PROGRESÍVCI ROZDÚCHAVAJÚ NÁRODNOSTNÉ VÁŠNE A OHOVÁRAJÚ SVOJU VLASŤ V ZAHRANIČÍ
Politika Progresívneho Slovenska vykazuje také demagogické znaky, že nedáva veľa priestoru na serióznu analýzu, pretože keď sa obmedzíte na niekoľko floskúl, ktoré potom všetci bezmyšlienkovite opakujú ako naprogramovaní roboti v každej, aj tej najabsurdnejšej situácii (Ficova drahota – Smer chce vyviesť Slovensko z EÚ – Ruský zákon a podobne), nemá zmysel strácať s nimi čas. Ibaže niekedy sa títo neboráci tak zúfalo opustia, až ich spôsoby politického kabaretu začínajú byť nebezpečné a musíte ich na to upozorniť presne tak, ako keď sa malé deti hrajú so zástrčkou.
To, že slovensko-maďarské vzťahy sú na historicky najlepšej úrovni, nie je banálne konštatovanie, ale mimoriadne dôležitý fakt, ktorý treba chrániť ako spoločné dedičstvo. Platí tu to isté, čo som povedal o výnimočnosti česko-slovenských vzťahov: v momente, keď takúto úroveň dosiahnete, ste povinní ju chrániť, lebo narušiť túto krehkú stavbu je mimoriadne jednoduché a katastrofa sa potom napráva roky: viď správanie súčasnej českej vlády, ktorá jedným hlúpym rozhodnutím zbúrala to, čo sa budovalo desaťročia.
Preto to, čo včera predviedol Ivan Korčok na tlačovej konferencii, nepovažujem iba za suterén tej najprimitívnejšej demagógie, akej je politik vôbec schopný, ale považujem to za čistú hanebnosť, za vedomé šovinistické rozoštvávanie, za tú najúbohejšiu hru maďarskou kartou, akú sme tu od deväťdesiatych rokov nevideli. Bizarné bolo už len to, že Ivan Korčok návštevu predsedu vlády nášho južného suseda vopred odsúdil a zámerne dezinterpretoval postoje oboch štátnikov. Neviem si spomenúť na analogickú situáciu, kedy niekto v civilizovanom svete zvolal ráno tlačovku len preto, aby poohováral oficiálnu návštevu premiéra susednej krajiny, ktorá sa ešte ani len nezačala. Toto nerobil ani Slota v štádiu vrcholnej opitosti.
Včerajšia exhibícia Ivana Korčoka občas pripomínala kabaret, lebo nemôžete s vážnou tvárou počúvať dramaticky zvýšený rozčúlený hlas, že predstavitelia PS vraj neverili vlastným ušiam, keď Robert Fico povedal, že medzi Slovenskom a Maďarskom nie sú žiadne problémy v bilaterálnych vzťahoch, lebo – a teraz sa podržte – jedna vec sa nedá prehliadnuť: a to je „niečo také nehorázne“ ako Bratislavský hrad v klipe maďarskej hymny… Byť novinárom, tak v tej chvíli na tlačovej konferencii asi vybuchnem od smiechu…
No. Bývalý minister vnútra Vladimír Palko povedal jeden zaujímavý postreh, že kým v minulosti narušovali slovensko-maďarské vzťahy extrémni nacionalisti, dnes to robia liberáli (extrémni centristi, povedal by som ja). K tomu dodám, že na rozdiel od nacionalistov, ktorí politikom na jednej i druhej strane prirodzene nedôverovali a verili tomu, čo hovoria, progresívci to robia čisto účelovo. Neverím, že Ivan Korčok z národnostne zmiešaného Senca je grázel, ktorý nenávidí Maďarov. Ale je to podobne ako Rastislav Káčer či Tomáš Valášek bezškrupulózny manipulátor, ktorý zneužíva svoje výhrady voči zahraničnej politike Viktora Orbána na rozdúchavanie protimaďarských vášní, lebo vie, že Brusel bude stáť z rovnako nízkych dôvodov za ním. A to je viac než podlé.
Slovensko-maďarské vzťahy boli donedávna zaťažené rôznymi predsudkami, ktoré vyplývali z nedostatočného poznania a odlišného východiskového vnímania oboch národov. Rozčuľovalo nás napríklad, keď Maďari nazývali naše hlavné mesto Pozsony, a nie Bratislava. Ale ani my nenazývame Viedeň Wien, Benátky Venezia, Mníchov München, Lipsko Leipzig či Drážďany Dresden. Vyplýva to z našej jazykovej a kultúrnej tradície. Podobne nás vytáča, keď začujeme slovo Felvidék (Horná zem). Ak to niekto používa na označenie štátu, dnešnej Slovenskej republiky, tak je to urážlivé. Ale ak tým označuje región, nemalo by nás to vyrušovať, lebo aj my hovoríme o Slovákoch z Dolnej zeme a nikoho v Maďarsku či Vojvodine to nepohoršuje. Dokonca sami používame výraz „horniaky“ na označenie hornatých oblastí Slovenska. Niektoré veci vždy budeme vnímať odlišne, lebo majú rozličný historický vývoj. Pre nás je slovenská hymna štátnou hymnou, pre Maďarov je maďarská hymna národnou hymnou. Preto na Silvestra opití Maďari v Galante či Dunajskej Strede vyrevujú v oknách maďarskú hymnu a nesledujú tým žiadnu protištátnu provokáciu, ale len vyjadrenie vlastnej národnej identity. To, že my nespievame slovenskú hymnu ani tam, kde by sme ju spievať mali, je náš problém, nie ich.
