Nesamostatnosť a sluhovstvo bolo írečitým znakom slovenskej politiky odpradávna až podnes, niet nijakej výnimky, aj ľudácka Slovenská republika bola len kosť, pohodená z panského stola sluhovi. Slovenský námezdný pracujúci nemá budúcnosť. A nebude ju mať, kým si svoje trápenia a svoje nádeje nezoberie do vlastných rúk, kým sa neusídli vo vlastnom dome, kým si nebude sám a pre seba gazdovať – bez vnútornej energie, bez spoluúčasti občana sa rútime do nebudúcnosti.
Vladimir Mináč, Odkiaľ a kam Slováci
Dejiny sú nezničiteľné. Nadarmo by sme ich prokrustovsky naťahovali, nadarmo by sme im obsekávali údy zostávajú celistvé a nedotknuté. Možno si ich osvojiť, ale nemožno ich vyvlastniť. Môžeme sa uspôsobiť tak, aby dejiny žili v nás a s nami, ale nemôžeme žiť z nich ako z renty. Vždy znovu a znovu sa jednotlivé politické formácie pokúšali exploatovať dejiny; vždy znovu a znovu sme sa presvedčovali, že sa to môže podariť len na krátku chvíľu. Zložitá súvzťažnosť triednych zápasov, činu a osobnosti, neúprosnej logiky a náhodnosti, to všetko sa nedá redukovať na jediné klišé, na jediné heslo, ktoré by sme mohli použiť ako všeobecne užitočný kľúč k súčasnosti a k budúcnosti.
Takýto zjednodušený kľúč je kľúč falošný, lživý a súčasnosť alebo budúcnosť, založená na lži, má život krátky a koniec tragický. Slovenský národ má, ako je známe, dejiny pomerne skromné. Ani táto známa skromnosť neubránila však slovenské dejiny pred tým, aby sa s nimi nemanipulovalo, aby sa nestali slúžtičkou v mnohých politických domácnostiach, aby sa nezredukovali na niekoľko fráz práve tak prázdnych ako hlúpych. Slovenská buržoázia všetkých zafarbení a odtieňov rada vystupovala vo vznešenom balení historických fráz a klišé: vynášalo to – raz zvyškové veľkostatky, inokedy arizácie a iné príjemnosti dočasného života : cesta ducha bývala riadne podmastená . Ach, áno, cesta ducha! Moji vrstovníci sa akiste pamätajú na to, ako slovenská fašizujúca buržoázia kradmou rukou siahla na slovenské dejiny, ako ich nútila k trpkej službe, ako ich zapriahla do šialene sa rútiaceho voza hitlerovskej Európy.
Konštantín Čulen bol v emigrácii napisal knihu o Tisovi. Po Svätoplukovi druhá naša hlava. To je žu fillum sucessionis, to už je niť následnosti! Priam na Svätoplukov trón! A priam z bánovskej fary! Je to, pravdaže smiešne, ale myslelo sa to vážne, aspoň pre profánny ľud. Aj z rezkého bojovníka Šaňa Macha sa v tých časoch stal ideológ slovenských dejín:
„Neverte, že sme zradili históriu, keď sme sa pridali k Nemcom, naopak, vrátili sme sa k histórii, nemecko-slovenského priateľstva, ktorá sa osvedčila pred tisíc rokmi… od Arnulfa vedie tá cesta, od Pribinu po prezidenta Tisu, cez tvorbu Hlinkovu a Rázusovu, cez hroby a žaláre hurbanovcov a tukovcov…“
To je veru parádne a totálne vysvetlenie dejín. Násilne, ako je to v povahe fašizmu, bez najmenšieho ohľadu na historickú skutočnosť, na skuitočné dejinné vzťahy zarizovala slovenská fašizujúca buržoázia dejiny, tak ako zarizovala židovský majetok. Pribina i Svätopluk, Štúr i Hurban, ba aj legionár Štefánik (aj v jeho mene sa vydala slovenská armáda na východ hubiť židoboľševizmus), to všetko putovalo do ideologickej zbrojnice ludáctva. Boli to atrapy, voskové fuguríny z múzea madame Tussaudovej, guláš, ktorý narýchlo navaril tupý, grobiansky a nevzdelaný fašistický kuchár. dať dokopy cely Hurbana s Tukom, to je už najvyšší dôkaz hlúpej neokrôchanosti.
Za takéto násilníctvo sa zvyknú dejiny vypomstiť; aj sa vypomstili.
Chudák Pribina, chudák Svätopluk, beožiatka štúrovci: preťahovali ich z tábora do tábora, akoby ich miesto nebolo v dejinách, v ich súvislostiach, ale na rečníckych tribúnach súperiacich buržoáznych táborov; pod kepienkom ich mien sa čachrovalo s ľudom. Ani čechoslovácka slovenská buržoázia nebola v tomto čachrovaní odchodnejšia od ľudákov. Jeden z jej vodcov, Vavro Šrobár, sa bol tiež utiekal k Veľkej Morave, nie preto, aby vysliedil niť slovenského následovníctva, ale preto aby vymazal Slovákov z priestoru i času. Takto, hľa:
Snaha po spojení všetkých kmeňov československých do jedného štátu javí sa od utvorenia Veľkej Moravy, teda od tisíc rokov , neprestajne v dejinách československých kmeňov. Po páde Veľkej Moravy reprezentanti českej vetvy kniežatá a králi českí prevzali úlohu štátnej a národnej koncentrácie Čechov, Moravanov a Slovákov.
Kde a kedy sa konala táto famózna „štátna a národná koncentrácia“? Ktoré kniežatá a ktorí králi si na nej zapracovali? Rozumie sa, že niet takého faktu v dejinách, ktorý by niečo také potvrdzoval. A čo je to vlastne „štátna a národná koncentrácia“? V politickej praxi to bol čechoslovakizmus kompradorskej slovenskej buržoázie, v ekonomickej oblasti to značilo tvrdú vládu českého kapitálu a slovenského agrárneho statkárstva v každodennom živote to značilo prebendy a benefície, ochranársku polnohospodársku politiku – a čo boli vari najdôležitejšie – osobné výhody, ministerské a krajinsko-prezidentské kreslá miesta vyslancov, županov a okresných náčelníkov, poslancov a hlavných policajtov, moc a peniaze tých, čo verne stáli na stanovisku „štátnej a národnej koncentrácie“, pre tú celú meštiacku chrobač, pre ktorú nejestvoval slovenský národ, ale iba akási vetva jednotného kmeňa, na ktorej vetve obdivuhodnou učenlivosťou nových zbohatlíkov sami cudzopasili. A dejiny Veľkej Moravy mali zaručovať beztrestnosť cudzopasníkov.
Dejiny možno nachvíľu znásilniť. Treba iba pamätať, že sa za každé znásilnenie vypomstia; tak sa stalo aj v našom prípade.
Dejiny, ako vieme, zmietli našich cudzopasníkov: aj fašizujúcu slovenskú buržoáziu aj jej čechoslovakistický antipód. Povstanie, jeho príprava i jeho bezprostredné politické dôsledky sú práve tým historickým priesečníkom, v ktorom sa rozbili mocenské pozície jedných i druhých; v ktorom sa začala základná vnútorná zmena slovenskej spoločnosti, zmena, ktorá predznačovala konečnú porážku buržoázie a víťazstvo ľudovej moci.
Ľudáci dostali Slovensko do daru jednak od kapitulantskej buržoázie, jednak od samotného Hitlera. Aj bánovský nástupca Svätoplukov to zaznačil v rakúskej emigrácii pre potomkov:
„Slováci dostali slobodu lacno, do daru. Nebolo obetí za slovenskú samostatnosť . Preto si ju ani nevedeli vážiť!“
Východiskové pozície klérofašistickej buržoázie boli psychologicky výhodné. Čechoslovácka buržoázia kapitulovala, zradila aj samu seba, svoje vlastné odôvodnenie a zmysel, keď bez byľky energie, bez náznaku na odpor vydala do fašistických rúk svoj hrad prepevnený, onu „štátnu a národnú koncentráciu“, ktorá bola najvýhodnejším priestorom a nástrojom ich vykorisťovateľskej moci, A viac, bola i naďalej prichystaná spolupracovať i s čertom, nielen s Hitlerom – len si spomeňte na Berana – za jednej jedinej podmienky, ak sa nenaruší súkromné vlastníctvo. Všetky slovenské buržoázne strany išli do Canossy, totiž do Žiliny, aby potvrdili svoju zradu na sebe pred všetkým ľudom. Svätoplukove prúty boli zviazané, Svätoplukov následník Jozef Tiso bol nadšený „ národnou jednotou“ , ktorá tak dojemne vypukla žilinskou dohodou. „Triedne rozdiely prestali a je tu len národ“, vyhlásil vtedy. Pozadie „národnej jednoty “ bolo málo dojemné, zato však veľmi praktické:
„Čsl . strana lidová prešla i s dr . Mičurom a celým aparátom na Slovensku do HSLS. Dr. Mičura bol za to povýšený na prezidenta Najvyššieho súdu. Živnostnenská strana prešla celá ako strana lidová i s poslancom Liškom , ktorý sa stal poslancom Slovenského snemu a generálnym riaditeľom cukrovaru v Nitre a zbytkovým statkárom v Pate. Za zradu presvedčenia, ktoré príslušníci živnostenskej strany nikdy nemali, boli bohato odmenení pri arizácii.“ To hovorí svedok sprostred onej skrachovanej buržoázie: čechoslovácku buržoáziu odmenili ľudáci za zradu presvedčenia, ktoré nikdy nemala.
