Ukážky z bravúrnej esejistiky Vladimíra Mináča:
Konštantín Čulen bol v emigrácii napisal knihu o Tisovi. Po Svätoplukovi druhá naša hlava. To je žu fillum sucessionis, to už je niť následnosti! Priam na Svätoplukov trón! A priam z bánovskej fary! Je to, pravdaže smiešne, ale myslelo sa to vážne, aspoň pre profánny ľud. Aj z rezkého bojovníka Šaňa Macha sa v tých časoch stal ideológ slovenských dejín:
„Neverte, že sme zradili históriu, keď sme sa pridali k Nemcom, naopak, vrátili sme sa k histórii, nemecko-slovenského priateľstva, ktorá sa osvedčila pred tisíc rokmi… od Arnulfa vedie tá cesta, od Pribinu po prezidenta Tisu, cez tvorbu Hlinkovu a Rázusovu, cez hroby a žaláre hurbanovcov a tukovcov…“
To je veru parádne a totálne vysvetlenie dejín. Násilne, ako je to v povahe fašizmu, bez najmenšieho ohľadu na historickú skutočnosť, na skuitočné dejinné vzťahy zarizovala slovenská fašizujúca buržoázia dejiny, tak ako zarizovala židovský majetok. Pribina i Svätopluk, Štúr i Hurban, ba aj legionár Štefánik (aj v jeho mene sa vydala slovenská armáda na východ hubiť židoboľševizmus), to všetko putovalo do ideologickej zbrojnice ludáctva. Boli to atrapy, voskové fuguríny z múzea madame Tussaudovej, guláš, ktorý narýchlo navaril tupý, grobiansky a nevzdelaný fašistický kuchár. dať dokopy cely Hurbana s Tukom, to je už najvyšší dôkaz hlúpej neokrôchanosti.
Vavro Šrobár sa bol tiež utiekal k Veľkej Morave, nie preto, aby vysliedil niť slovenského nasledovníctva, ale preto aby vymazal Slovákov z priestoru i času.V politickej praxi to bol čechoslovakizmus kompradorskej slovenskej buržoázie, v ekonomickej oblasti to značilo tvrdú vládu českého kapitálu a slovenského agrárneho statkárstva.
Dejiny možno nachvíľu znásilniť. Treba iba pamätať, že sa za každé znásilnenie vypomstia…
Vladimír Mináč, esej Povstanie, 1973
