TULÁCKA KRV
Anton Prídavok
Len blúdim svetom po pochabom chodníku
bo od dávna v mne tulácka krv klokotá.
Keď časom zhorím v dobrodružnom ohníku,
nič neostane po mne v sýpkach života.
Hľa: srdce ešte nikomu som nezabil,
len vzletom svojim strojím tisíc pohrebov –
som večne decko, krehká hračka rušných chvíľ,
čo lásky svoje vodí žitím so sebou.
Ja rozprávka som. Bez konca a začiatku –
z nej vykrajujem srdce: ľuďom pamiatku.
A spievam svetu ľahkú pieseň rozmarnú:
sú tuláci vždy mladí, nikdy nestarnú!
Nuž vodím život po hrčavom rebríku –
z hviezd čítam tulákovu pravdu velikú –
Dnes už, žiaľ, pozabudnutý, no hodnotný slovenský básnik Anton Prídavok (1904 – 1945), bol počas svojho života uznávaným autorom básní, kratších próz i románov, publicistických článkov aj divadelnej a rozhlasovej hry. Všetranný spisovateľ a kultúrny a osvetový pracovník, ale aj veľký milovník divadla (inicioval vznik prešovského divadla) spojil svoj profesný život s rozhlasom. V Košiciach a Prešove organizuje rozhlasové vysielanie, je redaktorom, napokon riaditeľom Slovenského rozhlasu. Počas Slovenského národného povstania sťahuje rozhlasovú aparatúru do Banskej Bystrice a aktívne sa zapája do protifašistického odboja. Je zadržaný gestapom, brutálne vypočúvaný a mučený. Z väznenia ho vyslobodia partizáni. Dožíva sa ešte konca vojny, no niekoľko dní po skončení bojov umiera na následky podlomeného zdravia.
Báseň pochádza zo zbierky Kľúč od srdca (1943). Aj v nej básnik duplikuje svoju nezávislosť, dobrodružnú náturu a neustávajúcu hravosť nestarnúceho dieťaťa. Vo veršoch zaznieva však i akási neistota o svojom poslaní, neukotvenosť a nepokoj, ktorý predstavuje metafora/(symbol) tuláka. Rozmarnosť a ľahkosť stavia proti ťažkostiam života. Obáva sa, že po ňom nič neostane – ako veľmi sa napokon básnik mýlil… keď sa ako slobodymilovný človek postavil proti útlaku a zaplatil životom, aby mohli žiť iní, ukázal sa byť večným. Žije jeho odkaz, žijú i jeho básne, ktoré sprevádzajú srdce každého tuláka na ceste po „hrčavom rebríku“.