Všeobecné zbratanie, „národná jednota“, takmer legitímna kontinuita, ktorú ponúkla Praha a potvrdila Žilina, sloboda a samostatnosť, vykrikované v primitívnych slovosledoch, lesk novej moci a nových čižiem, mátožný ošiaľ prvých dní: dokážeme to, hovorili, ukážeme svetu, čo sú Slováci, hovorili. Nebol tu nikto, iba oni, im bola prisúdená rázusovská „výhra zlatá“, pochodovali a vpochodovali do novej Európy, do Európy oceľovej a okovanej, do Európy masových vrahov. A sľubovali pokoj a poriadok – ktorý hrobár nie je zárukou pokoja a poriadku? – sľubovali blahobyt uprostred biedy a mier uprostred vraždenia a sľubovali najmä panský vek Slovákov, lebo, konečne, na Slovensku je Slovák pánom a na Slovensku po slovensky smelo hlásame. A napokon a argument všetkých argumentov: všetci sme Slováci.
Naozaj všetci?
Ešte raz použijeme onoho buržoázneho pozorovateľa, ktorý, sú benešovcom, nevynikal náklonnosťou k pokroku:
„Komunisti na Slovensku ostali verní svojim ideálom, jak voliči, tak i vedúci. Všetci sú veľmi činní proti terajšiemu režimu na Slovensku.“
Teda predsa nie všetci. Teda predsa nie celonárodné zbratanie, predsa nie totálna národná jednota. Aby bola národná jednota totálna, bolo treba komunistov vylúčiť z národa.
A tak sa aj stalo. Svätoplukov nasledovník energicky vylomil jeden prút z historického zväzku:
„S boľševikom ani so Slovákom nechceme mať nič, lebo ten nie je Slovák.“ Alebo ešte írečitejšie: „S boľševikom, čo je ten hneď Slovák, nikdy nič spoločného nechceme mať, ba vyhubím ho do posledného koreňa.“
Do posledného koreňa. Hitler hovoril v takýchto prípadoch: ausradieren; slovenská írečitosť zrejme nechráni pred brutalitou.
Ako šiel čas, scvrkal sa ľudákmi zjednotený národ ako sušená slivka. Slovenských židov vygumovali hladko a presne v ríšskych peciach; zjednotený národ platil kremačné náklady. Bolo treba vylúčiť zo zjednoteného národa tých Slovákov, ktorí mali príliš citlivé svedomie; tiež tých, ktorí boli za spoločnú vlasť Čechov a Slovákov; aj tých Slovákov v uniforme, ktorí odmietli bojovať „proti satanovi z pekla vyšlému“, proti sovietskemu ľudu; a taktiež tých, ktorí všelijako pochybovali a váhali a hrali svoje hry na všetky strany; item polonofilov a sidorovcov, a prirodzene, robotníkov, ktorí robili pre Goeringa a jedli mazľavý chlieb. Bolo treba vylúčiť zo zjednoteného národa takmer všetkých; zostala len úzka vládnúca skupina, ktorá sa medzi sebou ruvala o moc. Vnútorný rozklad slovenského ľudáctva bol taký rýchly, že bol priam očividný; vedeli o ňom jeho nepriatelia aj jeho ríšsky spojenci.
(Na počiatku roku 1943 v správe pre hlavný úrad ríšskeho vodcu SS sa nezakryte hovorí o rozklade klérofašistického režimu. Navrhuje sa tam vysídliť rušivé elementy, ostatných asimilovať, keďže „rasová podstata slovenského národa je v mnohom ako nemecká“!).
Tvár triedy a jej politické reprezentácie sa najlepšie ukáže v dňoch zlých, v dňoch nebezpečenstva. Tvár slovenskej fašistickej buržoázie bola vo chvíľach krízy odporne zbabelá. Rezký bojovník Mach sa vzdával svojich funkcií, Tiso hromžil uprostred intríg, Sokol hľadal alibi. Nebolo nikoho, kto by zadržal rozklad: „tá svojim búrením sama sa zničila“. Ani nebolo možné zadržať rozklad: v časoch krízy ukázalo sa, že ľudáctvo nemá nijaké myšlienky, nijaké mravné vedomie; že je to len krik a pažravosť. Ak na začiatku priemyselnej revolúcie bolo heslo meštiakov „enrichissez vous!“ prípadné, heslo slovenskej kontrarevolúcie: „Slováci, obohacujte sa!“ v čase proletárskych revolúcii bolo stupídne. Neponúkalo k organizácii, k práci, k rozmachu, ale len k zrýchlenej pahltnosti, k tomu, aby každý bleskovo uchmatol to, čo zostalo na stole. ZA všetkými fŕazami o historickom osude, o samostatnosti a slobode, o národnej jednote bol len doširoka roztvorený meštiacky pažerák, odhodlaný pohltiť všetko, čo sa ešte pohltiť dalo.
Akéže tam ideál, keď nám tečie do čižiem? Verný spojenec K. H. Frank píše v septembri 1944 vernému spojencovi Himmlerovi:
„Šikovnou politickou hrou by sa musela zachovať slovenská vláda (Tiso) a musela by byť pripútaná k spolupráci, avšak t. č. by sa musel každý slovenský vplyv (nárok na suverenitu) na nemecké konanie vylúčiť. Tisovi a jeho ministrom venovať úplnú dôveru, ako to, bohužiaľ, robia nemecké bratislavské úrady, by bolo celkom nemiestne a malo by ťažké následky. Nepochybujem ani na okamih, že slovenské vládne kruhy sú ochotné ku každej zrade, pokiaľ im to situácia dovolí.“
K. H. Frank mal pravdu: ľudáci boli ochotní ku každej zrade, boli ochotní predať aj svojho boha onomu satanovi, o ktorom hovoril Jozef Tiso. Nezradili len preto, že o ich zradu nikto nestál.
S pádom Bystrice vznikli pre nemeckých spojencov rozličné starosti. Pohotovstná skupina H bezpečnostnej polície musela organizovať slávnosti vďakyvzdania. Tak istý untersturmfurhrer SS Leitgreb mal zorganizovať poďakovanie obyvateľstva. A ďalej: „SS-obergruppenfuhrer Hofle už presvedčil prezidenta o nutnosti okamžite navštíviť Banskú Bystricu a prezident vyhlásil, že ochotne urobí všetko, aby sa usporiadala dôstojná manifestácia v duchu ríše. SS.obergruppenfuhrer Hofle predloží odtiaľto pri páde Banskej Bystrice Tisovi poslušné myšlienky pre prejav. Základná myšlienka je vďaka bohu a fuhrerovi za zúčtovanie s boľševickým čechoslovakizmom.“
A ešte: „Politické využitie očakávanej povznesenej nálady vo vládnych kruhoch po likvidácii banditov Banskej Bystrice sa pripravuje.“
Nevedeli žiť a pracovať, nevedeli ani umierať, umierali na bruchu, lížuc čižmy svojich spojencov. Nenašiel sa ani jeden chlap; všade len zbabelosť a strach. Ani očakávaná povznesená nálada vo vládnych kruhoch sa nedostavila. Vládne kruhy mali iné starosti: lifrovali do švajčiarskych bánk korisť z lúpeže.
A tak si slovenská fašizujúca buržoázia zaslúžila epitaf, ktorý jej venoval jeden z hrdinov ľudáctva, Sidor:
„Čo dala Slovenská republika Slovákom? Nažrať sa! To prešlo tráviacim traktom a čo z toho je, viete. Mravne nedala Slovákom nič.“
Aj keď nám neprichodí ľahko spomínať, neslobodno zabúdať na národnú hanbu. Neslobodno zabudnúť na túto garnitúru jarmočných šaľbiarov bez svedomia, bez myšlienky, bez mravného zákona; už preto nie, že pod ich čižmami vyrastali hroby. Operetnosť na jednej strane – býva to často v dejinách – sa tu snúbi s tragédiou na druhej strane. V národnej pamäti sa musí uchovať všetko, zlé i dobré, podlé i ušľachtilé. Len tak sú dejiny skutočnými dejinami, a nie okrášlenou mytológiou, len tak môžu žiť s nami a v nás. Len keď pochopíme hĺbku hanby, do ktorej uvrhol Slovensko a Slovákov klérofašizmus, pochopíme hlbšie aj tých, ktorí povstali, aby zmietli túto hanbu.
Vyhubím ho do posledného koreňa, povedal Jozef Tiso o slovenskom boľševikovi. Nepodarilo sa to napriek úprimnému úsiliu UŠB. Slovenskí komunisti boli po celý fašistickej vlády na Slovensku jedinou organizovanou politickou silou. O tom svedčia správy a záznamy abwehru, UŠB i Benešových spravodajcov, teda správy z takých miest, ktoré – mierne povediac – nemali zvláštnu náklonnosť ku komunizmu a komunistom. Zakaždým, keď sa fašistom podarilo rozbiť centrálne orgány Komunistickej strany Slovenska, zakaždým vznikali orgány nové, vznikali z vôle ľudu, z pôdy krajiny.
