Eduard Chmelár o tom, ako by sa odvíjali dejiny, keby prežil Štefánik

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

AKO BY SA ODVÍJALI DEJINY, KEBY ŠTEFÁNIK PREŽIL?

Uplynulé dni potvrdili to, pred čím varujem už niekoľko rokov, že tento národ sa správa, akoby nemal nič spoločné. Už oslavy 20. výročia vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie boli trapasom. Prezidentka si urobila v Grassalkovičovom paláci svoju súkromnú party, na ktorej vyznamenávala svojich kamarátov. O poznanie veľkorysejšie to poňal premiér, ktorý na galavečer pozval aj expremiéra Dzurindu a ďalších bývalých vysokých ústavných činiteľov.

Dnes si však na Bradle pripomínala 105. výročie úmrtia Milana Rastislava Štefánika len vládna koalícia, kým opozícia spomienkovú slávnosť odignorovala a bola zastúpená iba hlúčikom hulvátov, ktorí vykrikovali na predstaviteľov štátu pred zrakmi zahraničných delegácií oplzlé slová.Je naozaj hanbou a potvrdením kultúrnej nevyspelosti opozície, ak nedokáže potlačiť svoje animozity a odpustiť si nenávistné poznámky pri takej významnej príležitosti a na mieste, ktoré by malo byť posvätnou pôdou všetkých Slovákov a Sloveniek. Takéto grobianstvo by sme nemali zhovievavo tolerovať, veď je to sabotáž toho najcennejšieho, čo z tohto národa vzišlo. Keď vidíte toto neprimerané správanie prezidentky a opozície, nevdojak sa vám tlačí na jazyk otázka, čo alebo kto nás už spojí, ak nie pamiatka na Štefánika. Pred šiestimi rokmi, keď som ohlasoval kandidatúru na prezidenta, som okrem iného vyslovil názor, že oslavy štátnych sviatkov a pamätných dní by mala zastrešovať Kancelária prezidenta SR, aby boli dôstojné, aby sa predišlo straníckemu zneužívaniu ceremoniálu a aby symbolizovali jednotu spoločnosti a štátu. Lenže to som netušil, že do tohto úradu sa môže dostať niekto taký ako Zuzana Čaputová, ktorá tú spoločnosť vedome rozbila ešte viac ako bola.

Štefánik nie je niekto, koho si môže privlastniť nejaká strana alebo ideológovia, hoci politici to robia veľmi často. V podstate to, že ľudia ako Kiska, Čaputová či Šimečka citujú iba jeho, potvrdzuje skôr to, že o slovenských dejinách a jeho štátnikoch veľa nevedia. Historici osobitne neradi vidia účelové prispôsobovanie historických osobností súčasným cieľom. Za všetky možno spomenúť dnešné vyjadrenie Ivana Korčoka, že keby dnes Štefánik žil, určite by vraj podporoval úsilie opozície o príklon Slovenska k západnému svetu… To je až primitívne zneužívanie jeho mena.Treba si uvedomiť niekoľko vecí. Štefánik sa stal legendou iba preto, lebo zahynul v mladom veku, nech to znie akokoľvek tvrdo. Kým žil, nikto o ňom na Slovensku nič nevedel, ba ani len netušil, čomu sa venuje. Až po jeho smrti, keď sa začali objavovať obdivné vyjadrenia francúzskych, britských a talianskych štátnikov, si Slováci zrazu uvedomili, že tento malý porobený národ na pokraji vyhynutia preslávil vo svete neznámy vojačik z Košarísk. Nikdy sme nikoho takého nemali, preto k nemu začali naši predkovia vzhliadať nie ako k osloboditeľovi, ale priam k spasiteľovi, ktorého obeta v takmer náboženskom zmysle zachránila národ.

Mýtus o Štefánikovi mal svoj vývoj. Počas prvej republiky bol v očiach oficiálnej propagandy prezentovaný len ako pomocník Masaryka, ktorý mu otváral dvere. Až neskoršie výskumy potvrdili, že Štefánikova úloha pri založení česko-slovenského štátu bola dominantná, priam rozhodujúca. Bez jeho diplomatických schopností by sa nepraktický intelektuál Masaryk nepohol z miesta, aj keď jeho autoritu všetci uznávali. Bol to práve Štefánik, ktorý viedol zásadné rokovania so svetovými štátnikmi a ktorý vymyslel česko-slovenské légie, rozhodujúcu zložku odboja a zárodok budúcej armády. Légie, ktoré bojovali na strane Dohody, nielenže prispeli k víťazstvu zoskupenia, ale ich obetavosť presvedčili dohodové mocnosti, že Česi a Slováci si zaslúžia svoj vlastný štát.Ak sa pýtame, čím to je, že práve Štefánik sa teší najväčšej úcte medzi Slovákmi, tak to určite nebude preto, že by bol „najväčší“ z nich. To podstatné je, že on svojím dielom a mentálnym nastavením zjednocoval národ. To, ako si ho privlastňujú konzervatívci, liberáli i socialisti, ako je pre jedných evanjelikom a pre druhých ateistom, ako ho Alexander Mach nazval „slovenským Hitlerom“, je jednoducho smiešne. Nacionalisti neradi počujú, že bol tvrdým čechoslovakistom. Už vo svojom článku Československá jednota uverejnenom koncom januára 1903 v moravskom denníku Čas kritizoval snahy o svojbytnosť slovenského národa a prihlásil sa k budúcnosti „dvojjediného národa československého“. Tieto názory získal počas svojich štúdií v Prahe, kde ho veľmi ovplyvnil profesor Masaryk.

Ako sa priznal svojmu priateľovi Vavrovi Šrobárovi, predtým žil „v prahmlovine staronárodných a primitívnych ideálov“. Kvôli tomu sa pohádal aj s otcom, ktorý považoval Vajanského za duchovného vodcu národa, kým Štefánik názory martinského vedenia Slovenskej národnej strany odmietal.Ale to neznamená, že by Štefánik podceňoval slovenskú otázku alebo že by Slovákmi pohŕdal ako dnešní čechoslovakisti. Práve naopak. Všemožne sa snažil o politické a hospodárske povznesenie Slovenska a ostro odmietal snahy o zavedenie češtiny ako úradného jazyka na Slovensku. Štefánikovi na Slovensku mimoriadne záležalo, nikoho nepodceňoval, nikoho neurážal, a práve to ho zbližovalo so všetkými politickými prúdmi, práve tým zjednocoval roztrieštenú spoločnosť. No z toho, čo vieme o jeho živote, nemôžeme vyvodzovať, akým politikom by bol, keby pád lietadla v Ivanke pri Dunaji prežil. Môžeme sa len domnievať – keďže bol ambicióznym a autoritatívnym politikom – že by sa neuspokojil so svojím postavením, v novej republike by bojoval o väčšiu moc, pravdepodobne by sa dostal do čoraz väčších sporov nielen s Benešom, ale aj Masarykom a nemožno vylúčiť ani to, že by prehodnotil svoj názor na štátoprávne usporiadanie. Je pravdepodobné, že po Masarykovi by sa stal prezidentom on a že ako skúsený vojak by sa počas mníchovskej krízy postavil na stranu generality a nariadil by ozbrojenú obranu štátu. Ťažko si tiež predstaviť, že by sa ako presvedčený antiboľševik podrobil Stalinovi. Štefánik nikdy nebol takým presvedčeným demokratom ako Masaryk (vieme, že odmietal republiku, volebné právo žien a pre Slovensko navrhoval aspoň prechodne diktatúru). Hoci jeho zásluha na založení štátu je rozhodujúca, na formulovaní jeho konkrétnej podoby sa nepodieľal. Na koncipovaní Washingtonskej deklarácie sa zúčastnil Vladimír Hurban, syn Vajanského, ktorý tam po menšej výmene názorov s Masarykom vložil vetu „odmietame zostať súčasťou Rakúsko-Uhorska v akejkoľvek podobe“ (nakoniec sa ukázalo, že to bola kľúčová poznámka, lebo o dva dni cisár Karol ponúkol federáciu). Štefánik so všeobecným znením tejto faktickej deklarácie o nezávislosti nesúhlasil. Povahou a politickým presvedčením sa ponášal skôr na maršala Piłsudského, dokonca je možné, že by neváhal po jeho vzore vyvolať na presadenie svojich zámerov štátny prevrat.Ale to všetko sú len moje úvahy, s ktorými historiografia ako veda nemôže pracovať, pretože sa môže opierať len o fakty, ktoré sa stali, nie o scenáre, ktoré by sa mohli stať. Väčšina štátnikov totiž pod vplyvom okolností mení svoje názory a politické presvedčenie. Štúr dva roky pred svojím rozhodnutím kodifikovať spisovnú slovenčinu presviedčal Palackého, že sa češtiny nikdy nevzdá.

Do roku 1848 sa cítil byť súčasťou západnej civilizácie, po porážke revolúcie sa obrátil k cárskemu Rusku. Milan Hodža chcel federalizáciu Rakúsko-Uhorska, napokon sa stal česko-slovenským premiérom. Andrej Hlinka nechal zhromaždenie v Ružomberku na jeseň 1918 prisahať na „jednotný československý národ“, o rok neskôr sa stal lídrom boja za slovenskú autonómiu. Jozef Tiso bol za prvej svetovej vojny vojnovým reportérom maďarského časopisu a presvedčeným uhrofilom, ktorý nevedel poriadne po slovensky, napokon sa stal prezidentom vojnového Slovenského štátu. Gustáv Husák sa chcel stať v mladosti arcibiskupom, napokon sa stal komunistickým štátnikom. Vladimír Mečiar nás chcel spočiatku „dokopať do federácie“, napokon sa stal zakladateľom Slovenskej republiky.Pre nás z toho pre hodnotenie Štefánika vyplýva jediné.

Generál Štefánik by sa napriek svojim obrovským zásluhám o založenie Česko-slovenskej republiky nestal takou legendou, keby prežil. V podmienkach praktickej politiky by bol nútený zaujímať stanoviská, ktoré by sa značnej časti, možno i väčšine národa nepáčili. Iba jeho predčasná smrť ho urobila nesmrteľným. Pre nás je to skôr paradoxne dobre (nech to znie akokoľvek cynicky), pretože každý národ potrebuje takéto symboly. Sme však hodni takejto obrovskej obety? Správanie našich politických elít skôr naznačuje, že sme jeho úsilie vôbec nepochopili. Môžeme ťažiť zo Štefánikovho odkazu len vtedy, keď sa budeme podľa jeho životných zásad správať.

Zdroj FB/Chmelár

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *