Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

„…takýto systém, by bol ekonomicky životaschopný. Navyše nemusí trpieť masívnymi zlami súčasného kapitalizmu, medzi ktoré patrí ohromujúca nerovnosť, nezamestnanosť a ‚iracionálna‘ ekonomická nestabilita…“ (Schweickart 2011)

V spolupráci s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov sprostredkúvame časť z prelomovej knihy Davida Schweickarta s názvom Po kapitalizme, ekonomická demokracia, ktorá vyšla v slovenskom preklade spisovateľa Pavla Dinku, roku 2011.

KTO JE DAVID SCHWEICKART?

David Schweickart (1942), americký matematik a filozof, profesor na Univerzite Loyola v Chicagu, redaktor časopisu SolidaryEconomy.net, je významným propagátorom ďalšieho zaujímavého smeru pre súčasnú sociálnu filozofiu – ekonomickej demokracie alebo participatívnej ekonómie. Ide o model trhového socializmu založený na zamestnaneckej samospráve, riadení kapitálových investícií prostredníctvom verejného bankovníctva a protekcionizme určenom na presadzovanie obchodnej rovnosti medzi národmi, férovom trhu (Diczhazy, 2017).

Schweickartove vízie sú blízke družstevníctvu, teda firmy a továrne sú vo vlastníctve samotných zamestnancov. V roku 2011 bolo na Slovensku vydané jeho dielo Po kapitalizme–ekonomická demokracia (Schweickart, 2011), čo je vedecko-odborná práca založená na stanovení budúceho spoločensko-ekonomického rozvoja na základe odpovede k celosvetovej kríze neoliberalizmu.

Autor nachádza východisko v ekonomickej demokracii a revolučnej transformácii. Koncept je v istom zmysle blízky anarchizmu, nakoľko odmieta triedny boj a predpokladá evolučný vývoj, teda vlastníctvo výrobných prostriedkov vznikne formou spoločného investovania a prerozdeľovania zisku. Sám autor navštívil Slovensko, bol taktiež hosťom v TA3.

PhDr. Lukáš Perný, Vybrané kapitoly zo súčasnej anglo-americkej sociálnej filozofie

PREDSLOV PRE SLOVENSKÉ VYDANIE OD AUTORA (UKÁŽKA)

SCHWEICKART, David: Po kapitalizme. Ekonomická demokracia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2011

Pri písaní knihy mi ani vo sne nezišlo na um, že raz budem pripravovať predslov k slovenskému vydaniu. Podnetom na zrod publikácie boli neočakávane veľké protesty proti neoliberálnej globalizácii, ktoré hlboko zarezonovali vo verejnosti v novembri 1999. V tom čase sa demonštranti z celého sveta, reprezentujúci širokú škálu politických, ekonomických a etických záujmov, zišli v Seattli, aby vyjadrili nesúhlas so stretnutím predstaviteľov Svetovej obchodnej organizácie. Kritika neoliberalizmu zo strany rozbúreného aktivistického hnutia sa mi zdala dôležitá a priliehavá, ale zároveň značne nekomplexná. Nešla totiž do potrebnej hĺbky. Sústredila sa na nemorálnosť a iracionálnosť určitej formy kapitalizmu, ktorá sa identifi kuje s Washingtonským konsenzom, nie však so samotným kapitalizmom. Neorientovala sa ani na systémové otázky možných alternatív. Keďže práve táto oblasť bola základným ohnivkom mojej výskumnej práce, cítil som povinnosť ponúknuť hnutiu vlastný teoretický príspevok, ktorý v knihe nazývam kontraprojekt, nezaťažený unifi káciou, usilujúci sa vytvoriť kvalitatívne slobodnejší a šťastnejší svet, oveľa lepší ako ten, v akom žijeme dnes.

Ústrednou témou knihy je hospodársky model, program ekonomicky životaschopnej a eticky vyhovujúcej formy socializmu. Model, ktorý predkladám, je výsledkom viac ako tridsaťročnej výskumnej práce motivovanej troma základnými faktami:

Predovšetkým faktom, že Marx, ktorý ľudstvu poskytol presvedčivú a neúprosnú kritiku kapitalizmu, nezanechal vo svojich prácach explicitný model uskutočniteľnej alternatívy voči kapitalizmu. Neponúkol nijaké „recepty… pre kuchyňu budúcnosti“, povedané jeho pohŕdavou frázou.

Po druhé, faktom, že sovietsky model centrálneho plánovania, stotožňovaný v dvadsiatom storočí so vzorom Marxovho socializmu, po ekonomickej stránke úplne zlyhal. V nijakom prípade by ho nezachránila iba demokratizácia, ako verili mnohí západní ľavičiari (a poniektorí ešte vždy veria). To všetko som vedel už pred tridsiatimi rokmi.

Po tretie, faktom, že najsilnejšou zbraňou marxistickej kritiky kapitalizmu sa stala otázka: Aká je vaša alternatíva? Generácia západných aktivistov, ktorí sa politicky prebudili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, pokladala Marxovu kritiku za neprekonateľnú. Čo ak naozaj nejestvuje lepšia alternatíva? Keď sa niekto spoľahne na tvrdenie, že nič lepšie neexistuje, znamená to, že každý pokus dospieť do obdobia po kapitalizme povedie k niečomu horšiemu?

Na základe týchto faktov som pokladal za nevyhnutné spracovať férový a konkrétny model socialistickej alternatívy vo vzťahu ku kapitalizmu, ktorá bude prinajmenšom taká výkonná ako kapitalistická, menej náchylná na jeho iracionality a bude sa viac opierať o normatívnu základňu. Pri vypracúvaní rozličných nápadov a námetov, ktoré som ako celok nazval ekonomická demokracia, som mal vždy na mysli územie, kde žijem, moju vlastnú krajinu, Spojené štáty americké; prirodzene, model má všeobecnejšie uplatnenie.

Kniha sa detailne zaoberá niektorými rozhodujúcimi problémami súčasného kapitalizmu: nemilosrdnou nerovnosťou, degradujúcou nezamestnanosťou, znižujúcou sa bezpečnosťou, chudobou mnohých ľudí, vyprázdnenou demokraciou a ekologickou devastáciou. Jednej otázky sa dotýkam iba letmo – nestability kapitalizmu. Ostatné problémy analyzujem podrobnejšie, no nie až tak zoširoka, aby som do hĺbky odhalil chorý mechanizmus, ktorý sa manifestačne prejavil počas globálnej krízy v roku 2008 – v podobe prudkého úpadku ekonomík v celom západnom svete, ktorý nemá nič spoločné s materiálnymi príčinami – so záplavami, suchom, s vojnou atď., no súvisí so záhadnými finančnými trhmi.

Nestabilita kapitalizmu sa pred desiatimi rokmi nepociťovala tak akútne. V deväťdesiatych rokoch nastala ekonomická recesia vo východnej Ázii (a v Rusku), a keď spľasla IT bublina dot.com firiem podnikajúcich v oblasti internetu, zrútil sa aj americký trh s cennými papiermi, ale ekonomiky Spojených štátov, ako sa vyjadrovali poprední ekonómovia, sa to nejako osobitne nedotklo. Robert Lucas, profesor na Univerzite v Chicagu, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (1995) to potvrdil aj na výročnej konferencii Americkej ekonomickej asociácie v roku 2003. Vychádzal z toho, že makroekonomika ako vedný odbor vznikla ako odpoveď na veľkú krízu. V tejto súvislosti vyhlásil, že „ústredný problém ochrany pred krízou sa z praktického hľadiska vyriešil, a to na mnohé desaťročia“. (Svetlou výnimkou bol Paul Krugman, ktorý dostal Nobelovu cenu v roku 1999 za knihu Th e Return of Depression Economics.

Keďže v knihe neriešim pálčivé otázky súčasných kapitalistických ekonomických kríz, dovoľte mi vysloviť na túto tému niekoľko myšlienok. Zameriam sa na Spojené štáty. Americká kríza vyvolala globálnu krízu, preto je dôležité porozumieť jej bezprostredným a najmä hlbším príčinám. Porovnateľné analýzy rozličných kríz, ktoré dnes postihli európske krajiny, sa odlišujú v detailoch, ale všetky (na rôznej úrovni) vyjadrujú vnútorné protirečenia kapitalizmu, ktorý uvrhol americkú ekonomiku do stavu, o akom pred desiatimi rokmi neuvažoval ani najväčší skeptik. (koniec ukážky)

ÚVOD Z KNIHY (UKÁŽKA)

Táto kniha je štvrtým vývojovým štádiom mojich myšlienok, ktorými som sa začal zaoberať ako skončený magister pred tridsiatimi rokmi, na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa zdalo, že všetko je možné. Nebol som taký sangvinik ako väčšina mojich vrstovníkov, ktorí boli presvedčení o kolapse kapitalizmu, keďže ho pokladali za brutálne väzenie. Bolo mi však jasné, že ak kapitalizmus skolabuje a k moci sa dostane revolučná vláda, jej predstavitelia nebudú mať ani potuchy, ako reštrukturalizovať ekonomiku. „Moc do rúk ľuďom,“ v poriadku, ale akým spôsobom ju do nich vložiť, najmä pokiaľ ide o ekonomickú moc? Aké inštitúcie nahradia pôvodné, kapitalistické? Sovietsky systém nás už dávno prestal inšpirovať. Rovnako sa zdalo, že nemalé zmeny nastali aj v Maovej Číne (nie až také veľké, za aké sme ich považovali). Čínsky ekonomický mo
del bol pomerne bezvýznamný vo vzťahu k vyspelej spoločnosti, akou bol náš kapitalizmus.

Mojou úlohou bolo stanoviť, ako treba štrukturalizovať rozvinutú industriálnu ekonomiku, aby bola životaschopnejšia a zároveň v sebe niesla silný etický náboj socialistických demokratických tradícií. Dizertačná práca Kapitalizmus: utilitárna analýza znamenala moje prvé vývojové štádium. Hoci sa v názve nezmieňujem o ekonomickej alternatíve, v texte ju jasne prezentujem, pretože utilitarizmus si žiada porovnávanie. Keď kritizujete kapitalizmus z utilitaristických pozícií, musíte predstaviť iný ekonomický systém, ktorý zabezpečí pre väčšinu ľudí väčšie blaho.

Neskôr (roku 1980) som dizertačnú prácu doplnil a nazval som ju Kapitalizmus alebo robotnícka kontrola? Etické a ekonomické hodnotenie. Tu som alternatívu pomenoval ako „socializmus kontrolovaný robotníkmi“. (V ďalšej a aj v tejto knihe to nazývam ekonomická demokracia. Hlavnou črtou môjho modelu je zamestnanecká samospráva podnikov súťažiacich v trhovom prostredí pri nevyhnutnosti spoločenskej kontroly investícií. Aj napriek tomu, že som pozmenil roky akceptovaný model, ľahko sa dá zistiť, že vychádza z rovnakých základných znakov. (Politický filozof Isaiah Berlin výstižne charakterizoval mysliteľov, keď ich označil za líšky alebo ježe. „Líška,“ hovorí, „pozná veľa vecí. Jež pozná iba jednu veľkú vec.“ Pravdepodobne patrím medzi ježe, pretože, aspoň podľa mňa, viem jednu veľkú vec: viem, ako by vyzerala životaschopná, želateľná alternatíva k súčasnému škodlivému ekonomickému poriadku.)

V roku 1993 som vydal knihu Proti kapitalizmu. Svet sa od roku 1980 zásadne zmenil. Sovietska ríša sa zrútila. Po prvé, jej satelitné štáty vo východnej Európe sa vymanili spod sovietskej dominancie, zriekli sa jej socialistického dedičstva; po druhé, sám Sovietsky zväz sa rozpadol, pre ľavičiarov to bol veľký úder. Nie preto, že by sme obdivovali Sovietsky zväz (hoci niektorí z nás áno), ale väčšine sa vedome alebo podvedome vynárala myšlienka o trvalej existencii komunizmu (spolu s jeho stálym rozširovaním) a pri porovnávaní s rozpínavosťou bohatších a silnejších kapitalistických štátov vedených USA sa v nás utváralo presvedčenie, že pravda a história je na našej strane. Po tretie, verili sme, že počas perestrojky sa budú pomery v Sovietskom zväze a v ostatných socialistických krajinách demokratizovať, zefektívni sa hospodárstvo, zatiaľ čo kapitalizmus vstúpi do hlbokej krízy. Aspoň vtedy sme tak uvažovali.

Historické mlyny však mleli iným smerom. Aj napriek tomu si myslím, že sme mali pravdu. Morálnu pravdu, bez ohľadu na historický verdikt. Kapitalizmus je krutý a predátorský systém, nepochybne jestvuje lepšia cesta. Zavše sa hnevám, keď niektorí myslitelia vyhlasujú (napríklad filozof Richard Rorty), že „vieme, ako by mala vyzerať fungujúca nekapitalistická ekonomika“

V diele Proti kapitalizmu som zdôraznil, že problém nespočíva v tom, že by sme nepoznali, ako má vyzerať humánna ekonomika, ale predovšetkým v tom, že neobyčajne pevné mocenské sily bránia jej realizácii. Ak chcú intelektuáli hovoriť pravdu mocným, nesmú podľahnúť rozličným tlakom ani peniazom.

Opäť sa púšťam do ďalšej knihy na tú istú tému. Ide o dielo, ktoré som už vydal v minulosti, a predsa je iné. Dovoľte mi poukázať na odlišnosť. Keď som začal knihu písať, niekedy pre štyrmi rokmi, mal som v hlave jednoduchý plán. Dielo Proti kapitalizmu pretvorím do populárnejšej podoby. Všetky doterajšie knihy som adresoval výhradne profesionálnym filozofom a ekonómom. Bolo v nich mnoho odborných poznámok a technických záležitostí. Táto publikácia by mala byť pre čitateľov prijateľnejšia – verím, že aj je. Základné poznámky som v nej ponechal – na konci každej kapitoly –, slúžia totiž ako zdroj informácií a údajov a ako podnety na ďalšie štúdium tejto problematiky. Môžete ich prehliadnuť, no nič podstatné vám pritom neunikne. Do textu som zahrnul (ako vedľajšie poznámky) všetky rozhodujúce odkazy určené (v predchádzajúcich knihách) akademickej obci. Vynechal som poznámky týkajúce sa technickej oblasti.

Nemyslím si, že by tento prístup ku knihe znížil jej úroveň. Jediné, čo som v diele zjednodušil, boli prísne intelektuálne závery, ktoré sa nedajú čítať rýchlo a ani ľahko. Pri písaní knihy som mal pred očami inteligentného a vnímavého čitateľa bez hlbších filozofických a ekonomických znalostí, jednoducho človeka, s ktorým môžem vo všeobecnej rovine konverzovať o závažných problémoch spoločnosti. Skrátka, usiloval som sa osloviť bežných ľudí.

Mojím cieľom bolo vytvoriť populárnejšiu verziu knihy Proti kapitalizmu, no v procese tvorby prišlo k dvom zásadným zmenám. V skorších dielach som sústredil pozornosť na kapitalizmus ako cestu organizácie národnej ekonomiky s cieľom nájsť alternatívny národný model. Lenže nastupujúca globalizácia sa stala synonymom typickej kapitalistickej hry. Preto sa v práci hlbšie zaoberám kapitalizmom ako medzinárodným fenoménom (ten vždy jestvoval, ale nie v takom širokom rozmere) a zároveň sa usilujem dôslednejšie špecifikovať, aké vzťahy vzniknú medzi národom, ktorého ekonomika je založená na demokratických princípoch, a národmi, ktorých ekonomický systém funguje na iných zásadách.

Po druhé, a to je ešte dôležitejšie, zmeny nastali bez toho, aby som o nich vopred vedel, resp. ich predpokladal. Pri spätnom pohľade prichádzam na to, že kniha Proti kapitalizmu je teoretické dielo zacielené na akceptáciu týchto teoretických východísk: ukázať všetkým, čo považujú demokratickú socialistickú ekonomiku za neuskutočniteľnú, že sa hlboko mýlia. Správne štruktúrovaný demokratický socializmus nie je v protiklade s ľudskou podstatou, nevyžaduje mimoriadny altruizmus zo strany občianstva. Kniha zatiaľ zostáva v teoretickej rovine, no v tomto prípade možno teóriu uplatniť v praxi. Cieľom nie je podkopať argumenty rozličných filozofov a ekonómov spochybňujúcich reálnosť demokratického socializmu, ale najmä pomôcť ľudom ochotným prijať veľkú výzvu adresovanú kapitalizmu, aby pochopili, ako funguje svet a čo robiť pre zlepšenie ich práce a kvality života.

Posun od teórie s teoretickým vyústením k teórii s praktickým vyústením významne poznamenal zmeny v mojom myslení. Postupne som sa presvedčil – na rozdiel od roku 1993 –, že treba rátať s trvalými výzvami nasmerovanými proti kapitalistickému spoločenskému poriadku a že tieto výzvy by sa mali zakladať na jasnejšej vízii o tom, čo možno dosiahnuť.

Prečo nastal v mojom myslení tento posun? Vyplynulo to z dvoch rozhodujúcich faktorov: po prvé, z vnútorného založenia súvisiaceho s tým, ako bola moja práca prijatá. Jezuitské vydavateľstvo Sal Terrae (Španielsko) vydalo roku 1997 v súčinnosti s Cristianisme i Justícia španielsky preklad mojej knihy Proti kapitalizmu. Druhí menovaní zorganizovali pre mňa začiatkom roka 1998 „knižnú turistickú cestu“, ktorá ma priviedla do Barcelony, Bilbaa, Tarragony a Zaragozy. Zrazu som sa ocitol medzi obyčajnými ľuďmi, a nie v prostredí exkluzívnej akademickej obce. Našťastie! Jednoduché auditórium volalo po sociálnych zmenách. Lokálnym novinám som poskytol množstvo rozhovorov. Počas pobytu na Filipínach ma požiadali, aby som prehovoril na zhromaždení Filipínskej kooperatívnej nadácie. Keď som sa vrátil domov, oslovili ma z Eight Day Center for Justice, chicagského katolíckeho združenia, a žiadali ma o prezentáciu knihy. Pozvali ma aj do Midwest Center for Labor Research (teraz The Center for Labor and Community Research). V tom čase, v rámci diskusií so študentmi a absolventmi univerzity, som už pripravoval náčrty kapitol novej knihy. V dôsledku týchto zaujímavých kontaktov som si uvedomil, že medzi nemalým množstvom ľudí dobrej vôle, najmä však medzi aktivistami, vládne veľký hlad po konkrétnej a príťažlivej vízii o možnostiach súčasného spoločenského vývoja. Mnohí si uvedomujú nespravodlivosť, žiadajú zmeny, no nepoznajú dlhodobé riešenia. Chcú veriť, že také riešenia existujú, no prenasledujú ich pochybnosti. Kniha si kladie za cieľ tieto pochybnosti odstrániť alebo prinajmenšom redukovať. Môj posun v myslení spôsobili aj zmeny vo svete od roku 1993. Prihodilo sa veľa vecí, ktoré schladili hlavy apologétov kapitalizmu.

Po prvé, komunistické vlády nepadli na celom svete, ako sa všeobecne očakávalo. Všetky neeurópske komunistické štáty zostali nedotknuté. Experimentujú s trhovými reformami – niektoré s výrazným úspechom –, ani jeden štát sa nerozlúčil so socialistickou minulosťou. Viacerí komentátori prichádzajú s názormi, že reformy smerujú ku kapitalizmu. Nie je to pravda. Zdravý trh neprijal kapitalizmus! Naopak, zdravý trh vytvára predpoklady na vznik zdravého socializmu.

Po druhé, od roku 1993 neskolabovali ekonomiky pokladané za socialistické, ale práve ekonomiky viacerých postsocialistických krajín, pokúšajúcich sa vedome obnoviť kapitalizmus. Poslúži nám na to príklad Ruska.

Výsledky boli znepokojivé. V prvom roku reforiem priemyselná výroba klesla o 25 percent. V rokoch 1992 – 1995 sa hrubý domáci produkt znížil o 42 percent, priemyselná produkcia sa zredukovala o 46 percent – oveľa viac ako americká ekonomika v čase svetovej hospodárskej krízy po roku 1929. Reálne príjmy sa v rokoch 1991 – 1999 znížili o 40 percent. Uprostred deväťdesiatych rokov žilo vyše 148 miliónov Rusov s príjmom okolo 32 dolárov mesačne, tri štvrtiny obyvateľstva sa museli uspokojiť s mesačným príjmom nižším ako 100 dolárov.

Počet samovrážd sa zdvojnásobil, úmrtia spôsobené alkoholizmom sa strojnásobili. Detská úmrtnosť dosiahla úroveň tretieho sveta, pôrodnosť výrazne klesala. Po dvoch rokoch reforiem sa priemerný vek žien znížil o dva roky (na 72 rokov), mužský priemerný vek poklesol o štyri roky (na 58 rokov) – na nižšiu vekovú hranicu ako pred storočím.

Venujme pozornosť srdcervúcemu výkriku z elektronickej pošty, ktorý napísala istá bulharská žena po útoku NATO na Juhosláviu. Varuje srbskú „demokratickú opozíciu“ a plasticky približuje, o čo v tejto krajine vlastne išlo. Prinášam krátky výňatok:

„V Bulharsku sme mali americkú demokraciu od roku 1989. Celých desať rokov! Boli to najstrašnejšie roky v našom živote. A to vďaka bulharským lídrom, ktorí sa pričinili o to, že Medzinárodný menový fond a Svetová banka znivočili náš priemysel, zdevastovali sociálnu štruktúru, otvorili národné hranice (nie však americké či nemecké). Priemysel zničili troma cestami: privatizáciou bulharských podnikov a ich následnou likvidáciou, po druhé, ich priamou likvidáciou a po tretie, predajom zahraničným korporáciám za smiešne nízke ceny. Napríklad metalurgický závod blízko mesta Pirdop produkujúci zlato, platinu a elektrolytickú meď predali v roku 1997 belgickej firme Union Miniere za bagateľ. Záver: Bulharský priemysel a infraštruktúru úspešne zlikvidovali – bez bombardovania – za necelých desať rokov. Všetko toto sa môže stať aj Srbom.“

V čase vojny Spojených štátov proti Juhoslávii sa rozšíril populárny vtip: Dvaja tureckí piloti letiaci nad územím Bulharska sa pozerajú dolu, na krajinu. Jeden hovorí druhému: ,Pamätáš sa, že by sme tu niekedy zhodili bomby?‘ ,Neblázni,‘ odpovedá druhý. ,To je Bulharsko, krajina tak vyzerá aj bez bombardovania.‘

– Vedľajšie účinky: Veľké množstvo nezamestnaných!
– Chudoba na uliciach!
– Deti zomierajúce na predávkovanie drogami!
– Postarší ľudia zúfalo sa prehrabujúci v kontajneroch v nádeji, že nájdu kú-
sok suchého chleba!

Včera mi švagor povedal, že videl niekdajšiu riaditeľku školy, do ktorej chodil jeho syn, ako sa vŕta v kontajneri!

Tretím momentom, ktorý ovplyvnil moje myslenie, bolo rýchle a neočakávané zvýšenie globálnej nestability. V roku 1995 mexická tequilová kríza takmer pochovala celú globálnu finančnú štruktúru. Michel Camdessus, vtedajší šéf Medzinárodného menového fondu, a vtedajší americký minister fi nancií USA Robert Rubin prišli s „bezprecedentným rozsiahlym plánom, nech to stojí, čo to stojí, lebo inak nastane skutočná celosvetová katastrofa“.5 O dva roky zachvátila finančná panika juhovýchodnú Áziu, tá položila na kolená dokonca juhokórejskú ekonomiku; panika sa rozšírila do Ruska, kde sa výrazne prehĺbil verejný dlh, a napokon zakotvila v Brazílii. Od tých čias sa prejavujú variované krízy v celej Latinskej Amerike a špirálovito zasahujú aj Afriku. Zdá sa, že kapitalizmus dokonáva a umieračik mu zvoní na celej zemeguli.

Štvrtým a najväčším motorom premeny môjho myslenia bol všeobecný odpor proti kapitalizmu. Od 1. januára 1994 vstúpila do platnosti Severoamerická dohoda o voľnom obchode (NAFTA). Vtedy vypukla ozbrojená revolta v chudobnom mexickom štáte Chiapas, na čele ktorej stálo hnutie pomenované podľa legendárneho mexického revolucionára (spred takmer sto rokov) Emiliana Zapatu. Toto neortodoxné hnutie sa napriek silnému vládnemu tlaku odmietlo vzdať. Jeho členovia zorganizovali v marci 2001 široko publikovanú karavanovú cestu mieru a dôstojnosti z Chiapasu do Mexiko City. Počas jazdy ich vo veľkom podporovalo miestne obyvateľstvo, v mexickom hlavnom meste usporiadali mohutnú manifestáciu a naostatok vstúpili do Národného kongresu, aby prehovorili k politikom.

Na jar 1995 vyhlásila talianska odborová federácia generálny štrajk na protest proti Berlusconiho pravicovej vláde, ktorá plánovala vyvolať prudký pokles výnosov z penzijných fondov. Štrajk otriasol na niekoľko dní celou krajinou, do Ríma prišlo poldruha milióna robotníkov zo všetkých kútov Talianska. (V tom čase som pôsobil na rímskej Loyolovej univerzite. Nikdy v živote som niečo také nezažil. So ženou sme sa vybrali do najfrekventovanejšej štvrte hlavného mesta, všade bolo všetko pozatvárané: potraviny, stánky s ovocím, vinotéky, holičstvá a kaderníctva, novinové stánky, reštaurácie, dokonca aj čerpacie stanice. Nechceli sme veriť vlastným očiam, predstavovali sme si, že by sa niečo také stalo u nás doma, v USA – odbory by jednoducho prišli s výzvou a v každom meste by sa zastavil život.) V tom istom roku francúzski študenti a robotníci, viac ako päť miliónov ľudí, vyšli do ulíc, aby bojovali za svoje práva.

Protesty a demonštrácie vznikali v rôznych častiach sveta – na príčine boli rozličné otázky, počínajúc lokálnymi a končiac národnými. Potom prišiel Seattle (november 1999). Päť dní, ktoré otriasli svetom, ako ich označili spisovatelia Alexander Cockburn a Jeffrey St. Clair. Tisíce protestujúcich, mladí aj starí, prvý a tretí svet, odbory, environmentalisti, aktivisti za spravodlivejší spoločenský poriadok a ďalší sa zhromaždili v meste, aby ostro vystúpili proti prestížnemu stretnutiu Svetovej obchodnej organizácie.

Dokonca neďaleko môjho domova v Chicagu zatkli niekoľko študentov z Loyolovej univerzity za to, že rozvinuli transparent s nápisom zameraným proti vykorisťovateľskému podniku Niketown, veľkému obchodu na predaj výrobkov swoosh (značka na produktoch Nike). Študenti boli obžalovaní v auguste 2001. Nike znížila sadzby v deň procesu. Na aroganciu polície nikto nereagoval. Ľudia všade okolo nás odporovali ničivým účinkom „nového svetového poriadku“. Nemožno predvídať, akú intenzitu nadobudne odpor alebo do akej miery bude akútna ekonomická kríza, ktorá vypukne tak či tak, možno na neočakávaných miestach. (Autor už vtedy predpokladal možnosť vzniku globálnej krízy – pozn. prekladateľa.) Knihu píšem predovšetkým preto, aby som malou troškou prispel k takému odporu, ako dúfam. Aspoň do nej vkladám túto nádej.

POSTSKRIPTUM

Tento rukopis som odovzdal vydavateľovi v auguste 2001; vtedy nikto nepredpokladal, že by 11. septembra mohlo prísť k teroristickému útoku na USA. Dôsledky tejto neblahej udalosti ma vedú k tomu, aby som napísal toto postskriptum a doplnil text niekoľkými poznámkami.

Všetko sa zmenilo, tak znel ustavične sa opakujúci refrén po teroristickom
útoku. Je to pravda?

Z hľadiska toho, čo ma viedlo k napísaniu tejto knihy, musím povedať, že ani zďaleka. Nie všetko sa zmenilo. (Ako som napísal, argentínske hospodárstvo sa zrútilo a neoliberálna vláda požiadala Medzinárodný menový fond o ďalšiu finančnú injekciu.) Veľké a podstatné veci sa nezmenili – hoci teroristický útok z 11. septembra poukázal na faktory, ktorým v tejto knihe venujem menšiu pozornosť.

Dielo Po kapitalizme dokumentuje a analyzuje deštruktívne tendencie kapitalizmu a predpovedá nové výzvy pre tento systém. Okrem iného to dokazuje, že bezuzdný kapitalizmus, ktorý teraz prevláda, bude naďalej prehlbovať priepasť medzi globálne majúcimi a globálne nemajúcimi, takže život obyčajných ľudí bude ešte zúfalejší, dokonca aj v bohatých krajinách. Kniha sa nezaoberá – s výnimkou okrajových prípadov – retardujúcimi reakciami na ekonomický stres a nerovnováhu.

Ako ukazuje história európskeho fašizmu, moderné masové hnutia založené na nepokojoch, na zdedených nemilosrdných ideológiách patria medzi také okrajové prípady. Často je za nimi záujem bohatých, aby oddialili nespokojnosť a likvidovali úsilie ľavice. Podobné hnutia sa šíria aj v súčasnosti, keď je socialistický projekt zmätočný: oživenie neonacistov na Západe, etnický nacionalizmus, ktorý úplne rozbil bývalú Juhosláviu a postupne sa rozšíril do mnohých chudobných krajín. Najvýznamnejšiu formu predstavuje rôznorodý – ako som ho ja nazval – teokratický fašizmus. Ide o fundamentalistické hnutia založené na viere, ktoré sa usilujú o politickú moc a neváhajú siahať po teroristických prostriedkoch. Kresťanskí fundamentalisti okupujú tehotenské kliniky, židovskí fundamentalisti snívajú o „konečnom riešení“ – o etnickom vyčistení Veľkého Izraela od palestínskej „luzy“, ako to nazývajú ultrapravicoví izraelskí nacionalisti. Islamskí fundamentalisti sa neštítia bombardovať nákupné centrá, naviesť dopravné lietadlá plné cestujúcich rovno do budov, kde pracujú ľudia.

V tejto súvislosti si musíme uvedomiť niekoľko zásadných otázok:

Príčinou extrémistických aktivít nie je len náboženstvo. Drvivú väčšinu kresťanov, židov a moslimov nemožno zaradiť medzi fundamentalistov, rovnako by nebolo férové zaškatuľkovať všetkých fundamentalistov do skupiny teokratických fašistov, hoci resentimenty charakteristické pre väčšinu súčasných foriem náboženského fundamentalizmu vedú tým smerom.

Nie je to ani samotné bohatstvo. Majetok nevyhnutne plodí rezistenciu, odpor, lenže tie môžu mať rozličné formy. Spomeňme si na obdobie studenej vojny, keď marxistické sily bojovali priamo proti Spojeným štátom (Kórea, Vietnam) alebo proti americkým chránencom – diktátorským režimom hrubo likvidujúcim civilné obyvateľstvo. Väčšinu bojovníkov tvorilo chudobné robotníctvo zvádzajúce zápas za lepší život, ktoré si uvedomovalo, že proti jeho záujmom stoja predovšetkým USA. Marxizmus ako ideológia vždy rozlišoval medzi vládou, ktorá podporovala vládnucu triedu, a medzi občanmi usilujúcimi sa o spravodlivejší spoločenský poriadok. Fašistická ideológia nič také nepozná.

Rovnako si musíme uvedomiť, že teror sa neobmedzuje iba na fašistické hnutia. Ak sa na celú záležitosť pozrieme z objektívneho zorného uhla, zistíme, že štát, ktorý má vedúce postavenie vo vojne proti terorizmu, sa dopustil mnohých násilných skutkov proti nevinným ľuďom, či už priamo, alebo prostredníctvom podpory zabijackých klientskych režimov, a to v oveľa väčšej miere ako hociktorý iný štát po druhej svetovej vojne. Vo štvrtej kapitole knihy poukazujem na to, že Spojené štáty americké sa mali po druhej svetovej vojne skôr zamerať na šírenie demokracie vo svete než na kapitalizmus; v povojnovom období by tak získali milióny vďačných stúpencov.10 (Politika s takými hanebnými dôsledkami mala veľmi malú verejnú podporu. Úspešné americké vlády museli vynakladať značné úsilie, aby udržali pred obyvateľstvom v tajnosti skutočnú povahu ich počínania.)

Napokon, vždy treba pamätať na to, že záujmy bohatých veľmi často podmieňujú vznik fašistických hnutí, využívajú ich na vlastné ciele bez ohľadu na to, aké katastrofické scenáre prinesú. Imperiálni vlastníci pôdy a priemyselníci stáli za Hitlerom a Mussolinim len preto, aby zlikvidovali ľavicu. Saudská Arábia založila za pomoci islamského sveta fundamentalistické hnutie s cieľom legalizovať vlastný korupčný režim. Spojené štáty poskytli neuveriteľnú podporu džihádskym bojovníkom v úsilí zvrhnúť afganskú sekulárnu marxistickú vládu a vyhnať Rusov. Fašistické hnutie často hryzie ruky tým, čo ich predtým kŕmili. Tieto hnutia sú rovnako cynické, ako sú cynickí ich stúpenci. (Pripomeňme si komentáre Zbigniewa Brzezińského, poradcu prezidenta Cartera pre otázky národnej bezpečnosti publikované pred 11. septembrom 2001 o poskytovaní zbraní a odbornej pomoci budúcim teroristom: „Čo je dôležitejšie pre svetovú históriu? Taliban alebo kolaps sovietskej ríše? Vyburcovanie niekoľkých moslimov – alebo oslobodenie strednej Európy, či koniec studenej vojny?“

Čo nasledovalo? Brutálne udalosti 11. septembra vyvolali širokú pozornosť
rozličných hnutí, ktoré prijali teror ako „zbraň slabých“ a rozšírili ho nielen na nevinné civilné obyvateľstvo, ale zároveň obmedzili ľudské práva a slobodu. Konzervatívci využívajú tieto udalosti na posilňovanie vlastnej agendy.

Jedenásty september popritom ukázal, že svet zúfalo potrebuje pokrokovú alternatívu voči ideológii globálneho kapitalizmu. Kapitalistická globalizácia vyvoláva odpor, ktorý sa pri odstavení progresívnych odpovedí stáva smrteľne nebezpečný. Bez pokrokovej vízie, ktorú bude globálny svet akceptovať, sme odsúdení žiť v kapitalizme a terore – medzi McWorld a Džihádom.12 (McWorld je interaktívny „virtuálny svet“ pre deti na happymeal.com, podporovaný sieťou McDonald – pozn. prekladateľa.) V tejto knihe s nádejou demonštrujem, že tieto alternatívy, hoci v skutočnosti ide o dve strany jednej mince, nie sú jedinou možnou cestou našej budúcnosti.

Chicago február 2002

ANOTÁCIA KNIHY

Kniha Po kapitalizme – ekonomická demokracia je vedecko-odborná práca zameraná predovšetkým na stanovenie vízií spoločensko-ekonomického rozvoja v budúcnosti. Vďaka prístupnému jazyku je určená nielen odborníkom, ale aj širokým vrstvám čitateľov. David Schweickart v nej hľadá a aj nachádza východisko z neustále sa prehlbujúcich celosvetových kríz v jednoznačnom prechode k ekonomickej demokracii. Tento systému má postupnou transformáciou nastoliť (namiesto predpokladaného agresívneho neobmedzeného rastu) trvalo udržateľný život. Autor prichádza so širokým spektrom inovatívnych námetov v hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti. Pri transformačných procesoch však odmieta triedny boj a formovanie antikapitalistickej sociálnej sily v zmysle marxistickej ideológie. Predpokladá politicky vyspelú spoločnosť, ktorá postupne získa podiel na vlastníctve výrobných prostriedkov formou spoločenského investovania a spravodlivého rozdeľovania zisku. Vyslovuje presvedčenie, že optimistická alternatíva globalizovaného kapitalizmu vedie k absolútnemu kolapsu. Kniha je k dispozícii na stránke vydavatel.sk.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “David Schewickart: Úvod z knihy Po kapitalizme

  • 13. novembra 2020 at 21:25
    Permalink

    Hm…, ale niečo podobné ( – distributívne vlastníctvo)už písali vo svojich knihách H. Belloc a G. Chesterton pred asi 100 rokmi.

    Reply
  • 14. novembra 2020 at 20:41
    Permalink

    NO KONEČNE! To to trvalo. A Slavomírovi: pred sto rokmi to mohli písať, ale v roku 2011 bol profesor Schweickart na Slovensku a v Bratislave o tom prednášal v aule Ekonomickej univerzity. 10.októbra 2011. Prečo sme ho nepočúvali? Prečo všetko trvá ľavičiarom sto rokov? Prečo ho Smer-SD odmietol? Prečo KSS?

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom