Podľa Správy o plnení zámerov Koncepcie štátnej bytovej politiky do roku 2020 cena podlahovej plochy bytov od roku 2002 vzrástla viac ako dvojnásobne. Pokiaľ v spomínanom roku 2002 predstavovala priemerná cena podlahovej plochy bytov 592 eur, tak v roku 2017 bola na úrovni 1 360 eur za meter štvorcový.
Tento údaj dokumentuje, ako na Slovensku rástli ceny bytov za posledných pätnásť rokov. Podľa rovnakého zdroja sú dlhodobo najvyššie ceny v Bratislavskom kraji, po ktorom nasleduje Košický a Trnavský kraj. Aj keď medzi cenami podlahovej plochy bytov sú určité regionálne rozdiely, výrazne rástli v každom zo sledovaných krajov.
V Bratislavskom kraji vzrástla cena podlahovej plochy bytov zo 779 eur na 1 896 eur za meter štvorcový. Najnižšie ceny boli podľa tohto zdroja v Nitrianskom kraji, kde mali vzrásť z 361 eur na 663 eur. Zverejnené údaje vyjadrujú priemer cien za celý kraj. V samotných krajských mestách musia byť aktuálne ceny ešte vyššie.
Príkladom je mesto Nitra, kde po ohlásení veľkej investície z oblasti automobilového priemyslu extrémne vzrástli ceny nehnuteľností. Aj z laického porovnania týchto cien za posledné dva až tri roky vyplýva, že stúpli o 20 až 30 percent. Pre zamestnancov s priemernou alebo nižšou ako priemernou mzdou sa vlastné bývanie stáva prakticky nedostupným.
Do zabezpečenia vlastného bývania aktuálne vstupuje sprísnenie podmienok poskytovania hypotekárnych úverov na bývanie. Najzásadnejšou zmenou je to, že sa výrazne obmedzí výška finančných prostriedkov, ktoré poskytne banka na kúpu bytu. Žiadateľ o hypotekárny úver bude musieť disponovať vlastnými zdrojmi, spravidla na úrovni 30 percent z ceny nehnuteľnosti.
Sprísnenie podmienok je zdôvodňované tým, že má zamedziť zadlžovaniu domácností. Dostupné úvery na bývanie ovplyvňovali rast cien nehnuteľností. Do budúcnosti môžu oba tieto faktory znamenať pre slovenskú ekonomiku problém. Objektívne však treba povedať, že rast cien nehnuteľností má aj iné príčiny. A preto sa mu nepodarí celkom vyhnúť.
Ceny nehnuteľností rastú vo väčších mestách aj preto, že je v nich zvýšený záujem o kúpu bytu či domu. Do Bratislavy a tiež väčších, najmä krajských miest dochádza za prácou čoraz viac ľudí z blízkeho okolia aj vzdialenejších regiónov. Po určitom čase začnú uvažovať nad zabezpečením vlastného bývania v lokalite, v ktorej našli pracovné uplatnenie.
Aj keď s „hypotekárnym bývaním“ sú spojené isté riziká, bez dostatočnej ponuky cenovo dostupných nájomných bytov sú možnosti záujemcov o bývanie výrazne limitované. To, že sa pristupuje k sprísneniu poskytovania úverov na bývanie je typickým príkladom, ako systém reaguje na dôsledky, ale nerieši príčiny daného problému.
Zamedziť nárastu cien nehnuteľností a neúmernému zadlžovaniu domácností by sa dalo aj inými spôsobmi (ako sprísňovaním podmienok na poskytovanie hypoték). No tie sú pre prevládajúci systém neštandardné alebo neprijateľné alebo nemá zdroje, aby ich mohol uskutočniť v takom rozsahu, aby účinne reagoval na zvýšený záujem ľudí o bývanie.
Za prvé, štát by mohol stanoviť cenový rozptyl s hornou hranicou už postavených (starších) bytov. A v prípade novopostavených bytov prijať cenovú mapu, ktorá by vstupovala do určovania ich reálnej hodnoty. Takéto riešenie je však pre ekonomický systém, v ktorom dominujú privátne záujmy vlastníkov kapitálu, neprijateľné.
Za druhé, spoločnosť by mala vytvárať predpoklady na to, aby ľudia nemuseli migrovať za prácou, ale našli uplatnenie doma – v mieste svojho bydliska. Ibaže na to nemá politika podriadená záujmom majetkových elít účinné alebo dlhodobo udržateľné nástroje. O tom, čo a kde sa bude vyrábať (investovať), rozhoduje súkromný sektor, v ktorom dominujú nadnárodné korporácie.
