Branislav Fábry: Fico, Pellegrini a budúcnosť strany Smer SD

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Strana Smer SD je na Slovensku v 21. storočí dominantným ľavicovým subjektom. Donedávna bola dokonca najdominantnejším subjektom celej slovenskej politiky, po voľbách 2020 však čelí novým výzvam. Strana sa dlhodobo identifikovala so svojim predsedom Róbertom Ficom, ktorý dve desaťročia dokázal mobilizovať široké spektrum voličov, od ľavicových až po národne orientovaných. V posledných voľbách však stratil časť svojich voličov, ktorých jeho konkurenti odlákali prísľubmi veľkorysých sociálnych opatrení a ďalší zostali znechutení prepojením strany na oligarchické subjekty. Preto bude zaujímavé, ako sa Smer SD dokáže vysporiadať s novou situáciou, v ktorej musí zvážiť svoje perspektívy.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

  • Fico alebo Pellegrini?
  • Široký záber strany
  • Nečakaná príležitosť?

Fico alebo Pellegrini?

Ako bolo povedané, od vzniku strany Smer SD bolo úplne jasné, kto je jej lídrom. Úloha R. Fica bola nezastupiteľná a vydržala skoro dvadsať rokov – jeho výnimočné postavenie sa zmenilo až pred poslednými voľbami. Namiesto jedného lídra sa objavil tandem Pellegrini – Fico, ktorý sa vzájomne dopĺňal. Treba tiež uznať, že P. Pellegrini vďaka svojej funkcii predsedu vlády od roku 2018 do tejto úlohy dorastal postupne. Vo všeobecnosti možno jeho pôsobenie ako premiéra rozdeliť do dvoch období – pred európskymi voľbami v máji 2019 a po nich. Spočiatku P. Pellegrini vyzeral ako núdzové riešenie, pokúšal sa až príliš uspokojovať médiá a robil kompromisy s tradičnými politickými nepriateľmi Smeru SD. Táto politika však nezaberala a vo voľbách do Európskeho parlamentu tak Smer SD prepadol, čo bolo závažné zvlášť pri nízkej volebnej účasti. Od mája 2019 už P. Pellegrini vystupoval presvedčivejšie a sebavedomejšie, pričom úspešne zvládol i úvodné štádium pandémie koronavírusu: jeho pokojný a rozvážny prístup v krízovom období cítiť veľmi zreteľne práve pri porovnaní s agresívnym štýlom jeho nástupcu.

Pokiaľ ide o R. Fica, v jeho prípade sa dá povedať, že hoci je najvplyvnejšou politickou osobnosťou Slovenska v 21. storočí, už dlhší čas sa usiluje o dôstojný odchod zo straníckej politiky. Prvým krokom týmto smerom bola jeho kandidatúra na funkciu prezidenta v roku 2014, ktorá ale nevyšla. Ďalším z pokusov bola kandidatúra na funkciu sudcu Ústavného súdu SR, ani tu však R. Fico nebol príliš úspešný. Jeho postavenie ovplyvnil i zdravotný stav, ktorý sa negatívne prejavil po voľbách v roku 2016. Napriek tomu R. Fico ešte stále v Smere SD zohráva kľúčovú úlohu, najmä vo vzťahu k straníckym štruktúram. Práve vďaka jeho pôsobeniu si strana udržala stabilitu a jednotu. Ak sa o funkciu predsedu strany bude uchádzať P. Pellegrini, pomohlo by mu, keby preukázal podobnú schopnosť integrovať rôzne názorové prúdy. Pokiaľ by to nedokázal, jeho pôsobenie na čele strany by mohlo skončiť dokonca rozpadom. V súčasnosti by bolo treba najmä to, aby sa veľmi dôrazne postavil za členov strany, ktorých Američania krivo obvinili z antisemitizmu (R. Fico, Ľ. Blaha). Takýto útok je totiž aj útokom na stranu samotnú – v tomto ohľade zatiaľ P. Pellegrini nepresvedčil.

Niektorí pozorovatelia, napr. E. Chmelár, označovali spoluprácu R. Fica a P. Pellegriniho pred voľbami 2020 ako rozdelenie úloh na zlého a dobrého policajta. Ako „zlý policajt“ pritom vystupoval R. Fico a svojim spôsobom tak zachytával útoky, ktoré by inak smerovali na P. Pellegriniho. Vďaka danej spolupráci mohol P. Pellegrini vystupovať ako nekonfrontačný politik, ktorý sa snažil zapáčiť, robil populárne kroky a aj vďaka tomu nakoniec získal vyšší počet preferenčných hlasov vo voľbách. Práve pod vplyvom tohto počtu sa P. Pellegrini rozhodol kandidovať na predsedu strany. Ak by sa však ujal danej funkcie, musel by svoje vystupovanie pozmeniť. V prípade, že by R. Fico, príp. Ľ. Blaha ustúpili do pozadia, tak by sa práve on stal hlavným terčom mediálnych útokov proti Smeru SD. V takej situácii by musel vystupovať konfrontačnejšie a začať hrať aj „zlého policajta“.

