Čaká nás ďalšia vojna, kým nájdeme spravodlivejší svet? Rozhovor Pavla Dinku s Ľubošom Blahom (2011) z knihy Besy kapitalizmu III.

Pokračovanie rozhovoru: Čaká nás ďalšia vojna, kým nájdeme spravodlivejší svet? Starší, ale hodnotný rozhovor Pavla Dinku s Ľubošom Blahom (2011) (III.)

Prinášame Vám ďalšiu ukážku z knihy Pavla Dinku, Besy kapitalizmu.

Po prvý raz sme sa stretli v roku 2010, a to pri milej udalosti. V Bratislave preberal prvú cenu Literárneho fondu v oblasti spoločenských vied za monografiu Späť k Marxovi?. Mladý talentovaný vedec, niečo vyše tridsiatnik; za sebou má toľko prác a publikácií, že mu môžu závidieť ostrieľaní filozofickí bardi. Pri preberaní ceny sa usmial, poďakoval a skromne sa utiahol medzi ostatných. Akoby si ani neuvedomoval, že dal riadnu „frčku“ významným vedeckým kapacitám. Skrátka, taký obyčajný „chlapčisko“ s výborným renomé najmä v odborných kruhoch. PhDr. Ľuboš Blaha, PhD., vedecký pracovník Ústavu politických vied SAV, externý vysokoškolský učiteľ, skvelý publicista. Spomeniem jeho knihy Paradoxy prosperity, Paradoxy pokroku, Sociálna spravodlivosť a identita, viaceré práce v kolektívnych monografiách, niekoľko zaujímavých štúdií. Jeho vrcholným, vyše 500-stranovým dielom je spomínaná kniha Späť k Marxovi?, za ktorú dostal v roku 2011 aj Cenu prezidenta SR (za prínos k rozvoju filozofických vied).

• Teóriou spravodlivosti sa vo svete zaoberá veľa mysliteľov. Americký politický filozof Michael Albert ponúka víziu participatívnej ekonomiky so štyrmi základnými hodnotami – solidaritou, rozličnosťou, rovnosťou a samosprávou. Inštitucionálne sa tieto hodnoty opierajú o zamestnanecké a spotrebiteľské rady, odmeňovanie za úsilie a obetu a vyvážený komplex zamestnania (človek bude mať pracovnú špecializáciu, ale na spestrenie a dosiahnutie rovnovážneho stavu v pracovnej činnosti bude vykonávať aj inú prácu). Všetky tieto prvky by mali eliminovať prírodnú lotériu, no najmä odmeňovanie výhradne len za úsilie a obetu; zahŕňa doň síce všetko úsilie vynaložené na profesionálnu či kvalifikačnú prípravu, neberie však do úvahy schopnosti a talent, tak ako vy. Tieto závery vyznievajú síce jednoznačne, otázkou je, či sú v praxi realizovateľné. Ako sa pozeráte na túto problematiku?

Spomedzi teoretikov ekonomickej demokracie treba určite vyzdvihnúť dve mená, a to Davida Schweickarta a Michaela Alberta. Prvý spomínaný filozof ponúka model trhového socializmu, v ktorom budú výrobnými jednotkami kooperatívy, t. j. družstvá. Tejto alternatíve sa venujem aj ja vo svojej koncepcii. Schweickart však vo svojej teórii nevenuje priveľa priestoru otázke spravodlivej distribúcie, a keď sme na túto tému spoločne diskutovali na jednej konferencii v Prahe, ukázalo sa, že je principiálnym zástancom výkonnostného kritéria, podľa ktorého by sa mali ohodnocovať výkon a schopnosti. V tomto smere sa prikláňam skôr k Albertovi, ktorý v modeli pareconu síce neponúka veľa analytických argumentov,skôr ide o vizionárske predstavy, ale jeho koncepcia má skutočne bližšie k tomu, čo obhajujem vo svojej antiakcidentálnej teórii spravodlivosti. Pokiaľ sa pýtate na realizáciu, filozofické teórie netreba chápať ako manuály, resp. technické príručky. Filozofia definuje hodnoty v čistej maximalistickej podobe. Na mieste je poznámka Žižeka, ktorý v kantovskom (a derridovskom) duchu upozorňuje na to, že určité hodnoty sa môžu uplatniť iba ako regulatívny referenčný bod, pretože nie sú ontologicky nikdy úplne uskutočniteľné. Parafrázujúc Alvu Myrdalovú, nositeľku Nobelovej ceny, sociálna spravodlivosť je neustále pretrvávajúci cieľ politiky, ktorý nemožno dosiahnuť v nejakom konkrétnom čase. Je to skôr nekonečná ambícia, ktorou je premknutá akákoľvek politická aktivita. Inak povedané, nikdy nedokážeme naplniť hodnoty slobody, spravodlivosti či rovnosti; to nie je ani účel. Tieto hodnoty potrebujeme ako regulatívy, ako akési vzdialené ciele, ako horizonty, ktoré nás majú viesť a o ktoré musíme usilovať. Otázka realizovateľnosti je určite zásadnou otázkou, ale nie na úrovni abstrakcie, na akej sa pohybuje politická filozofia v rámci teórie spravodlivosti. Bez definovania hodnôt a alternatív je však každá zmena vopred vylúčená.

• Akceptácia podmieneného a čistého úsilia sa bude v praxi vždy javiť ako problémová. Z týchto dôvodov prichádzajú mnohí teoretici (aj praktici) s konceptom všeobecného garantovaného príjmu. Je to podľa vás reálne východisko?

Všeobecný základný príjem je akésištátne vreckové. Dostávali by ho všetci občania bez ohľadu na svoju sociálnu situáciu. A dostávali by ho bezpodmienečne. Nijaké dokazovanie sociálnej potrebnosti, behanie po úradoch, nijaké podmienky či doprosovanie.Jednoducho, nárok na tento príjem by mal každý občan bez výnimky. Týmto spôsobom predstavuje projekt všeobecného základného príjmu PhilippeVan Parijs ako jeden z jeho hlavných obhajcov a teoretikov. Musím priznať, že z politického hľadiska projekt všeobecného základného príjmu hlboko podporujem, hoci z filozofického hľadiska silne koliduje s mojou teóriou spravodlivosti. Van Parijsova argumentácia je totiž v očividnom rozpore s kritériom čistého úsilia jednotlivca, ktoré obhajujem vo svojej teórii spravodlivosti. Nevychádza totiž z pracovitosti jednotlivcov a nerozlišuje medzi zaslúženou a nezaslúženou odmenou. Neodzrkadľuje ani kritérium potrieb, pretože taký príspevok sa vypláca chudobným aj bohatým. Aj preto by z hľadiska spravodlivosti bolo možno vhodnejšie, aby sme pracovali napríklad s konceptom tzv. participatívneho príjmu, ktorý obhajuje Claus Offe. V rámci tohto návrhu by v prípade práceschopných jednotlivcov priznanie základného príjmu záviselo od ich ochoty zapojiť sa do verejnoprospešnej činnosti či sa zúčastňovať na vzdelávacích aktivitách. Isté je, že všeobecný základný príjem nemožno chápať ako stelesnenie sociálnej spravodlivosti, ale, ako zdôrazňuje napríklad Marek Hrubec, mali by sme ho chápať ako určitý civilizačný výdobytok, ktorý by každému občanovi zabezpečil pozitívnu slobodu a minimálnu dôstojnú životnú úroveň za akýchkoľvek životných udalostí. Bol by tým najelementárnejším prejavom humánnosti a stal by sa základnou sociálnou istotou každého občana, samozrejme, popri zachovaní doterajších sociálnych dávok a štátnych príspevkov. Nepodporujem ho ako konečné riešenie, ale ako cieľ, ktorý je politicky dosiahnuteľný v krátkodobej perspektíve.

• V súvislosti s Michaelom Albertom, s jeho princípmi participatívnej ekonomiky sme spomenuli jednu z najvýznamnejších hodnôt spravodlivosti – solidaritu. Bez solidarity nemôže byť jednoducho spravodlivosti. Môžete spravodlivo nadobudnúť vlastníctvo, ale to ešte neznamená, že spoločnosť bude automaticky spravodlivá. Solidarita sa musí stať základným kameňom každej ľudskej činnosti. Môže vôbec ľudstvo dospieť k tejto méte?

V prvom rade je užitočné odlíšiť dva základné významy pojmu solidarita. V jednom význame sa tento pojem používa najmä v sociálnej politike, keď hovoríme o presune finančných prostriedkov od skupiny osôb A ku skupine osôb B s cieľom sociálne pomôcť skupine osôb B, ktorá trpí vymedzenými sociálnymi udalosťami. Týmito sociálnymi udalosťami pritom netrpí skupina osôb A, preto je daný presun solidárny. Konkrétne ide napríklad o presuny prostriedkov od zdravých k chorým, od bezdetných rodín k rodinám s deťmi, od bohatých k chudobným a pod. V tomto prípade môžeme hovoriť o „automatizovanej solidarite“. Na také solidárne presuny totiž nie je potrebné, aby ľudia boli k sebe dobrí, súcitiaci či pociťovali nejakú emocionálnu väzbu. Ide o automatizovaný proces, ktorý zastrešuje sociálny štát. Pojem „solidarita“ však možno chápať aj inak. Vo filozofii, ale aj v politike, sa tento pojem používa aj vo význame organickej spolupatričnosti v spoločenstve ľudí, čiže na označenie pocitu všeobecnej zodpovednosti, ktorú členovia určitej komunity pociťujú k svojim druhom. Komunitaristi o tejto solidarite hovoria ako o „organickej“. Predpokladám, že vo svojej otázke ste mysleli na tento význam pojmu solidarita. Podľa môjho názoru je však možné nastaviť distribučné systémy v spoločnosti aspoň v elementárnej podobe spravodlivo aj bez toho, aby sme očakávali nejaké dramatické emocionálne väzby spolupatričnosti medzi ľuďmi, a teda aj bez nejakých prehnaných očakávaní v súvislosti s organickou solidaritou. Dôležitejšia je z tohto hľadiska spomínaná automatizovaná solidarita.

• V tomto ste teda skôr na strane egalitárnych liberálov, a nie komunitaristov…

Dalo by sa povedať, že áno. Prinajmenšom som presvedčený o tom, že na nastavení systému záleží viac ako na motiváciách jednotlivcov. Zásadnou métou je garancia sociálnych práv a dôstojných materiálnych podmienok pre každú ľudskú bytosť. Ide o nároky, ktoré patria každému. Nejde primárne o empatiu, súcit, dobrotu ani blahosklonnosť jednotlivcov. Aj keby boli všetci ľudia zlí, zahorknutí, závistliví a neprajní, spoločnosť musí zabezpečiť, aby mal každý naplnené základné práva, bez ohľadu na to, čo si kto myslí a či chce alebo nechce pomáhať. Ak by sme totiž očakávali, že moderné pluralistické spoločnosti raz budú fungovať na spôsob malých kibucov, boli by sme skôr utopisti. Áno, súhlasím, nebyť vedomia, že blahobyt kibucu závisí od každého jeho člena (tzv. hakkara), kibuc11 by sa nikdy nemohol stať, čím bol. Len vedomie spolupatričnosti a úzke sociálne väzby, nie nepodobné rodinným, dovoľujú pomýšľať na extenzívnejšie projekty spravodlivosti. Ale na druhej strane platí, že to, čo je možné v malom spoločenstve ľudí, nie je možné v miliónových západných metropolách, v obrovských štátoch, v anonymných západných spoločnostiach. Organická solidarita je zaiste potrebná, no nemožno mať priveľké očakávania. Pre alternatívnu víziu môžu byť také očakávania dokonca paralyzujúce. Každý vám totiž povie, že ľudia nikdy nebudú dostatočne solidárni na to, aby sme vybudovali skutočne spravodlivú spoločnosť, a preto sa ani netreba snažiť. Zastávam opačný názor! Som presvedčený, že primárne záleží na nastaveniach systému, na automatizovanej solidarite. Ak bude spravodlivý a solidárny systém, môžeme začať pracovať na tom, aby sme do spoločnosti vniesli aj viac organickej solidarity, najmä prostredníctvom väzieb spolupráce v rámci jednotlivých kooperatív v systéme ekonomickej demokracie. Jedno je však isté: kým budeme tolerovať kapitalizmus, nikdy sa nám nepodarí vniesť do spoločnosti väčšiu spolupatričnosť. Zmena systému je kľúčovým predpokladom na akýkoľvek projekt premeny spoločnosti.

• Solidarita patrí medzi stavebné kamene teórie o ekonomickej demokracii, s ktorou prichádza ďalší americký politický filozof David Schweickart. Orientuje sa v nej na 3D – na demokratizáciu práce, demokratizáciu kapitálu a demokratizáciu demokracie. Jej piliermi sú demokratický a solidárny trh tovarov a služieb, firmy riadené zamestnancami a spoločenská kontrola investícií. Inak povedané, bez demokracie v ekonomike nie je spoločnosť demokratická, ani spravodlivá. Ide tu o vzťah demokracie a spravodlivosti. Môže jestvovať jedno bez druhého?

Vzťah demokracie a spravodlivosti je podľa môjho názoru jednou z kľúčových otázok v rámci teórie ekonomickej demokracie. Nedávno som o tom diskutoval s českými filozofmi Markom Hrubecom či Milanom Valachom. Ide o nasledovný problém: Čo ak sa demokracia a spravodlivosť dostanú do protirečenia? Čo potom? Čo má mať prednosť? Demokracia sa zaoberá otázkou „kto rozhoduje?“, no nie zákonite otázkou „ako rozhoduje?“. Úvahy o sociálnej spravodlivosti, naopak, vedú zväčša k odpovedi na otázku „ako rozhodnúť?“, aby bola distribúcia spravodlivá. Ide o podobný rozpor, aký možno cítiť v teórii Michaela Walzera12. Na jednej strane hovorí: spravodlivosť si vyžaduje autonómnosť jednotlivých sfér spoločenského života, oslobodenie od kolonizácie prostredníctvom princípov z iných sfér; na druhejstrane však zdôrazňuje, že žiadna univerzálna spravodlivosť neexistuje a o konkrétnejspravodlivostisi musí rozhodnúť konkrétne spoločenstvo ľudí. Lenže čo ak rozhodne úplne inak, ako si predstavuje Walzer? Čo ak sa ľudia v rámci ekonomickej demokracie rozhodnú v protiklade so základnými intuíciami o spravodlivom rozdelení? Čo ak pri svojom rozhodnutí zohľadnia rasové predsudky, rodové stereotypy, homofóbne pohnútky alebo iné zvrátenosti? Také niečo nemožno pripustiť.

• Z vašich slov, pán Blaha, vyplýva, že otázky spravodlivosti nemožno zužovať na otázky demokracie…

Osobne niečo také odmietam. Ekonomická demokracia je pre mňa iba prostriedkom, nie cieľom. Je prostriedkom na to, aby sa mohol naplniť princíp čistého úsilia. Ekonomická demokracia nie je cieľom, ktorý zákonite zaručuje viac slobody a spravodlivosti. Môže viesť k tým istým neduhom, k akým vedie súčasná forma demokracie, resp. polyarchie. Môže viesť k manipulácii, k nerovnosti, k vykorisťovaniu, skrátka k tomu, aby ľud v určitej časovej periodicite a pod rôznymi zámienkami iba úslužne posväcoval skrivodlivosti, ktoré na ňom páchajú elity. Skrátka, demokracia nestačí. Je cementom, ktorý drží pokope celú stavbu, ale základným kameňom je niečo iné. Tvorí ho koncept sociálnych práv, ktoré nikomu nemožno odňať, nech by sa ľudia v demokratickom hlasovaní rozhodli akokoľvek. Základným sociálnym právom každého človeka je ohodnotenie na základe pracovitosti, resp. čistého úsilia

• V predchádzajúcej odpovedi ste sa nepriamo dotkli hlasovania, volieb. Lenže v samotnom akte volieb vidím určitý problém. Vo voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2009 voliči vyjadrili masívnu podporu neokonzervatívne-liberálnej politike – práve tej politike, ktorá spôsobila súčasnú krízu. Ako hovorí Žižek, načo je priama represia, keď niekto dokáže presvedčiť kura, aby dobrovoľne pochodovalo na jatky. Tak ako láska aj ideológia je slepá, ľudia často volia proti svojim záujmom. Čo s tým?

Existujú dva rôzne pohľady. Podľa prvého je dnes ideologická manipulácia taká silná, že ľudia sú už úplne zbalamutení a ich absurdné politické preferencie sú už potom len logickým vyústením. Ak sa pozorne pozriete na Chomského teóriu, ktorý podrobne rozoberá, ako nás dennodenne podprahovo manipulujú masmédiá, či už v politických reláciách, alebo v sitkomoch, filmoch či bulvárnom spravodajstve, uvidíte, koľká bije. Alebo, zoberme si teóriu Fredrica Jamesona; podľa neho nás postmoderná kultúra úplne pohltila, pohltila nás komplexne a globálne, dokonca pohltila aj svojich kritikov. Veď ktože nosí na tričkách podobizeň Che Guevaru, kto sa vydáva za predstaviteľa punkovej kontrakultúry, ako sa komerčne zneužívajú symboly antikapitalizmu atď.? V odpovediach na tieto otázky rýchlo zistíme, že nás ideologicky manipulujú od kolísky až po hrob, systém nám vnucuje svoje hodnoty a predstavy v úsilí pretvoriť nás na efektívne, bezmyšlienkovité figúrky, ktoré disciplinovane pracujú, nerozmýšľajú, nebúria sa a najmä nakupujú, pretože konzum je hlavný motor globálneho kapitalizmu. Toto je jeden pohľad, nazvime ho jamesonovský. Podľa neho by sme mohli na vašu otázku odpovedať tak, ako som už viackrát naznačil: ľudia podliehajú oveľa väčšej a sofistikovanejšej manipulácii ako kedykoľvek predtým. Majstrovsky to ukázal slávny francúzsky filozof Michel Foucault, keď zdôraznil, že systém už neovláda iba naše telá, ale aj naše mysle.

Znamená to, že systém a priori potláča akékoľvek alternatívne myslenie?

Áno, aspoň podľa jamesonovskej interpretácie. Kľúčovú úlohu v tom zohrávajú médiá; v postmodernej spoločnosti už tradičné ideologické aparáty, ako rodina, cirkev či škola nemajú takú moc nad subjektom ako neosobné masmédiá. Mediálna manipulácia sa nezastaví pred ničím. Ste pacifista a záleží vám na tom, aby ľudia neumierali v nezmyselných vojnách? Médiá z vás urobia blázna, rojka, imbecila odtrhnutého od reality, hlupáka, ktorý si nevie zrátať dva a dva a neprenikol do tajov realistickej politiky. Ste antikapitalista, pretože sa nevládzete pozerať na ľudskú biedu, nerovnosť a utrpenie? Médiá vás označia za extrémistu, zločinca, násilníka, ktorý bojuje proti slobode a demokracii. Ste environmentalista, pretože vám záleží na tom, aby život na planéte netrpel kvôli zisku korporácií? Médiá vás „prepuncujú“ na netvora, zeleného fašistu, ktorý chce ľuďom zobrať prácu, potešenie z nakupovania, štátu zase ekonomický rast a spoločnosti vyššiu životnú úroveň. Skrátka, nesmiete sa búriť proti absurdnosti systému. Choďte si radšej kúpiť nejaké značkové nohavice, veď o tom je život…

• Naznačili ste, že existuje aj iný pohľad…

Nazvime tento pohľad scottovský, v tomto prípade sa možno oprieť o antropologické dielo Jamesa Scotta. Aj podľa neho je svet plný indoktrinácie a disciplinácie. Lenže ani zideologizované prostredie, v akom sa nachádza väčšina svetovej populácie, nie je bez chybičky krásy. Elity vlastnia médiá, vlastnia politikov, vlastnia expertov. No napriek tomu bežní ľudia ich manipulačným schémam podliehajú iba naoko. Upozornil na to spomínaný Scott vo svojej antropologickej štúdii Dominancia a umenie odporu. Preukázal, že utláčané spoločenské triedy, napríklad otroci v otrokárskych zriadeniach, svoj súhlas s režimom a spoločenským usporiadaním prejavujú iba navonok. Na verejnosti veľmi ostentatívne ukazujú svoju poslušnosť, disciplínu a submisivitu. Neznamená to však, že vedome súhlasia a zdieľajú všetky ideologické nezmysly, ktoré produkuje systém, aby legitimizoval nespravodlivosť a nerovnosť. Vnútorne nezdieľajú hodnoty utláčateľského systému, iba to zdarne predstierajú, pretože to potrebujú na svoje prežitie. Vo chvíli, keď sa im naskytne možnosť realizovať svoje skutočné záujmy a hodnoty, spontánne siahnu po svojej príležitosti, resp. sa vynoria z ulity predstieraného súhlasu. Ako hovorí jedno jamajské príslovie: Keď chceš nachytať múdreho, tvár sa, že si hlúpy. Snobské vyššie triedy sa upokojujú pocitom, že tých dolu dokázali spacifikovať. Keď sa však náhodou uprostred robotníckej štvrte na okraji mexickej Guadalajary pokazí „fáro“ nejakého zbohatlíka, ten rýchlo zistí, či naozaj „spodina“ zdieľa jeho hodnotový systém, či uznáva jeho postavenie, či rešpektuje jeho aroganciu, či si ctí jeho majetok… Ľudia svoj odpor voči systému neprejavujú vo voľbách, najmä nie, ak prakticky nevidia rozdiel medzi alternatívami, ktoré sa im ponúkajú – spomeňme si na Žižekovu pepsikolu a kokakolu. Politika a voľby sú z tohto pohľadu len divadielko a ľudia si vyberajú len niečo ako svojich najobľúbenejších hercov, rozumej politikov; nejde o hodnoty, ciele, programy, aspoň nie v dnešných časoch.

• Liberáli a neoliberáli museli pri presadzovaní spravodlivosti zákonite naraziť na otázku rovnosti. Prinútilo ich to prejsť od tézy posilňovania individuálnej slobody prostredníctvom voľného trhu skôr k obmedzovaniu slobody a spravodlivosti, ktoré voľný trh prináša. Bez materiálneho zabezpečenia je totiž dôraz na právnu rovnosť a individuálne slobody iba prázdnym a formálnym gestom. Nazdávam sa, že z tohto začarovaného kruhu sa nedá vyjsť. Aký je váš názor?

Liberalizmus sa k hodnote rovnosti dostal prostredníctvom konceptu ľudských práv. Pojmu práva je totiž logicky imanentný pojem rovnosti. Ľudské práva možno chápať jedine tak, ak ich aplikujeme univerzálne, t. j. na každého človeka. Ak hovoríme o nejakom „práve“, ktoré niekto má a iný zas nemá, potom už nejde o „právo“, ale o „privilégium“. K pojmu „právo“ logicky prináleží „rovnosť“ všetkých ľudí – a teda zrušenie privilégií. Ak pod ľudskými právami po vzore egalitárnych liberálov rozumieme nielen občianske a politické, ale aj sociálne práva, dostaneme sa zároveň k hodnote sociálnej rovnosti. Narazíme tu však na kľúčový spor v rámci jednej liberalistickej myšlienkovej tradície: na jednej strane stoja egalitárni liberáli, ktorí nie sú ochotní obetovať rovnosť za individuálnu slobodu; na druhej strane stoja neoliberáli, ktorí chápu rovnosť čisto formálne a vlastnícka sloboda je pre nich fundamentálnou hodnotou, ktorú nie je možné narušiť za nijakých okolností. Komunitaristi na čele s Alasdairom MacIntyrom považujú celý tento spor v rámci liberalizmu za pomýlený a nevidia z neho cestu von. Podľa MacIntyra sa podpora konkrétneho postoja odvíja od odlišných záujmov jednotlivých sociálnych skupín. Egalitárni liberáli oslovia skôr chudobnejšie masy; neoliberáli naopak bohatšie vyššie stredné triedy a milionárov. MacIntyre bol kedysi marxistom a zdá sa, že aj k tejto myšlienke ho inšpiroval práve Marx. Ak by sme totiž jeho úvahu rozvinuli po vzore ortodoxného marxizmu, asi by sme museli dospieť k tomu, že slovník individuálnych práv nám problém spravodlivosti nepomôže vyriešiť a treba skôr vychádzať z pozícií triednych záujmov a triedneho boja. Nezdieľam do dôsledkov tento ortodoxný marxistický názor, ale pokladám ho za zmysluplný a legitímny.

Pokračovanie nabudúce…

---