Trochu problematickejšie je to so symbolmi, ktoré označujú rozsah štátnosti a sme na ne prirodzene historicky citliví. Keď Viktor Orbán hovorí o Slovensku ako o odtrhnutej krajine alebo príde na futbalový zápas so šálom Veľkého Uhorska, bohužiaľ, nie je to ojedinelý extrémny prejav, takto uvažuje väčšina maďarskej spoločnosti. A považujem to za zodpovednosť tamojších elít, že za takmer 106 rokov od Trianonskej mierovej zmluvy nedokázali poskytnúť svojej spoločnosti takú platformu, aby sa vyrovnala so stratou územia. Maďari nie sú jediní, ktorí prišli v minulosti o územia, prišli o ne Nemci, Poliaci, Briti, Francúzi, Španieli, Turci či Peržania, prišli sme o ne aj my, keď nám Poliaci po druhej svetovej vojne nevrátili časť Oravy, ktorú obsadili po Mníchovskej dohode, ale nikto, naozaj nikto z toho nemá také komplexy ako Maďari. Pre nich (dokonca aj pre liberálov) je doteraz problém pochopiť, že Maďarsku nevzali jeho vlastné územie, že v tých krajinách oddávna a skôr ako Maďari žili Slováci, Chorváti, Rumuni či Rusíni. Ale to za nich nemôžeme vyriešiť my, na oslobodenie od vlastných démonov minulosti Maďarsko ešte len čaká.
Podobne to Slováci môžu vnímať aj so spomínaným Bratislavským hradom v klipe maďarskej hymny, ktorý tak nedá spávať Ivanovi Korčokovi, že ho považuje za najväčší problém našich bilaterálnych vzťahov. Ale je tu predsa len zopár detailov, ktoré by mal občan SR vziať do úvahy skôr, než zahorí spravodlivým hnevom hrdého vlastenca. Jednak (čo vám pán Korčok opäť účelovo zamlčal) v tom klipe sa objavujú aj zábery symbolov Ukrajiny, Rumunska či Vojvodiny – teda všade tam, kde žijú Maďari. Je pochopiteľné, že Maďari považujú za súčasť svojej identity do značnej miery aj Bratislavu, ktorá bola 250 rokov hlavným mestom Uhorska. Práve na Bratislavskom hrade boli po celý ten čas uhorské korunovačné klenoty (najvzácnejšia maďarská národná relikvia), v katedrále sv. Martina sa korunovali uhorskí králi a v budove dnešnej Univerzitnej knižnice zasadal uhorský snem. Tu počas uhorskej revolúcie v marci 1848 (pripomienka ktorej je dnes najvýznamnejším maďarským národným sviatkom) vyhlásil pomaďarčený zeman Lajos Kossuth (ktorého rod pochádzal z Turčianskej stolice a materinským jazykom jeho otca bola slovenčina) z balkóna dnešného hotela Carlton slávne revolučné zákony. Ten ikonický balkón bol pre maďarskú historickú pamäť taký vzácny, že ho neskôr rozobrali a previezli do Maďarska. Ľudovítov strýko Juraj Košút bol slovenský národovec, ktorý podporoval Ľudovíta Štúra, zbieral podpisy pod prvú národnú petíciu Slovenský prestolný prosbopis, zorganizoval aj podpisovú akciu žiadajúcu povolenie vydávania Slovenských národných novín, ako aj zbierku na podporu slovenských študentov, ktorí na protest proti prepusteniu Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea odišli do Levoče.
V priestore, kde sa po stáročia prelínala slovenská a maďarská identita, je ich ostré delenie práca pre politického demagóga, nie pre historika. Napokon určiť slovenské etnické hranice vo Versailles roku 1919 bolo podobne náročné ako určiť dnes etnické hranice palestínskeho štátu, keďže Slováci, Maďari a Nemci tvorili v starom Uhorsku skôr národnostné ostrovčeky ako súvisle obývané územia. Ale to, že starobylý rod Košútovcov získal zemianske výsady v Turci v roku 1263 za panovania Bela IV., ktorý spoluvytváral slovenskú šľachtu, nie je až také dôležité ako konečné rozhodnutie Lajosa Kossutha, ktorý sa nielenže hlásil za Maďara, ale dokonca otvorene popieral existenciu slovenského národa. Etnická príslušnosť je totiž vždy individuálne rozhodnutie, ktoré sa tvorí na základe tradície alebo sociálneho konštruktu, podobne ako keď sa pôvodom Čech Peter Jilemnický rozhodol stať sa Slovákom. Ale je znakom istej susedskej zdvorilosti a úcty (ak nechcem povedať, že priamo kultúrnosti a civilizovanosti), ak rešpektujeme dôležité symboly svojho partnera. Môžeme si fandiť, aké sú naše vzťahy bezproblémové, ale bez rešpektu niet priateľstva. Je to podobná nezdvorilosť, akoby sa v klipe slovenskej hymny objavili zábery na Zalavár (kde ležia zvyšky Blatnohradu, ktoré vybudoval knieža Pribina) alebo Pilišské vrchy (doteraz osídlené Slovákmi, ktoré v minulosti boli súčasťou Nitrianskeho kniežatstva), prípadne na slovenskú štvrť Jozefov v Budapešti, kde v roku 1822 ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay nariadil, aby sa na omšiach kázalo po slovensky doplnené o zábery na faru, v ktorej žil tridsať rokov Ján Kollár a v ktorej vznikla jeho Slávy dcera i Rozprava o slovanskej vzájomnosti. Asi by to Maďarov nepotešilo. Rovnako ako nás netešia množiace sa šovinistické webstránky a profily na sociálnych sieťach, ktoré označujú slovenské hrady budované v 13. storočí slovenskou šľachtou za maďarské, resp. za hrady v Maďarsku.
Napriek tomu by sa vydiskutovanie takýchto sporných otázok malo diať kultivovane, odborne a rozhodne nie tak, ako to predviedol Ivan Korčok – škandalizovaním a zneužívaním tejto témy na jatrenie politických vášní. Premiéri oboch krajín by k tomu mali prispieť. Lebo nestačí opakovať klišé, že naše vzťahy sú bezproblémové. Ak sú vzťahy postavené iba na spojenectve a priateľstve dvoch osôb, majú veľmi krehkú a neistú stabilitu. Môže ich rozvrátiť nielen zmena na poste premiéra jednej či druhej krajiny, ale aj geopolitická zmena. Robert Fico niektoré problémy zametá pod koberec, niektoré nie sú vhodné na otváranie na medzištátnej úrovni (napríklad doteraz nevyriešený problém výučby slovenských detí v materinskom jazyku v niektorých obciach na južnom Slovensku), niektoré zámerne odsúva, lebo prioritou je udržanie strategického spojenectva medzi oboma premiérmi pre zápasy na európskej úrovni. Toto všetko chápem. Ale keďže sa usilujem dovidieť za horizont najbližších volieb, mám opodstatnené obavy o budúcnosť slovensko-maďarských vzťahov, ktoré vyplývajú z neriešenia určitých otázok.
Chcem však oceniť, že premiér Fico nerieši tieto problémy na verejnosti. Neviem, či ich vôbec rieši, ale nevytĺka z nich politický kapitál, a to je dôležité. V porovnaní s ním si hanebné vystupovanie Ivana Korčoka nezaslúži nič iné ako pohŕdanie. Korčok mal v sebe toľko drzosti, že dokonca obvinil túto vládu z rozbíjania Vyšehradskej skupiny. Pán Korčok, že vás hanba nefacká. Všetci by vám mali pripomínať 24/7, že ste to boli vy, kto rozbil V4, kto ako minister zahraničných vecí uprednostňoval Slavkovský formát, lebo mu nevoňala maďarská a vtedajšia poľská vláda. Robertovi Ficovi slúži ku cti, že nikdy nikoho zo spolupráce nevylučoval, ani Poliakov, ani Čechov, napriek tomu, že ho urazili. Ešte raz: vy ste hlavný architekt rozbíjania spolupráce v strednej Európe. A dosiahli ste to tým najpodlejším a najstarším nástrojom politických prostitútok: intrigami, ohováraním a špinením do vlastného hniezda. Vy si suverenitu a hrdosť neberte do úst, vy, ktorý ste slúžili naozaj každému, nemáte v sebe ani kúsok cti, ani štipku vlastenectva a do zahraničia (do Kyjeva, Varšavy a Prahy) nechodíte pomáhať Slovensku, nechodíte naprávať jeho povesť, vy tam chodíte normálne ohovárať svoju vlasť, čo nerobí ani ten najposlednejší politický zapredanec v civilizovanej Európe. Hanbite sa. To, čo sa z vás v progresívnom košiari stalo, je až neuveriteľné, je mi z vás úprimne na vracanie.