Široký záber strany

Základom volebných úspechov strany Smer SD z dlhodobého hľadiska bol a je jej široký politický záber. Strana dokázala tradične oslovovať veľmi rôznorodé spektrum voličov. Jadro tvorili voliči na ľavej strane politického spektra, ale R. Fico rád vystupoval i ako „otec národa“, čím získaval stredových voličov, resp. voličov národného prúdu. Snaha o široký záber však komplikovala vzťah strany k úprimným ľavičiarom. Smer SD tiež opakovane pretláčal témy, ktoré boli príliš antisociálne a boli i v rozpore s oficiálnou ľavicovou rétorikou strany. Spočiatku to mal R. Fico jednoduché, pretože po období Dzurindovej vlády znamenal už samotný ľavicový jazyk výraznú zmenu. Navyše, v Smere vždy existovali politici, ktorí sa otvorene hlásili k silnej ľavicovej politike (M. Číž, Ľ. Blaha). A hoci strana svojimi krokmi niekoľkokrát spochybnila svoju ľavicovú politiku, napr. keď pretláčala obchodné dohody CETA a TTIP, vždy existovala aj časť členov, ktorá bola o ľavicových hodnotách presvedčená. R. Fico mal dosť nadhľadu, aby sa od týchto ľavicových názorov úplne neoddelil.

Podobne široký záber však musel naraziť na určité mantinely. Na jednej strane vystupovanie R. Fica vyznievalo ako populizmus a mnoho voličov bolo opakovane sklamaných, že nesplnil svoje sľuby. Preto postupne prešli k iným stranám, najmä k tým, ktoré pred voľbami 2020 široko rozdávali sľuby v sociálnej oblasti. Stále však platí, že Smer SD je dominantný subjekt na ľavej strane politického spektra. Je to o. i. spôsobené Ficovou politikou, keď sa mu podarilo pohltiť alebo zlikvidovať všetkých ľavicových konkurentov. Do budúcnosti bude pre úspech Smeru SD dôležité, nakoľko si túto pozíciu uchová. To sa mu však podarí len v prípade, ak v strane zostane silné ľavicové krídlo. Najmä v prípade, ak by sa predsedom strany stal P. Pellegrini, musel by vyriešiť otázku, čím chce osloviť ľavicových voličov. Ak by totiž zo strany vytlačil ľavičiarov, najmä okolo Ľ. Blahu, tí by vytvorili alternatívu a vstúpili do konkurenčného boja so Smerom SD. A hoci by sa nový subjekt zrejme nestal dominantným v rámci ľavice, Smeru SD by hlasy ubral.

Záujem o ľavicové témy bude narastať aj preto, lebo po pandémii koronavírusu sa zhorší sociálna situácia na Slovensku a objavia sa i také hospodárske problémy, na ktoré sme v posledných rokoch neboli zvyknutí (napr. rastúca nezamestnanosť). Verejnosť bude tiež požadovať serióznejší prístup k existujúcim ekonomickým nespravodlivostiam a to bude pre Smer SD príležitosť dokázať svoj ľavicový charakter. To sa môže podariť iba v prípade, ak si strana udrží dominantnú pozíciu medzi ľavicovými skupinami na Slovensku. Nové ľavicové alternatívy k Smeru SD sa pritom objavia pomerne skoro. Ak by sa P. Pellegrini chcel stať novým predsedom strany a udržať takú širokú podporu, akú mala strana v minulosti, mal by posilniť väzby s ľavicovým krídlom strany a navrhnúť za podpredsedov práve ľudí z tohto tábora.

Nečakaná príležitosť?

Tesne po voľbách 2020 sa zdalo, že Smer SD je odsúdený na dlhé obdobie mimo hry o vládne pozície. Bolo to celkom zaslúžené, pretože chyby strany sa už nedali prehliadať. Lenže situácia sa od marca 2020 zamotala: nepresvedčivý výkon novej politickej garnitúry v čase pandémie a jej neschopnosť dodržať predvolebné sľuby (to je zjavné už teraz) prinášajú nové možnosti pre Smer SD. A hoci rôzne prieskumy zmenu trendov zatiaľ nedokazujú (nie sú príliš dôveryhodné), tieto dôsledky sa s rastúcimi ekonomickými problémami objavia. Smer SD bude môcť čerpať zo znechutenia verejnosti z krokov novej vlády či z rozporov vo vládnej koalícii, ktorá ani nemusí vydržať celé štyri roky. Pre Smer SD sa tak núka nečakaná príležitosť: nie kvôli vlastnej sebareflexii, ale kvôli problémom jeho konkurentov. Hoci sú len dva mesiace po voľbách, už teraz je jasné, že nový premiér sa dostal do centra ostrej spoločenskej kritiky. Takže napriek tomu, že sa na chyby Smeru SD nezabudlo, nie sú už ústredným predmetom verejného diskurzu.

Samozrejme, pri úvahách o možnostiach strany Smer SD do budúcna, sa treba pýtať, nakoľko je jej návrat želateľný a vo verejnom záujme. Netreba zabúdať na vzťahy členov strany s veľkými finančnými skupinami, klientelistické praktiky, podriaďovanie sa záujmom veľkých politických subjektov či podporu zbrojenia, ktorú bolo cítiť tak počas vlády R. Fica, ako aj P. Pellegriniho. Ak sa v týchto otázkach Smer SD nepoučí, môže sa stať dokonca prekážkou pre uskutočnenie ľavicovej politiky na Slovensku. Hrozí, že po prípadnom skorom návrate k moci by v strane mohlo prísť k obnoveniu všetkých zlozvykov. Pre Smer SD nie je súčasný pobyt v opozícii vôbec na škodu a poskytuje členom vítanú možnosť na sebareflexiu. Avšak ani v prípade návratu k moci už strana nebude tak dominantná ako v minulom desaťročí.

Najvýhodnejšie pre Smer SD v tejto situácii by bolo pokojne čakať na svoju príležitosť a seriózne upozorňovať na zlyhania vlády. Vzhľadom na očakávaný ekonomický prepad, či prípadnú druhú alebo tretiu vlnu pandémie, sa môžu súčasné karanténne výzvy objaviť v nasledujúcich mesiacoch a rokoch. To môže priniesť nestabilitu v politickom vývoji alebo dokonca predčasné voľby. Ak by teda Smer SD celkom nečakane dostal možnosť vrátiť sa do hry, musel by dokázať, že strana bude schopná príležitosť využiť. V danej súvislosti by bol kontraproduktívny najmä hlboký konflikt v strane a s tým spojený boj o predsedu Smeru SD. Ak sa teda v strane objavia hlbšie vnútorné rozpory, Smer SD opäť získa negatívnu pozornosť médií a svojimi problémami veľmi pomôže súčasnej vláde. Vnútorná nejednota či snaha o likvidáciu jedného z politických krídiel môžu nečakanú príležitosť strany Smer SD na návrat úplne zmariť.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

11 thoughts on “Branislav Fábry: Fico, Pellegrini a budúcnosť strany Smer SD

  • 3. mája 2020 at 10:33
    Permalink

    O tom,či „Fico alebo Pellegrini“rozhodne snem strany.Obecne možno povedať,že čím skôr sa sa snem uskutoční,tým väčšiu šancu stať sa predsedom strany bude mať Pellegrini.Ale nemusí to byť pravdou!
    Ja sa vo svojom príspevku zmienim o aspekte,ktorý podľa mojej mienky môže voľbu predsedu strany výrazne ovplyvniť.Ide o delegátov celorepublikového snemu,na ktorý ich budú delegovať okresné snemy strany.
    Ako je známe,strana SMER-SD má 14 a pol tisíc(+/-) registrovaných členov.Z nich budú vyberaní delegáti a tých viac ako pol milióna sympatizantov strany(nečlenov) ktorí stranu SMER-SD v posledných voľbách volili,bude mať na voľbu nového predsedu minimálny,alebo žiadny vplyv.Je známe,že registrovaní členovia strany ktorá vládne takú dlhú dobu ako SMER-SD, sú motivovaní nie len svojim presvedčením,ale aj „vďačnosťou“.Keď má člen strany problém napr.so zamestnaním pre seba alebo svojho rodinného príslušníka,obráti sa na stranu a strana pomôže.Takto to funguje zdola až nahor.A tento aspekt-vďačnosť,určite zafunguje aj pri výbere delegátov na celorepublikový snem.A oni budú voliť nie toho pre stranu“lepšieho“predsedu ale toho,koho im doporučil ten ktorému sú za niečo vďační.Takto to fungovalo vždy!Predsedom strany SMER-SD bude ten kandidát,ktorému sú predstavitelia okresných organizácií viac vďační a o ktorom sa domnievajú,že pre nich v budúcnosti viac urobí!

     
    Reply
    • 3. mája 2020 at 16:35
      Permalink

      Dubník, presne…
      V buržoáznom systéme vo vazalských štátoch, nerozhodujú v politických stranách ideologické parametre. Rozhoduje, kto dokáže „nakŕmiť“ funkcionárov (a členov) strany. Aj tzv. ľavicové buržoázne strany nemajú primárne ideologické ciele, iba používajú ľavicové hodnoty pre komunikáciu s voličmi (a ich získanie). Preto majú hegemóni strach z „perónistov“ (populistov). Tí robia pre nich špinavú robotu (spravidla nevedomky). Po použití (vytretí si rektálnych otvorov ctených okupantov) ich, bez milosti, likvidujú (najprv mediálne). To je aj osud R. Fica…Je omak múdrejší (skúsenejší, ako bol plačúci Mečiar „na odchode“). Nedáva svoju kožu zadarmo …
      Ešte nejednu slzu uroní klika okolo Pellegriniho, kým zlikviduje SMER.
      Možno potom naivní „lavičiari“ – tentoraz v a okolo SMERu pochopia…
      Ak si uchovajú záujem o politický úspech, ozdraví to aj komunistické hnutie (to potrebuje charizmatického lídra, ako soľ!).
      Nech len Fica a Blahu urážajú, možno ich tým ( a aj komunistickú alternatívu) aj „nabíjajú“…

       
      Reply
      • 3. mája 2020 at 18:43
        Permalink

        Juraj – vy ste budovanie „komunistickej alternatívy“ už zabalil ?

        Pýtam sa, lebo je mám pocit že nespokojných ľavičiarov je tu čo raz viac. Nespokojných znamená, že ich z nejakých dôvodov neuspokojujú ani sociálni demokrati, ani socialisti a ani komunisti.

        Už len koľko komunistov vypadlo z vlaku KSS, a koľko ich do takého počongu zase nechce nastúpiť. Ak chcete niečo robiť, potom je treba týchto ľudí pozbierať, potom ideologicky preosiať a začať budovať stranu – stranu drahú – stranu komunistickú !

        A choďte do čerta s charizmatikmi – každý charizmatik skončí raz na smetisku dejín – tak o čo ide ? Varme z toho a s tým, čo máme.
        Berme si radšej príklad z ľudákov, ktorí z miestnej tlupy náckov dokázali vybudovať životaschopnú stranu, ako tzv. „alternatívu“ voči buržoázno-kapitalistickej spoločnosti. Tam kde mali „v uliciach, závodoch a krčmách“ zbedačeného banskobystrického kraja pracovať komunisti, tam pracovali oni, používali sociálnu slovesnosť a získali si voličstvo. Takže urobme to naopak – vezmime si späť naše voličstvo, a zoberme im vlasteneckú slovesnosť a zabojujme o ich voličstvo.

        Vnútorne životaschopná komunistická strana tu chýba ako soľ.

         
        Reply
        • 4. mája 2020 at 6:12
          Permalink

          Nezabalil.
          Nateraz, v pracovnej skupine, pracujeme na analýze reálneho socializmu. Staviteľ, ktorý chce postaviť dobrý a trvácny dom sa najprv poprechádza okolím a otvorenými očami (v úcte k bývalým budovateľom) si poobzerá, čo z ich práce vytrvalo a kde to zub času ohlodal (či nebodaj stavitelia pochybili). Myslím, že základnou chybou (inak dobrej vý-stavby) bola ambícia rýchlo vybudovať masovú stranu (to- pochopiteľne – viedlo k zníženiu nárokov na motiváciu, morálnu úroveň a vzdelanie). Ak sa k tomu pridá vedúca úloha, legislatívne formalizovaná, výsledkom môže byť redukcia komunistickej strany na politické združenie „nomenklatúry“. A ak sa rezignuje (marginalizuje) na ideológiu, politická orgánizácia sa redukuje na byrokratický klan ( to napríklad spôsobilo „transformáciu“ KSS v roku 1990 – keď zo 400 tisíc členov strany ostali len trosky a „verchuška“ prebehla k socdem, či dokonca k liberálom, najviac motivovaná osobnými záujmami a ziskuchtivosťou…)
          K budovaniu novej strany – pri všetkej úcte k veteránom, ktorí vytrvali- je potrebná nová generácia. A tá musí mať priestor (nie direktívy a poučky). Novú organizáciu musia budovať noví členovia a podľa svojich (nie našich) predstáv.
          A ešte poznámka: my (na Slovensku) sme tak (politicky) neveľká komunita, že si nemôžeme dovoliť luxus „vyraďovať“ ľudí. (Nezabúdať, ale poskytnúť šancu využiť prirodzenú charizmu, politickú skúsenosť). Dobrá organizácia nie je misál plný „svätých“, ale tím, plný ľudí, s rôznou minulosťou, ale spoločnou budúcnosťou…

           
          Reply
          • 4. mája 2020 at 15:01
            Permalink

            Juraj,
            Nedávno, keď som rozmýšľal nad dôvodmi pádu socializmu, a dôvodmi ne-pádu kapitalizmu – a napadlo ma, či to nebolo spôsobené aj z dôvodov nedostatočného ideologického boja.

            Na prvý pohľad sa zdalo, že človek bol ideologicky podchytený dobre – už od ranného detstva – 1. stupňa ZŠ až po VŠ a VU-ML , či rôzne vzdelávanie na straníckej úrovni, alebo na pracoviskách, štátnou tlačou a podobne.

            Ak by to s tým vzdelaným ľudom bolo tak nie len na papieri, ale aj v skutočnosti, potom ako je možné, že po prevrate zavládla medzi pospolitosťou taká miera až detinskej nekritickej naivity, vo všetkých sférach spoločnosti.
            Ak by ľudia vedeli, ako funguje kapitalizmus, že nezamestnanosť a nadbytok ľudí je podmienkou funkčnosti pracovného trhu a úrovni miezd, komplex z akých dôvodov bola na kapitalistickom západe tzv. „vyššia životná úroveň“, akým spôsobom tam funguje tzv. demokracia ( a ako fungovala za 1. ČSR ) a politika, koloniálna minulosť a súčasnosť, a mnoho ďalších „porovnávacích“ otázok medzi socializmom a kapitalizmom, tak títo ľudia by si socializmus nikdy nenechali vziať, alebo aspoň by strážili to, aby tu nenastal kapitalizmus divokého západu, aký tu nastal, nikdy by nedovolili, aby národný majetok, ktorého boli spolupodielnikmi, prešiel do súkromných rúk, alebo sa zdevastoval.

            Z toho mi vyplýva, že socializmus, na rozdiel od útočného kapitalizmu, sa asi viac zapodieval sám sebou, ako ideologickým bojom proti kapitalizmu a preto ľudí akosi nepripravil na to, že keď sa pred nimi objavila chiméra blahobytného kapitalizmu, tak ju neposudzovali s veľkým ALE.

            Juraj , ako si to pamätáte Vy – potvrdíte, alebo vyvrátite túto moju domnienku. Porovnajte si ideologický boj nášho vltavsko-tatranského skorozglobalizovaného kapitalizmu proti socializmu a komunizmu na všetkých úrovniach spoločnosti – v školstve, spravodajstve, kultúre… – či sa mu ideologický boj socialistického ČSSR, vysvetľujúci a odhaľujúci kapitalistický systém a jeho zákonitosti, v 80. rokoch vyrovnal ? Ja si to tak nepamätám, no možno mám len zlú pamäť.

             
          • 4. mája 2020 at 19:42
            Permalink

            Otázka síce nesmerovala mne, ale nezdržím sa – bingo! Socializmus mal v porovnaní s dneškom na podstatne vyššej úrovni systém vzdelávania v prírodných a technických vedách, aj v odborných školách, ale tieto spoločenské vedy boli po 68-mom akoby v kŕči. Vysokoškoláci sme všetci mali celé štúdium predmety z marxizmu-leninizmu, no okrem filozofov, ktorých sme na MFF mali skvelých, ostatné bol prakticky katechizmus bez iskry. Pri vzdelávaní sme sa síce dozvedeli, že na kapitalistickom západe je horšie, ako doma (že nie je dobrý nápad utekať), ale naozaj nikto nepočítal s hrozbou návratu kapitalizmu. Dokonca bola oficiálna téza, že v ZSSR už majú rozvinutý všeľudový štát a návrat ku kapitalizmu tam už nie je možný(!).
            Tí pokrokovejší filozofi nás motivovali rozmýšľať, ako ten reálny socializmus posunúť ďalej k spravodlivejšej a funkčnejšej spoločnosti, ale naozaj nás nikto nepripravoval na možnú sebaobranu.
            Vzdelávanie je, podľa mňa, aj dnes pre ľavicu kľúčové. Od liberálneho školstva sa nedá čakať, že ľudí pripraví na to, aby boli schopní postaviť sa za svoje záujmy.

             
          • 4. mája 2020 at 22:01
            Permalink

            Juraj, nemyslím, že je zmysluplné donekonečna skúmať problém -nedostatky klasického (reálneho) socializmu. Aj ak ich preskúmame, až tak to ľavici nepomôže sa presadiť. Staré spoločenské formy neodchádzajú preto, že mali množstvo nedostatkov, ale z dôvodu vyčerpania ich väzobného potenciálu, každá forma je schopná viazať len určitú kvantitu. Na neschopnosť zodpovedať potrebám novej výrobno-technologickej úrovni, alebo ako sa hovorí, spoločenskej objednávke danej doby.

            Klasický kapitalizmus (dickensovský kapitalizmus) po r. 1928 nezanikol kvôli tomu, že bol nemorálny, nedemokratický, nehumánny, ale najmä z ekonomických príčin, že jeho klasická forma prestávala dávať priestor rozvinutej výrobno-priemyselnej základni, po r. 1848 začali pribúdať krízy z nadvýroby. Humanizoval sa nie z dobrej vôle kapitalistov a na základe tvrdej kritiky, ale nové technológie v socialistickej epoche si vyžadovali už vzdelanú a kultivovanejšiu pracovnú silu, ktorá dokázala byť produktívnejšia a prinášať väčší zisk.

            Ľavica dookola hľadá diery v klasickom (reálnom) socializme a snaží sa ich zaplátať, opraviť, vytvoriť socializmus bez chýb (KSS), alebo akýsi ideálny socializmus. Socializmus však vždy zostane len socializmom, ako kapitalizmus kapitalizmom. Ľavicu vôbec nenapadá, že je potreba rozmýšľať nad novým systémom, ktorý by zodpovedal súčasnej spoločenskej objednávke.

             
  • 4. mája 2020 at 21:23
    Permalink

    K pojmu reálny socializmus, keďže ho zvykovo používa väčšina ľavice, hoci ja ho považujem za málo zmysluplný, funkčný.

    Všetky existujúce systémy i budúce sú reálne. Má ich to akože odlíšiť od ideálnych projektov, ale akú informáciu mi to vlastne dáva? Ak poviem reálny kapitalizmus, tak neviem, či ním myslím kapitalizmus 15, 17, 19, 21, alebo aj 23.storočia, veď aj ten môže byť len reálny.

    Ak však hovorím o klasickej podobe systému, tým jasne vymedzujem jeho hranice, dobu existencie (mieru), táto doba je dobre vyjadrená v pojme historická epocha. Napr. kapitalistická epocha (14. st.-1928) jasne vymedzuje hranice, kedy je kapitalistická forma v súlade s výrobno-technologickou úrovňou (čo vystihuje zákon súladu VV úrovni VS), a kedy systém pri takomto spojení pracuje efektívne. Toto je obdobie klasickej podoby systému. Socialistickú epochu môžeme vymedziť v období 1928-1998, preto aj formu socializmu v rámci tejto doby definujeme ako klasickú. V tomto období socializmus ako systém pracoval efektívne (Samuelson uvádza, že od r. 1928 do r. 1987 dosahoval ZSSR priemerné ročné tempo rastu HDP 4,7 %, teda viac ako u všetkých západoeurópskych kapitalistických krajín. Samuelson ako kap. ekonóm zároveň hovorí, že direktívne plánovanie v tomto období bolo efektívnou metódou riadenia NH.

    Ak poviem reálny kapitalizmus, nedáva mi to veľa informácií. Ak poviem klasický kapitalizmus, je presne vymedzený, s danými vlastnosťami, ako systém voľnej súťaže (laissez-faire), voľného trhu. Po r. 1928 klasický kap. voľnej súťaže zaniká, monopoly rušia voľnú súťaž. Dnes môže existovať už len regulovaný trh a socializovaný kapitalizmus. To voľné narábanie s označovaním súčasného kapitalizmu za systém voľného trhu je nepresné, moje vymedzenie vývojových etáp kapitalizmu či socializmu nič také nedovoľuje.

    Je aj socializmus na Kube alebo v Číne, Vietname reálny? Je. Ale akú mi to poskytuje informáciu? Reálnym nazývate aj klasický socializmus, aj dnešný. Ak však hovorím o socialistickej epoche 1928-1998, v rámci ktorej mal socializmus klasickú podobu, po r. 1989 sa ale musel transformovať do post-klasickej podoby v Číne, umožňuje nám to lepšie pochopiť čínsky vývoj. Niektorí totiž nechcú pripustiť, že stále ide o socializmus, pretože došlo k transformácii klasickej do post-klasickej podoby. Presne ako u kapitalizmu.

    Používanie pojmu reálny naznačuje uvažovanie o ideálnom systéme. Nakoniec, aj ten bude reálny, nie? Nuž, neviem, kto si trúfa vytvoriť nejaký dokonalý, ideálny systém. Systémy sa zdokonaľujú nie vybudovaním jedného ideálneho, ale striedaním starších novšími, dokonalejšími, ale nie dokonalými. Každý systém zodpovedá úrovni svojej doby a jej možnostiam.

     
    Reply
  • 4. mája 2020 at 21:45
    Permalink

    Martin, takže socializmus zanikol, kapitalizmus nie. Ak to začneš skúmať precíznejšie, tak sa ukáže, že zanikol aj kapitalizmus.

    Pretože v dejinách prírody i spoločnosti ZANIKLI VŠETKY KLASICKÉ PODOBY SYSTÉMOV.

    Zanikli dinosaury ako klasická, majestátna a rozšírená biologická forma. Biologická forma však nezanikla, veselo si v post-klasickej podobe nažíva spolu s človekom.

    Zanikli neandertálci, ako rozvinutá a všeobecne známa podoba klasickej prvobytnej spoločnosti. Zanikla však len klasická podoba prvobytnej spoločnosti, ale jej rozvinutá post-klasická podoba v podobe Polynézanov, Indiánov, Eskimákov, ale aj Rómov prežíva vedľa modernej civilizácie.

    Zanikla aj klasická podoba nevoľníckej formácie, teda otrokársky systém. Nevoľnícka formácia v podobe rozvinutého feudalizmu, hlavne v arabských krajinách a niektorých afrických, ázijských krajinách podobne prežíva povedľa modernej civilizácie. Kritizujeme Saudskú Arábiu, ale ona je vlastne veľmi liberálnou podobou feudálnej spoločnosti.

    ZANIKOL AJ KLASICKÝ KAPITALIZMUS, kapitalizmus voľnej súťaže (laissez-faire), teda pravý kapitalizmus. Jeho kríza začala po buržoázno-demokratických revolúciách r. 1848-1849, definitívne zmenil svoju podobu na post-klasický kapitalizmus po Veľkej hospodárskej kríze r. 1929-1933.

    V r. 1926 Keynes na základe štúdia tendencií vývoja kapitalistickej spoločnosti vydal prácu Koniec ekonomiky laissez-faire (The End of Laissez-Faire).
    Klasický kapitalizmus – môžeme ho definovať ako kapitalizmus voľného, neregulovaného trhu, laissez-faire, voľného pôsobenia trhových síl, na základe voľnej hry ponuky a dopytu. Môžeme ho vymedziť do doby od konca 14. st. do r. 1928 (resp. Veľkej hosp. krízy).

    Po Veľkej hospodárskej kríze kapitalizmus bol nútený prispôsobiť sa novej socialistickej dejinnej tendencii, ktorá zásadne zmenila jeho štruktúru.
    Post-klasický kapitalizmus po r. 1928 – základ zostal kapitalistický (súkromné vlastníctvo, konkurencia, rozhodujúca úloha trhu pred plánovaním), prevzal však viaceré prvky určujúcej dejinnej tendencie – socializmu (zmiešané i štátne vlastníctvo, ekonomická a sociálna regulácia, sociálny štát, sociálne zabezpečenie).
    Aj kapitalistická základňa sa prispôsobila socialistickej epoche a jej požiadavkám. Klasické individuálne súkromné vlastníctvo, rodinné podniky sa menili na účastinné, akciové spoločnosti. Aká-taká konkurencia v monopolnom prostredí sa stala možná len vďaka silnej regulačnej úlohe štátu, protimonopolným zákonom. Voľný trh bol zamenený regulovaným trhom. V prostredí voľného trhu by monopoly postupne obsadili celý trh (čo do veľkej miery dnes aj robia, štát sa dostáva aj do ich područia, ale predsa len prijíma aké-také zákony proti totálnej monopolizácii), postupne by sa trh zredukoval na existenciu zopár veľkých monopolov. Súkromný kapitál stratil schopnosť efektívne fungovať bez regulačnej funkcie štátu. Výrazne sa to ukázalo aj počas poslednej globálnej krízy z r. 2008. Pokusy o návrat k voľnému trhu (tzv. kapitalistický neoliberalizmus), najmä po r. 1990, viedli k prehĺbeniu krízových javov kapitalistickej spoločnosti.
    Výrazne sa posilnila funkcia ústredného štátneho rozpočtu, cez verejné rozpočty pretekalo okolo polovice všetkých zdrojov.
    V r. 1928 vyšla kniha duchovného otca vtedajšej podoby verejných financií A. C: Pigau (1877 – 1959) Public Finance, ktorá značne ovplyvnila ekonomické názory na správanie sa vlády, rozsah a formy organizácie vlády sa značne zmenili a súčasné funkcie vlády sa len málo podobajú vláde pred r. 1928.

    Prezident F. D. Roosevelt presadil v rokoch 1933- 1939 (keynesiánsky) program ekonomických a sociálnych opatrení, ktoré dostali názov Nový údel. Možno dokonca hovoriť o 50 ročnom cykle zvýšených štátnych podpôr, ktorý začal Novým údelom a vyvrcholil Veľkou spoločnosťou Lyndona Johnsona.

    Odbory –ako regulačný mechanizmus trhu práce a sociálnej sféry. Bol to značný pokrok oproti klasickému kapitalizmu. V Anglicku v r. 1799-1800 prijali tvrdé zákony na potlačenie činnosti odborov. Občianske práva boli vo Francúzsku schválené po Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcii, ale tvrdo potlačila robotnícke práva a odborové hnutie. V r. 1791 bol prijatý Le Chapelierov zákon, ktorý zakazoval činnosť odborov, zakazovalo sa združovanie robotníkov.

    Post-klasický kapitalizmus v epoche socializmu značne rozšíril aj občianske a politické práva.
    Práve pred 72 rokmi, 21. 4. 1944 francúzske ženy, teda polovica obyvateľstva, získali volebné práva. Anglické ženy v r. 1928. Talianske ženy v r. 1946. Belgické 24. 4. 1949. Švajčiarske 7. 2. 1972.
    Post-klasický kapitalizmus bol natoľko nútený prispôsobiť sa požiadavkám socialistickej doby, až niektorí autori začali nazývať viaceré európske krajiny socialistickými. Nemali by sme sa však dať pomýliť, podstata zostala kapitalistická, len bola nútená prispôsobiť svoju podobu vývoju výrobných síl civilizácie.

    PO R. 1989 ZANIKLA AJ KLASICKÁ PODOBA SOCIALIZMU (štátny socializmus, štátne vlastníctvo, direktívne plánovanie). V rozvinutej podobe ako post-klasický socializmus sa však rozvíja predovšetkým v Číne, Vietname, na Kube. Určite, už sa nepodobá na klasický socializmus, v niečom je protikladný, ale takisto súčasný monopolný kapitalizmus je protikladom klasického kapitalizmu voľnej súťaže.

    A ako ukazujú poznatky, demokratickú a liberálnu podobu získavajú spoločenské systémy až po zániku klasickej podoby systému, v post-klasickej podobe. Liberálno-demokratickú podobu získal kapitalizmus až po r. 1968, teda po 600 rokoch vývoja. Vytýkať preto socializmu jeho nedostatočný demokratický charakter ukazuje poznatkovú absenciu.

    V r. 1989 nešlo teda o proces, ktorý by sa vymykal z bežnej vývojovej dejinnej schémy. Išlo len o opakovanie overeného programu vývoja systémov.

    Je teda rozdiel medzi obyčajnou existenciou nejakej spoločenskej formy a jej pozíciou hegemóna. Existujú tu totiž aj predošlé formy, ale nie v klasickej podobe.

    Treba pochopiť CESTY VÝVOJA OBJEKTOV. Každý vyvíjajúci sa materiálny objekt v tomto svete podlieha zákonu premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak. Každý materiálny objekt existuje v určitých hraniciach, vo filozofii sa nazýva mierou. Ako príklad slúži voda, v tekutom stave existuje od 0 do 100 stupňov C.

    Dosiahnutím tejto hranice sa vývoj objektu kvantitatívne vyčerpá, čo som zjednodušene nazval aj kvantitatívnym, materiálnym vyčerpaním socializmu v r. 1989. Teda v pozitívnom nie negatívnom slova zmysle. Kedy stará forma nie je schopná viazať, spotrebovať to, čo je schopný obsah produkovať, preto začne problém nadprodukcie, nadvýroby. Ďalej má objekt možnosť:

    -zastaviť svoj vývoj a nemusí nič riešiť. Touto cestou išli Polynézania, pred 5200 rokmi končila prvobytná spoločnosť, jej potenciál sa vyčerpal. Utvorili si svoj polynézsky raj, nevyvíjali sa a prežili dodnes.

    -zmeniť kvalitatívne, revolučne formu. Čím sa otvorí priestor pre nový kvantitatívny, materiálny, ekonomický rast, nová forma dáva priestor vyššej kvantite. Napr. atómy sa menili na molekuly, molekuly na makromolekuly, makromolekuly na živé bunky, živé bunky sa integrovali do organizmov, jednotlivé organizmy sa integrovali do spoločenstiev organizmov. Odtiaľ skok k sociálnej forme. A zmenám prvobytnej formy, v rámci ktorej rody sa integrovali do kmeňových útvarov, kmene sa integrovali do otrokárskych mestských štátov, mestské štáty sa integrovali do kniežactiev a kapitalistických národných štátov, národné štáty do socialistického integrovaného spoločenstva.

    -v priaznivých podmienkach dostatku zdrojov, izolácie stará forma môže evolučne kvantitatívne rásť aj po dosiahnutí miery, ale do určitej hranice. Ak dokáže do svojho programu zabudovať aj prvky programu novej formy, čo jej umožní ešte obmedzený kvantitatívny, ekonomický rast.
    Máme tu príklad vírusov. Vírus je prakticky chemická častica, ktorá do svojho programu preberá gény od živých buniek. Aj tu potrebujeme vidieť rozdiel medzi živou bunkou a životupodobným vírusom. On len preberá niektoré vlastnosti živej hmoty, ale nie je živou hmotou. Pre túto jeho vlastnosť budeme bojovať proti živej hmote?
    Máme tu príklad ľudoopov. V priaznivých podmienkach Afriky nešli ľudskou cestou, len prevzali niektoré ľudské črty. Ale zrejme vidíme rozdiel medzi ľudoopmi a človekom.

    A dostávame sa ku kapitalizmu. Po Veľkej hosp. kríze 1929-33 sa kvantitatívne vyčerpal, už po zlome v r. 1848 ho začali trápiť krízy z nadvýroby, reagoval na to koncentráciou výroby, monopolmi. Po kríze mohol ekonomicky rásť len za podmienky, že do svojho programu zabudoval aj socialistický program, preberal prvky socializmu (štátne podniky, reguláciu, plánovanie, sociálne zabezpečenie, sociálny štát). Vznikol tak socializovaný kapitalizmus, niektorí ľudia dokonca hovoria, že skutočný socializmus vznikol vo Švédsku, Fínsku, Nórsku, ap. Dúfam, že aj tu dokážeme vidieť rozdiel medzi socializmom a socializovaným kapitalizmom, kapitalistickým sociálnym štátom a že ich nestotožňujeme.

    Rokom 1989 však sa vyčerpával aj potenciál socializmu, v pozitívnom slova zmysle, ďalší ekonomický rast si vyžadoval prehĺbiť integráciu národných štátov do globálnej úrovne.

    Nuž a kapitalizmus ako živelný systém, ako vírus, v snahe o ekonomický rast, preberal do svojho programu aj globálne prvky, prvky globálnej deľby práce (do takej miery, že USA sankcionujú Rusko, ale raketové motory od neho kupujú, sankcionujú Čínu, ale sú od nej výrobne, obchodne závislé). Tak sa socializovaný kapitalizmus zmenil na globálny kapitalizmus.

     
    Reply
  • 4. mája 2020 at 23:40
    Permalink

    Milan,
    ako sa vyčerpal potenciál socializmu v 89 ?

    Keby vo Francúzku prebehla socialistická revolúcia, niekedy v 90. rokoch, tak by sa tam vyčerpal kapitalizmus ?

    To že došlo ku kapitalistickému prevratu u nás, vnímam skôr ako sociologickú záležitosť, než ako ekonomicko-hospodársku.

    Zložitosť riadenia centralizovaného systému akým bol socializmus narazila na hranice ľudských schopností a aj disponibilných ľudských zdrojov spotrebúvaných na jeho riadenie.

    Lenže v 90. rokoch začala počítačová revolúcia a pýtam sa, keby nedošlo k umelému prevratu, ako by vyzeral socializmus, do ktorého riadenia by sa zapojila výpočtová technika. Pravdepodobne by vznikla nová (multi)vedecká disciplína kybernetické riadenie, a socializmus by získal úplne novú dynamiku, a mnohé jeho nedostatky ( napr. nedostatok niektorých tovarov ) by sa zmenšili, alebo úplne odstránili. Popri tom, ako hovoríš, by mohlo dochádzať k malej socialistickej globalizácii, ktorú by som radšej nazýval socialistická racionalizácia/efektivizácia.

    Nikdy som, ani nikto iný tu, netvrdil, že socializmus je statický. Vyvíjal by sa, nebyť zrady zvonka systému. Ako keď dlhodobo hladko idúcemu vlaku, položí niekto skalu na koľajnicu, a vlak sa preto vykoľají, a nie pre nejakú jeho poruchu.

    Takže, ako sa ten náš socializmus ( údajne ) vyčerpal ?

    p.s. Ak je toto časť z toho, čo pripravuješ, som rád že na tom robíš

     
    Reply
    • 6. mája 2020 at 7:28
      Permalink

      Priatelia, začnem používaním pojmu „reálny socializmus“. Trocha pejoratívne ho chápem, tak, ako sa začal používať . Je spojený s opustením „socializmu“ ako transformačnej etapy smerujúcej k vytváraniu komunistickej civilizácie (spoločnosti) a „reálny“ je prívlastok použitý na krytie rezignácie a redukcie na konvergenčnú stratégiu ( tzv. „spoločný dom“). To súvisí aj so stratou zrozumiteľnosti ideológie. (V podmienkach ideológie reálneho socializmu nebudú oduševnení stachanovci, ani obetaví meresievovci, dominujú špekulujúci „novinári“, bojujúci za miesta korešpodentov v Londýne a Washingtone…). Dychotomická ideológia je viac dôsledkom (sprevádzajúcim kolaps) , ako sama o sebe jeho príčinou. Milan pracuje s vedeckými nástrojmi, ale – prirodzene- je ovplyvnený subjektívnymi skúsenosťami a regionálne či historicky limitovanými pomermi. (…ja tiež…) Odlišujeme sa v hodnotení kolapsu. Ten spôsobili objektívne („Milanove“) dôvody, ale aj subjektívne deficity. Pokiaľ pripustíme, že prechodné (transformačné) obdobie je nutné, musíme pripustiť aj to, že je dôležité zaoberať sa jeho nastavením… Existujú vedecké (exaktné) nároky na vývoj a transformáciu civilizáciu. Primárne ide o subjekty diania, sekundárne o organizáciu (organizácie), ktoré zmeny plánujú, realizujú a stabilizujú. Skúmať poloprevádzkový pokus „socializmu“ má kruciálny význam pre planetárnu zmenu civilizácie ( asi nikto nebude chcieť nahradiť kolabujúci kapitalizmus, „reálnym socializmom“ po kolapse…). Milan nejde teda primárne o rekonštrukciu „reálneho socializmu“, ale o socializmus (prípadne nájdi iný zrozumiteľný termín pre transfoormáciu medzi kapitalizmom a komunizmom), ako historicky novú, skúsenosťami zušľachtenú polymorfnú stratégiu (diferencovanú aj kultúrne, politicky, hospodársky).

       
      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom