Každú nedeľu na DAV DVA prinášame ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora).
BOBROVECKÁ
Andrej Plávka
V ten júlový deň
zachcelo sa mi
pozrieť sa
na Sivý vrch i Ostrô
z druhej strany
môjho detstva.
Nie, neostareli moje hory,
len mňa už
nohy nechcú niesť
k oblakom.
Zem je pre ne
stále príťažlivejšia,
krôčik za krôčikom,
rôčik za rôčikom.
Nože ešte sprobuj,
pomocuj sa so zemou,
so skalami a grúňmi,
vôňa cíperia ti dodá odvahy
a zvončeky ťa podvihnú
k beláskavému nebu.
Ešte i ono sa skloní
bližšie k tebe
a pošle hintov oblačný,
aby si bol skôr pri ňom.
Ale nie,
ani chrbty vrchov
nechcú sa skloniť
v milosrdenstve
k starcovi.
Len chrbty koní družstevných
prehýnajú sa
až hore k Babkám
pod Náružie,
iskrami spod kopýt
zažnúť vatru večernú
pre prastaré povesti
a piesne,
uvité z hmly a kosodreviny.
Priateľ môj,
pohonič Anton Blcha,
pohonič našich liet,
doznievajúcich
v sedmorakej ozvene
pod bokmi Salatína,
zastav.
Nech počujem
vlastný hlas
ako odpoveď mojich hôr,
najvzácnejší súhlas životu,
ktorý tu skladá
svoje účty.
Zaslúžilý i národný umelec a dlhoročný predseda Zväzu slovenských spisovateľov Andrej Plávka (1907 – 1982) patril svojho času k našim najväčším literárnym autoritám a najpopulárnejším básnikom. Tvorivý život zasvätil literárnej činnosti, zastával však aj politické a úradnícke funkcie, za svoje dielo a za celkový kultúrny prínos bol odmenený množstvom významných cien. Je potrebné pripomenúť, že sa zapojil do ilegálnej odbojovej protifašistickej činnosti a do príprav Slovenského národného povstania. Tieto zážitky a skúsenosti významnou mierou ovplyvnili i niektoré jeho diela.
Okrem bohatej básnickej tvorby, ktorá pozostáva z básnických zbierok, poém i veršov pre deti, sa venoval úspešne i viacerým prozaickým útvarom a formám, písal romány, novely, poviedky, črty, reportáže, eseje aj memoáre. Najznámejší ale ostáva pre svoje básne, kde rozvíjal prírodnú, reflexívnu i ľúbostnú lyriku, ktorú komponoval ako svoju osobnú výpoveď a medzi menovanými lyrickými postupmi a prístupmi často stieral hranice. Je pevne, priam bytostne zrastený so svojím milovaným rodným krajom, v širšom kontexte i s celou domovinou – vlasťou, čo je neraz jeho zásadná téma, ktorú však realizuje s mimoriadne vkusným sentimentom i pátosom, v modernej spisbe, žiaľ, dnes odmietanými, no pritom prirodzenými zložkami citového pohnutia.
Naša báseň je zo zbierky Testament (1972). Celá zbierka, ako už názov predznamenáva, sa vinie v spomienkovom a nostalgickom duchu. Vracia sa do detstva a mladosti, rekapituluje, bilancuje. Predstavuje tak múdru, citlivú retrospektívu, no i nádejeplnú víziu, ktorá neskĺzava do prílišnej melancholickosti, ale stáva sa súvahou zmysluplného života. Je predchnutá láskou k domovine, čo je pre básnika motivicky príznačné. Jemný smútok za stratenou fyzickou silou, ktorá je vlastná mladosti, a ktorá je tiež vyvolaná vedomím blížiaceho sa konca života, je presvedčivo premožená vedomím životného naplnenia.