Za tretie, štát by mohol podporiť výstavbu nájomných bytov, ale na ich masívnu podporu, ktorá by uspokojila zvýšený dopyt po bývaní, nemá dostatok prostriedkov. Možnosti štátneho rozpočtu sú limitované. Verejný sektor nemá kapitál, aby dokázal realizovať skutočné koncepčné riešenia.
Spoliehanie sa na trh, ktorý „všetko vyrieši“, bude v konečnom dôsledku znamenať, že vo väčších slovenských mestách budú naďalej stúpať ceny nehnuteľností, a to aj napriek sťaženým podmienkam pri poskytovaní úverov na bývanie. Prístup k vlastnému bývaniu sa priblíži k podmienkam v tradičných západoeurópskych krajinách.
Postupne môže klesať podiel nehnuteľnosti v osobnom vlastníctve ich obyvateľov, keďže mladí ľudia nebudú mať dostatok zdrojov na kúpu bytu alebo domu. Staršie generácie sa k vlastnému bývaniu dostali predovšetkým vďaka bytovej politike realizovanej do roku 1989 a následne možnosti odkúpiť byty v 90. rokoch 20. storočia do osobného vlastníctva.
Mladšie populačné ročníky budú odkázané na bývanie v podnájmoch, pričom byty alebo domy budú patriť úzkej skupine vlastníkov nehnuteľností. Ich ceny nemusia rásť takým tempom ako v posledných dekádach, vzhľadom na zvýšený záujem a nedostupnosť úverov však dôjde k nárastu cien podnájmov.
Keď príde na „lámanie chleba“, Slovenská republika sa i tak nevyhne kríze, keďže ako malá otvorená ekonomika je závislá na exporte svojej produkcie. Do krajín začlenených do svetového ekonomického systému. A pre kapitalizmus je príznačné, že jeho (imanentnou) súčasťou sú obdobia konjunktúry a recesie. Otázne je len to, kedy kríza nastane a aký bude jej rozsah.
Marián Klenko (1978) je autorom knihy Politika bez moci
pán Klenko máte pravdu.
Veľmi dobre ste vystihli mnohé .
Na jednu vec ste pozabudli.
Od roku 2006 nám vládne strana smer, ktorú mnohí považujú za ideál ľavicovosti na Slovensku.
Aj v otázke bývania strana smer a HLAVNE jej politika a výsledky vládnutia nie sú vôbec ľavicové.
Ľavicovosť sa podľa mnohých meria „vplyvom“ štátu na život občanov.
Náš štát počas vlády smeru nemal žiadnu bytovú koncepciu.
Štát nestaval štátne byty, ani len pre zamestnancov štátu ani štátnymi podnikmi.
Kde je teda tá ľavicovosť ?
NIKDE !
Podpora veľkých developerov, štátne financie najbohatším a dochádzanie za prácou !
To je realita.
Od roku 2006 sa nič nezlepšilo.
Obyčajný mladý človek si nedokáže kúpiť byt, alebo prenajať.
Zobrať si hypotéku na 35 – 40 rokov ak dnes nevie kde zajtra bude pracovať je nerozumné.
Pobavilo ma, že „Koncepcia štátnej bytovej politiky“. Táto voľnotrhová divočina je pre našu stranu-vládu koncepciou? A čo bráni strane-vláde vytvoriť podmienky pre výstavbu družstevných bytov?
Aha, zabudol som – bola by to konkurencia pre banky a developerov. Veľmi zlý nápad …
Páni preboha už si uvedomte, že strany a politici sú iba bábky v rukách mocných tohto sveta a tým je jedno kto je práve u moci v riadení štátu. Všetkých si vedia kúpiť. Nevidíte to dnes , pred voľbami do miest a obcí? Kto tie všetky bilbordy , volebné kampane platí ?. Samotní kandidáti? Zabudnite. Dnes aby ste sa dostali do povedomia ľudí, voličov / asi vôlov čo v to volenie veria / to stojí majland. To si tí kandidáti platia sami ? Tak jedine Babiš, Kiska a im podobní zbohatlíci. Ostatní sa po zvolení musia odvďačiť svojim sponzorom. A tu je pes zakopaný v celej tej demokracii, vlastne demokratúre. Po voľbách sa najsamprv nájde spôsob ako sa z našich spoločne nazbieraných “ dobrovoľne“, peňazí – rozpočtov urobí úniková diera, ktorou sa aj päťnásobne vrátia do nich investované prostriedky príslušným sponzorom. A na túto hru pristúpili už aj komunisti, ktorí s ideálmi ľavičiarstva už nemajú nič spoločné. Nemajú ani šajnu ako žijú alebo prežívajú obyčajní ľudia.