Eduard Chmelár na svojich sociálnych sieťach film zmietol pod čiernu zem, Stanislava Moyšová s jej svojskou nadsázkou film aj pochválila, aj skritizovala pre Marker.sk a napokon sa pridal podpredseda Matice slovenskej Peter Schvantner, ktorý našiel akúsi tretiu cestu. Po zhliadnutí filmu sa pridal aj kulturológ Lukáš Perný, ktorý taktiež vníma film s určitým nadhľadom pozitívne, avšak pripája k tomu širší kulturologický a politologický kontext. Texty nájdete nižšie na DAV DVA.
LUKÁŠ PERNÝ, predseda Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej:
FILMOVÝ NEOROMANTIZMUS VO FILME ŠTÚR
Napísať filmovú kritiku rozhodne nie je ľahké. Za roky som napísal množstvo recenzií na literatúru, hudbu, film, divadlo či výtvarné umenie. Pod vplyvom profesora Dalimíra Hajka, ktorý aj v priemerných básňach hľadá hlbší filozofický odkaz autora (ktorý ju píše), vždy som sa snažil v umeleckých dielach hľadať predovšetkým to dobré, to v čom sú originálne, inšpiratívne, čím posúvajú spoločnosť dopredu, čím estetizujú realitu, čím môžu urobiť život kreatívnejším, čím môžu umelecky nadchnúť. Je dôležité rovnako oceniť dobrú komédiu, drámu, horor či paródiu, pretože každý z týchto žánrov má svoju vlastnú funkciu. K tomu umenie je, k tomu je aj filmové umenie, má inšpirovať, pozitívne pretvárať realitu od šede k farebnosti, v prípade komédií zabávať alebo v prípade drám tvoriť katarziu, viesť k zamysleniu sa nad zmyslom ľudskej existencie. Na druhú stranu účelom kritiky je aj poukázať na niečo, čo je chybné, zlé, nepochopené, neestetické, nevkusné, gýčové, ideologicky znásilnené, politicky prvoplánové, atď. V nasledujúcom texte sa budem snažiť o syntézu oboch prístupov.
Solčanskej ŠTÚR je predovšetkým romantický pokus o vytvorenie slovenskej verzie tvorby sestier Bronteových na filmový spôsob. Nedopovedanosť a zahmlenosť je akoby súčasťou príbehu. Beethovenova Mesačná sonáta sa stala akoby symbolom samotnej Adely, parafrázujúc citát z filmu (kto Beethovenovi videl do hlavy, keď tvoril takéto smutné melódie).
Celý Štúrov príbeh je tu ako zahmlený fragment, ktorý vyznieva ako existencialistická márnosť snahy o niečo, čoho výsledky sám neuvidel. Jeho život je o samote, utrpení a umieraní, a takým aj reálne bol. Adela sa k nemu snaží priblížiť, je pre ňu vzdialený a nedosiahnuteľný, kým sa sama utápa v samote, strachu zo starnutia, blížiacej smrti smerujúcej až k pesimistickej rezignácii na život.
MALÉ KULTUROLOGICKÉ INTERMEZZO K SLOVENSKÝM FILMOM 21. STOROČIA
Slovenský film už nemá Kolibu, nemá teda také inštitucionálne zázemie, ale vzniká takpovediac na grantoch (FPU, Audiovizuálny fond, prípadne pod záštitou STVR), podpore súkromných investorov atď. (často s politickými zadaniami), čo výrazne brzdí jeho slobodný rozvoj. Sám Pelč, producent a súčasne hlavný herec filmu ŠTÚR pripomína, že je ťažké vyvážiť umelecké ambície a kritéria s financiami. Filmová kultúra tak vzniká takpovediac nesystémovo a podlieha aj určitým ideologickým a komerčne podmieneným mantinelom. V takomto prostredí je naozaj ťažké byť autentický. Aby sa dalo od niečoho odraziť, v kontexte slovenských filmov posledných rokov by som jednotku vedel dať iba INVALIDOVI a KANDIDÁTOVI (tieto dva filmy zatiaľ nič neprekonalo). Z úplne iného súdka ma zaujala podceňovaná KONEČNÁ STANICA s osviežujúcim humorom RND a hosťujúcimi českými legendami Somrom a Abrhámom. Zaujal aj pomerne vyvážený VÁLEK, troška menej DUBČEK, originálna bola LOLI PARADIČKA a nemožno nespomenúť animovanú tvorbu J. Kronera LokalTV (predovšetkým koronové časti). V ČR sa podarili v oblasti absurdných komédií projekty ako sKORO NA MIZINĚ, PEČENÝ SNĚHULÁK, LIGA MUŽSKÉ MOUDROSTI a KREMATORIUM. Vráťme sa však na Slovensko. Sympatický bol televízny film SMRŤ MINISTRA s Jánom Kronerom ml. (podľa scenára Ľuboša Juríka na motív života Vladimíra Clementisa), ale aj pokus o spracovanie života Jozefa Urbana vo filme VODA, ČO MA DRŽÍ NAD VODOU, aj keď to bolo slabšie, malo to svoje svetlé momenty napr. vďaka L. Latinákovi. Najlepšie a najmodernejšie spracovaná problematika Štúra a štúrovcov v dobe neskorej postmoderny vznikla jednak v divadelnom podaní PROROK ŠTÚR A JEHO TIENE alebo TRUE ŠTÚR (v oboch hviezdil Robert Roth). Ostatné filmy, obzvlášť tie ideologicky nalinajkované, kde je mega-ultra-super-anti-hrdinom Robert Fico som nesledoval (F jako Fantomas, to je přece jasný). Podarilo sa mi však viac-menej omylom dostať do podobne propagandisticky točeného seriálu EXPREMIÉRI, kde som na anti-NATO proteste fotil Čarnogurského s fanynkou, čo kameraman hneď využil, aby ma tam nasilu a propagandisticky nainštaloval, čo som s vešteckou guľou očakával hneď v tej sekunde, ako sa to udialo. Preto aj vyjadrujem určitú skepsu voči slovenským filmárom, ktorých vnímam skôr ako geniálnych tvorcov propagandy. Každopádne, v kontexte spomínaných filmov očakávaní a sklamaní, ak by INVALID a KANDIDÁT dostali 5 z 5 hviezdičiek, tak pre spravodlivosť by film ŠTÚR dostal 3 hviezdičky.
Keď sa vyrojili kritiky na film ŠTÚR, ktorý by sa asi mal volať skôr ADELA alebo ŠTÚR A ADELA, prežíval som podobné pocity ako po filme DUCHOŇ, a to ešte predtým, než som samotný film videl. O filme DUCHOŇ som v čase facebookových patetických statusov nenapísal nič, pretože ma toto dielo na jednej strane esteticky nadchlo (tá estetika bola naozaj na vysokej úrovni), na druhú stranu neprekvapilo v kontexte ideologických vsuviek režiséra Bebjaka (kooperácie niektorých labelov spojených so Z*mri v titulkách vysvetľuje prečo, hovorí sa tomu úlitba bohom). Každopádne napíšem to síce až teraz, ale Vladislav Plevčík urobil vynikajúcu prácu a predovšetkým som bol rád tomu, že aj vďaka jeho perfektnému výkonu mladí ľudia spoznali hudbu Karola Duchoňa. A napriek všetkému, dnes ho unizono spievajú na piatkových zábavách tak mladí, ako aj starí. A keďže sa Duchoň a Štúr rovnako nepáčil kvírfeministických fanatikom z Kapitálu (vysvetlenie nižšie v redakčnej poznámke), asi v tých filmoch bude aj naozaj niečo dobré. Duchoň bol vďaka filmu znovuobjavený, a všetky tie ideologické snahy z neho urobiť osobnosť „poplatnú režimu“, ktorá je prázdna a „iba spieva“ išli do hája. Je však paradoxné, že na poplatnosť režimu poukazujú práve tí (konjunkturalisti), ktorí sú dobovej (dnes woke) ideológii najviac poplatní. O nič viac, o nič menej ako mnohí umelci v socializme, z ktorých sa zo dňa na deň v roku 1989 stali antikomunisti.
HERECKÉ VÝKONY A FILMOVÉ ANALÓGIE
Tým, že točíme jeho príbeh, akoby pokračujeme v jeho živote. Momentálne Ľudovít Štúr týchto 24 natáčacích dní znova ožil…
Lukáš Pelč, hlavný predstaviteľ Štúra
Lukáš Pelč, Ivana Kološová a Jana Kvantiková odviedli vynikajúce herecké výkony. Ako už uviedol Peter Schvantner, prví dvaja majú navyše matičný presah, herec uviedol v jednom z rozhovorov, že čítal aj matičné publikácie o Štúrovi (sám som do jednej z nich, Odkaz štúrovskej generácie, prispel), herečka je zase cez riaditeľa DMS Komárno Jozefa Černeka spojená s matičným hereckým prostredím. Takže k téme majú evidentne vzťah. Hurbana vynikajúco zahral Richard Autner, to isté možno povedať o Františkovi Kovárovi, ktorý hral starého, akosi až príliš zatrpknutého barda poézie z bernolákovsko-všeslávie éry Jána Hollého (v Bobových Štúrovcoch Hodžu) a ako správne uvádza Chmelár, Marek Igonda by si naozaj za výkon Mikuláša Ostrolúckeho zaslúžil aj cenu. Herecký výkon Csongora Kassaia a Jana Kvantíková dali inak tragickému filmu aj kus humorného aspektu, aj maďarské vsuvky často vypĺňajú komický rozmer. Peter Oszlík ako Kossuth bol taktiež bravúrny, avšak chýbala tu ona krátka etapa, keď Štúr ťahal s Kossuthom za jeden povraz proti feudalizmu, resp. je to tu iba veľmi slabo naznačené.
ŠTÚR v Bratislave
Súhlasím s riaditeľom Domu Matice slovenskej v Komárne, že film ŠTÚR má perfektne zvládnutú výtvarnú stránku, remeselnú kvalitu, a taktiež som vo filme identifikoval atmosféru tvorby sestier Brontëových, ale aj kontext osamelosti, bolesti, straty, nepochopenia. Hudba Vladimíra Martinku a kapely Hrdza dala filmu monumentálnosť, vysoko možno oceniť aj kameru Petra Bencsíka, ale aj vizuálne efekty Ladislava Dedíka (len malá kritika je záber na Bratislavu, ktorý nezodpovedá historickým reáliám, napr. ruiny generálneho seminára, kde pôsobili bernolákovci, v t. č. na bratislavskom hrade ešte mohli byť prítomné, veža kostola nezodpovedá dobovým reáliám, pozn. konzultované s historikom).
Poetiku neo-romantizmu možno vidieť v súčasných filmoch ako ruský GOGOĽ od Barenova s hlavnou úlohou Alexandra Petrova, nemecko-anglickej Burtonovej OSPALEJ DIERE s Johnym Deppom, NOSFERATOVI v podaní Wernera Herzoga s Klausom Kinskim či mexickom FRANKENSTEINOVI od Guillerma del Tora s až démonicky hrajúcim Oscarom Isaacom (samozrejme, každé v inom žánri, ale podobná je poetika mystickej zahmlenej prírody štylizovanej do 19. storočia atď.). S týmito filmami ŠTÚR spája to, že, pri všetkých filmoch ide o fikciu. Aj záver filmu ukazuje v titulkách, že román medzi Adelou a Ľudevítom je fikcia, ktorej sme uverili.
Autorka si príbeh domyslela, avšak problémom je, že film je prezentovaný ako historický, čo vytvára značný zmätok už aj vzhľadom na názov, či rôzne iniciatívy premietania tohto filmu školám. V tom prípade by bolo nutné k filmu dodať upresňujúcu prednášku.
Avšak určité kontúry významných udalostí tu sú aspoň naznačené ako napr. vystúpenie Štúra na Uhorskom sneme, Uhorská revolúcia, Žiadosti slovenského národa, prenasledovanie Štúra, Hurbana a Hodžu, ako aj Štúrov život pod dohľadom.
Chýba tu napr. Tatrín, slovanský kongres, stretnutie s Palackým a Šafárikom, ale to je samozrejme na tom, čo sa autorka rozhodla vybrať. Taktiež som si pri pozeraní povzdychol, kde sa stratili minimálne rovnako významní Francisci a Daxner. Stačilo by ich vo filme aspoň spomenúť, nakoľko ich prínos bol skutočne monumentálny, a dokonca sa nebojím povedať, že až takmer rovný Štúrovým zásluhám (práve v kontexte koncipovania Žiadostí a Memoranda, teda prvých politických dokumentov Slovákov). Plusom a zároveň mínusom je, že vo filme boli aj bernolákovskí katolíci Hollý, Hattala, Palárik a Radlinský. Plusom je, že vo filme vôbec boli, mínusom, že boli znázornení vyslovene negatívne. Palárik bol človek humoru, už len z jeho textov je jasné, že rozhodne nemohol byť tak temný, ako je zahraný vo filme.
Reálne exponáty ako Žiadosti slovenského národa v rukách Kossutha či reálny zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu zmocňujú silu filmu, rovnako ako reálne prvotlače Štúra či Fándlyho. V tomto kontexte pozývam na výstavu ŠTÚR 210/170, ktorú si možno príde pozrieť aj sám filmový Štúr Lukáš Pelč, snáď to kolega vybaví.
Vo filme je veľa naturalizmu, dá sa však povedať, že v niektorých momentoch až prebytočného (k čomu je divákovi záber na močenie, a ešte aj močenie koní?), niekedy zase je vyslovene žiadúce, keď zmocňuje tragickosť okamihu (zomieranie Štúra).
VIZIONÁRKA TATIANA TÁ A ŽENSKÁ ODPOVEĎ ŠTÚROVI
Nenaplnené túžby, premárnené životy bez lásky, utopené v samote. Trpké ticho „po rozžehnání“ hraničiace s desivosťou osamelej večnosti v nekonečnej tme. Pripomína to Oneginom inšpirovanú poéziu Tatiany Juríkovej (známej ako Tatiana Tá), ktorá napísala ženskú odpoveď Štúrovi, ešte dávno pred týmto filmom. Avšak nie ako odpoveď Adele, ale na Štúrovo Rozžehnání, báseň, ktorú napísal na rozlúčku Márii Pospíšilovej. Prezentovala ju na matičnom multižánrovom podujatí POCTA FILMOVÝM ŠTÚROM, venované hercom Jamrichovi, Kvietikovi a Šimonovičovi. Juríková je súčasne neter Dušana Jamricha, ktorý si zahral najznámejšieho filmového Štúra v Bobových ŠTÚROVCOCH zo začiatku 90-tych rokov, takže kruh sa uzavrel.
Marie Ludevítovi
(Revival vyznanie)
Prší dážď, prší dážď
mútna voda padá…
Zoznámenie drahé ti
ni prísľub nezakladá.
Rozložený kraj v diali
búrka kone poháňa.
Píšeš prelud milostný?
Tou rukou sme sa mali!
Rýmy vniesla do rána.
Zľahli steblá v tráve.
Nielen telom zomknuté
čistinka po nás skrýva.
Tmou boľné rozžehnání
požehnání s iným…
Z Tatry orol vzletí…
Slúžiť súdené je ti.
KONTINUITA, ATRAKTIVITA A ŠTÚROVSKÁ TÉMA
Na zmätočné momenty upozornil už Eduard Chmelár, avšak treba dodať, že tému štúrovcov treba naozaj podávať populárno-náučne. Mňa osobne ešte na základnej škole táto téma vrcholne nebavila a objavil som ju až vďaka novému čítaniu štúrovcov cez davistov, predovšetkým Novomeského, Clementisa a Husáka, ktorí ich (ale aj ďalších dejateľov ako Kollár, Šafárik či Fándly) odkaz rekontextualizovali do 20. storočia.
Autorka Štúra rozpráva cez príbeh ženy, ukazuje to, čo nebolo vidieť. Od objektívneho k subjektívnemu, od národného romantizmu reprezentujúceho známy Bohúňov obraz kapitána Francisciho k subjektívnemu romantizmu melancholických obrazov Caspara Davida Friedricha a poézii Byrona, prvkov, ktoré do celku integruje melancholická hudba Beethovena. Subjektívne otvára dvere k objektívnemu.
Práve fenomén ženy v Štúrovom živote dodáva postave atraktivitu aj pre ľudí, ktorí k tejto téme nemajú vzťah. Ako uvádza režisérka, je to Štúr z mäsa a kostí, Štúr nie je učebnicová látka, ale je ozajstný. Toto považujem za výrazné plus filmu. Štúr sa konečne dostáva aj mimo bubliny národniarskych kruhov.