Treba povedať, že ani slovenskí komunisti nevlastnili pravdu, ale bojovali o ňu. V nemierne zložitých podmienkach pred začiatkom druhej svetovej a v jej prvom štádiu sa nesprávne orientovali, pokiaľ šlo o ciele, o budúcnosť. Mali už dosť meštiackych zrád, nechceli riskovať ďalšiu. Hlásali teda heslo trochu bombastické a trochu nacionálne zafarbené: Za sovietske Slovensko. Heslo sa rýchlo ujalo, zapustilo korene v masách komunistov a sympatizujúcich a aj potom, keď ilegálne vedenie zmenilo líniu, húževnate pretrvávalo až do Povstanie. Ešte na jar roku 1943 hlási spravodajská skupina blízka Šrobárovi do Londýna: „Komunisti a zemedelský proletariát pravdepodobne za slovenskú sovietsku republiku.“ V tej istej správe sa dodáva: „Dedinský ľud sympatizuje s ruským národom a s boľševikmi…“ Heslo slovanskej sovietskej republiky bolo epizódou v boji; ale epizódou príznačnou pre atmosféru na Slovensku, príznačnou najmä pre inštinktívny odklon ľudových más od buržoázie.
Každá revolúcia musí mať predovšetkým konkrétne, dosiahnuteľné a jasné ciele. Až piatemu ilegálnemu Ústrednému výboru sa podarilo formulovať takéto ciele, pokiaľ ide o postavenie Slovenska v budúcom svete. Československo ako štát dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov. Táto zásada vyplývala práve tak z leninskej národnostnej politiky, ako zo slovenskej skutočnosti, z nového národného povedomia, ako ono vzniklo v prevratných časoch koncom prvej republiky a v rokoch druhej svetovej vojny. Kto poznal z vlastnej skúsenosti Slovensko tých čias, skutočne ľudové Slovensko, a nie kaviarenských politikov, ten musel poznať aj to, že politika, ktorá by nebola založená na zásade svojbytnosti slovenského národa, by bola politika katastrofálna.
Lenže práve tu, v otázke svojbytnosti slovenského národa sa prudko zrazili dve koncepcie.
Beneš na nič nezabudol a z ničoho sa nepoučil. Nevnímal alebo nechcel vnímať prevratné zmeny vo svete. Zdalo sa mu, že búrka prehrmí a každý si zasadne na svoje teplé miesto: bo bol skutočný obsah právne kontinuity, ktorú tak zdôrazňoval. Jemu a buržoáznej emigrantskej vláde nešlo len o ústavnoprávnu kontinuitu prvej republiky, ale aj o kontinuitu sociálno-ekonomickú a politickú. Všetko je dobre tak, ako bolo; každej zmeny sa bál ako čert kríža. Ustavične ho mátala analógia s rokom 1918: všetko sa nejak uhandluje, všetko sa udiplomatizuje, jednotné a nedeliteľné panstvo buržoázie zostane nedotknuté. A pokiaľ šlo o postavenie slovenského národa, bol dokonale nepriestreľný: neuznával potrebu zvláštneho postavenia Slovákov, lebo neuznával Slovákov ako národ. Existuje jediný národ, suverénny národ československý; a Beneš je jeho prorok. Voči Slovensku vystupuje Beneš a londýnska emigrácia v role záchrancu pred trestom: „Len ten fakt, že sme tu od počiatku udržali kontinuitu jednotnej predmníchovskej republiky a že ako Čechoslováci držíme nekompromisne predmníchovský režim, zachránil Slovensko a Slovákov, aby neboli na konci vojny považovaní za porazený národ.“
Z takej vysokej súdnej stolice hovorí prezident, ktorý spolupôsobil pri zrade na vlastnom ľude, ktorý podpísal výrok o samovražde národov republiky a potom ich opustil; tento sluha veľkoburžoázie bol malomeštiak až do kostnej drene.
Predstavy buržoázie, ktorú tak dokonale stelesňoval Beneš a londýnska emigrantská vláda, boli beznádejne zastarané – ako ona sama. V najkrajnejšom prípade sa pripúšťali nevyhnutné zmeny fasády; obsah, t. j. vláda buržoázie, mal byť zachovaný a to pokiaľ možno v tvrdšej podobe ako za prvej republiky. Nepestovali zvlášť myšlienku ozbrojeného vystúpenia proti fašizmu. Keďže videli príklad národov Juhoslávie, vedeli si domyslieť, že každé ozbrojené vystúpenie proti fašizmu nesie vo svojom lone možnosť revolučných zmien. Republika sa mala obnoviť akýmsi prevratom. Takto vidí obnovenie Československa Šrobárova skupiny v roku 1943:
„Po citeľnej porážke nemeckých armád na východe a po ich nastávajúcom ústupe nastanú vzbury v štátoch strednej Európy. Týchto otrasov nebude ušetrené ani Slovensko. Nahromadený hnev a nenávisť sa snažia pomstiť. Dôjde k osobným vyúčtovaniam s vinníkmi a snáď i k vraždám a revoltám. Aby sa tento nesmierny chaos nerozšíril po celom našom území a nebola ohrozená bezpečnosť životov a majetku súkromného a štátneho, bude nutné zriadiť po páde býv. štátnej moci novú československú štátnu autoritu na Slovensku, a to hneď v prvých hodinách.“
A londýnska ozvena: „Soudíme, že hned v první den převratu by byl patrně jmenován vládou zemský president a zemský vojenský velitel . . . „
Treba si dobre zapamätať tieto plány buržoázie. Treba dobre vedieť, ako znovu chcela uchvátiť korisť bez rizika a hanby, ako chcela znovu vládnuť tvrdo a neobmedzene a takmer kolonialisticky. Naozaj na nič nezabudli a nič sa nenaučili. V dokumentoch, ktoré súvisia s Benešom a s londýnskou emigrantskou vládou a rozumie sa, aj s jeho spravodajskými skupinami doma, nehovorí sa skoro nič o boji, o západe: vždy sa hovorí o moci. Paradesantná brigáda? Ale, áno. Lenže mala byť prešpikovaná londýnskymi dôstojníkmi a mala obsadiť – Zakarpatskú Ukrajinu. Na pleciach paradesantnej brigády mal sedieť guvernér či správa alebo, ako sa to úradne volalo, „osobitý zmocnenec“ londýnskej vlády Neměc, aj vojenský veliteľ generál Hasal, aj londýnski spravodajskí dôstojníci: chýbal iba ľud, ktorému chceli vládnuť: prevrat sa nekonal.
Nekonal sa ani benešovsko-šrobárovský prevrat na Slovensku. Museli sme sa zaobísť bez takých zariadení, ako bol plánovaný Zemský národný výbor, zemský prezident a zemský vojenský veliteľ. Slovenský ľud, vedený komunistami, povstal, aby bojoval proti fašizmu, aby bojoval o novú podobu Československej republiky. Ozbrojený boj slovenské ľudu „svojimi okolnosťami podobný boju v Juhoslávii . . . “ – tak ho označil už na začiatku ozbrojeného vystúpenia K. Gottwald v liste Molotovovi – zamietol pôvodné plány benešovcov, vniesol nové prvky do vzťahu dvoch bratských národov a viac – predznačil v mnohom aj sociálno-ekonomický a politický vývin novej Československej republiky.
To sa veru nemalo stať. „Ukázalo sa, že je to iná akcia, o akej sníval Beneš a Ingr,“ hovorí jeden z vodcov Povstania, muž, ktorý uchovával staré ideály a odhaľoval potrebné myšlienky, chlap a komunista G. Husák. A iný, naoko mäkký, ale v podstate nepoddajný, až tvrdohlavo dôverujúci svojmu presvedčeniu, básnik Laco Novomeský píše v spomienkach na svoju londýnsku misiu: „Najväčšie prekvapenie, až zmätok vyvolalo Slovenské národné povstanie v kruhoch československej emigrácie v Londýne . . . Zlé bolo, že tieto elementy prijímali a autoritatívne rozširovali najrozmanitejšie kombinácie o politickom zmysle povstania. Kombinácie fantastické i nehorázne, v ktorých stupeň idiotizmu sa dal merať tým sklamaním, ktoré predstavám ich rozširovateľov o obnovení republiky a ich uzučkým cieľom v nej pripravovalo povstanie.“
Taký krásny plán prevratu! A tu zrazu vzniklo čosi nepochopiteľné, ľudové ozbrojené hnutie, ktoré viedli komunisti! Aká zlá hra! A čo bolo ešte horšie, bolo treba robiť k tejto zlej hre peknú tvár; keďže nebolo možno vymazať skutočnosť ľudového povstania, bolo treba si ho prisvojiť. A Beneš nemeškal. Už 2. septembra 1944 hlási londýnske MNO generálovi Píkovi prezidentov odkaz: „Jsme společně s vládou v soustavném a stálem kontaktu s politickým a vojenským vedením slovenským po celou řadu měsíců. Vojenská akce na Slovensku byla soustavně a podorbně připravována slovenským vojenským vedením a MNO v Londýne . . .“
Všetky reakcie, všetky odkazy a posolstvá londýnskej buržoáznej emigrácie sú takéhoto charakteru; zatajujú skutočnosť ľudového povstania, predstavujú svet revolučnú vojnu ako buržoázny vojenský prevrat. Všetci, ktorí zblízka vidia slovenskú skutočnosť tých čias – a Beneš sa chváli, že vidí takrečeno do slovenskej kuchyne – všetci, priatelia, ba aj nepriatelia vedia, o čo ide. General SS Berger, ktorý v prvých dňoch viedol operácie proti Povstaniu, hlási Himmlerovi: „Ríšsky vodca! Vojna, ktorú tu teraz vedieme, je politická vojna, revolučná vojna!“
Generál SS vytušil jadro veci: viedol zvláštnu, vojnu proti ľudu, vojnu proti revolúcii. Beneš tvrdohlavo nechcel a a vlastne ani nesmel priznať povstaleckej skutočnosti jej revolučné kvality. V tej chvíli, v ktorej by to bol priznal, stratil by tvár: kráľ bol nahý a všetci by to boli videli. A tak sa sústredil na to, aby klamal svet, aby intrigoval, aby bojoval o moc uprostred nerovného a neľútostného boja proti fašizmu, aby si za skutočnú krv kupoval iluzórne diplomatické víťazstvá, aby znejasňoval jasné, aby spomaľoval veci tam, kde bolo treba konať rýchlo. Kontinuita, totiž on a vláda buržoázie. Načo revolučná vojna? Načo Slovenská národná rada? „To pravé Slovensko spojilo se hned r. 1939 s námi, aby v duchu tradice z r. 1918 pomáhalo obnovovat a osvobozovat republiku,“ hovoril v známom prejave z 8. septembra. To benešovské „pravé Slovensko“ malo len jednu chybu: neexistovalo. Šrobár, dezignovaný zemský prezident, nevydržal konfrontáciu so skutočnosťou a podriadil sa Slovenskej národnej rade; naŕodnych socialistov akosi nebolo; pravicoví sociálni demokrati boli bez významu a vyradení z politickej práce. A tak sa Benešova „pravé Slovensko“ scvrklo na niekoľko Ingrových spravodajských dôstojníkov, ktorí pôsobili kolísavé vojenské vedenie.
Skutočne Slovensko viedlo všeľudovú vojnu na život a na smrť, vojnu nielen proti fašizmu, ale aj za novú podobu svojej národnej existencie v novom Československu. Aké galaxie vzdialeností boli medzi Benešovým „pravým Slovenskom“ a Slovenskom ozajstným! Ako zaslepene zotrvávala benešovská buržoázia na svojom historickom omyle či lži!
Ale jej dni už boli spočítané: začali sa počítať v Slovenskom národnom povstaní.
G. Husák vo svojom svedectvo o Slovenskom národnom povstaní píše: „V rámci antifašistického československého tábora vystúpil vnútorný rozpor medzi silami buržoázie, predstavovanými predovšetkým londýnskou vládou, a silami pracujúceho ľudu doma, predstavovanými KSS a SNR, so všetkou ostrosťou a silou.“
Nie je to len slovo náruživé účastníka udalostí, ale aj slovo presného a prísneho historika. Tá „ostrosť a sila“, to bola ostrosť a sila triedneho boja, to bola ostrosť a sila revolučného zápasu. Do tohoto boja vrhla KSS a jej spojenci všetko nové: slovenský politický orgán SNR, ľudovú moc, zosobnenú v národných výboroch, spojenú stranu robotníckej triedy, jednotné odbory, revolučnú mládež. A kde sa tá sila oprela, tam sa náš svet pohol. Všetko, čo sa zrodilo v ilegalite a v ozbrojenom vystúpení, vyrástlo práve tak z organizácie ako zo spontánnej vôle ľudu. A všetko žije ďalej s nami: to nie je odkaz, to je nepretržitá niť života.
***
Revolúcia potrebuje ozbrojenú moc; bez ozbrojenej moci je každá revolúcia len frázou a hazardérstvom. Vedúci činitelia antifašistického odboja mali v tomto zmysle dve možnosti: alebo ozbrojiť ľud, alebo získať armádu.
***
V povstaní sa stretli všetky zložky, v ktorých sa vtedy i neskoršie, v oslobodenej republike, budovala ozbrojená moc ľudu: partizáni, povstaleckí vojaci paradesatnej brigády a leteckého pluku. Nie bez ťažkostí, s mnohými vnútornými spormi – inakšie to ani nemohlo byť pri takých rozličných triednych a sociálnych východiskách – začal sa predsa v Povstaní rodiť predobraz ľudovej armády a iných ozbrojovacích zložiek.
Komunisti, pravdaže, neboli jediní antifašisti. Slovenský antifašistický front, či presnejšie antifašistický front na Slovensku, bol široký, mnohovrstevný, oddelený triednymi, sociálnymi a politickými východiskami i cieľmi. Obraz, ktorý poskytoval slovenský meštiacky antifašistický tábor bol pestrý ako radvanský jarmok. Bola tu už spomínaná čechoslovácka skupina okolo Šrobára, trvajúca spolu s Benešom na kontinuite a tradíciách z roku 1918; boli tu praví sociálni demokrati okolo Kapinaja a Filu, ktorí boli za tuhú centralizáciu a tvrdú vládu a taktiež za československý suverénny národ; bola tu luteránska oligarchia okolo Ursínyho, ktorá prvej republiky statočne kupovala majetky za duchovné národno-obrodenecké tradície svetské majetky; bola tu mladá inteligencia, vychovaná v československých školách a masarykovských ideáloch; boli tu skupiny, skupinky a jednotlivci, národohospodári a diplomati, amatérski a profesionálni spravodajcovia, každý s osobitými ambíciami, náklonnosťou i alergiami.
Bolo sa treba oddeliť od tých, ktorých príliš viedla triedna zaslepenosť; ale najmä bolo treba hľadať spojencov. Ani komunisti ani robotnícka trieda nestačili sami na taký ďalekosiahly historický čin, akým sa malo stať ozbrojené povstanie. Bolo sa treba predrať k pozíciám, ktoré držalo antifašistické meštianstvo v hospodárstve, v administratíve a v armáde: to je pravý historický zmysel Vianočnej dohody, dočasného, účelového spojenectva robotníckej triedy a antifašistickej národnej buržoázie.
Rozkolísanosť antifašistického meštiactva, určovaná jeho rozporným triednym zástojom v revolúcii, sa premietala aj v jednotlivých charakteroch aj v celkovom charaktere politickej a vojenskej práce. Vojenské vedenie viedlo vojnu bojazlivo. Golian vari nikdy neveril vo vojenský úspech povstania. Keď sa 5. decembra vrátil Ferjenčík z Mosky, povedal mu: „Mikuláš, ruksak si ani nerozbaľuj.“ Jednou nohou v boji, druhou na úteku. Bojovali bojazlivo: ale zomierali statočne.
***
Ani to nie je len dôkaz, len tradícia; je to priama náväznosť, pokračovanie, život.
***
Spojenectvo trvalo, pokiaľ tu bol spoločný nepriateľ.
Bolo to spojenectvo v ustavičnom spore, ale osvedčilo sa v Povstaní i v prvých mesiacoch po oslobodení. Osvedčilo sa najmä dolu, v miestnych a okresných podmienkach; na vedúcich postoch politických i vojenských bola tvár buržoázie nestála a rozporná. Chcela zmenu a spolupôsobila pri jej príchode; ale chcela len takú zmenu, ktorá by nenarušovala triednu štruktúru, ktorá by nesiahla na podstatu jej triednych výsad.
Povstalecké národné výbory a povstalecká SNR žijú ďalej nie ako tradícia, ale ako živé zrkadlo onoho spojenectva.
***
Tak teda uprostred najúkrutnejšej vojny všetkých čias uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin: dovŕšil svoju národne-demokratickú revolúciu a začlenil sa medzi pokrokové národy sveta.
Nemám rád historické analógie; zvádzajú k ľahtikárstvu. Ale štúrovci neboli pre Povstanie historickou analógiou; boli živou vodou, každodennou potrebou. Národ inštinktívne zacítil, že sa tu završuje veľká historická práca, že po mnohých dejinných zvratoch a zákľukách sa uskutočňuje najpokrokovejšia z pôvodných štúrovských koncepcií, totiž, ľudové, sociálne spravodlivé Slovensko.
„Sami sebe sme boli dlžní týmto aktom,“ hovorí L. Novomeský o Povstaní. Bol to ak historickej očisty. (Povstanie) „dalo svetu na vedomie našu novú históriu. Nám zas dalo nové historické povedomie . . . Slovenský národný záujem – podtrhuje povstanie v našom historickom vedomí – rieši sa v boji za pokrok, demokraciu, po boku revolúcií, za socializmus.“
Naozaj: čím by sme boli bez tohoto nového historického povedomia? Čím by sme boli bez tohto povedomia, ktoré sa nedotýka len nás, ale aj najužších vzťahov k bratskému českému národu, k novej podobe Československa; aj širších vzťahov k antifašistickému táboru, k pokroku, k socializmu. „Slovenský ľud“, napísal G. Husák vo svojom už citovanom Svedectve, „prispel k svojej a našej slobode čestným dielom. V boji proti fašizmu – povedané biblickou parafrázou – nijako nebol najmenší medzi európskymi národmi.“
Sme hrdí na historický čin Povstania. Sme hrdí na to, že komunisti stáli na čele mocného všeľudového pohybu, na oddanú bezúhonnosť vedenia i tisícov okresných a miestnych pracovníkov, na obetavosť, ktorej jedinou odmenou bolo vítažstvo spravodlivej veci. Spomíname na mŕtvych, žijeme s živými. Nezabúdame na partizánskych veliteľov a desaťtisíce partizánov, na spáleniská, na masové hroby, na umučených, na povstaleckých vojakov, na študentov, na mládež, na celý antifašistický front. A nemôžeme zabudnúť na sovietskych priateľov a spolubojovníkov: Veľký národný historický čin sa mohol podariť len preto, lebo na východe neboli už len ruskí bratia, ale aj a najmä nová, sovietska revolučná moc.
Nekúpili sme si lacno moderné vedomie historicity, tým lepšie pre nás. Keďže sme nič nedostali zadarmo, všetko žije s nami.
Vladimír Mináč, esej Povstanie, 1973
ŠTÚDIA:
Predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč – účasť v SNP a väzeň v nemeckých koncentrákoch
– reflexia literárneho diela v kontexte protifašistického odboja
„…ja ten koncentrák nemôžem spomínať, proste, nestrovil som ho. Vždy som sa vyhýbal myslieť naň, aby som si zachoval nejakú ľudskú komoditu, nejakú ľudskú spôsobnosť… Neviem, čo je lepšie: či vykričať všetko a zbaviť sa mory, alebo vzdialiť sa od nej silou vôle alebo silou srdca, silou pochopenia a porozumenia. … Ak je nejaká úloha literatúry, ak vôbec je nejaká úloha literatúry, tak je v tom, že je to nejaká bludička, ktorá vedie k porozumeniu. Inak sa všetci dohryzieme.“
Vladimír Mináč
Abstrakt: Vladimír Mináč sa stal ako ľavičiar a antifašista aktívnym svedkom Slovenského národného povstania, ale aj krutých skúseností z koncentračných táborov v Mauthausene a Dachau, kde bol internovaný. Tematike Slovenského národného povstania a krutých skúseností slovenského spisovateľa, esejistu a predsedu Matice slovenskej z koncentračných táborov – kde iba o vlas unikol smrti – sa venovali v rámci zborníka Clementis & Mináč: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? niekoľkí autori, ktorí už zosumarizovali vybádané informácie.[1] Predložený príspevok je kompiláciou a sumarizáciou už vybádaných informácií do uceleného tematického príspevku vytvoreného pri príležitosti 80. výročia SNP a následne doplneného aj o priame ukážky z literárneho diela Vladimíra Mináča.
Kľúčové slová: Vladimír Mináč, Slovenské národné povstanie, koncentračné tábory, dejiny slovenskej literatúry, povojnová slovenská literatúra, Smrť chodí po horách, Živí a mŕtvi
***
Na úvod treba povedať, že autor tohto textu si netrúfa razantne zhodnotiť alebo byť sudcom rozsiahleho a náročného intelektuála ako je Vladimír Mináč. Predložený text bude iba skromnou snahou o nahliadnutie do parciálnej časti celého rozsiahleho diela, ktoré je nutné čítať vo vzájomných súvislostiach. Ak spojíme heslá Vladimír Mináč a Slovenské národné povstanie, vynorí sa nám predovšetkým jeho biografia (aktívna účasť v SNP a z nej vyplývajúce skúsenosti pretavené do tvorby), jeho literárne diela Smrť chodí po horách [2] a Generácia [3] a do tretice filmové spracovanie týchto literárnych diel.
VLADIMÍR MINÁČ V SLOVENSKOM NÁRODNOM POVSTANÍ
A V KONCENTRAČNÝCH TÁBOROCH
Július Noge v knihe Prozaik Vladimír Mináč zdôrazňuje, že VOJNA a POVSTANIE sú nepochybne najväčším zážitkom Vladimíra Mináča i jeho generácie. Noge zdôrazňuje, že Mináčova cesta do literatúry viedla cez vlastné vnútro, osobnú skúsenosť.[4] Úvodom treba zosumarizovať fakty a roztrieštené informácie z Mináčovho pôsobenia v SNP. Syn V. Mináč spomína, že sa do SNP zapojil už ako 22-ročný.[5] Marián Gešper píše, že ešte pred nastúpením do povstaleckých bojov sa naučil narábať s puškou.[6] V roku 1944 vstúpil do Československej armády v úseku Sinec a prešiel k partizánom.[7] Mináč sa nestotožňoval s ideológiou tzv. Slovenského štátu na základe luteránskej výchovy a taktiež sa stotožnil s tým, že k SNP sa pridal aj jeho rodný kraj. Istý čas sám bránil Klenovec, keď prišli cez Dielik a obsadili Tisovec a Hnúšťu. Následne sa stiahli na Antalku. Mináča však ktosi udal a dostal sa do rúk nacistov. Ak pripustíme, že postava románu Živí a mŕtvi má autobiografické črty, možno si všimnúť, že tu Mináč zdôrazňuje otázku zodpovednosti za druhých, za celú vlasť v kontexte SNP („všetci cítili tie pohľady, ktoré zaväzovali, trochu ich to vedomie ťažilo, ale boli naň hrdí… pocítil zodpovednosť za mnohých, za všetkých, za celú vlasť; nebolo to nejaké abstraktné vedomie, bol to veľmi skutočný, skoro telesný pocit blízkosti k všetkým ohrozovaným“[8]), ale aj beznádejné situácie prehier po ústupe a vnútorné prežívanie postáv počas ústupu („už to nebola čata, družina… v ňom už nebol ten pocit hrdosti, ktorý vznikol z istoty, že robí dobrú a užitočnú prácu: všetko sa kamsi zrazu prepadlo, predalo sa mäkko, bez nárazu, bez príčiny…“[9]).
Gešper píše: „V decembri 1944 ho zajali nemecké jednotky, údajne „kvôli mladíckej frajerine“. Vraj si nedopatrením postrelil revolverom nohu a Nemci ho zobrali na Silvestra raneného, keď sa skrýval v rodnom Klenovci. Aj tu je niečo nedopovedané, keďže o nasledujúcich udalostiach zaťato a chlapsky mlčal.“ [10] Historik k tomu píše: „Nejaký čas na to si pri hlúpej mladíckej nerozvážnosti prestrelil nohu, kamarát ho zniesol na chrbte do Klenovca. Na Silvestra však obec obkľúčil pluk SS a Mináč padol do zajatia. Cez Hnúšťu, Banskú Bystricu a Nitru ho následne internovali v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau.“[11]Koncentračné tábory opisuje v diele Smrť chodí po horách, a aj keď spisovateľ povedal, že ide o fikciu, možno predpokladať, že časti sú inšpirované zažitou skutočnosťou. V piatej kapitole Smrť chodí po horách opisuje zajatie ako smútok chyteného zbojníka a následne sa zamýšľa nad byrokratickými ceremóniami pri legitimizovaní pochytaných:
„Smiešne! Smiešni ľudia títo Nemci! Načo to robia? Kto im uverí, že zastupujú nejaké právo, načo tieto ceremónie? Či je zmysel pre byrokraciu a pre právny postup u týchto moderných otrokárov a otrokov taký mocný, že sa ním musíš správať aj pri vraždení?“[12]
V knihe nasledujú opisy väzenia, prevoz do koncentračného tábora. V tejto pasáži Mináč píše:
„Vedľa hákových krížov gardistický dvojkríž. To je najväčšia škvrna, ktorá kedy sprznila slovenskú zem. To je najstrašnejšia vina slovenských ľudí na slovenskom ľude. To, že slovenskí ľudia podali ruky nemeckým žoldnierom a stali sa tak sami žoldniermi. … To, že dvojkríž a hákový kríž boli vedľa seba.“[13]
Viezlo sa 30 ľudí z Klenovca spolu s Mináčovým otcom, matkou a 11-ročnou sestrou (otca, matku a sestru však pustili, prihovoril sa riadiaci pracovník Baťovej fabriky). Z Nitry ho viezli do Mauthausenu, avšak po ceste sa „zastavili“ pri Kremničke, „no pec bola plná a taktiež si „…v ten deň si už odstrieľali svoje,“ spomínal na kruté chvíle Mináč.[14]
Bližšie situáciu opisuje aj Eduard Chmelár:
„Opretý čelom k múru a so zviazanými rukami za chrbtom počúval, ako nemeckí okupanti odrátavali každého druhého, ktorého zastrelili. …transportovali ho do koncentračného tábora Mauthausen. O tejto skúsenosti hovoril veľmi málo. Najviac porozprával svojmu dlhoročnému priateľovi, spisovateľovi Petrovi Holkovi. …istý čas pálil mŕtve telá v peci, v pozostatkoch ľudí nahádzaných na kopu neraz spoznával známych i blízkych, nevedel v sebe spracovať toľké ľudské poníženie a do konca života sa nezbavil tejto nočnej mory. Potom nosil podvyživený a chorý z blízkeho kameňolomu ťažké 50-kilogramové balvany po strmom schodisku, ktoré dostalo prezývku „schody smrti“. … Bolo ich 186. Ak niekto spadol, buď ho zastrelili alebo so sebou strhol ďalších pod ním. Niekoľko mesiacov sa celý jeho život koncentroval na to, aby sa sústredil, ako správne klásť nohy pred seba a nestratiť rovnováhu. Nič viac. V Mauthausene zavraždili stotisíc ľudí, ale Mináč prežil. Jeho mama ho po návrate niekoľko mesiacov dávala dokopy.“ [15]
V knihe Smrť chodí po horách píše:
„Druhá noc vo vlaku a ráno sa prebúdzajú na malej tichej staničke, na jej priečelí je biela tabuľa s desiatimi čiernymi písmenami: MAUTHAUSEN. Spočiatku nechápali tragický význam týchto desiatich písmen. Videli len malé, vzorné čisté rakúske mestečko, vydláždené ulice, pekné domčeky a dlhý zástup žien pred mliekárňou… A až potom začali chápať. Potom, keď sa za nimi zatvorila brána vnútorného tábora…“[16]
Mináč tu píše, že Mauthausen je rozdelený na dve časti vysokým, lomeným múrom, jedna je oddelená radmi ostnatých drôtov. Je tam aj futbalové ihrisko, na ktorom nikto nikdy nehral. Vnútornú časť tvorí trakt blokov s kúpeľňou, kuchyňou, krematóriom a obytnými blokmi, vzadu je karanténa. Vnútro tábora opisuje ako belasú farbu miešanú s biedou a klopaním drevákov. Mináč opisuje nemeckú presnosť pri vstupnej prehliadke v koncentračnom tábore. Autobiografická postava Peter Lotár dostal číslo 123.602. Následne opisuje krutosti koncentračného tábora, dehumanizáciu. Sám Mináč sa vyjadril nasledovne:
„Nikdy som sa nedotkol takých spomienok, ktoré by ma mohli viesť k nenávisti. Vždy som sa strážil; aj za to som sa zrejme strážil spomínať na všetko, čo súviselo s koncentračným táborom, aby som neupadol do nenávisti. Neviem, čo je lepšie: či vykričať všetko a zbaviť sa mory, alebo vzdialiť sa od nej silou vôle alebo silou srdca, silou pochopenia a porozumenia. Každý ľudský čin sa dá napokon pochopiť, ak je človek dosť ochotný porozumieť mu. K takémuto porozumeniu ma ani tak neviedlo čítanie Tolstého ako čítanie Dostojevského. Je to zaujímavé, lebo Tolstoj to priamo vindikoval od čitateľa, aby bol milosrdný, aby bol ponížený, aby bol pokorný voči svetu, aby vnímal toho druhého a porozumel mu. Dostojevskij to priamo nežiadal, ale textom človeka nejako presvietil, lebo on sám porozumel poníženým a urazeným, biednym sveta, ukrivdeným, porozumel aj bezpráviu a zločinu. Ak je nejaká úloha literatúry, ak vôbec je nejaká úloha literatúry, tak je v tom, že je to nejaká bludička, ktorá vedie k porozumeniu. Inak sa všetci dohryzieme.“[17]
Filozofuje aj v beletrii: „Nie každý má príležitosť nazrieť na samé dno. Nie každý môže vidieť človeka v sebe nahého. Nie každý môže vidieť v úplnej nahote seba samého. Nie je to veselý pohľad. Vidieť ako sa na ľuďoch tratí náter civilizácie a zjavuje sa hrozný človek z kamennej doby. … Smrť nie je nič strašného. Smrť je len koniec cesty. Koniec utrpenia. Koniec bôľu a smútku. A koniec nádejí.“ [18] Tak začína opis presunu do Dachau.
Druhým zastavením na Mináčovej ceste smrti bol Dachau:
„Bol úplne vyčerpaný, pamätal si len, že stáli v dobytčáku nalepení jeden na druhom bez vody, bez jedla, bez akýchkoľvek základných potrieb. Došlo tam k niekoľkým prípadom ľudožrútstva na ľuďoch, ktorí už nevládali a odpadli. V Dachau sa zhromažďovala antifašistická elita. Bol tu väznený publicista Ferdinand Peroutka, maliar a spisovateľ Josef Čapek, kardinál Josef Beran, ale aj guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš či spoluzakladateľ Československa a významný sociálnodemokratický politik Ivan Markovič, ktorý neskôr zahynul v Buchenwalde. Tu sa dožil aj konca vojny.“ [19]
Mináč v diele Smrť chodí po horách píše: „Po Mauthausene, po hrozných troch dňoch a troch nociach v transporte, bola dachauská karanténa ako veľký oddych. Aj tu ľudia umierali. Každé ráno hrkotala kára za blokmi a každé ráno hádzali do nej vyschnuté mŕtvoly. Každý deň umrelo niekoľko ľudí na bloku. Ale tu umierali ľudia len od hladu. Tu ľudí zabíjal len hlad. … Všade bolo čisto a nebol tu ten neznesiteľný zápach ako v Mauthausene.“[20]
Následne opisuje pobyt v Dachau, spriatelenie sa s istým Francúzom Raymondom zapleteným do špionáže (zastrelia ho pred koncom vojny) a únik z koncentračného tábora do Mníchov a Álp. Pavol Matejovič pripomína, že záverečná kapitola, ktorá sa odohráva v Alpách má až sentimentálny, hymnicko-patetický nádych, ako akási modlitba za mier[21]:
„Vypočuj a ochráň nás, Veľký a Všemohúci. … Nechceme vojnu. Nenávidíme nenávisť. Chceme mier“.[22]
***
Mináčove skúseností z SNP a koncentračných táborov viedli mladého spisovateľa do redakcie odbojárskych novín Obrana ľudu, ako aj do KSČ. Stal sa tiež členom Ústredného výboru Zväzu československých novinárov a členom výboru Zväzu slovenských novinárov. Po hrôzach koncentráku mu namiesto uznania, že takúto hrôzu vôbec prežil, hrozilo obvinenie z buržoázneho nacionalizmu, čo bola hanlivá nálepka pre slovenských vlasteneckých ľavičiarov. Dokladá to aj literárny historik Pavel Matejovič:
„V marci roku 1951 bol obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu aj samotný Mináč a spolu s ním Dominik Tatarka, Michal Chorváth a Alexander Matuška. Nenávistná kampaň sa spustila najmä proti Mináčovi a Tatarkovi… mali nakoniec šťastie, k súdnemu procesu neprišlo a obvinenia boli označené za neopodstatnené. Mináča toto vykonštruované obvinenie poznačilo na celý život.“ [23]
Aj z tohto dôvodu vznikol názov zborníka „Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“. Chmelár dodáva, že „mladí sfanatizovaní zväzáci ho na stavbe priehrady obkolesili, hádzali do neho blato a prinútili ho, aby urobil „sebakritiku“, mladý spisovateľ po druhýkrát pocítil, ako sa mu okolo hrdla zaťahuje slučka. A vtedy si povedal, že už viac nechce byť hrdinom a potrebuje iba prežiť.“[24]
Mináčova spisovateľská kariéra sa nezaobišla bez problémov. Už jeho debutová kniha sa stala po dvoch rokoch predmetom kritiky. Známy je referát Júliusa Šefránka Proti buržoáznemu nacionalizmu v slovenskej literatúre, ale aj ešte radikálnejší protidavistický komplot Juraja Špitzera s názvom Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu: za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry.[25] Štefan Drug dodáva: „Šefránkovým referátom na aktíve spisovateľov-komunistov sa ťaženie proti vybraným davistom neskončilo. O ich „zločinnej“ činnosti museli byť informovaní aj ostatní spisovatelia. Stalo sa tak o šesť týždňov na plenárke všetkých členov spisovateľského Zväzu – 15. mája 1951. Oveľa dlhší a najmä tvrdší referát predniesol pracovník Šefránkovho oddelenia Juraj Špitzer, pričom ho v skutočnosti len dramatizoval. Už názov znel hrozivejšie: Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry. Primerane tomu klasifikoval najmä Novomeského a Clementisa.“[26]
Parenička vybádal[27], že dôvody prečo bol Mináč obviňovaný bol nesúlad s oficiálnou koncepciou socialistického realizmu, resp. konkrétni kritici mu vyčítali biologické, psychologické a existencialistické atribúty v debutovom diele Smrť chodí po horách. Mináč dielo odmietol prepracovať a ideologizovať. Kým Novomeský, Husák, Okáli, Horváth a ďalší boli obvinení, Clementis dokonca popravený, Mináča a Matušku obvinenie obišlo. Podľa Pareničku Mináč čiastočne upravil aj svoju tvorbu aby „prežil“ ťažkú dobu. [28] Mináčovi sa teda päťdesiate roky podarilo prežiť. Zastával neskôr funkciu vedúceho tajomníka Zväzu československých spisovateľov, šéfredaktora Kultúrneho života a po uvoľnení v roku 1956 dokonca šéfredaktora Slovenských pohľadov, v ktorých bol paradoxne koncom štyridsiatych rokov tvrdo kritizovaný. Podľa knihy V košeli zo žihľavy stratil svoju legitimáciu stratil, keď mu ju omylom odviezli do Izraela.[29] Do KSČ vstúpil opäť až v roku 1953.
***
Parenička zaraďuje Mináča medzi najmladších, najznámejších a najčítanejších autorov povojnovej spisovateľskej garnitúry spolu s Jilemnickým, Kráľom, Bednárom, Mňačkom a Jašíkom. Mináč písal prózu od roku 1947 do roku 1964, neskôr sa venoval esejistike.[30]
SMRŤ CHODÍ PO HORÁCH
Vladimír Mináč započal svoju spisovateľskú kariéru práve prostredníctvom tematiky Slovenského národného povstania dielom Smrť chodí po horách, ktoré napísal tri roky po vojne. Historik píše, že „k písaniu sa dostal viac menej náhodou, v čase keď pracoval v redakcii denníka Obrana ľudu a ako uvádza v pamätiach „mal po ruke písací stroj“, práve vtedy vypísali súťaž o prózu z Povstania, ráno si vždy prisadol za stroj a napísal svoje tri – štyri strany. Tak vznikla Smrť chodí po horách. Po dopísaní mal román 300 strán, čo sa Mináčovi zdalo veľa a do súťaže odovzdal druhú polovicu. Tú spolu s Petrom Jilemnickým vyhral. Objavil sa tak na Slovensku obrovský literárny talent a aj na naliehanie okolia, že nadanie treba rozvíjať, pokračoval v tvorbe.“[31]
Mináčov debut je podľa Matejoviča autobiografický, ale aj ovplyvnený Hemingwayovým dielom Komu zvonia do hrobu, špeciálne postavou Roberta Jordana, pričom v ňom manifestuje protivojnové, protifašistické postoje a vyzdvihuje ľudskú odvahu v hraničných situáciách konfrontácie človeka so smrťou (dramatickosť sa prelína s biologickým strachom). [32]
Ukážka z diela: „Tu myslí každý len na to, ako treba robiť, aby človek žil (…) Smejem sa celej filozofii, smejem sa tým umelým stavbám, smejem sa ideálom a politickým koncepciám, smejem sa všetkému, čo vymysleli a vytvorili ľudia, aby zakryli svoju nahotu (…) Pretože celá filozofia, všetko vedenie ľudstva, všetko, čo ľudia vymysleli a vytvorili, scvrklo sa mi na tri písmená: ŽIŤ.“[33]
Matejovič dielo označuje za najlepšiu prózu nepoznačenú literárnym schematizmom. Sám Mináč o knihe napísal, že ju má zo všetkých svojich kníh najradšej. Literárny vedec Pavol Parenička dielo opisuje nasledovne:
„Po poviedkových prvotinách Vladimír Mináč knižne debutoval románom s vojnovou a povstaleckou tematikou Smrť chodí po horách roku 1948. Inšpiroval sa vojnovým románom svetoznámeho a svojho obľúbeného amerického spisovateľa Ernesta Hamingwaya Zbohom zbraniam z roku 1929. Ako priamy účastník Povstania a väzeň koncentračných táborov Vladimír Mináč, ktorý v odboji preukázal nesmiernu občiansku statočnosť, aj sám sa pozeral do očí smrti, presvedčivo zobrazil zápas človeka v boji proti fašizmu na hrane vlastného prežitia. Hrdinovia románu bratia Ján a Peter Lotárovci sú účastníci odboja, pričom prvý prešiel povstaleckými a partizánskymi bojmi, druhý peklom nacistických koncentračných táborov. Nestáva sa príliš často, aby románová prvotina vyhrávala literárne súťaže, ale v Mináčovom prípade sa tak udialo. Jeho prozaický debut Smrť chodí po horách bol v čase nastupujúceho, ale ešte vajatajúceho totalitného režimu najoceňovanejšou knihou spoločne s Jilemnického románom Kronika pri 4. výročí osláv Slovenského národného povstania v auguste 1948. Ale už o malú chvíľu bolo všetko inak a naopak, aleže úplne sa zvrtla situácia, doslova hore nohami.“ [34]
Mináč v diele opisuje aj samotný odľudštený „život“ v koncentračných táboroch nasledovne:
„Pomaly si navykali na život v karanténe. Je zvláštne, na čo všetko si človek zvykne. Na spánok sediačky. Na to, že sa musí vstávať o štvrtej ráno a štyri hodiny stáť takmer nahý a bosý v snehu a na mraze. Zvykne si na smrad, ktorý stále dýcha a na smrad, ktorý musí jesť. Zvykne si na kostry a umrlčie lebky, odené v bielo-modro pruhovaných uniformách. Zvykne si na Poliakov z vedľajšej izby, ktorí si vyklepali z cínových lyžíc nožíky a oškrabujú nimi nahnilé konské kosti. Zvykne si na to, že sa nemá čím a v čom umyť. Zvykne si na veľkú, smrdiacu jamu, rovno pred dverami bloku, ktorú stále obliehajú postihnutí úplavicou. Zvykne si na smrť, ktorá každodenne prichádza. Zvykne si na biedne, maličké mŕtvoly, vystreté každodenne hneď za blokom. Zvykne si na údery a na bitku. Len na dve veci sa nedá zvyknúť. Na hlad. Na Willyho…[35].“ [36]
Román vyšiel v českom, maďarskom a ukrajinskom preklade, no a v roku 1979 vznikol rovnomenný film v réžii Ivana Terena a scenáristu Jozefa Boba. Druhá časť diela – Včera a zajtra – bola už podľa Pareničku poznačená dobou nakoľko zachytáva aj tzv. Víťazný február. Učiteľ Peter Lotár sa tu stáva uvedomelým komunistom.
V polovici päťdesiatych rokov sa Mináč s Paľom Bielikom scenáristicky a režijne podieľa na legendárnom filmovom diele Kapitán Dabač (1955). Zakomponuje tu existencialistické a psychologické motívy. Parenička píše, že jeho hlavný hrdina je individualita až desperát, ktorý nekoná na základe politickej angažovanosti, ale emocionálne, inštinktívne až pudovo, z presvedčenia sa pomstiť. [37] Dielo sa napriek kvalitám dostalo do trezoru, zároveň sa stalo kultovým.
GENERÁCIA: ŽIVÍ A MŔTVI
Mináča značne preslávila v 60. rokoch trilógia Generácia (dielo bolo taktiež sfilmované, tentokrát Vladimírom Bahnom), za ktorú dostal v roku 1962 Cenu Klementa Gottwalda. Ako píše Parenička, diela Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi a Zvony zvonia, boli známe pod spoločným názvom Generácia a knižne vychádzali v rokoch 1958, 1959 a 1961. Dodáva, že „hoci ide rozsahom o impozantné dielo, formálne umelecky dokonalé a potvrdzujúce robustný rozprávačský rozmer autora ako majstrovského spisovateľa, žiaľ, načrtnuté politikum z jeho monumentálnosti robí iba triviálnu ideologickú záležitosť.“[38]
Avšak s týmto hodnotením nemožno úplne súhlasiť. Impozantnosť tohto diela možno demonštrovať aj na nasledujúcich pasážach z diela Živí a mŕtvi:
„…veci sa kdesi odohrávali, skutočnosť sa pohybovala podľa akýchsi nepostihnuteľných zákonov. Slová, ktoré prenikali do slúchadla, boli len úlomkami tejto neznámej skutočnosti, boli len jej znakmi, ale nevplývali na smer jej pohybu. Pavel Jozef Janík síce veril, že je nad skutočnosťou, že ju ovláda, že je mozgom a ústredným nervstvom uskutočňujúceho sa pohybu. Ale on musel veriť, mal povinnosť veriť, lebo bol podplukovníkom a veliteľom úseku; a bol natoľko obmedzený, že mohol veriť každému nezmyslu, len ak ho povyšoval v jeho vlastných očiach a v očiach iných. … Marek vstal a otvoril okno: vonku bolo neobyčajne jasno a ticho. Pokoj a ticho boli takmer neuveriteľné. … Bolo to všetko veľmi jasné a určité, tento obraz s lipami, starenkou a psíkom; a súčasne akoby to všetko bolo len zdanlivé a neskutočné, akoby ten obraz chcel náročky klamať a zavádzať. … Tiene smrečiny na lesnej čistinke sa predlžovali. Hlboko v doline, zatienené lesom ako zvukovou záclonou, vybuchovali ojedinelé delostrelecké granáty… Toto je vojna, myslel si Marek, toto je skutočná vojna, myslel si a bol trochu pyšný na seba, lebo sa vôbec nebál. … ojedinelé výstrely kanónov sa pokojne rozvaľovali v doline, ozývali sa rýchle, akoby žartovné dávky guľometov a náhle zanikali. … A bolo to tu, bol to rozkaz na ústup. Po výbuchoch na trati bolo ticho a pokojne; súmrak sa nečujne kĺzal po zalesnených stráňach. Bolo to také nezmyselné a znepokojujúce, tento rozkaz na ústup! … Nad dedinou vyletela ešte jedna raketa. Na chvíľu bolo jasne vidieť vežu kostola a nejaké strechy. A rachotivý zvuk nemeckých obojživelných vozov sa pomaly, váhavo približoval…“[39]
Trilógia sa skladá z častí, ktoré opisujú dobu a ľudí pred SNP, počas SNP až do konca vojny a napokon dobu po vojne. Mináč tak zobrazuje ľudí kolaborujúcich s ľudáckym režimom, ako aj tých, ktorí očakávajú zmenu alebo sa zapojili do odboja či skupinu otvorene protifašistická (Janko Krap a jeho otec, robotníci).
Mináč opätovne využíva expresionistické a existencialistické motívy, teda konanie človeka na hranici života a smrti, jeho morálne, charakterové vzostupy aj zlyhania. Marek Uhrín, uvádza sa, že je aj autobiografickou postavou, ktorá je váhavá, nerozhodná, uvažujúca. Mináč chcel dielom poukázať na neľudské činy nacistov, ale aj ľudí, ktorí sa z udalostí snažili vyťažiť. V tretej časti, ktorá vykresľuje povojnový vývoj sú aj postavy, ktoré prežívajú pocit zbytočnosti (kpt. Labuda) či sebaprekonanie. Mináč v diele pomerne často dáva do kontrastu vnútorné prežívanie človeka na pozadí dejinnej udalosti s farbistým opisom prírody a počasia. Charakteristickým prvkom sú tiež detailne psychologické opisy jednotlivých postáv. Ide o brilantné dielo, ktoré ukazuje silu spisovateľského umenia, ktoré prepája opis dejinnej udalosti, existencialisticko-psychologické motívy až do prírodno-geografických dimenzií.
Vo filmovom spracovaní si zahral kapitána Labudu Ivan Rajniak a ml. Mareka Uhrína Stano Dančiak. Recenzenti na stránke ČSFD oceňujú aj keď málopočetné, no k televíznemu filmu autentické bojové scény a dobré herecké výkony, kritizujú však schematickosť, či rozťahanosť filmového spracovania či naopak, nedostatok priestoru pre sfilmovanie románovej predlohy.
MINÁČ, MATICA, SNP A SR
Spolu s rehabilitáciou davistov začiatkom 60. rokov sa dostáva Mináč opäť na scénu (stáva sa poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, neskôr sa stáva zaslúžilým umelcom a získava Rad práce, je tiež zvolený od ÚV KSČ), čo vrcholí jeho postom predsedu v Matici slovenskej, kde vystriedal ťažko chorého Ladislava Novomeského. Na záver treba dodať, že spojenie Matice s odkazom SNP – čo bola práca jednak matičiarov zapojených v SNP, ako aj ideologické súboje Novomeského a Martáka – jej napokon aj pomohlo prežiť zložitú povojnovú dobu. Napokon aj samotná osobnosť Vladimíra Mináča, ako aktéra SNP, umožnila vytvoriť v Matici ostrov slobody v čase, keď sloboda tvorby nebola samozrejmosťou.
Mináčova esejistika a z nej vyplývajúca filozofia dejín, v ktorej chápe SNP ako katarznú očistu národa je v súlade s koncepciou Ladislava Novomeského, ktorý chápe SNP podobne ako Mináč, teda v kontexte naplnenia zmyslu slovenských dejín započatých prvým vystúpením štúrovcov v rokoch 1848 a 1849. Mináč aj Novomeský chápu tieto udalosti ako kľúčové pre ďalšie národné a emancipačné zápasy v 20. storočí, ktoré poviedli cez vznik Vianočnej dohody, vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady, Košický vládny program až po federáciu Československa. Novomeský píše: „Vianočná dohoda o SNR, SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. …v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“[40] Podľa Mináča[41] „dejiny duše a osudy človeka Novomeského“, ktorý bol „povolaním novinár, vyvolením básnik“, sú „hlboko vrastené do slovenského národa“, pričom jeho život a práca založená na princípe čistoty blízko „hraničí s legendou“ nakoľko určoval súradnice novodobého slovenského života. Dejiny k nemu však boli – a vlastne stále sú – nespravodlivé. Nadávali mu do „čechoboľševikov“, zdôrazňuje Mináč, no v skutočnosti dejiny ukázali, že bol prvý, kto pochopil spolužitie Čechov a Slovákov v najživotaschopnejšej podobe „rovného s rovným“. Bol krutý k sebe – hovorí Mináč – nie pretože uveril, ale pretože poznal. Novomeský bol slovami Mináča všade tam, kde sa bojovalo proti fašizmu ako jeden z prvých v Európe. Zúfalo vykrikoval nevidiacim a hluchým ľuďom, príliš ponoreným do vlastných bied a úzkostí.
Antifašistická tradícia a jej ďalšie historické dôsledky dali podľa Mináča základ aj pre budúcu samostatnú slovenskú štátnosť, ktorú sám podporil Deklaráciou o zvrchovanosti. Účasť Mináča na tomto historickom akte vrazila pečať SNP aj do ideovej základnej demokratickej Slovenskej republiky, čím sa kruh uzatvára.
PhDr. Lukáš Perný, PhD., vyšlo v knihe BOJOVALI ZA NAŠU SLOBODU
POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
ČERVENÁK, Andrej. a kol. Život a dielo Vladimíra Mináča: materiály z vedeckého seminára…, ktorý sa konal 21. novembra 1986 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Bratislava – Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Fakulta humanitných vied UKF, 1997, 171 s. ISBN 80-88735-60-2.
GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš, (eds.). Clementis & Mináč. Vlastenci alebo „buržoázni nacionalist“? Martin : Matica slovenská, 2023.
HERCZEGOVÁ, Rita – MIKITOVÁ, Táňa. Vladimír Mináč: výberová personálna bibliografia. Rimavská Sobota : Knižnica Mateja Hrebendu, 2007, 84 s. ISBN 978-80-88766-53-7.
HOLKA, Peter – MINÁČ, Vladimír. V košeli zo žihľavy (biografické rozhovory Petra Holku s Vladimírom Mináčom). Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, 147 s. ISBN 80-8061-059-2.
KRNOVÁ, Kristína. Vojnová tematika v tvorbe Vladimíra Mináča. Banská Bystrica: Metodické centrum, 1996, 31 s. ISBN 80-8041-102-6.
MATEJOVIČ, Pavel. Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia. Bratislava : Kaligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2014, 1. vyd., 379 s.
MAŤOVČÍK, Augustín. Vladimír Mináč: personálna bibliografia 1946 – 1996. Stupava : Flash Press, 1997, 158 s. ISBN 80-967768-6-X.
MATEJOVIČ, Pavel. Smrť chodí po horách. https://studovnaliteratury.sav.sk/smrt-chodi-po-horach/
MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974.
MINÁČ, Vladimír. Živí a mŕtvi. Bratislava : Tatran, 1972.
MINÁČ, Vladimír. Portréty. Bratislava : Smena, 1986.
MAŤOVČÍK, Augustín, BALLOVÁ, Jozefína. Vladimír Mináč: Personálna bibliografia. Martin : Matica slovenská, 1981, 118 s. https://casopiskniznica.snk.sk/fileadmin/user_upload/Rocnik_2022/2022_10_12_Matovcik.pdf
NOGE, Július. Prozaik Vladimír Mináč. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1962, 166 s.
PETRÍK, Vladimír, CHMEL, Rudolf. Proces & tvorba. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990, 1. vyd., 423 s. ISBN 80-220-0152-X.
TRUHLÁŘ, Břetislav, KOVAČEVIČOVÁ, Eva – GROSSMANN, Igor – VAŠKO, Imrich. Vladimír Mináč. Bratislava : Lita, 1986, 46 s.
VARGOVÁ, M.: Spisovateľ spod Vepra: V. Mináč: personálna bibliografia. Rimavská Sobota : Okresná knižnica, 1975, 37 s.
POZNÁMKY
[1] Napr. Pavol Parenička, Marián Gešper, Radoslav Žgrada, Roman Michelko, Peter Holka, Eduard Chmelár a i.
[2] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974.
[3] Časť o SNP je spracovaná v diele: MINÁČ, Vladimír. Živí a mŕtvi. Bratislava : Tatran, 1972.
[4] NOGE, Július. Prozaik Vladimír Mináč, Slovenský spisovateľ, 1962, s. 7, 12.
[5] MINÁČ, Vladímír, ml. Pár slov nielen o Dúchaní. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[6] GEŠPER, Marián. Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023; GEŠPER, Marián. Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča. In: Matica.sk, 2022.
[7] ŽGRADA, Radoslav. Vladimír Minač a Matica slovenská. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[8] MINÁČ, Vladimír. Živí a mŕtvi, Slovenský spisovatel‘, 1959, s. 23.
[9] Tamtiež, s. 25.
[10] GEŠPER, Marián. Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023; GEŠPER, Marián. Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča. In: Matica.sk, 2022.
[11] ŽGRADA, Radoslav. Vladimír Minač a Matica slovenská. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[12] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Slovenský spisovateľ, 1974, s. 126.
[13] Tamtiež, s. 142.
[14] Cit. podľa CHMELÁR, Eduard. Posledný baťko alebo Za čo vďačíme Vladimírovi Mináčovi. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[15] Tamtiež.
[16] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Slovenský spisovateľ, 1974, s. 144.
[17] Cit. podľa: HOLKA, Peter. V košeli zo žihľavy. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023, s 53.
[18] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Slovenský spisovateľ, 1974, s. 154, 155.
[19] Cit. podľa CHMELÁR, Eduard. Posledný baťko alebo Za čo vďačíme Vladimírovi Mináčovi. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[20] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Slovenský spisovateľ, 1974, s. 156.
[21] MATEJOVIČ, Pavel. Smrť chodí po horách. https://studovnaliteratury.sav.sk/smrt-chodi-po-horach/
[22] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Slovenský spisovateľ, 1974, s. 184.
[23] MATEJOVIČ, Pavel. Vladimír Mináč a jeho životný príbeh. In: Prípad Vladimír Mináč, SME, 6. apríl 2016, https://www.nun.sk/nahlad_priloha%20Pripad%20Minac.pdf
[24] CHMELÁR, Eduard. PRED ŠTVRŤSTOROČÍM UMREL SLOVENSKÝ HEMINGWAY A VLÁDCA SLOVENČINY, 2021.
[25] ŠPITZER, Juraj. Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu: za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry, Slovenský spisovateľ, 1951.
[26] DRUG, Štefan. Kapitola z Ľudských a literárnych dejín pohnutých čias II. In Nové Slovo, 2004, https://noveslovo.eu/archiv/kapitola-z-ludskych-a-literarnych-dejin-pohnutych-cias-ii/
[27] PARENIČKA, Pavol: Vladimír Mináč na krátke prozaickej ceste. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[28] Tamtiež.
[29] „V roku 1946 som prvý raz vstúpil do KSČ, keď ma ta dotlačil Janko Sekaj, ale našťastie som v 48. stratil legitimáciu – odviezla mi ju desiatarka do Izraela.“ HOLKA, Peter. V košeli zo žihľavy. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999.
[30] PARENIČKA, Pavol: Vladimír Mináč na krátke prozaickej ceste. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[31] Tamtiež.
[32] MATEJOVIČ, Pavel. Smrť chodí po horách. https://studovnaliteratury.sav.sk/smrt-chodi-po-horach/
[33] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Slovenský spisovateľ, 1974, s. 100.
[34] PARENIČKA, Pavol: Vladimír Mináč na krátke prozaickej ceste. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[35] Postava Willyho je v Mináčovom diele produktom cynizmu a amorálnosti tohto prostredia.
[36] MINÁČ, Vladimír. Smrť chodí po horách. Slovenský spisovateľ, 1974, s. 148.
[37] PARENIČKA, Pavol: Vladimír Mináč na krátke prozaickej ceste. In: GEŠPER, Marián, PERNÝ, Lukáš (Eds.). CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? Martin : Matica slovenská, 2023.
[38] Tamtiež.
[39] Cit. podľa MINÁČ, Vladimír. Živí a mŕtvi, Tatran, 1972.
[40] NOVOMESKÝ, Ladislav. Zväzky a záväzky. Bratislava : Epocha, 1969, s. 343.
[41] MINÁČ, Vladimír. Portréty. Bratislava : Smena, 1986, s. 15-24.
