Pred 50 rokmi, 1. apríla 1975, predčasne dotĺklo srdce jedného z najvplyvnejších a najmúdrejších slovenských mysliteľov 20. storočia, národného umelca Alexandra Matušku. Väčšina ľudí ho neprávom vtesnáva do škatuľky „literárny kritik“, čo bolo jeho pôvodné povolanie, no jeho vplyv ďaleko presahoval túto oblasť. Predovšetkým to bol radikálny kritik spoločnosti, ktorého prvorepublikový režim ignoroval, fašistický prenasledoval a komunistický trpel. Ako sám vravel, od literatúry si ustavične odskakoval, keďže literatúra mu bola len „prostriedok“. Chcel by som jeho osobnosť priblížiť najmä mladým ľuďom, lebo mám pocit, že sa na neho zabúda a že dnešnej spoločnosti strašne, ale naozaj veľmi chýba hlboká osobnosť jeho formátu, ktorá bez akejkoľvek funkcie svojou múdrosťou národ učila, viedla a ukazovala mu cestu, ale aj provokovala, búrala predsudky, vyvolávala vášne a ťala do živého. Ak na nejakého literáta pasovala vzletná fráza „svedomie národa“, tak to bol práve Alexander Matuška.
Matuška bol vždy vnútorne slobodný človek a plnokrvný demokrat, ktorý sa nedokázal stotožniť so žiadnym režimom. Bol však dostatočne inteligentný na to, aby ním vedel preplávať. Zatrpknutý Dominik Tatarka ním za to pohŕdal a nazýval ho oportunistom, ktorý sedí na dvoch stoličkách. Ibaže aký bol výsledok? Tatarka sa nedokázal začleniť do spoločnosti, bol umlčaný a pre celú jednu generáciu sa vytratil, kým Matuška na ňu aj za cenu kompromisov vplýval, formoval ju a dráždil až do takej miery, že dogmatickí členovia ÚV KSS mu pohrozili odobratím titulu „národný umelec“, čo však minister kultúry Miroslav Válek nikdy nedopustil. Filozof, estetik a historik umenia Marian Váross uvádza vo svojej spomienkovej knihe jednu príhodu, keď 7. októbra 1974 počas štátnej recepcie pri príležitosti 30. výročia SNP na Bratislavskom hrade došlo ku konfliktu medzi Alexandrom Matuškom a Gustávom Husákom. Matuška mu vyhodil na oči, že zradil všetkých svojich priateľov, aj svoje názory. Urazený Husák sa ho spýtal, či nechce po hube. „Vrátim,“ varoval ho zjavne podnapitý Matuška. Váross k tomu poznamenáva, že Matuška sa vždy cítil medzi konformistami veľmi zle a takýmto spôsobom vyventiloval nahromadený tlak.
Vždy sa mu to však takto neprepieklo. Počas vojny ho ako politicky nespoľahlivého preložili za učiteľa do Michaloviec. V auguste 1944 sa aktívne zapojil do príprav Slovenského národného povstania, viedol tlačový odbor Slovenskej národnej rady a publikoval v povstaleckom Novom Slove. Po potlačení SNP ho v Banskej Bystrici zatklo nemecké gestapo a počas vianočných sviatkov ho kruto mučilo. Sám označil tento výsluch za „veľmi neslávny“. Čestne priznal, že z neho vymlátili všetko, „a tak som hneď vybľabotal, kto som a čo som robil“. Napriek týmto skúsenostiam označoval Povstanie za „najväčší zážitok svojho života“.
Zatknutie vodcov Povstania ako „buržoáznych nacionalistov“ o pár rokov neskôr bolo pre neho veľkou svetonázorovou traumou. Obdivoval Husákovu nepoddajnosť. Keď sa však predral Husák opäť k moci, vyjadril sa, že až teraz, dodatočne, sa ukazuje, že bol ľudskejším „posratý“ Novomeský, lebo „k prirodzenosti človeka patrí chránenie si holej existencie, aby raz mohol znova žiť v plnosti“, kým „v tej Husákovej absolútnej nepoddajnosti bolo čosi mrazivo neľudské“… Alexander Matuška patril k tým, ktorí po desivých päťdesiatych rokoch rehabilitovali Slovenské národné povstanie. V literatúre zasa odhalil dovtedy nedotknuteľný kult Vajanského, o ktorom dokázal, že napriek zaužívanej tradícii bol slabým prozaikom. Naopak, rehabilitoval dovtedy zaznávaného Hronského ako jedného z najväčších slovenských spisovateľov. A o Karlovi Čapkovi napísal doteraz najuznávanejšiu monografiu.
Alexander Matuška má však oveľa väčší význam ako literárny kritik. Bol tvorcom modernej slovenskej esejistiky a patrí do radu takých mysliteľov ako boli Hurban, Vajanský, Škultéty, Lajčiak, Rázus, Hodža, Novomeský, Tatarka, Mináč alebo Kaliský. Jeho životným krédom bolo „žiť bez strachu“. Najviac si cenil „ľudí, ktorí vedia budovať seba samých“. Pomáhal formovať základné myslenie o význame SNP. Národ sa podľa neho v auguste 1944 prebral zo svojej pokory a poníženosti, prekročil v sebe bariéru strachu a vzal svoj osud do vlastných rúk. Nikdy predtým nebolo spolu toľko Slovákov v Povstaní – tých so zbraňou i skrytých hrdinov, ktorí protifašistickému odboju odovzdali svoje srdce. Pustili sa do „malej vojny vo veľkej vojne“ (ako to povedal Alfonz Bednár). V tom zápase s fašizmom bol akýsi „kľúčový bod, z ktorého bolo možné pohnúť mnohými vecami v našom ľudskom vesmíre“. Náš národ ešte stále mnohé veci nedomyslel, mnohé nevyriešil, stačilo však, že predostrel, a tým presiahol seba samého. Po Povstaní by už Janko Kráľ nemohol o ňom zúfalo vykríknuť, že je „zhnité drevo, sklenený pohár rozbitý na tisíc kusov, prach rozchytávaný každým vetrom a tráva šliapaná na chodníku“.
Povstanie nám podľa Matušku ukázalo, že si musíme za každých okolností zachovať česť, lebo iba prosté a základné trvá. „Trvá zmysel pre pravdu, právo a spravodlivosť. Trvá súcit a svedomie. Trvá láska, vernosť i nádej. Láska nás viaže k tejto krajine, k jej prírode, k náklonu jej tráv a stebiel pod vánkom, k šumu jej vôd a hôr, k mlčaniu jej hviezd a nerastov. Vernosť nás púta k jazyku tejto krajiny, k jej ľuďom – k hladkému zamatu mladých líc i k starým vráskam – k tomuto národu, ktorý putoval trúchlou púťou dejinami, mletý mlynom, čo ho mlel, zomieľal a jednako nezomlel, zákrutami, čo ho všelijako poznačili, a predsa nevykoľajili. Nádej nás zväzuje s usilovaním človeka tejto krajiny, lebo len človekom – ničím viacej, ale ani ničím menej – chcel byť tento človek, stíhaný slinou pohŕdania v nížinách svojej poníženosti i obávaný vo svojom odbojnom geste.“
Životnou témou Alexandra Matušku bol národ a vlastenectvo. Pozor, nie ten sentimentálny, tradicionalistický smerujúci do minulosti – ten sa mu z duše protivil, ba v mladosti sa voči nemu pomerne radikálne vyhraňoval. Každá autorita bola pre neho výzvou na spochybnenie, čo bolo trochu drzé, o niečo viac sarkastické, ale vždy autentické. Nenávidel moralizovanie, falošné modly a prázdne gestá. Všimol si krikľavý rozpor medzi tým, čo sa hlása a tým, čo sa robí. Tvrdil, že „nemožno u nás povedať slobodnejšie slovo, aby nejaký starý bard nezačal mravne slintať, križovať sa a zapíjať zármutok“. Usiloval sa zmodernizovať svoje spoločenstvo myslením i úlohami, ktoré pred neho kládol. Bojoval proti stále hlboko zakorenenému klerikalizmu. Citoval Tajovského, že prvé, čomu Slovák učí svoje dieťa, je poníženosť – a prvá stanica, ktorá nám dáva do kráľovstva poníženosti lístok, je fara. U nás sa dejiny netvoria, ale ospevujú, aj to bez nadšenia. Rodíme sa „s opaskom na duši“, ktorý nám dáva slušnú, sterilnú a z policajných medzí nevystupujúcu podobu. Práve od Matušku som si vypožičal termín, ktorý často používam – trochárstvo, teda naša trochárska povaha. Ak aj máme nejaké plány, nikdy ich nedotiahneme do konca. Nikdy nežiadame veľa, ale život je taký, že tým, ktorí žiadajú veľa, dá málo, a tým, ktorí žiadajú málo, nedá nič. Trochárstvo sa vo svete netrpí. Opierame sa o minulosť, o ktorej vieme aj tak strašne málo, a tak veríme v jej zmýtizovanú podobu. My nepoznáme pravú, mužnú, chlapskú úctu k niečomu, poznáme len úctivosť alebo grobianstvo.
Keď Alexander Matuška nečakane vo veku 65 rokov zomrel, bolo to ako krutý prvoaprílový žart so smutným koncom. Všetci si uvedomovali, že odišiel najpresnejší diagnostik osudov a čŕt nášho národa – tých dobrých, ale ešte väčšmi tých zlých a slabošských. Bol burič, ale v hĺbke srdca tradicionalista. Nechcel rušiť a odstraňovať, chcel mať národ a kultúru veľkú, zbavenú malicherností, takú, aby nezahanbovala, ale aby mohol byť na ňu každý človek pateticky hrdý. Aj nežičlivci mu museli priznať silu, aká patrila naozaj len nemnohým. Mal v sebe tisícero protirečení. Zrejme aj veľa trpel, lebo nemal len chvíle, keď bol na koni, ale aj chvíle neistôt, keď sa považoval za zlého, zbabelého, za trochára, ktorým tak veľmi pohŕdal. Vyjadroval sa ku všetkému podstatnému. Mal vzácnu schopnosť uchopovať realitu vcelku i v súvislostiach. Bol opakom svojho veľkého kamaráta Laca Novomeského. Matuška bol búrlivák, ale v jadre klasik, ktorý vlastne celý svoj život nanovo zápasil o hodnoty už dávno dobité a uznané. Novomeský bol avantgardista a modernista cítením a talentom, vždy však gentleman a „slušný človek“. Práve toľko, koľko sa Matuška za celý svoj život naprovokoval, toľko zasa Novomeský neprovokoval. A či presnejšie: tých, ktorých Matuška súkromne provokoval, udobroval si tým, čo napísal, lebo aj ním ranený človek nevdojak stíchol pred slávnostnou prenikavosťou jeho viet a aforizmov. Novomeský možno provokoval podaktorých, ktorí čítali jeho verše, lebo do nich vložil neobvyklý a nekonformný estetický obraz sveta. Ak tí dvaja mali čosi spoločné, tak v náročnosti myšlienkových a formálnych kritérií. Obom bola rovnako odporná malosť, zápecníctvo a malomeštiactvo. A tak zakončím tým, čo o ňom povedal na pohrebe jeho ideový súputník, priateľ, ochranca, básnik a minister kultúry Miroslav Válek:
„On, ktorý svojho ducha venoval nesmrteľným, podľahol nepominuteľným zákonom míňajúceho sa času. A keď sa teda sám stáva jeho súčasťou, je v tom niečo z jeho horkej irónie, z jeho žeravého sarkazmu. Ako dobre by bolo pochybovať o tom, čo sa stalo. On sám by pochyboval. Pravda príliš zjavných faktov sa mu vždy zdala podozrivá. Nešiel po slovo ďaleko, keď potreboval nôž do bitky, rukavicu do tváre alebo kameň, ktorým sa tak elegantne a provokačne rozbíjali okná strnulého sveta. Ale váhal, keď mal vysloviť definitívnu pravdu… Tentoraz je to pravda, súdruh Matuška. A táto zámlka je najdlhšia zo všetkých zámlk vášho života i diela. A niet v nej zmyslu ani logiky, ani neodhaľuje skryté súvislosti vecí, nevyslovuje nevypovedateľné spôsobom, ktorý ste používali, keď bolo slovo príliš ľahké do života aj do kníh. Niet v nej nič, nič; ani mučivá úzkosť, s ktorou ste s klobúkom v ruke tak často stáli pred dielom iných, ani nádej, že to všetko bude predsa len raz možné preskúmať a pochopiť. Niet v nej nič, len biologická nevyhnutnosť. Ako keby ste nastúpili do vlaku a kývali nám z okna veľkou bielou vreckovkou svojej rezignácie. Ale zabudli ste si kúpiť spiatočný lístok, a to sa nás hlboko dotýka. Nás, ktorí sme vás strácali a opäť nachádzali, nás, ktorí sme sa s vami lúčili, a opäť stretali, nás, ktorí sme aj vo chvíľach rozlúčenia vedeli, že ste s nami, že sa vaša šedivá hlava zdvihne v sále nad ostatné … Niekedy ste boli skúpy na slová a šetrili ste si ich na lepšiu príležitosť. Ale keď prišla, vždy ste mali v hlave jastraba, ktorý padol náhle a nečakane z chmúrneho neba vášho mlčania, a obeť, ktorú si našiel, nepatrila k nevinným. V takej chvíli ste si nerád vyberali protivníkov pod svoju úroveň. Ale neváhali ste ani vykričať svoju pravdu do zástupov, vy, ktorý ste viedli intímne rozhovory s veľkými.“