Ak však hovoríme o tendenciách postmoderného feminizmu, tak vo filme o filme si vypočujeme, že Adela chce od života viac ako byť iba matkou a iba manželkou (podčiarkujem to „iba“). Na druhú stranu, a to zrejme sklamalo aj jej kritičstvo z Kapitálu, autorka tento rozmer udržala na uzde, bol naznačený, ale nebol prehnaný, teda neurobila z Adely ženu, ktorá nenávidí mužov a vyhlasuje „vojnu patriarchátu“, ako to vidíme pri iných postmoderno-feministických umelkeckých dielach či konceptuálnom umení, ktoré sú v súlade so súdobou ideológiou v móde. Naopak, emancipačný fenomén tu bol napr. v kontexte vzdoru voči povinný sobášom s „urodzenými pánmi“. Adela si vyberá ľudového hrdinu namiesto zabezpečeného konjunkturalistu. Aj Štúrov preslov o vzdelávaní ľudu, antifeudálne tézy o rovnom postavení obyvateľov miest a obcí, o kritike dedičných privilégií atď. dávajú filmu sociálny, ľavicový rozmer, čo je výrazné plus. Jazyk je prostriedkom kultúrneho povznesenia širokých ľudových más. Nie je len vesmírom pre seba, ako ho nazýva postava Štúra, ale aj prostriedkom vymanenia sa vzdelaním z chudoby a mizérie (v takomto kontexte vnímal Štúra aj Laco Novomeský).
Štúrovcov treba čítať s historickým poznaním dejinných eskapád. Nie náhodou sa povstalecká Slovenská národná rada vzťahovala k tej hurbanovsko-štúrovskej, nie náhodou sa Chalupkovo Mor ho! rekontextualizovávalo k SNP a rovnako sa slovanská vzájomnosť 19. storočia a Herderom inšpirovaná mierotvorná misia Slovanov spájala s víťazstvom Červenej armády v Druhej svetovej vojne. Aj AI dáva za pravdu, že Štúr by zostal zabudnutou historickou postavou, ak by sa jeho odkaz neaktualizoval pre potreby doby. Bližšie som tento kontext rozvinul v článku Štúr, štúrovci, davisti a 21. storočie (k 170. výročiu odchodu Štúra). K davistickej kontinuite sa pridal aj súčasný predseda Matice slovenskej Marián Gešper, ktorý taktiež poukazuje na kontinuitu v kontexte ich predvídania vzniku budúcich moderných slovenských politických a kultúrnych inštitúcií.
A štúrovcov a ich odkaz pre 20. storočie, a kontext SNP prepája jeho predchodca, nasledovník davistov a súčasne človek, ktorý sa do SNP zapojil, pričom takmer zaplatil životom pobytom v koncentračných táboroch, teda ďalší predseda Matice, Vladimír Mináč: „…štúrovci neboli pre Povstanie historickou analógiou; boli živou vodou, každodennou potrebou… uskutočňuje sa najpokrokovejšia z pôvodných štúrovských koncepcií, totiž, ľudové, sociálne spravodlivé Slovensko.“ Mináč zároveň správne upozorňoval na znásilňovanie dejín, teda na časy, keď si štúrovcov chceli adoptovať slovenskí prisluhovači šovinistickej a pangermanistickej „tretej ríše“ a Štúra umelo napasovať cez austroslavizmus a Herdera na nemecko-slovenskú vzájomnosť. Mináč v eseji Povstanie napísal: „Pribina i Svätopluk, Štúr i Hurban, ba aj legionár Štefánik (aj v jeho mene sa vydala slovenská armáda na východ hubiť židoboľševizmus), to všetko putovalo do ideologickej zbrojnice ludáctva. Boli to atrapy, voskové figuríny z múzea madame Tussaudovej, guláš, ktorý narýchlo navaril tupý, grobiansky a nevzdelaný fašistický kuchár. dať dokopy cely Hurbana s Tukom, to je už najvyšší dôkaz hlúpej neokrôchanosti. Chudák Pribina, chudák Svätopluk, beožiatka štúrovci: preťahovali ich z tábora do tábora, akoby ich miesto nebolo v dejinách, v ich súvislostiach, ale na rečníckych tribúnach súperiacich buržoáznych táborov…“
Rovnako sme boli svedkami toho, ako niektorí aktivistickí historici a tvorcovia chceli zo Štúra urobiť antisemitu, homosexuála či šovinistu (známy obraz Štúra v gardistickej uniforme v časopise .týždeň).
DAVISTICKÁ IDEOLOGICKÁ BODKA S POSTMODERNOU CHUŤOU
Keďže aj pôvodní davisti na ktorých nadväzujeme boli vždy ľudia, ktorí boli kritikmi doby, nemožno neukončiť túto recenziu v davistickom duchu. Byť na filmoch tohto typu, je niečo ako oceniť ak oceňujú naši nepriatelia napr. DAV a davistov, modernú architektúru socializmu či Duchoňa. Aj keď vieme, že k tomu nemajú úprimný vzťah, aspoň to pomôže veci. Niečo ako keď Kapitál vydal knihu o prózach v DAVe či keď sa slniečkári postavili proti búraniu PKO a Istropolisu, hoc sú vo svojej podstate postmodernisti a najradšej by z tých budov urobili ďalšie miesto pre hipsterský Dobrý trh ako tomu je pri Novej tržnici. Aspoň to miesto zostalo zachované, aj keď sa z neho stalo propagandistické pole pre progresívnu politiku. Horším príkladom je zneužitá budova Evanjelického lýcea v Bratislave, ktorú obsadila akási dúhová mimovládka. Priestor bol teda rekontextualizovaný odštúrizovaný rovnako ako slniečková časť evanjelickej cirkvi, voči čomu sa búri aj sám biskup Eľko v rozhovore pre Postoj. Aspoň však tento priestor nechátra a nezmenil sa na ruinu, čo možno považovať za pozitívum rovnako ako to, že Štúr bude vnímaný nielen v našej bubline, ale aj medzi ľuďmi, ktorí k nemu doteraz nemali vlastne žiadny vzťah.
Je ťažko sa úplne ideologicky odosobniť. Napriek tomu som sa o to pokúsil. Dal som filmu šancu a pozrel som si ho s anti-ideologickým filtrom, s okuliarmi, ktoré sú opakom tých vo filme THEY LIVE. Pozitívne je, že z kina som neodchádzal sklamaný, rovnako ako som neodchádzal sklamaný z DUCHOŇA, pretože som neočakával zázraky. Problém pri oboch filmoch je, prečo režírujú filmy takí ľudia o takých osobnostiach, ku ktorým očividne nemajú vzťah, aj keď vo filme o filme režisérka hovorí, že jej je táto téma veľmi blízka (doteraz však tieto sympatie akosi neboli viditeľné).
Film ŠTÚR mohol byť samozrejme lepší (v tom majú kritici pravdu), pretože príbeh má oveľa väčší potenciál, ale na druhú stranu, buďme radi, že sa o týchto osobnostiam tvoria diela a neupadajú do zabudnutia, lebo slovami klasika, iba zabudnutie je koniec života. Súčasne treba napísať aj to, že nemožno diela a ich tvorcov vnímať v akomsi časopriestorovom vákuu, mimo širších spoločenských súvislostí (v tomto sa pripájam k nižšie uvedenému redakčnému rozboru). Narážam na filmy o SLÚŽKACH, ÚNOSOCH a SVINIACH (pri SVINI je spolu-autorom akýsi Arpád, ktorý povedal, že Chmelárovi netreba podať ani pohár vody… Môžeme odpúšťať, ale nemali by sme zabúdať!
Ale hlavne! A teraz kritika do vlastných radov. Na strane nazvime to národných a ľavicových osobností chýba režisér, scenárista, ktorý by tvoril podobné filmy. Legendy nám odchádzajú, Jakubisko nemá svojho nástupcu. Väčšina umeleckej scény sa rochní v protestoch za tzv. otvorenú kultúru a pod., na druhej strane nevzniká adekvátna reakcia zmysluplnej kultúrnej politiky ako napr. v DAV DVA MANIFEST NÁRODNEJ NEOMODERNY. Je to pochopiteľné, keďže nebyť s tými, ktorí majú ten jediný správny názor znamená stratiť všetky výhody, vystavenie sa prenasledovaniu atď. Umelecké a tvorivé kultúrne kruhy si kompletne obsadila liberálna pravica. Ale máme právo kritizovať, ak sami nevieme nič vytvoriť? Natočiť film nie je ľahké. Chce to obrovské množstvo kreativity, skúseností atď. Osobne som sa tvorivo podieľal iba na jednom experimentálnom, jednom krátkom-umeleckom a dvoch dokumentárnych filmoch. Máme filozofov, kritikov, politológov, politikov, ekonómov, ale chýbajú nám umelci, a možno je aj chyba, že politici zanedbali fenomén zvaný kultúrna politika a výchovu vlastnej umeleckej elity. Takže môžeme byť radi, že sa vôbec točia nejaké filmy o osobnostiach ako je Duchoň, Dubček, Štúr či Jozef Urban.
Postmoderný bonus: Ide teda aj o akýsi pokus vytvoriť a rekontextualizovať, preštylizovať tvorbu sestier Bronteových do slovenského neoromantického filmu s dobovou výtvarnou poetikou, dizajnom, architektúrou, kostýmami a ďalšími vizuálnymi prvkami. Veď to poznáte, romantika, príroda, klobúčiky, čajíčky, kostýmčeky, štýlové účesy, Rousseauovská idylka ako z Júlie, NOVEJ HELOISY… Len bez tej radosti, s veľkou dávkou tragickosti, smútku, samoty, smrti, chorôb a zamrznutej vody v nekúriacich kaštieľoch. A aby sme tú typickú slovenskú tragickosť troška prekonali, keďže mám montypythonovské obdobie absurdného humoru, mám tu pre vás videjko na záver. Známu scénu z Červeného trpaslíka. Už si tam len domyslite štylizovaného Štúra s Adelou na prechádzke, ktorých Kryťák volá na palubu Červeného trpaslíka, lebo ak budú mať dlho na hlave to VR, večera bude studená. Adela ešte nevečerala.
PETER SCHVANTNER, podpredseda Matice slovenskej: FILM ŠTÚR S MATIČNÝM PRESAHOM
Nejde o historický dokument
Nový film Štúr režisérky Márie Čengel-Solčanskej vyvolal pomerne búrlivú spoločenskú diskusiu. Tá sa veľmi rýchlo polarizovala do dvoch základných polôh – na bezvýhradné prijatie alebo ostré odmietnutie. Ak sa niekto nachádza niekde medzi týmito pólmi, býva neraz nálepkovaný ako „progresívec“ či naopak ako „neznalec umenia“. Aj tento fakt svedčí o hlbokej polarizácii slovenskej spoločnosti, čo je škoda, keďže podobné diela by mali skôr spájať než rozdeľovať. Zároveň sme si na Slovensku akoby zvykli na to, že takmer každý je historikom, politológom, filozofom, športovým trénerom a v poslednom čase aj odborníkom na kinematografiu. Kritický prístup je, samozrejme, nevyhnutný, avšak mal by byť vecný, argumentačne podložený a odborne ukotvený. Diskusia je samozrejme podstatná a dôležitá.
Na úvod je potrebné jednoznačne zdôrazniť, že film Štúr nie je historickým dokumentom o Ľudovítovi Štúrovi. Ak by ním mal byť, jeho stopáž by zrejme nebola necelé dve hodiny, ale skôr by išlo o niekoľkohodinové dielo. Film vznikol na motívy románu režisérky s názvom Milenec Adely Ostrolúckej, pričom pre potreby filmovej distribúcie bol zvolený názov Štúr. Tento fakt tvorcovia otvorene komunikujú nielen v marketingovej kampani, ale aj priamo vo filme – v jeho úvode i závere.
Ide o zaujímavý a do istej miery novátorský prístup k postave Ľudovíta Štúra, sprostredkovaný cez optiku Adely Ostrolúckej. Keďže ide o fiktívny, historicky nepotvrdený vzťah, tvorcovia si dovolili niektoré situácie domyslieť alebo umelecky upraviť. Ak by však mal byť predmetom kritiky spôsob zobrazenia niektorej z hlavných postáv, paradoxne je to skôr postava Adely Ostrolúckej než samotného Štúra. Tá je miestami vykreslená ako nevyzretá, nerozhodná zemanka, neschopná samostatného konania, ktorej city voči Štúrovi zostávajú neopätované a ktorá v závere umiera na tuberkulózu – hoci v skutočnosti zomrela na týfus.
Postava Ľudovíta Štúra však v žiadnom prípade nie je vo filme zosmiešňovaná ani zhadzovaná. Naopak, je zobrazený ako presvedčený bojovník za práva slovenského národa, vzdelaný muž, filozof, spisovateľ, kodifikátor jazyka, ale aj burič a revolucionár. Tieto jeho polohy sa objavujú najmä v scénach z uhorského snemu, pri prijímaní Žiadostí slovenského národa či v kontexte slovenského revolučného pohybu.
Osobitne treba vyzdvihnúť snahu tvorcov poukázať na význam jazyka ako jedného zo základných atribútov národa. Symbolicky silná je už úvodná scéna návštevy Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého na Dobrej Vode, rovnako aj zobrazenie hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy. Tvorcovia tu poukazujú aj na názorové rozdiely medzi evanjelickou a katolíckou inteligenciou, ktoré však napriek počiatočným rozporom vyústili do spoločného záveru a konsenzu v prospech národnej veci.
Film, prirodzene, obsahuje aj isté historické nepresnosti – napríklad výstup na Kriváň je situovaný do zimného obdobia, hoci sa uskutočnil v lete. Celkovo sa však snímka od historických udalostí neodkláňa natoľko, aby to narušilo jej základné posolstvo. Treba si uvedomiť, že ide o komerčný historický film, nie o učebnicový výklad dejín. Hoci nie je vhodný ako didaktická pomôcka na hodinách dejepisu, dokáže pútavou formou priblížiť jednu z kľúčových osobností slovenských dejín aj mladšej generácii.
Za zmienku stojí aj istý matičný presah filmu. Predstavitelia oboch hlavných postáv majú totiž väzby na Maticu slovenskú. Herečka Ivana Kološová, predstaviteľka Adely Ostrolúckej, začínala svoju hereckú kariéru u Jozefa Černeka v Komárne v súboroch Dramaťák a v Divadle Komora. Predstaviteľ Ľudovíta Štúra, rodák z Lučenca Lukáš Pelč, sa v minulosti aktívne zúčastňoval na matičných podujatiach, ktoré najmä moderoval. Aj v tomto filme je teda „dlhá ruka“ Matice slovenskej symbolicky prítomná.
Z technickej a umeleckej stránky ide o mimoriadne kvalitne spracované dielo – od hudby, kostýmov, výpravy a scénografie až po kameru a strih. Herecké výkony sú presvedčivé a jednoznačne filmové, nie televízne či seriálové.
Film Štúr teda nie je historickým dokumentom, ale remeselne veľmi dobre zvládnutým umeleckým dielom, ktoré sa snaží priblížiť osobnosť Ľudovíta Štúra prostredníctvom fiktívneho vzťahu s Adelou Ostrolúckou. Štúra nezosmiešňuje ani nedehonestuje, a preto je ťažké pochopiť niektoré vyhrotené reakcie vo verejnom priestore. Osobne sa najviac stotožňujem s vecnou a vyváženou recenziou Dr. Stanislavy Moyšovej pre portál marker.sk. Natočiť historický film je vždy mimoriadne náročné. Ak sa niekomu snímka nepáčila, nič mu nebráni pokúsiť sa o vlastné spracovanie. Zároveň je vhodné oddeliť prípadné politické názory režisérky od samotného filmu, keďže v ňom prakticky nezohrávajú úlohu, práve naopak, v niektorých pasážach je to skôr v ich príkrom rozpore.
Napriek výhradám možno konštatovať, že film Štúr si pozornosť diváka zaslúži.
***
REDAKČNÁ ANALÝZA KONTEXTU
Film Štúr už medzičasom pobúril aj kapitálotvorné, otvoreno-kultúrne, ultrafeministické, progresívne kvírstvo nenávidiace mužov s humorom na úrovni Fero Joker (cit. „Ženské osudy gde?“), podľa ktorého bola Adela sexuálne zneužitá a s typickou postmodernou hipsterskou iróniou dodáva: „Pýcha a predsudok na slovenský spôsob. … Krásna je tá slovenská príroda, radosť v nej zomrieť alebo sexovať o vratký konár stromu, ako v prípade slúžky a pacholka“. Chuderka, zomrela mladá, tak jej doprajeme ešte trochu tej predsmrtnej „radosti“, ktorú – ako inak – dokáže priniesť iba mužský pohlavný úd.“ Kecy ako vyšité z príručiek inkluzívneho jazyka.
Ďalšia recenzia vyšla v Pravde od autorky Sofii Prétorovej, ktorá píše: „Do filmu je zakomponovaný aj nejaký ten feminizmus, no opäť len tak prvoplánovo – prostredníctvom Adely, ktorá zle znáša nátlak svojich blízkych a spoločnosti, aby si splnila svoju hlavnú povinnosť, čo v tej dobe znamenalo vydať sa a mať deti. A to je asi tak všetko – taká povinná jazda bez hlbšej analýzy. Aspoň že jej Štúr v jednom okamihu pripomenie jej triednu privilegovanosť, ktorú si sama neuvedomuje. Takmer každý záber sa ponáša na umelecké dielo, za ktoré by sa žiaden maliar nemusel hanbiť. Len škoda, že ho nedopĺňa aj rovnako kvalitný príbeh.“ Dušan Mikušovič, žurnalista a politológ z angažovaného Denníka N, odvolávajúci sa na historika Demmela, píše o filme nasledovne: „Novému filmu Štúr režisérky Mariany Čengel Solčanskej sa v prvých dňoch uvedenia do kín podarilo vyvolať to, čo filmári vždy chcú – záujem, diskusiu a protichodné reakcie a recenzie. Aj na Denníku N vyšli dva rôzne pohľady na to, čo filmu chýba a či Ľudovíta Štúra odpatetizoval.“ Vitalia Bella z toho istého média píše: „Neviem si spomenúť, kedy som naposledy na Slovensku videla tričko so Štúrom a nebola by to vyslovene recesia. A pritom Ľudovít Štúr skončil na druhom mieste v ankete verejnoprávnej televízie o Najväčšieho Slováka – predbehol ho len Milan Rastislav Štefánik.“ A dodáva, že ako veľmi si Ukrajinci vážia Ševčenka, kým Slováci na Štúra kašlú. Klasické samo-bičovanie ignoruje napr. fakt, že Matica slovenská si už štvrtý rok po celom Slovensku pripomína odkaz štúrovcov. Mária Bátorová, autorka, ktorá bytostne nenávidí Vlada Mináča, podčiarkla sebaobetu a nadosobný zámer ako základný rys Štúrovej existencie a konania – možno aj ako črtu, ktorú si predstavoval, že dokáže sprostredkovať slovenskému spoločenstvu. Recenzia vyšla aj na stránke .týždeň, nie je však prístupná.
„Ťažko povedať, či išlo o režisérkin zámer, alebo o vedľajší produkt krivkajúceho scenára. Biografický Štúr je o Ľudovítovi Štúrovi tak možno z jednej tretiny. Leitmotívom snímky je legenda založená na romanci búrliváka Štúra, Lukáš Pelč, a šľachtičnej Adely Ostrolúckej, Ivana Kološová. … Film si tak primárne berie do hľadáčika vzťah tejto nepravdepodobnej dvojice milencov… Solčanská opäť témou trafila do čierneho, no exekúciou výrazne šliapla vedľa. Štúr chce byť univerzálnou romancou, ktorá poteší bežného diváka aj zanieteného matičiara, no vo finále ide o prekombinovanú antológiu náhodných obrazov a replík…,“ píše odborný portál kinema. Plus7dní na článok reaguje tým, že napriek kritike má film u divákov obľubu. Web Hashtag, Stano Fatul, hovorí o filme následnovne: „Režisérka Mariana Čengel Solčanská sa vo svojom desiatom filme tentoraz pustila do intímnejšieho, civilnejšieho pohľadu na ikonickú osobnosť našich dejín. Výsledkom je emočne veľmi silná historická dráma, ktorá namiesto patetických fráz výrazne stavia práve na emócii, osobnom konflikte a osudovej láske v čase, keď sa Európa láme v základoch. Film Štúr už od prvých minút dáva jasne najavo, že nejde o klasický životopisný film nášho národného buditeľa. Príbeh je rozprávaný najmä z pohľadu Adely Ostrolúckej, mladej ženy, ktorá sa zamiluje do charizmatického, no spoločensky nepohodlného Ľudovíta Štúra. Práve tento ženský pohľad je jedným z najsilnejších dramaturgických rozhodnutí filmu a vnáša do týchto dobre známych historických udalostí o čosi viac svieži vietor.“
Ale pobúril aj niektorých národniarov napr. Martina Jadranského zo SNN, ktorý sa rozčuľuje, že značne subjektívny je dvojdomý pohľad scenáristky a režisérky v jednej osobe, a dodáva, že pripomína deje ženských románov a či tureckých telenoviel. Kritikou nešetrili ani radikálni katolíci z Christianitas, ktorí film a režisérku so silným pátosom vnímajú ako bojovníčku proti katolicizmu.
Iní sa zase miestami až hystericky rozčuľujú nad tým, že je film vôbec kritizovaný. Napr. Jozef Černek píše pre SME: „Slovenský divák je zvláštny paradox. Vie byť vďačný, ale zároveň až prehnane kritický. Často sa sústreďujeme na hľadanie chýb v historickej presnosti, namiesto toho, aby sme sa nechali viesť emóciou a umeleckou víziou. Kritika sa na sociálnych sieťach neraz mení na lacný nástroj pre lajky – a pritom sa stráca to najpodstatnejšie: schopnosť dielo precítiť.“
Film má nesporne svoje kvality, čo vidieť už z grafiky, hudby, kostýmov, hereckých výkonov v prezentovaných traileroch. Problémom je, že divák potrebuje v súdobej rozdelenej spoločnosti obrovskú mieru sebazaprenia a potlačenia kritickosti k politickému kontextu autorky. Veľkým plusom je, že napr. herec z tohto filmu v jednom z rozhovorov priznal, že čítal napríklad matičné knihy o Štúrovi, čo ho takpovediac dostáva medzi ideologické barikády. Samotná herečka sa taktiež angažuje v komárňanskej Matici, takže nemožno hovoriť o tom, že by aj ďalší spolu-tvorcovia boli nejak politicky zabarikádovaní.
Intenzívne som sa pripravoval asi rok a pol. Prečítal som všetky knihy, dobové noviny, skeny, všetko, čo je online, dokumenty, ktoré má Matica slovenská aj Štátny archív. Rozhovory, doktorandské práce a diplomovky. Boli to tisícky strán a veľa nocí, ktoré som strávil štúdiom.
Lukáš Pelč v rozhovore so Soňou Košíkovou
K pánovi Černekovi treba dodať, že režisérka Mariana Čengel Solčanská nie je nepopísaným papierom. Negatívne reakcie publika sú daň za jej politickú zaujatosť, keďže je verejne známe, že ide o autorku, ktorá svoje ideologické a politické postoje premieta až príliš priamočiaro do svojej tvorby (v prípade Štúra je to už z traileru citeľný postmoderný feminizmus v duchu ideológie „open society“, teda rozprávanie príbehov-naratívov s anti-maskulínnym alebo anti-patriarchálnym kontextom, cez ženy, aj za cenu, že by boli vymyslené). Ale aj napriek tomu je dobré, že film vznikol, a že sa o Štúrovi hovorí, pretože pri metóde coding and encoding, ktorú rozvinula Birmighamská škola, múdry a kritický divák pochopí a odfiltruje ideologický balast, a naopak ocení to, čo je oceniteľné.
KRITIKA: KOPERNÍK BYLA ŽENA ALEBO POSTMODERNÝ ULTRAFEMNIZIMUS
Trochu ten vyššie uvedený článok z Kapitálu pripomína kritiku kulturologičky Moniky Kaprálikovej na matičnú výstavu o ženách:
„Matica slovenská nedávno pripravila výstavu o štúrovských ženách. Keď som si prečítala sprievodný materiál, zostala som zhrozená. O tých ženách som sa veľa nedozvedela, len to, čími boli sestrami, dcérami alebo ženami. A potom to, že jedna z nich vyšila dosky Memoranda slovenského národa. Alebo že bola šperkárka. To je všetko? Nič viac?“
No faktom je, že či sa to postmoderným ultrafeministkám – ktoré s krvavými očami nenávidia mužov – páči alebo nie, niektoré ženy naozaj boli aj „iba“ dobrými ženami, dcérami, niektoré vyšívali (asi myslela Amáliu Francisciovú, manželku Jána Francisciho), ale iné už v 19. storočí realizovali divadlo (Anna Jurkovičová), boli výtvarné umelkyne (Želmíra Duchajová Švehlová) a v 20. storočí aj spisovateľky (Margita Figuli, Hana Gregorová, Mária Ďuríčková, Hana Zelinová, Klára Jarunková), političky, evanjelické farárky (Darina Bancíková) či vedkyne/prekladateľky-tlmočníčky (Helena Turcerová-Devečková). Ale zrejme, v kontexte ideologicky potrebných postmoderných naratívov, je lepšie vytvárať mýty a legendy, len aby sa to hodilo do ideologických schém, aj za cenu, že by to nebola pravda. A tak „to viac“ si treba možno aj domyslieť, čo urobila napr. Solčanská, ale to by až tak nevadilo, problém je skôr celospoločenský.
Otázkou teda je, či raz pri týchto hyperkorektných tvorcoch, tvorkyniach a tvoriteľstvách neskončíme ako v legendárnej scénke z poľského filmu Sexmisija, kde posledným dvom žijúcim mužom na planéte čisto ženský tribunál vysvetľoval, že všetko dobré v dejinách vymysleli, realizovali a tvorili ženy, a že muž je iba tyran, nákaza, násilník, pôvodca čistého zla. „Koperník byla žena!“ Teda niečo, čoho môžeme byť svedkami vo vodách rôznych „kapitálov“.
ALTERNATÍVA: KDE HĽADAŤ AUTENTICKÉ ŽENSKÉ PRÍBEHY A ZDRAVÝ FEMINIZMUS?
Teda, ženské osudy gde? pýta sa spisovateľstvo postmoderného Kapitálu. No, keby si feministická súdružka kulturologička Kapráliková aspoň pozrela obsah knihy Maduru a Pareničku Slovenské ženy v národnom hnutí, ktorá je dokonca zdarma online a má vyše 400 strán, zistila by, že kniha obsahuje aj príbehy spisovateliek (Elena Maróthy Šoltésová, Ľudmila Podjavorinská, Máša Haľamová), političiek, umelkýň (Zuzka Medveďová, Magda Husáková Lokvencová, Zuzana Chalupová, výtvarníčky Matice slovenskej) či vedeckých pracovníčok (Helena Turcerová-Devečková). Ale to by pani kulturologička Kapráliková nemohla trpieť predpojatosťou voči Matici slovenskej, a napokon aj intelektuálnou lenivosťou, keďže si túto knihu zrejme ani len nedohľadala, len si potrebovala kopnúť. A mimochodom. V spomínanej knihe o ženách nájdete aj kus zdravého, podotýkame, že zdravého feminizmu, ako je to v prípade článku od Dominiky Dinušovej. Výdobytky feminizmu ako je napr. zrovnoprávnenie platov, rovnosť šancí pri hľadaní práce a pod. sú skutočným pokrokom.
Knihu možno odporučiť aj pani režisérke. Motívov na film má dosť, a nemusí si ani toľko vymýšľať. Iným príkladom je spisovateľ Jozef Banáš, ktorý nedávno písal o Timrave.
Sumárne, a pre objektívnosť veci treba dodať, že vyštudovaná kultúrna antropologička Solčanská je autorkou alebo spoluautorkou podobných „skvostov“ ako Slúžka, Únos a Sviňa. Pri filme Sviňa, ktorý možno inšpiroval aj Juraja C., autorom scenára nie je nik iný, než mimoriadne vulgárny aktivista Arpád Šoltész, ktorý svojho času na sociálnych sieťach napísal, že Chmelárovi netreba ani podať pohár vody. Chmelár svojho času v reakcii napísal: „Jeho primitívne poznámky k mojej osobe hraničili s nabádaním na verejný lynč, keď vyzýval ľudí, aby mi neposkytli žiadnu službu, nikam ma nevpustili, neposkytli mi ani pohár vody a izolovali ma od spoločnosti…“
Nemožno sa teda diviť tomu, že na film Štúr ľudia pozerajú s určitými predsudkami, ktoré sú výsledkom toho, že autorku nemožno vnímať ako apolitickú a objektívnu umeleckú tvorivú bytosť, ktorá sa na Štúra pozerá objektívnymi očami bez ideologických „naratívov“. Lebo bohužiaľ, vážení paní umelci zabúdajú, že ak chcú aby na filmy a ich umenie chodili aj tí sprostí „smeráci“, „voliči mafie“, „zlovensko“, „dezoláti“, „konšpirátori“, „post-sedliaci“, „russký kolaboranti“ a pod., nemôžu nimi pohŕdať a čudovať sa, že neprijímajú ich „content“. Na druhú stranu treba sebakriticky dodať, že „druhá strana“ má až priveľa kritikov, politológov, geopolitikov, no pramálo scenáristov, filmárov či hercov. A tak musíme byť radi, že sa vôbec niečo tvorí, aj keď to robia tí druhí. V podstate poteší, že sa v hlavnom prúde hovorí o Duchoňovi a Štúrovi, aj za cenu, že ich dostávame v „alternatívnej podobe“.
A teraz na záver. Je dobré, že film Štúr vznikol, už len preto, že sa o Štúrovi, ako aj o Duchoňovi bude minimálne hovoriť, a napokon, dielo bolo po estetickej stránke mimoriadne kvalitné.
***
EDUARD CHMELÁR: ROZPAČITÝ ŠTÚR – ĎALŠIA PREMÁRNENÁ ŠANCA
Slovenských historických filmov nikdy nie je dosť. Zvlášť tých o kľúčových osobnostiach našich dejín. Opätovne sa však presviedčam o tom, že ich nevieme robiť. Hlavnou príčinou sú nesmierne slabé scenáre. Je to dôsledok neduhu, keď režisér(ka) uverí, že dokáže byť režisérom, scenáristom a niekedy aj producentom zároveň.
Priznám sa, že na premiéru najnovšieho počinu Mariany Čengel Solčanskej nazvaného jednoducho ŠTÚR, ktorý STVR označila za „najočakávanejší film roka“, som šiel s miernou skepsou. Jej predchádzajúce politické agitpropy a dokonca ani rozprávky ma príliš neoslovili, takže toto dielko ma mohlo iba príjemne prekvapiť. Nestalo sa tak.
Na úvod by som chcel oceniť novátorský prístup, ktorý si táto téma už dlhodobo pýta. V doterajších pokusoch bol Štúr zobrazený príliš školometsky – ako socha, vzdialený poloboh, a nie človek z mäsa a kostí. Čiastočne je to spôsobené tým, že on sám bol nesmierne asketický a osamelý muž, ktorého vnútro je veľmi náročné zachytiť. Ani tu sa nepodarilo preraziť bariéru jeho masky. Mariana Čengel Solčanská sa však pokúsila zobraziť štúrovskú dobu očami ženy. Ambiciózny projekt však zhorel hneď pri štarte.
Prvú polovicu filmu som mal dojem, že pozerám pokračovanie Slúžky. Rovnaké scény, rovnaké banálne príbehy uprostred chladných múrov nevykúreného kaštieľa, problémy s menštruáciou, a tak podobne. Pozerali sme sa na svet očami Adely Ostrolúckej, no Štúr sa v tom príbehu úplne stratil a bol skôr okrajovou postavou. Keby autorka nazvala film „Adela a Ľudovít“, nemali by sme od neho iné očakávania ako od milostnej romance. Ale ona sľubovala film primárne o Ľudovítovi Štúrovi a jeho epochálnom jazykovom diele. A tento výsledok sme nedostali.
Ešteže režisérka priznala, že ľúbostný vzťah medzi Štúrom a Ostrolúckou je len legenda, ktorú nepotvrdzuje nijaký dôveryhodný zdroj. Presnejšie, celé si to vymyslela prvá Slovenka, ktorá získala doktorát na parížskej Sorbonne, Helena Turcerová-Devečková. V roku 1913 obhájila dizertačnú prácu o Ľudovítovi Štúrovi, v ktorej si vyfantazírovala jeho ľúbostný pomer s Adelou Ostrolúckou (zrejme sa spoliehala na to, že vo Francúzsku o Štúrovi nikto nič nevie). Táto práca sa dostala do rúk spisovateľa Ľuda Zúbka, ktorého inšpirovala k napísaniu knihy Jar Adely Ostrolúckej. Ľudia netušia, že všetky informácie, ktoré majú o tejto dvojici, pochádzajú z tejto legendy, ktorej uverili ako skutočnej udalosti. Nie je to ojedinelý prípad. Keď som bol v Šahách, kde sa odohráva román Ladislava Balleka Pomocník, miestni obyvatelia ma presviedčali, že poznali mäsiara Riečana – jeden mi ukázal, kde údajne býval, druhý spomínal, že chodil do školy s jeho mamou, tretí k tomu dodal fantastické príhody. Pritom „mäsiar Riečan“ je fiktívna postava…
Ešte väčšou slabinou ako nekvalitný scenár bol herecký výkon hlavnej postavy. Lukáš Pelč ma ako Ľudovít Štúr vôbec nepresvedčil, pri historických prejavoch pôsobil, akoby ich neosobne čítal, akoby neboli jeho alebo akoby bol vyvolaný v škole k tabuli a mechanicky memoroval naučený text, pričom oči mu nervózne pobehovali zo strany na stranu. Túto postavu som mu neuveril. Nie každý, kto má bradu, je Štúr. To už Jozef Miloslav Hurban v podaní výborného Richarda Autnera bol charizmatickejší a Štúr pri ňom vyzeral len ako člen jeho družiny. Nehovoriac o Markovi Igondovi, ktorý v úlohe Adelinho otca Mikuláša Ostrolúckeho exceloval a podľa mňa si týmto hereckým výkonom vypýtal najbližšiu filmovú cenu Slnko v sieti.
Z niektorých vymyslených scén ma však chytala hrôza. Ako filmový fanúšik chápem umeleckú invenciu, no ako historik som oveľa prísnejší a zastávam názor, že veľký umelec dokáže aj skutočnú udalosť zobraziť pútavo a nepotrebuje si vymýšľať.
Stretnutie s Jánom Hollým na Dobrej Vode pripomínalo skôr úvodnú scénu z Pána prsteňov ako reálnu historickú udalosť. Štúrovci vystúpili na Kriváň v horúcom lete, no v tomto filme sa na neho štverajú bohvieprečo v zime a snehovej fujavici (a že je to v skutočnosti Lomnický štít, im hádam kvôli technickým podmienkam odpusťme). Naopak krajina medzi Modrou a Šenkvicami, v ktorej sa postrelil Štúr, bola celá zasnežená, kým tu bola nejaká sychravá jeseň. Rokovanie o Žiadostiach slovenského národa sa neuskutočnilo v Liptovskej Ondrašovej (tam boli len o deň neskôr prečítané na ľudovom zhromaždení), ale v Liptovskom Mikuláši priamo na Hodžovej fare, kde je dnes táto miestnosť historicky verne zrekonštruovaná a pre filmárov ako stvorená, preto nerozumiem tejto falzifikácii. Zasadnutie Uhorského snemu sa nekonalo v Primaciálnom paláci, ale v budove dnešnej Univerzitnej knižnice. Adela Ostrolúcka nezomrela na tuberkulózu, ale na týfus. No a vrcholom všetkého bola scéna, kedy sa štúrovci (v roku 1851!) zhovárali, že katolíci s nimi do projektu spisovného jazyka nepôjdu. Pritom s nimi rokovali minimálne od roku 1847 v Čachticiach, keďže kodifikácia slovenčiny (ako som už neraz upozorňoval) bol proces, nie udalosť. Záverečná hádka medzi štúrovcami a bernolákovcami o jednotlivé hlásky je fraška, karikatúra pravej historickej udalosti, ktorá sa v skutočnosti neodohrala v nejakej tmavej chalúpke, ale v paláci na Primaciálnom námestí v Bratislave, kde dnes sídli teologická fakulta. A hádali sa viac Štúr s Hodžom ako evanjelici s katolíkmi.
Najviac ma však pobúrila mystifikácia ako z tureckej telenovely, keď slúžka poslala do tmavej stodoly za Adelou svojho frajera, aby mala slečna Ostrolúcka pocit, že ju pomiloval Ľudovít Štúr… Táto divoká fantázia je zbytočnou dehonestáciou samotného Štúra a v takom filme je vyslovene rušivá a neviem sa rozhodnúť, či skôr smiešna alebo trápna. Naopak, vizuálne sa mi páčila záverečná scéna, keď režisérka zobrazila umierajúceho Štúra ako Krista sňatého z kríža. Následné silné slová z jeho prejavu na Uhorskom sneme umocnili jeho odkaz. Ibaže dve vydarené scény dobrý film nerobia.
Svoj záverečný úsudok zhrniem do nasledujúceho konštatovania. Jeden z tvorcov mi ešte pred premietaním nadšene povedal, že takýto film by mal ísť do škôl. Rozhodne by som to neodporúčal. Ak si mládež utvorí mienku o Štúrovi na základe takéhoto pokriveného obrazu, nepochopí z jeho odkazu vôbec nič. Z tohto výsledku som prekvapený o to viac, že Mariana Čengel Solčanská pri propagácii svojho diela viackrát zdôraznila, že chcela urobiť film o mužovi, ktorý cez jazyk definoval národ, že slovenčina je jediný jazyk, v ktorom píše, premýšľa a sníva a že má pocit, že mu to dlhuje… Ušľachtilý cieľ, ale posúďte sami, či sa podaril. Lebo táto dejová línia je vo filme okrajová, nevýrazná, nepresvedčivá.
Solčanská však tento zámer na inom mieste popiera a tvrdí, že „nakrúca romantiku, krásnu, až bolí srdce“. Rozumiem, že ju táto téma úplne pohltila, ale výsledkom je, že sa nedostavila ani romantika, ani silný príbeh o zrode národa, ale rozpačitá nuda. Možno jej mal niekto poradiť, že téma ženského pohľadu na štúrovský zápas sa dá lepšie uchopiť cez Štúrovo odmietanie, aby sa do národného hnutia zapojili ženy (ako to chcela jeho sestra Karolína). Ale myslieť si, že štúrovská tematika sa dá pochopiť cez príbeh rozvášnenej ženy (ktorý sa navyše nikdy nestal) je azda predsa len trochu naivné.
A tak zo všetkých stvárnení Štúra, ktoré som doteraz videl, zostáva pre mňa najpresvedčivejší herecký výkon Dušana Jamricha – menej už typicky strnulé scenáristické spracovanie Jozefa Boba. Práve to si vyžadovalo inováciu, a nielen v úlohách (napríklad v seriáli Štúrovci hral František Kovár Michala Miloslava Hodžu, kým vo filme Štúr hral Jána Hollého). Z tohto hľadiska to hodnotím ako premárnenú šancu, ktorú nezachránila ani štandardne dobrá hudba skupiny Hrdza. Téma Štúr na svoje plnohodnotné spracovanie stále čaká.
zdroj FB/Chmelár
***
STANISLAVA MOYŠOVÁ: O FIKTÍVNEJ ADELE, ALE TROCH AJ O ŠTÚROVI A SLOVENSKÝCH DEJINÁCH
Film pôsobí veľkolepo najmä vďaka kostýmom, hudbe a kamere. Po odchode z kina nám však nebude úplne jasné, o čo autorke filmu išlo.
Od septembra minulého roku sa v médiách pravidelne objavovali správy o pripravovanom filme od režisérky Mariany Čengel Solčanskej o Ľudovítovi Štúrovi. V propagačných článkoch sa zdôrazňovalo, že pôjde o novátorský, ženský pohľad na jeho osobnosť, presnejšie cez oči „jeho milovanej“ Adely Ostrolúckej.
Ako sa to režisérke podarilo, keď zmienky o tomto domnelom vzťahu takmer vôbec neexistujú? O čo sa teda oprieť, keď jedinou indíciou, ktorá by svedčila o možnej náklonnosti medzi Štúrom a Adelaidou de Ostra Luka je, že tejto šľachtickej slečne dal Štúr zopár hodín poľštiny či slovenčiny a do pamätníčka jej on, slovutný poslanec, jazykovedec a spisovateľ zháňal podpisy od osobností slovanského sveta?
Netreba sa opierať o nič, treba to vyfabulovať. A to režisérka, autorka scenára a producentka v jednej osobe aj priznáva hneď v úvode filmu a nakoniec aj v propagačných rozhovoroch – keď sa nám nezachovali príbehy o ľuďoch, treba si ich vymyslieť. A možno „domyslieť“ aj dobu, v ktorej žili.
„Nie je toho veľa. Vytvorili sme ju my,“ hovorí Ivana Kološová, predstaviteľka Adely vo filme. A jedným dychom dodáva, že Adela Ostrolúcka bola osamelá a neslobodná. Ako všetky ženy tej doby, lebo ich povinnosťou bolo vydať sa a mať deti.
Tak sa teda začne tvoriť a uvedená téza (všetky ženy boli nesvojprávne subjekty) ovplyvňuje aj kreovanie príbehu Adely a Štúra, ba aj jednotlivých postáv. Adela je melancholická, nešťastná, frustrovaná. Je stvárnená ako obeť patriarchálneho otca vystrihnutého ako z feministickej čítanky (zlý, chladný a maďarónsky otec ju chce vydať napriek jej vôli) a matky, ktorá je zmierená s vnútenou rolou manželky či roditeľky a vyčíta Adele jej vek aj to, že sa o seba nestará.
Čo na tom, že v skutočnosti je málo pravdepodobné, že by rodičia Ostrolúcki svoju jedinú chorľavú dcéru nútili do nejakého sobáša, čo by obnášalo v tej dobe podstúpiť riziko ohrozenia jej života pôrodom? A čo na tom, že historický otec vôbec nebol maďarón, veď sa stýkal so Štúrom aj po tom, čo ho režim umiestnil pod kontrolu policajných orgánov?
Aby autorka scenára zvýraznila Adeline uväznenie v spoločenských konvenciách, postaví do príbehu slúžku Katiku, ktorá je protipólom komplikovanej a hĺbavej Adely. A hlavne, je „slobodná“, ako o tom píše iný PR článok. Okrem iného slobodne súloží so záhradníkom Vincom a „slobodne“ ho prepožičia Adele na tieto účely v scéne v kostole.
To je dosť podivné a z historického hľadiska absurdné vyvrcholenie vzťahu medzi Adelou a Štúrom, ktorý sa začal vzájomnou antipatiou a skončil neskonalou, šialenou a sexuálnou túžbou po tomto neprístupnom a večne zamračenom intelektuálovi. Slúžka Katika svojmu Vincovi natiahne Štúrovu košeľu, „tú s lipovými lístkami“, poučí ho, ako sa má správať a nahovorí Adelu, že Štúr ju v kostole čaká a hlavne, preboha, nech nezapaľuje svetlo a nech je na ňu dobrý.
A potom je citovým poryvom koniec, Štúr Adelu už nikdy neuvidí, lebo tá zomiera na tuberkulózu vo Viedni (v skutočnosti to bol týfus, ale kašľanie krvi je na plátne predsa len prijateľnejšie ako hnačka alebo vracanie).
Nuž ale na film, ktorý nesie meno Štúr, by jedna jediná dejová línia vyfabulovaného vzťahu nestačila. A tak v protiklade s tým, čo sa tvrdí na začiatku o vymýšľaní príbehov, druhú líniu filmu predstavujú skutočné historické udalosti, o ktorých sme sa učili na dejepise – návšteva Jána Hollého (František Kovár) na jeho fare v Dobrej Vode, Štúrova reč na uhorskom sneme, povstanie.
A zrazu je fabulácia preč, film (v rámci možností mimézis) sa stáva historicky verným: v tejto línii vidíme rozvášneného a presvedčivého Lajosa Kossutha, Štúra burcujúceho povstalcov, ale najmä Štúra umierajúceho v príšerných bolestiach, s prestreleným kĺbom. Táto finálna scéna je drsne realistická, ale hlboko dojímavá. Polonahý Štúr na posteli pripomína ukrižovaného Krista, do toho znejú slová 23. žalmu, Pán je môj pastier, nič mi nechýba. To je asi najsilnejší moment filmu.
Avšak nie je dobré takýto romanticko-historický film s rozkošnými čipkovo-volánovými kostýmami ukončiť nepeknou smrťou. Preto sa príbeh končí akousi snovou scénou v zmysle „Štúrov odkaz pre nás“, kde Štúr v čiernom reční na sneme o vzdelanosti a jednote Slovákov, a priam tak moderne, že človek čaká, že sa ešte vyjadrí k digitálnej vzdelanostnej spoločnosti a k polarizácii na Slovensku.
Táto inkonzistentnosť štýlu reči je trocha problém: raz totiž Štúr hovorí ako súčasník, inokedy ako učebnica dejepisu pre 5. ročník základných škôl. Podiel na tom má aj spomínané štiepenie na dve dejové línie, ktoré sa odráža v replikách postáv. Kým vo vyfabulovanej, osobnej línii sú repliky viac-menej hovorové a v podstate zodpovedajú žánru filmovej fikcie, v historickej línii sú repliky strnulé, odráža sa na nich literárna predloha a čo je pre film ešte horšie, občas majú vysvetľovací charakter komentára cieleného na bežného súčasného diváka.
Pri dnešnej výučbe národných dejín totiž drvivá väčšina mladých už asi nemá tušenie o tom, čo vlastne znamenali konfesijné rozdiely v prvej polovici 19. storočia medzi evanjelikmi a katolíkmi. Snáď jedinou „živou“ historickou scénou z hľadiska dynamiky replík je hádka štúrovcov a hattalovcov o slovenskom pravopise, ktorú pochopí aj ten, čo o Hattalovi nikdy nepočul.
Doplňme, že reč je problémom nielen v scenári na papieri, ale aj v ústach niektorých hercov. Z hľadiska úrovne rečového prejavu, dikcie a práce s hlasom si obrovský rozdiel medzi staršou a mladšou generáciou hercov všimne aj laik. Aj keď treba uznať, že po charizmatickom Dušanovi Jamrichovi (televízny film Jozefa Boba Štúrovci, 1991) bolo obrovskou výzvou zahrať Štúra dôstojne, silne, citlivo a uveriteľne. A s náležitým hlasovým prejavom.
V každom prípade, film pôsobí veľkolepo najmä vďaka dokonalým kostýmom, efektívne napísanej hudbe a dobrej kamere. A to je asi to, čo ho drží pokope a divák sa tých 111 minút nenudí. Odchádza z kina dojatý a s hrdosťou v duši (ako napísal Patrik Tkáč na sociálnej sieti), hoci nevie úplne presne, na čo. Svoje určite urobí burácajúca hudba v závere a folkloristický ženský hlas spievajúciKopala studienku, ale so súčasnými veršami. To musí dojať každého, kto jak Slovák cíti!
Po odchode z kina nám však nebude úplne jasné, o čo autorke filmu išlo. Ak súdime podľa posledných dvadsiatich minút, o znázornenie Štúrovho ťažkého životného údelu. Ak súdime podľa prvých dvoch tretín filmu, o mierne tézovité zobrazenie „ťažkého neslobodného položenia“ a vnútorných citových bojov ženskej hrdinky z prostredia strednej šľachty v Uhorsku 19. storočia.
O téze hovorím preto, lebo o vtedajšej skutočnej neslobode, teda nie o tej, ako to chápe progresívne zmýšľajúca súčasníčka, by asi vedeli výborne rozprávať práve také ženy z ľudu, ako slúžka Katika. Zo žánrového hľadiska z toho vyšiel tak trocha mačkopes, ale pomerne zhliadnuteľný a na naše domáce pomery je to celkom vydarená slovenská historická fikcia.
Aj keď, slovenská ako slovenská: niektoré scény sú takmer identické s podobnými scénami z kostýmových filmov Piano (1993), Pýcha a predsudok s Keirou Knightley (2005) – odchod šľachtickej rodiny z domu a prikrývanie nábytku plachtami, a z rovnomenného seriálu BBC, (1995 – pytačky, scéna zápolenia mladých dám pri klavíri).
Ale nevadí. Hlavne, že sa našli financie na takýto film, nielen štátne, ale aj súkromné, keďže sa na realizácii podieľal aj vlastník Tatra Mountain Resort a milionár Igor Rattaj, ktorý sa mihol v úlohe lekára ošetrujúceho Štúra.
Je to (trocha) o Štúrovi, je to naše a je to veľkofilm. Dúfajme, že producenti sa nezľaknú, že Audiovizuálny fond bude napriek konsolidácii štedrý a budú nasledovať ďalšie historické filmy.
Aj keď na film o skutočnom Štúrovom príbehu a o jeho zápase o národ si budeme musieť ešte nejaký čas počkať.
Článok vyšiel na webe Marker.sk, autorka tiež prispela do ROČENKY DAV DVA.
Keďže som film ešte nevidel, nemôžem sa o ňom vyjadriť nijako inak, len tak, že mu všetky recenzie možno pomôžu v tom, že sa zvýši divácky záujem oň.