavej kaše. Začíname asi chápať, prečo ani Gračov nepoznal presný počet obetí.

Gračov spomenul, že na Biely dom útočila 119. výsadková rota. No celých 10 dní blokády parlamentu boli v okolí rozmiestnené špeciálne protiteroristické jednotky „Alfa“ a „Vympel“. Skôr, ako Jeľcin ráno zavolal Gračovovi, aby zaútočil na Biely dom aj z ústneho rozkazu, stretol sa o 4:30 s veliteľmi špeciálnych protiteroristických jednotiek a rozkázal im vykonať útok. Oficiálna história hovorí, že tieto špeciálne jednotky odmietli rozkaz vykonať, preto sa Jeľcin obrátil na armádu pod velením Gračova.

Genadij Zajcev, ktorý vtedy velil jednotkám Alfa okolo Bieleho domu, spomína na ranné stretnutie s Jeľcinom takto: „Keď Boris Michajlovič vstúpil, bol to úplne iný človek, než ako sme ho poznali. Unavený, bledý, úsečný. Posadil sa k stolu a hovoril len krátko a stroho – V krajine je komplikovaná napätá situácia. Musíte to ukončiť. Biely dom obsadila banda, ktorá chce vykonať štátny prevrat. Musíte vyprázdniť Biely dom. Musíte z neho dostať všetkých ľudí. Rozhodol som sa vyprázdniť Biely dom násilím. Vaše jednotky sa toho zúčastnia. Splníte rozkazy prezidenta? Odpoveďou na túto priamu otázku však bolo dlhotrvajúce hrobové ticho. Jeľcin chvíľu čakal, no potom sa opýtal inak a dôrazne: Dobre, tak sa spýtam inak. Odmietate vykonať rozkaz prezidenta? Odpovedalo mu znovu hrobové ticho… Neskôr Jeľcin o tejto chvíli hovoril: „Prešiel som si ich očami, stáli tam – veľkí, silní, krásni chlapi. Bez rozlúčky som sa otočil k dverám a len som povedal Zajcevovi, že rozkaz musí byť splnený.

Zajcev svoje mlčanie po rokoch komentoval: „Často musíme v živote robiť rozhodnutia. Celý život je na vážkach medzi dobrom a zlom. Ja nie som politik, som vojak a mám svoju prísahu, ktorú musím vyplniť. Rozkaz je pre mňa zákonom. Keby šlo o jasnú operáciu na neutralizáciu teroristov, vtedy by neprichádzalo do úvahy žiadne váhanie. Ale zabíjať ľudí, poslancov a riadnych spoluobčanov – keď si odmyslíme všetky pekné rečičky, do ktorých obalili ten rozkaz, tak presne toto od nás chceli – to bola úplne iná záležitosť. Velitelia jednotiek Alfa a Vympel toto nemohli urobiť.

Ak sme z rozhovoru s Gračovom získali dojem, že po niekoľkých výstreloch z tankov nabehli do budovy výsadkári a o hodinu už bolo po všetkom, tak pravda bola celkom iná boje prebiehali celý deň a poslední zajatci, medzi nimi vodcovia RuckojChazbulatov, opúšťali budovu až okolo 18:00 večer.

Špeciálne jednotky Alfa a Vympel, hoci s minimálnym nadšením, museli rozkaz prezidenta nakoniec splniť. Generál Barsukov, ktorý im velil, im povedal, že majú len dve možnosti. Vstúpiť s ostatnými jednotkami do budovy, alebo ich bude musieť odzbrojiť a rozpustiť. Tieto špeciálne protiteroristické jednotky však zvolili iný prístup, než Gračovom spomínané vyvalenie dverí a streľbu na všetko, čo sa pohne. Vyslali do budovy parlamentárov, ktorí sa pokúsili s vodcami obrancov vyjednávať.

Dôstojník špeciálnych jednotiek Alfa podal o posledných hodinách najvyššieho sovietu toto svedectvo: Keďže sme poznali celú zložitosť situácie a vedeli sme veľmi dobre, čo budú v budove robiť naši kamaráti z iných jednotiek, z vlastnej iniciatívy sme vytvorili skupinu, ktorá sa vybrala do Bieleho domu. Našej skupine velil podplukovník Keleksajev a bol s nami aj jeden príslušník jednotky Vympel. Vybrali sme sa vyhľadať veliteľa obrany budovy.

Keď sme sa postavili na rampu pred vchodom, ktosi z okien na nás zakričal: – Nepribližujte sa, zmiznite odtiaľ. – Ja s Keleksajevom sme prišli ku vchodu s improvizovanou bielou vlajkou. Pri vchode nám vyšiel v ústrety seržant milície Sorokin. Keď sme mu vysvetlili, o čo ide, obrátil sa a megafónom zavolal k obrancom, že prichádza skupina z jednotky Alfa, aby k nám prišiel niekto z veliteľov. Prvý sa pri nás objavil Albert Makašov so svojim slávnym baretom. Vo vstupnej hale boli zhromaždení chlapi poobliekaní ako kozáci z Transistrie a chovali sa, musím povedať, veľmi spurne a vzdorovito. „To sú Machnovci, dobrovoľníci, tí mi nepodliehajú“, vysvetlil nám Makašov a viedol nás ďalej do budovy.

Vtom sa rozbehol útok na Biely dom od stanice metra Krasnopresnenskaja. Obrancovia nás požiadali, aby sme niečo podnikli, nech sa to zastaví. Vybral som sa po chodbách smerom, kde sa ozývala streľba, ale bolo to veľmi neprehľadné a nedalo sa zistiť, čo sa vlastne deje. Keď som sa vrátil, ten rozruch zjavne zapôsobil na Machnovcov. Výrazne skrotli. Makašov nás zaviedol do zasadačky Snemovne národov, kde boli zhromaždení poslanci a mnoho iných ľudí. Predstavili sme sa, že sme dôstojníci jednotky Alfa a že sme dostali rozkaz obsadiť Biely dom. Tiež sme povedali, že sme poverení zabezpečiť evakuáciu neozbrojených ľudí z budovy pod našou zárukou.

Potom nás zaviedli na tretie poschodie, kde v jednej z miestností boli RuckojChazbulatov. Chovali sa ako vojenskí profesionáli a vyjednávanie bolo jednoduché. Chápali všetko. Vyjednávali sme hlavne Ruckým, Chazbulatov to sledoval mlčky. Ruckoj odmietol opustiť budovu. Povedal nám, že očakáva príchod vojenských jednotiek, ktoré sú k nemu lojálne a požiadal nás, aby sme sprostredkovali Chazbulatovi, aby sa mohol dostať na americkú ambasádu. S týmto sme nepočítali, nemali sme na to oprávnenia a povedali sme, že to musíme najskôr dohodnúť s veliteľmi. Keď sme vychádzali z budovy, už niekoľkí dôstojníci Specnaz organizovali evakuáciu neozbrojených poslancov z budovy. Pripojili sme sa k nim a pomáhali sme, za našimi veliteľmi šiel len Keleksajev.

Keď na to myslím teraz po rokoch, tak vtedajšie vedenie štátu nevyužilo všetky možnosti na pokojné mierové urovnanie. Ignorovalo iniciatívu Patriarchu ruskej ortodoxnej cirkvi Alexeja II. Napokon, prečo sa do vyjednávania s obrancami nezapojil osobne Boris Nikolajevič, veď sa rozhodovalo o životoch našich spoluobčanov a stovky oň vtedy prišli. Len Boh vie, či by to skončilo mierne, alebo by rokovania zlyhali pred dosiahnutím dohody, ale prezident by si mohol povedať – Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách.

Krátko pred poludním sa tiež na určitý čas podarilo dohodnúť zastavenie paľby, aby záchranky mohli odviezť ranených. Do Moskovských nemocníc vtedy priviezli asi dve stovky ľudí, mnohí zomreli pri prevoze.

Ďalšou zamlčanou kapitolou tohto boja boli záhadní snajperi. Pri zadnom vchode Bieleho domu zastrelil snajper Genadija Sergejeva z jednotky Alfa. Strela ho zasiahla zozadu do priestoru medzi dolným okrajom prilby a horným okrajom nepriestrelnej vesty. Veliteľ Zajcev to komentoval ako provokáciu. Niekto chcel, aby sa vojaci z Alfy rozzúrili a pomstili na obrancoch Bieleho domu. Ale Zajcev si bol absolútne istý, že strela nevyšla z vnútra budovy. Sergejev bol krytý obrneným vozidlom a strela ho zasiahla do chrbta. Sergej Fjodorov z tejto jednotky to po rokoch v jednom rozhovore komentoval: „Mali sme vysokú mieru samostatnosti a veľmi dobré informácie, no aj tak bola táto operácia jedna z našich najťažších, aj keď to porovnávam s Aminom, Beslanom, BuďonovskomPervomajským. Myslím, že sme celému svetu ukázali, že špeciálne jednotky nie sú hrdlorezi, ktorí bezmyšlienkovite splnia akýkoľvek rozkaz hocijakej vlády. Smrť Genadija Sergejeva bola vysokou cenou za to, že vtedy mnoho ľudí prežilo. Napokon, mohli sme Biely dom obsadiť priamym útokom, ale ľudská krv nie je voda…

K snajperom sa ozval aj Andrej Dunajev, bývalý zástupca ministra vnútra: „Na vlastné oči som videl, ako snajper zasiahol policajného dôstojníka. Jeho pozícia bola na hoteli Mir. Bežali sme sa tam, ale snajper už bol preč. Ten štýl, akým tú akciu vykonal, to nebol náš – ani ministerstva vnútra, ani KGB – bol to určite niekto iný, niekto zo zahraničných tajných služieb.

Dimitrij Rogozin, bývalý vyslanec Ruska pri NATO, publikoval o svojich zisteniach medzi veliteľmi špeciálnych jednotiek. Napísal, že prvé výstrely na vojakov špeciálnych jednotiek nesmerovali z Bieleho domu. Všetky zásahy boli do chrbta, zo smeru od hotela Mir, zo strechy budovy, v ktorej mala sídlo aj ambasáda USA. Generál Sorokin, ktorý velil jednému zo smerov útoku, prísne zakázal opätovať streľbu smerom na americkú ambasádu, aby sa vyhol neskorším nepríjemnostiam. Medzi obeťami záhadných snajperov však boli nielen vojaci zo špeciálnych jednotiek. Zasiahnutí boli aj mnohí civilisti, ktorí sa náhodou ocitli na uliciach v blízkosti. Snajperi operovali na viacerých strechách, nielen na americkej ambasáde. Podľa ruského publicistu Starikova neznámi snajperi operovali podobným štýlom ako v Kirgizsku, Iráne, Thajsku a Rumunsku, pričom sa zameriavali na mladých ľudí, ženy, deti, teda ten segment obyvateľstva, na ktorý by nikdy necielili vládne jednotky.

Okolo 16:00 popoludní sa dôstojníkom jednotky Alfa podarilo vyviesť z budovy ešte asi 700 ľudí s rukami nad hlavou. Medzi okolostojacimi zvedavcami sa objavili letáky s titulkom „Posledná vôľa obrancov parlamentu“. Bolo na nich napísané: „Keď čítate tieto riadky, už nie sme medzi živými. Naše prestrieľané telá horia medzi múrmi Bieleho domu. Úprimne sme ľúbili Rusko a chceli sme pre svoju vlasť vrátiť poriadok – taký, ktorý nikomu, nech by zastával hocako vysokú funkciu, nedovolí porušovať zákon (a neplánovali sme uniknúť do zahraničia). Odpustite nám. My odpúšťame všetkým, aj tým mladým chlapcom, ktorých poslali, aby nás zabili. Nie je to ich vina. Ale nikdy neodpustíme diabolskej bande, ktorá svojou tučnou riťou sedí na krku Ruska. Veríme, že naša vlasť sa nakoniec zbaví tohto bremena.

Okolo 18:00 bolo po všetkom a budovu medzi poslednými opustili aj zatknutí predseda parlamentu Chazbulatov, viceprezident Ruckoj a vodca nacionalistickej frakcie Makašov.

V roku 1994 sa generálny prokurátor Alexej Kazannik, ktorý odporučil novému parlamentu, aby prijal amnestiu pre vodcov a aktívnych účastníkov obrany Bieleho domu, takto vyjadril na stránkach tlače: „Preskúmal som výpovede tisícky účastníkov a na prokuratúre sme dospeli k tomuto dôkazovému zisteniu: medzi udalosťami z 3. a 4. októbra nedošlo k žiadnym mierovým rokovaniam, bol len rozkaz okamžite zaútočiť. Pred útokom zo 4. októbra nikto nevaroval ľudí, ktorí ostali v Bielom dome, že sa pripravuje jeho ostreľovanie a útok. Neexistuje na to žiadny dôkaz, že by podobné vyjednávanie prebehlo. Preto udalosti z nasledujúceho dňa je možné kvalifikovať ako zločin motivovaný na základe pomsty, a takým spôsobom, ktorý z nízkych pohnútok ohrozil životy mnohých ľudí.

Historik Michail Gefter, a týmto odkazom túto epizódu končím, aby sa nám jeho slová natrvalo vryli do pamäti, v roku 1994 v jednej televíznej relácii povedal: „Musíme sa stotožniť s prístupom skupiny Alfa. Oni ten Október chápali ako vnútropolitický boj a odmietli splniť rozkaz na zabíjanie. Ich historická skúsenosť, spôsob, akým sa postavili k riešeniu situácie, nám otvára dvere k ústrednému problému ruského povedomia, kam nám škriepky a politikárčenie zabraňuje nahliadnuť. – Tí, ktorí myslia inakšie, nie sú nepriatelia, ktorých musíme zničiť, sú to naši spoluobčania a bratia.

NavajaMM

Zdroje:

http://antiterror.one/en/article/they-wanted-blood-us

https://www.rt.com/news/parliament-siege-yeltsin-timeline-691/

https://en.wikipedia.org/wiki/Alpha_Group

https://www.rbth.com/blogs/2013/10/12/the_snipers_of_black_october_30103

https://themoscowtimes.com/news/black-october-revisited-photo-essay-28269

Zdieľaj tento článok:
166
3

3 thoughts on “Ako dal Jeľcin rozstrieľať Biely dom – voľné pokračovanie

  • 10. decembra 2018 at 20:47
    Permalink

    Ani neviem čo mám napísať…Toľko zbytočných obetí…
    Poslednú vetu by sme si mali zapamätať všetci…
    Veľká vďaka za článok…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

close

Pomôžte nám s propagáciou: