Čaká nás ďalšia vojna, kým nájdeme spravodlivejší svet? Rozhovor Pavla Dinku s Ľubošom Blahom (2011) z knihy Besy kapitalizmu I.

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Čaká nás ďalšia vojna, kým nájdeme spravodlivejší svet? Starší, ale hodnotný rozhovor Pavla Dinku s Ľubošom Blahom (2011) (I.)

Prinášame Vám ďalšiu ukážku z knihy Pavla Dinku, Besy kapitalizmu.

Po prvý raz sme sa stretli v roku 2010, a to pri milej udalosti. V Bratislave preberal prvú cenu Literárneho fondu v oblasti spoločenských vied za monografiu Späť k Marxovi?. Mladý talentovaný vedec, niečo vyše tridsiatnik; za sebou má toľko prác a publikácií, že mu môžu závidieť ostrieľaní filozofickí bardi. Pri preberaní ceny sa usmial, poďakoval a skromne sa utiahol medzi ostatných. Akoby si ani neuvedomoval, že dal riadnu „frčku“ významným vedeckým kapacitám. Skrátka, taký obyčajný „chlapčisko“ s výborným renomé najmä v odborných kruhoch. PhDr. Ľuboš Blaha, PhD., vedecký pracovník Ústavu politických vied SAV, externý vysokoškolský učiteľ, skvelý publicista. Spomeniem jeho knihy Paradoxy prosperity, Paradoxy pokroku, Sociálna spravodlivosť a identita, viaceré práce v kolektívnych monografiách, niekoľko zaujímavých štúdií. Jeho vrcholným, vyše 500-stranovým dielom je spomínaná kniha Späť k Marxovi?, za ktorú dostal v roku 2011 aj Cenu prezidenta SR (za prínos k rozvoju filozofických vied)

Čaká nás ďalšia vojna, kým nájdeme spravodlivejší svet?

• Pán Blaha, vaša monografia Späť k Marxovi? vyvolala svojho času v odborných kruhoch mimoriadnu pozornosť. V čom, s odstupom času, vidíte jej prínos pre politický diskurz na Slovensku?

Som ozaj rád, že knižka Späť k Marxovi? mala úspech a že som za ňu získal viacero ocenení. Mimoriadne ma potešilo najmä to, že knihu pozitívne hodnotili aj naslovovzatí odborníci na problematiku sociálnej spravodlivosti, ako napríklad český filozof Marek Hrubec, politológ Oskar Krejčí, alebo slovenskí intelektuáli František Novosád, Ladislav Hohoš, Eduard Barány či Tomáš Valent. V diele som sa sústredil na tri základné okruhy problémov – na analytické vymedzenie pojmu sociálna spravodlivosť, v rámci ktorého som definoval vlastné zásluhové kritérium sociálnej spravodlivosti v podobe tzv. čistého úsilia, resp. pracovitosti; ďalejsom sa venoval analýze sociálneho štátu a napokon som relatívne podrobne rozvinul model ekonomickej demokracie, ktorý v podobe demokratického socializmu považujem za sľubnú alternatívu kapitalizmu. Potešilo ma, že všetky tri okruhy problémov vyvolali široké polemiky. V súvislosti s ekonomickou demokraciou ma oslovilo viacero aktivistov a mladých politológov, na túto tému som mal niekoľko verejných prednášok. Časti o sociálnom štáte využívam najmä vo svojej pedagogickej činnosti, keďže vyučujem sociálnu politiku na vysokých školách.

• Zdá sa, že ste priskromný, ešte stále ste mi nepovedali, čo pokladáte vo vašej knihe za najoriginálnejšie, za váš najväčší osobný príspevok pre teóriu aj prax?

Za najväčší odborný prínos považujem analytické časti o sociálnej spravodlivosti, konkrétne kritérium čistého úsilia. Teší ma, že som mal možnosť polemizovať na túto tému s takými významnými filozofmi ako David Schweickart či Rodney Peffer a že obaja moju prácu ocenili. Celkovo však kniha mala význam aj preto, že pomohla vrátiť Marxovu filozofiu do slovenského politologického diskurzu. Veď Marx je jedným z najvplyvnejších svetových filozofov, jeho diela stále patria medzi najpredávanejšie a na západných univerzitách je záujem o jeho dielo aj v súčasnosti enormný. Dôkazom sú diela tzv. analytických marxistov, ktorých vo svojej knihe podrobne rozoberám. Nejde o nijakých provinčných filozofov, všetko sú to profesori z Harvardu, Oxfordu a ďalších prominentných svetových univerzít. Provinčný je skôr prístup niektorých našich neoliberálnych ideológov, ktorí nechcú pochopiť, že Marx sa dá interpretovať aj veľmi liberálnym, humanistickým a demokratickým spôsobom. Práve o to sa vo svojej knihe usilujem, a ak ma chce preto niekto označiť za marxistu, nemám s tým nijaký problém.

• Problematika sociálneho štátu nie je novou témou. Svojím spôsobom ho akceptujú liberáli či neoliberáli, konzervatívci aj sociálni demokrati. Pravda, ich pohľady sa rôznia, zakladajú sa na odlišných postupoch a prístupoch. Vysvetlite čitateľom základné rozdiely…

Rozdiely sú citeľné najmä v otázke prostriedkov a cieľov. Zatiaľ čo pre sociálnu demokraciu je sociálny štát základným cieľom, pre konzervatívcov je iba prostriedkom na udržanie stability a poriadku. Pre ľavicu sú sociálna spravodlivosť a sociálne práva najvyššou métou, pre pravicu nanajvýš nástrojom vyššej efektivity, lepšie fungujúceho trhu, disciplíny či iných hodnôt. Ak teda pravica v niektorých historických obdobiach podporovala sociálne reformy, bolo to preto, že sa buď bála socialistickej revolúcie, čo bol prípad pruského kancelára Otta von Bismarcka koncom 19. storočia, alebo potrebovala efektívnejšiu armádu na imperiálne výboje, ako, povedzme, Veľká Británia na začiatku 20. storočia; eventuálne reagovala na zlyhanie trhu a s tým súvisiacimi obrovskými hospodárskymi a politickými škodami v tridsiatych rokoch, ako do dokumentuje Rooseveltov Nový údel a podobne. Po druhej svetovej vojne si politici od stredu napravo, či už to bol Konrad Adenauer, Alcide De Gasperi atď., dobre zrátali, že ak nevytvoria sociálnejší model, ich vlastní občania si vo voľbách zvolia komunistický systém alebo inú radikálnu zmenu. Sociálna stabilita a zmier sa ukázali ako nevyhnutný nástroj na udržanie moci, na spacifikovanie obyvateľstva a na ďalší hospodársky rast. Fungovalo to tak štyridsať rokov, keď hodnoty a myšlienky tzv. starej ľavice latentne podporovala aj konzervatívna pravica. Keď sa však v roku 1989 rozpadol sovietsky blok, vytratil sa pre kapitál a spriaznenú pravicu zároveň aj jeden z hlavných dôvodov, prečo podporovať sociálny štát. Spustila sa neoliberálna vlna, ktorá za dve desaťročia zmietla či aspoň naštrbila všetky sociálne kompromisy minulosti, počnúc bezplatným školstvom, solidárnym dôchodkovým systémom, silným verejným sektorom a končiac sociálnymi istotami a starostlivosťou štátu.

• Znamená to, že kým elity opätovne nedostanú strach z radikálnej zmeny, nebudú mať dôvod sociálny štát chrániť?

Presne tak. A práve v tom je základný rozdiel medzi ideológiami. Pravica môže podporovať sociálny štát a v minulosti to viackrát urobila. Ale jej podpora je vždy podmienená inými cieľmi. Ak tieto ciele dokáže dosiahnuť inak, potom projekt sociálneho štátu nemá dôvod podporovať. Pre ľavicu by to v ideálnom prípade malo byť inak – pre ňu by mal byť sociálny štát a solidarita bezpodmienečným cieľom, bez ktorého vlastne ľavica stráca zmysel. Netvrdím, že sa tak zákonite správa každá politická strana, ktorá sa hlási k ľavici či k sociálnej demokracii. Ale už z definície vyplýva, že by sa každá taká strana mala opierať o ľavicové hodnoty a idey a mala by ich presadzovať do praxe. Ak sa tak mnohé socialistické strany nesprávajú, neznamená to, že rozdelenie na pravicu a ľavicu stratilo zmysel, ako by to radi verejnosti podsunuli niektorí technokrati a aktivisti liberálnych občianskych združení, ale len to, že konkrétne strany a konkrétni politici zrádzajú svoje poslanie.

• Liberálny sociálny štát sa orientuje výhradne na záchranné sociálne siete. V teórii sa v tomto smere opiera o egalitariánsky liberalizmus. Nejde však v tomto prípade o teoretický a praktický manéver, ako sa vyhnúť sociálnemu štátu a nahradiť ho minimálnym štátom?

Vašej otázke sa dá rozumieť troma spôsobmi. Prvý spôsob, ktorý by sme mohli nazvať „konšpiračný“, predpokladá, že egalitárni liberáli, ako napríklad John Rawls6 či Ronald Dworkin7, hrajú akési komplikované sprisahanecké hry a svoje teórie vytvárajú prakticky iba preto, aby vedome podporovali tvrdý kapitalizmus. Tento spôsob uvažovania, podobne ako iné konšpiračné tézy a teórie, pokladám za nepodložený a nekorektný. Druhý spôsob, nazvime ho „ideologický“, predpokladá, že kapitalizmus ako taký je schopný prežiť iba v prípade, že do seba dokáže absorbovať aj sociálny rozmer, inak mu hrozí rozvrat, nestabilita, kríza z nadvýroby a ďalšie smrteľné vírusy, ktoré predpovedal už Marx. Z tohto hľadiska skutočne platí, že liberáli obhajujú sociálny štát najmä preto, že pomáha naplniť hodnotu efektivity, vlastníckej slobody a základných kapitalistických hodnôt, nie primárne preto, že by im imanentne záležalo na solidarite, sociálnej spravodlivosti či materiálnej rovnosti. Z toho vyplýva, že latentne ich to vždy bude ťahať k neoliberálnym riešeniam a ich pojmový aparát de facto iba zakrýva skutočnú mizériu kapitalizmu. Marxisti práve preto označujú liberálne teórie za falošné a ideologické. Najbližšie pravde však bude tretí spôsob interpretácie, nazvime ho „metodologický“. V rámci liberálnej paradigmy existuje viacero predpokladov, ako je napríklad metodologický individualizmus, resp. vnímanie spoločnosti ako zhluku racionálnych egoistov a pod. Ako ukazujú marxisti aj komunitaristi 8, napríklad Milton Fisk, Charles Taylor či Michael Sandel, z hľadiska liberálnych metodologických predpokladov sa ďalej ako k „záchrannej sieti“ nedostaneme. Liberalizmus so svojím vnímaním sveta nedokáže zájsť za hranice silne limitovaného anglosaského typu sociálneho štátu. Nenazval by som toto liberálne obmedzenie manévrom, ale skôr teoretickým kŕčom, ktorý mnohým liberálom bráni rozvinúť radikálnejšie socialistickejšie teórie; v prípade rawlsiánskej literatúry to zaiste platí a mnohé tézy, či už Rawlsa, Dworkina alebo ajJ. S. Milla, Johna Deweyho ozaj pôsobili takmer antikapitalisticky. Vo svojej antiakcidentálnej teórii spravodlivosti som sa pokúsil preliezť touto obmedzujúcou liberálnou metodologickou „klietkou“, hocisomtakisto vychádzal z viacerých liberálnych východísk. O niečo podobné sa usilovali aj mnohí analytickí marxisti 9, napríklad R. G. Peffer čiJohn Roemer.Ak by však rawlsiánski marxisti ostalistáť prísne na všetkých metodologických pozíciách liberalizmu, asi by sa im nikdy nepodarilo prekročiť hranice zostatkového liberálneho sociálneho štátu.

• Sociálny štát v sociálnodemokratickom chápaní sa opiera o spravodlivosť v prerozdeľovacích procesoch v rámci kapitalistického štátu. Ich akceptácia síce znamená určitý posun smerom k spravodlivejšiemu spoločenskému poriadku, ale v podstate ide iba o nevýznamné zníženie rozdielu medzi bohatstvom a chudobou. Argumentuje sa medzistupienkom medzi kapitalizmom a socializmom, no nazdávam sa, že to ostáva iba v polohe teórie. Odstraňuje totiž dôsledky nespravodlivosti, a nie nespravodlivosť samu. Myslíte si, že v rámci jestvujúceho kapitalistického systému môže prísť k uplatneniu výraznejšej sociálnej spravodlivosti?

Z hľadiska filozofie sa môže zdať rozdiel medzi škandinávskym sociálnodemokratickým typom sociálneho štátu a anglosaským liberálnym typom ako „nevýznamný“, ale keď si predstavíme, že vo Švédsku bola až donedávna miera relatívnej chudoby zhruba 4-percentná, kým v USA zhruba 60-percentná, ťažko sa tieto rozdiely interpretujú ako málo významné. Pravda, zo systémového hľadiska platí, že aj škandinávsky typ sociálneho štátu stojí na kapitalistických vzťahoch a pri prechode na globálny kapitalizmus, ktorý sa zásadne líši od povojnového štátno-korporativistického kapitalizmu (rozdiel výstižne analyzuje americký ekonóm William Robinson), je aj švédsky sociálny systém vo vážnom ohrození. Príčiny treba hľadať v troch vzájomne prepojených procesoch, ktoré sa rozmohli zhruba v 70. a 80. rokoch a naplno zasiahli svet v 90. rokoch dvadsiateho storočia. Ich výsledkom je kríza sociálneho štátu a problémy vo verejných financiách. Prvým takým procesom je ekonomická globalizácia. Štáty už odrazu nemôžu zdaňovať veľké podniky a kapitál, pretože im „utečie“ do zahraničia. Hovorí sa tomu „štrajk kapitálu“. Dnes kapitál môže pendlovať medzi štátmi veľmi ľahko, pretože vďaka globalizácii sa liberalizovali svetové trhy.

• A dôsledok?

V mene konkurencieschopnosti štátu sa nadnárodným firmám dávajú štedré daňové prázdniny, aby sa prilákal zahraničný kapitál. Dokonca im za tvorbu pracovných miest vlády aj platia rôznymi štátnymi subvenciami a podobne. Prirodzene, peniaze potom chýbajú v štátnom rozpočte. A nejde o drobné! Chýbajú práve tie zdroje, ktoré dnes tvoria väčšinu verejného dlhu európskych štátov…

• … a čo ešte prispieva k súčasnému marazmu?

Druhým takým fenoménom je ideológia neoliberalizmu, ktorá je základným sprievodným javom ekonomickej globalizácie. Podľa nej má štát zasahovať do ekonomiky čo najmenej, všetko má sprivatizovať, deregulovať a liberalizovať. Z tohto dôvodu rastú tlaky na privatizáciu dôchodkového systému (čo náramne vyhovuje penzijným korporáciám, ktoré takto prišli k výhodnému biznisu), tlaky na komercionalizáciu vzdelávania a kultúry či odbúranie progresívneho zdaňovania. Kvôli tomu sa štát dostáva do obrovských finančných ťažkostí, pretože musí financovať nezmyselnú dôchodkovú reformu a nemá na to zdroje. Zato korporácie bohatnú. Najlepšie je, že ich rastúce zisky nikto nezdaní, pretože základom neoliberálnej ideológie je, že bohatších by nemal nikto „trestať“ za ich úspech. Dôsledok je jasný: štát sa zadlžuje (náklady na dôchodkovú reformu, úbytok príjmov od tých najbohatších vrstiev), zatiaľ čo vybrané finančné skupiny neskutočne bohatnú (penzijné fondy, korporácie, banky, poisťovne atď.).

• Tým sme podľa mňa nevyčerpali všetky neduhy. Čo napríklad kultúra?

Máte pravdu. Tretí sprievodný proces prebieha v oblasti kultúry, resp. v oblasti spoločenských hodnôt. Namiesto hodnoty solidarity, a teda univerzálnej zodpovednosti človeka za iných ľudí, sa tvrdošijne presadzuje neodarwinistický hodnotový rebríček, podľa ktorého je zodpovedné myslieť iba na seba a svoje záujmy. Vyššie spoločenské vrstvy sa preto cítia v práve, ak prestávajú solidárne prispievať na rozvoj štátu, či už vďaka tzv. rovnej dani, alebo úľavami pri investičnej činnosti a pod. Výsledok je katastrofálny pre verejné financie: tie peniaze, ktoré na financovanie sociálnych programov v minulosti platili prostredníctvom daní najmä vyššie príjmové vrstvy, dnes odrazu musí platiť stredná trieda, ktorá na to nemá dosť zdrojov. A tak dochádza k tvrdým reštrikciám, ktoré sa dotknú práve strednej triedy – zdražovanie, zvyšovanie daní, tlaky na spoplatnenie školstva a zdravotníctva a pod. Ide o bolestivý prechod od sociálnejšej keynesiánskej verzie kapitalizmu k brutálnej neoliberálnej verzii kapitalizmu. Keynesiánsku verziu lapidárne vystihuje výrok Henryho Forda: „Platím svojim robotníkom toľko, aby si mohli dovoliť kúpiť autá, ktoré vyrábajú.“ V rámci globálneho kapitalizmu táto logika už dávno neplatí. Autá montujú novodobí otroci vo východnej Európe či v Indočíne, ktorí by si za svoj príjem pomaly nemohli kúpiť ani žiarovku do hmloviek, pričom kapitál nemá nijakú bezprostrednú motiváciu udržiavať vysoké sociálne štandardy vo svojich firmách v Európe. Sociálna demokracia, pre ktorú bol škandinávsky model vždy niečím silne atraktívnym, zohráva v tomto procese doslova syzifovskú úlohu. Jedna jej časť rezignovala na vyššie ciele a prispôsobila sa neoliberálnej hre, druhá časť sa usiluje zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá.

• Neoliberáli veľmi radi operujú tézou, že sociálny štát bráni ekonomickému rozvoju; argumentujú napríklad tým, že štedrosť v súvislosti s nezamestnanosťou negatívne vplýva na hospodársky potenciál krajiny. Tvrdia, že ekonomický determinizmus núti dnes všetky štáty prispôsobiť sa globálnej konkurencii a znižovať svoje sociálne štandardy. Obstojí podľa vás táto argumentácia?

Na jednej strane platí, že globálne „preteky ku dnu“ naozaj prebiehajú. Ak to takto pôjde ďalej, Európania raz môžu skončiť tak, že budú zarábať 50 centov na hodinu a nebudú mať žiadne sociálne práva, rovnako ako dnes Číňania či Filipínci. Veď práve to je podstata neoliberálnych konštrukcií o konkurencieschopnosti a komparatívnych výhodách. Z hľadiska globalizácie, ako je dnes nastavená, ide o zákonité procesy, aspoň z aspektu súčasného mocenského rozloženia. Určite však nejde o žiadnu dejinnú nevyhnutnosť. Alternatívy existujú, no mocným nevyhovujú. Stačí si len uvedomiť, že v šesťdesiatych či sedemdesiatych rokoch minulého storočia mali európske štáty rádovo menej zdrojov ako dnes, no paradoxne mali rádovo viac peňazí na sociálny štát. Dnes je situácia opačná! Niektoré vrstvy spoločnosti neuveriteľne bohatnú, zatiaľ čo väčšina spoločnosti dopláca na reštrikcie a odbúranie sociálneho štátu. S cieľom obhájiť túto politiku vytvorili sa ideologické mýty, ktoré poslušne hlásajú všetky televízie, denníky, analytici a podnikatelia. Ak by si totiž ľudia náhodou uvedomili, aký podvod sa na nich deje, vyšli by do ulíc. A to je jediné, čoho sa tí hore boja. Zatiaľ sa však nemusia ničoho báť. V prípade, že sa niekto usiluje ľuďom povedať pravdu, buď ho kúpia, zdiskreditujú, alebo mu nedovolia prehovoriť. Väčšine ľudí sa zo všetkých strán dostávajú len tie informácie, ktoré vyhovujú najbohatším a najvplyvnejším. Pikantne a výstižne o tom píše napríklad americký mysliteľ Noam Chomsky10 * Výsledok je zúfalý: ľudia dobrovoľne podstupujú proces vlastného ožobračovania, z ktorého si niekto urobil parádny biznis. Najväčší podvod v novodobých dejinách je väčší ako všetky pyramídové hry nebankoviek, na ktoré doplatili tisíce ľudí. Je to podvod, kvôli ktorému sa navždy vzdávame svojich sociálnych práv a v mene propagandistických hesiel o nezadlžovaní budúcich generácií, našich detí a vnukov, práve im berieme nádej na lepší život. Raz to budú oni, kto sa bude musieť znovu postaviť na obhajobu sociálnej spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti, tak ako zbedačení ľudia v 19.storočí. Našu generáciu, ktorá si nechala vziať sociálne práva, vybojované za dlhé desaťročia našimi otcami a starými otcami, budú naše deti raz preklínať.

• Sociálnodemokratické strany nemajú podľa môjho názoru vo svojich programoch vízie prekračujúce rámec kapitalizmu. Nie je to vlastne brzda pri formulovaní pravidiel pre postkapitalistickú spoločnosť?

Táto otázka vystupuje do popredia najmä v súvislosti s tým, že neoliberáli a konzervatívci prichádzajú so sociálnymi reformami najmä vtedy, keď hrozí nastolenie socializmu alebo prinajmenšom socialistických vlád… Európska sociálna demokracia je dnes v ťažkej kríze identity. Samozrejme, na jednej strane platí, že pravica má momentálne oveľa lepšiu východiskovú situáciu, ovláda médiá, sponzoruje ju nadnárodný kapitál, neoliberálna globalizácia jej hrá do karát, v sociálnej oblasti nie sú očakávania od jej voličov až také veľké, každý prejav ľavicového myslenia sa môže demagogicky označovať za totalitný a stalinský atď. Na druhej strane, za svoju súčasnú mizériu si môže západná ľavica v prvom rade sama. Venuje sa totiž prioritne postmateriálnym otázkam, ako sú napríklad práva menšín, zatiaľ čo sa do spoločnosti v plnej paráde vracajú klasické sociálno-ekonomické problémy, aké boli typické pre divoký kapitalizmus 19. storočia. Namiesto návratu k sociálnemu radikalizmu klasickej éry si západná sociálna demokracia spokojne spí sladkým spánkom, v sociálno-ekonomickej oblasti akoby sa zmierila s akýmsi mäkším neoliberalizmom. Slovinský ľavicový filozof Slavoj Žižek, označený americkým časopisom The New Republic za najnebezpečnejšieho mysliteľa pre Západ, poukazuje na to, že rozdiel medzi pravicou a sociálnou demokraciou sa za ostatné roky dramaticky priblížil rozdielu medzi pepsikolou a kokakolou. Prirodzene, nesie to so sebou nemalé dôsledky. Sklamaní a frustrovaní voliči v Európe, často z radov robotníkov, pracovníkov verejného sektora, nezamestnaných a sociálne najzraniteľnejších ľudí, skoncovali so sociálnou demokraciou, ktorá ich už nemá čím osloviť. Svoje hlasy dávajú radšej pravicovým populistickým stranám, často xenofóbnym a nacionalistickým. Ako tvrdí Žižek, nárast pravicového radikalizmu je cena, ktorú platí ľavica za to, že sa vzdala akéhokoľvek radikálneho politického projektu a že prijala trhový kapitalizmus ako jedinú „hru“. Žižek provokatívne dodáva, že pravicoví populisti sú dnes jedinou „serióznou“ politickou silou dneška, ktorá sa obracia k ľuďom s antikapitalistickou rétorikou, hoci zabalenou v nacionalistickom/rasistickom/náboženskom háve. Ato je naozaj desivé! Žižek uzatvára: populistická pravica je na pochode, aby zabrala územia opustené ľavicou. Tvrdí, že ide o skutočné nebezpečenstvo, ktoré vyplýva z toho, že sociálna demokracia dnes nedokáže hľadieť za obzor kapitalizmu a nevie ponúknuť radikálnu alternatívu.

Pokračovanie nabudúce. Celý rozhovor je k dispozícii v knihe Besy kapitalizmu.

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *