Erik Germuška: Bieloruské revolučné bakchanálie

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


V Literárnom týždenníku 33 – 34/2020 vyšiel zaujímavý článok, ktorý si zaslúži opätovné zdieľanie aj na DAV DVA. So súhlasom autora zverejňujeme článok, ktorý nazerá na situáciu v Bielorusku odlišnou optikou, než média hlavného prúdu. Autor, PhDr. Erik Germuška, PhD., je vysokoškolský pedagóg. Sme radi, že sa naše rady rozširujú o ďalšiu intelektuálnu posilu.

     Posledné týždne plní titulky svetových médií téma volieb v Bielorusku. To, že sa hyperpozornosť USA a Západu sústredila práve na túto časť sveta, nie je vonkoncom nijakým prekvapením. Dalo sa to jednoznačne anticipovať.

     Dosť bolo Lukašenka! 26 rokov vlády jedného muža. Bielorusko chce zmenu! Zmena určite príde, pretože nijaký človek nie je ani večný, ani nenahraditeľný, o type homo politicus to platí dvojnásobne. Ak si však všimneme súčasných lídrov veľmocí, prípadne aj lídrov štátov nižšieho geopolitického rangu, nájdeme medzi nimi len veľmi málo skutočných osobností. To isté platí i o bieloruskej opozícii, ktorá nemá nielen skutočného lídra – človeka s akou-takou charizmou a schopnosťou nadchnúť dav svojimi vlastnými myšlienkami, ba dokonca, zdanlivo nemá ani vlastný, teda nikým nevnútený program. Ten však zatiaľ  substituuje program vonkajší — tlak USA a Západu na Lukašenka, čo presne má robiť. V súvislosti s politicky neskúsenými lídrami opozície (Sviatlana H. Cichanovská s manželom, M. Kolesnikovová a ďalší) sa podujal západný svet na čele s D. Tuskom „skvalitniť“ ich osobné parametre ad hoc (situačným) návrhom na udelenie Nobelovej ceny za mier práve manželom Cichanovským. Podobné „praktiky“ osobnostnej bonifikácie sa využívali aj predtým (napr. v spojitosti s V. Havlom u nás, prípadne s L. Walesom v Poľsku atď.). Je zaujímavé, aká promptná je „pomoc“ USA a Západu, pričom všetky prostriedky  a „nástroje“ sú bleskovo k dispozícii na to, aby sa dosiahol cieľ, t. j. zničenie Ruska, ku ktorému nedávno vyzval celý svet aj neúspešný expremiér Ukrajiny Arsenij Jaceňuk. A. Lukašenko nedávno v jednom rozhovore označil tento pokus opozície s pomocou Západu o prevzatie moci za „Blitzkrieg“ (pôvodne nemecká doktrína bleskovej vojny použitá v 1. a 2. svetovej vojne), tentoraz však ide o Blitzkrieg pri použití moderných technológií už pred voľbami (návody ako má postupovať opozícia pri stretoch s políciou).

     Čo sa týka bieloruskej krízy, má dve úrovne, a to národnú a geopolitickú. Na národnej úrovni sa dá vnímať ako vyčerpanosť obyvateľstva z jednotvárneho vedenia štátu a s tým spojenou túžbou po niečom novom. Na druhej strane Lukašenkove obdobie vlády je spojené so stabilitou, mierom a poriadkom, čo z Bieloruska robí svetlú výnimku medzi novovzniknutými štátmi po rozpade Sovietskeho zväzu, ktoré boli uvrhnuté do hlbokých vnútroštátnych kríz. Napríklad Jeľcinovské Rusko 90-tych rokov 20. storočia, vojny o sporné územia v Moldavsku (Podnesterská odštiepenecká republika), arménsko-azerbajdžanský konflikt o Náhorný Karabach a pod. Ukrajina je absolútnym „víťazom“ v dôsledkoch kríz a importovaných farebných revolúcií na jej štátnosť, pretože to doviedla do faktického rozpadu štátu, znefunkčneniu štátnej moci, mafianizácii hospodárskeho „systému“, fašizácii medzinárodnostných vzťahov na svojom území a mnohomiliónovému exodu obyvateľstva do zahraničia (napríklad aj na Slovensko, do Poľska, Ruska, pobaltských štátov atď.). Podľa liberálnych slovenských médií a zahraničných mimovládok na Slovensku je však Ukrajina na dobrej ceste. 

     Za najovplyvniteľnejšiu a najakčnejšiu časť populácie sa všade na svete  považujú študenti a celkovo mladá generácia. Aj súčasné protesty v Bielorusku sú vo veľkej väčšine tvorené mladými ľuďmi, ktorí sú bez skúseností, vyrastali v bezpečí a poriadku lukašenkovského systému. Keďže som istý čas žil v Bielorusku, dovolím si preto konštatovať, že na ulici v Bielorusku som sa cítil bezpečnejšie ako na Slovensku. Tamojšia mladá generácia to však berie ako samozrejmosť a myslí si, že môže byť už iba lepšie. Staršia a skúsenejšia generácia sa na to pozerá s dištanciou a diametrálne odlišne. Diferencovanosť optiky je pochopiteľná, keďže ľudia žijú v globalizovanom svete a vďaka „objektívnym médiám“, no hlavne vlastným analytickým schopnostiam, pozorovaniam a skúsenostiam si vedia vytvoriť závery o tzv. demokracii na Západe (absolútny príklad poskytuje aktuálne USA — brutálne zásahy — smrť v priamom prenose, tvrdé zásahy vo Francúzsku atď.) i na Východe. Demokracia má totiž čoraz patologickejšie parametre na všetkých svetových stranách, v danom prípade ide skôr iba o deklarácie o nevyhnutnosti slobody a demokracie v istých častiach sveta, aby si mnohé veľmoci a tzv. politické elity modelovali svet podľa svojich predstáv. Pod falošným heslom šírenia demokracie sa vďaka USA a ich západným spojencom rozkrvavil Irak, Líbya, Sýria…samozrejme, s absolútne negatívnymi dôsledkami pre starý kontinent, ktorý sa mení na multikultúrny „kotol“ gradujúceho terorizmu, neriešiteľných napätí, rastúcej kriminality, či multietnickej nenávisti. Napriek nepopierateľne existujúcej „demokratickej cenzúre“ o kriminalite migrantov (v Nemecku, Francúzsku, Anglicku a inde) už len „slepí“ nechcú vidieť dôsledky skazonosných chúťok týchto síl. A Bielorusko presne zapadá do ich plánu, ktorý má jednoznačne doplniť — v tejto časti sveta — antiruské puzzle.

     Čo teda vyvolalo protesty v uliciach Bieloruska? V jednom z rozhovorov s mojou známou z Bieloruska som si vypočul takéto vysvetlenie: 80% vo voľbách pre Lukašenka bol pľuvanec do tvárí voličov, no na druhej strane v spoločnosti — tej s chladnou hlavou — prevláda názor, že A. Lukašenko (homo postsovieticus)  by aj tak hravo vyhral voľby s percentami v rozmedzí od 50% — 65%. Zvláštnou črtou postsovietskeho priestoru, ktorý prešiel hlbokou krízou v 90-tych rokoch 20. storočia, je tá, že v spoločnosti prevláda nedôvera, čo vzbudzuje pochybnosti o tom, že by bieloruský národ uveril (v takej výraznej miere) hociktorému opozičnému politikovi. Výzvy opozície na prepočítanie hlasov boli totiž len symbolické a s vedomím, že k tomu určite nedôjde, pretože by  boli usvedčené z klamstva obidve strany volebného konfliktu. Je možné pripustiť, že A. Lukašenko si mohol zabezpečiť zlepšenie svojho volebného výsledku, pretože podľa svojej dlhoročnej logiky (politická márnomyseľnosť lídrov) nemôže pripustiť, že v týchto voľbách by mohol dostať nižšiu dôveru od voličov v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami. A opozícia si je vedomá, že nemala nijakú reálnu šancu na výhru. Preto bol použitý „ukrajinský“ scenár prevratu, ktorý však doteraz nepriniesol výsledky, a to z jednoduchého dôvodu — v Bielorusku totiž neplatí antiruská karta v takej miere ako na Ukrajine. Mnohí ľudia určite chceli zmenu, avšak vôľa po zmene ešte „nenarástla“ do maximálnej percentuálnej masovosti, aj keď sa médiá pokúšajú podstrčiť svoje odhady o počtoch ľudí na mítingoch (s odchýlkou 100 tisíc hore-dolu). Neklamným znakom toho je fakt, že zatiaľ nebol vyhlásený generálny štrajk a protesty majú väčšinou viac-menej pokojný priebeh. Tvrdé policajné zásahy OMONU na začiatku protestov boli už overenou taktikou silových zložiek na rýchle zastrašenie protestujúcich, ktoré však v tomto prípade malo práve opačný efekt. Na ozrejmenie danej situácie však treba spomenúť aj to, že medzi protestujúcimi boli i provokatéri a dobre vycvičení ľudia (napr. z Ukrajiny, Poľska, Pobaltia a i.) schopní vyvolať zvýšenie davovej psychózy a  krvavé strety.  

     Ďalším krokom v antilukašenkovskom ťažení opozície bolo vytvorenie koordinačnej rady. Koordinačná rada však — oficiálne — nemá nijaký program, takže v posledných dňoch A. Lukašenko vyhlásil, že s opozíciou ani nebude rokovať. Najviditeľnejším cieľom koordinačnej rady je prebratie moci od A. Lukašenka. Pozrime sa však trochu na program Sviatlany Cichanovskej, ktorá sa stala (namiesto svojho muža) hlavnou tvárou opozície. Jej politická neskúsenosť a nepripravenosť na prevzatie zodpovednosti viedla k tomu, že hneď po voľbách (zo strachu) ušla do Litvy (nebola tam vyvezená, ako to počúvame v našich médiách), čo dosť ochromilo jej dôveryhodnosť medzi Bielorusmi. Celý predvolebný program Cichanovskej vyzeral ako dobre prepracovaná manipulácia s voličom. Jej internetová stránka je uvádzaná v bieloruskom a ruskom jazyku. V ruskom jazyku je a bol uverejnený program, ktorý sa nazýva Krajina pre život a krajina pre naše deti. U nás v boji o prezidentské kreslo bolo často pertraktované podobné, avšak opačné heslo: Slovensko – krajina, kde sa ľudia nebudú báť zomierať. Poďme však späť. Ruský variant Cichanovskej programu hovorí iba všeobecne o zlepšení školstva, zdravotníctva, o zvýšení životnej úrovne, uskutočnení nových spravodlivých volieb a na konci je krátky „náčrt“ zahraničnej politiky. Ten obsahuje vzletné formulácie o nezávislosti Bieloruska, o skoncovaní závislosti od pôžičkovej a ropnej „ihly“ a o pripravenosti priateliť sa (na všetky geopolitické smery). Program je veľmi stručný a obsahuje zmienku o prílišnej závislosti na Rusku. Stránka v bieloruskom jazyku bola na informácie o programe Cichanovskej už oveľa bohatšia (dnes je však už kompatibilná s ruskou verziou, teda podobne stručná). Prečo je to tak? Odpoveď spočíva v aplikácii ruského jazyka, ktorý používa prevažná väčšina Bielorusov. Bieloruský jazyk je používaný vo veľmi malej miere a ja osobne som sa stretol len s ľuďmi, ktorí ním hovoria principiálne. To znamená, že sú sympatizantmi hnutia Bieloruský národný front (BNF), tí však majú averziu voči Rusku zakorenenú tak ako západná Ukrajina. Bieloruský národný front je však marginálnym hnutím a všeobecne som sa stretol iba s negatívnymi reakciami na jeho činnosť medzi obyčajnými ľuďmi. Program publikovaný v bieloruskom jazyku je — naopak —  informačne až šokujúco bohatý. Šokujúcim je pre väčšinu bieloruskej verejnosti. Dnes je už tento program  nedostupný (náhoda?) a je možné nájsť ho iba na stránkach web-archívu. Preto uvádzam nájdený internetový zdroj s textom, samozrejme,  v bieloruštine: https://web.archive.org/web/20200817014257/http://reformby.com/be/2020/06/12/security/. Keďže väčšina Bielorusov nečíta a nekomunikuje v bieloruštine, zaváňa to masovou manipuláciou obyvateľstva, aby neskôr nebolo možné vyhovárať sa na to, že občania neboli informovaní o programe tzv. opozície. Uvediem preto niekoľko kľúčových bodov týkajúcich sa národnej bezpečnosti Bieloruska, ktorá je hlavným geopolitickým meradlom smerovania štátu a cieľom zmeny tzv. opozície: 

1. Agresívna politika Kremľa. Program charakterizuje tieto body: ekonomické a energetické vydieranie, informačný tlak, šírenie dezinformácií, toxické účinky na elitu a spoločnosť, falšovanie histórie a manipulovanie občianskeho povedomia, podnecovanie vnútorných konfliktov. Ruský jazyk a pravoslávna cirkev je opozíciou vnímaná ako nástroj kontroly Bieloruska Kremľom. Ďalej sa hovorí o Kremľom využívanej „mäkkej“ sile, ktorej nástrojmi sú médiá, mimovládne organizácie, blogeri (mimochodom, aj manžel S. Cichanovskej a zatvorený prezidentský kandidát je tiež blogerom), sociálne siete, výmeny a stáže v Rusku. 2. Nedostatok demokracie, slobody slova a pod. 

3. Nízka úroveň národného povedomia a dominancia ruského jazyka. Neschopnosť čeliť ruským médiám a ich propagande. 

4. Problémový stav bieloruskej ekonomiky a zaostávanie za štátmi EÚ. 

5. Členstvo Bieloruska v nadnárodných zväzkoch, kde dominuje Rusko – Colná únia, Eurázijský ekonomický zväz (fungujúci od roku 2015), Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ), ODKB – Organizácia dohovoru o kolektívnej bezpečnosti (vojenské združenie štátov), čo bráni modernizácii bieloruskej armády. 

     Hlavnými cieľmi opozície v geopolitickom smerovaní Bieloruska je teda vystúpenie zo všetkých spolkov, kde sa nachádza Rusko a tiež vystúpenie zo zväzového štátu Ruska a Bieloruska, fungujúceho od roku 1997. Do roku 2030 chce Bielorusko — podľa tohto programu — splniť všetky kritériá na podanie prihlášok do EÚ a NATO.  Bielorusko chce znížiť závislosť od energonosičov z Ruska, a to o 50% a zapojiť sa do iniciatívy troch morí, ktoré sa pripojí k budovaniu infraštruktúry pre dodávky skvapalneného plynu z USA do východnej Európy. Ďalším „zaujímavým“ cieľom opozičného programu je masová privatizácia štátnych podnikov, kde podiel ruského kapitálu nesmie byť vyšší ako 20% a vytváranie podmienok na prilákanie zahraničného kapitálu. Bieloruský jazyk sa má stať jediným štátnym jazykom a má sa kriminalizovať pôsobenie ruských kultúrnych spolkov a organizácií na území Bieloruska. Do roku 2030 je potrebné vytvoriť bieloruskú autokefálnu pravoslávnu cirkev, nezávislú od moskovského patriarchátu. 

Opozičný program predstavuje fakticky kópiu ukrajinského scenára, avšak s jedným podstatným rozdielom. Bielorusko nie je Ukrajina. Väčšina Bielorusov nie je antiruská, tak ako Ukrajinci v západnej Ukrajine, navyše nemajú v sebe toľko nenávisti ako Ukrajinci, ktorí si rozbili štát z vlastnej vôle. Antiruská karta v prípade Bieloruska nemohla priniesť okamžité víťazstvo, preto sa taký program v Bielorusku nemôže ozvučiť nahlas. Veľká masa protestujúcich nemusí chcieť A. Lukašenka vo funkcii prezidenta, no na druhej strane nie je ani vyslovene protiruská (kombinované manželstvá atď.), preto tento program, ktorý sa už medzičasom dostal do povedomia aj v Bielorusku, prináša utlmovanie nepokojov a v uliciach zostávajú prevažne prívrženci nacionalistických hnutí, ako je už spomínané BNF. 

     Ďalším závažným faktorom v tomto povolebnom vývoji je pôsobenie Poľska a katolíckej cirkvi v Bielorusku. Som kresťan a navštevoval som bohoslužby v kostoloch v Bielorusku. Toľko antilukašenkovských a politických kázní ako v Bielorusku som ešte nezažil! Katolícka cirkev v Bielorusku je takmer výlučne poľská. Poľsko síce neoficiálne, no prostredníctvom svojej predĺženej ruky — cirkvi — pôsobí v Bielorusku tak, aby získalo — aspoň teoreticky — možnosti na územné nároky v západnej časti Bieloruska, teda v Grodnenskej (Grodno v rokoch 1920 — 1939 bolo súčasťou Poľska) a Brestskej oblasti. Taký istý scenár sa týkal aj Ukrajiny a jej oblastí, ktoré kedysi patrili Poľsku. Aj tieto nároky Poľska, o ktorých sa v našich médiách nedozvieme, vytvárajú u Bielorusov nedôveru voči novej opozícii. Najnovšia poľská iniciatíva pre Bielorusko – Marshallov plán – svedčí až o misijnej úlohe a ťarche poslania, ktorú Poľsko musí niesť pri civilizovaní východných Slovanov. Je to typický – históriou už potvrdený poľský „komplex nadradenosti“ medzi slovanskými národmi, ktorý doviedol poľskú armádu až k dobytiu Moskvy (r. 1610 a v roku 1812 pri ťažení Napoleona do Ruska). Treba však jednoznačne konštatovať, že domnelá civilizačná nadradenosť už priviedla svet dva razy do horúcich konfliktov v globálnych rozmeroch.      

     Prezidentské voľby v Bielorusku majú, nepochybne, geopolitický rozmer. 37-ročná učiteľka S. Cichanovská chce zmeniť chod dejín v Bielorusku. Vynútená stávka na neznámu a mladú tvár nevyšla. Popri autoritárnom Lukašenkovi (podľa Západu ide o posledného diktátora v Európe) je zjavné, že líderka opozície skúsenostne a osobnostne nedozrela, no neobjavila sa ani ďalšia nová politická osobnosť, ktorá by dokázala viesť štát aj s podporou občanov Bieloruska. Zatiaľ sa opozícia namiesto masovej podpory vlastného obyvateľstva uchádza o podporu zahraničných partnerov, dychtiacich po geopolitickom prevrate v Bielorusku a predovšetkým po ziskoch, ktoré by im toto teritórium po prevrate poskytlo (privatizácia štátneho majetku pre Západ a otroctvo pre domácich obyvateľov). Tento scenár už dôverne poznáme z našich vlastných skúseností po roku 1989, keď na našu naivitu a predčasnú eufóriu upozorňoval aj veľký reflexívec a svetaskúsený spevák Karel Kryl, ktorý odišiel z ČSFR do exilu (bývalá NSR) a veľmi dobre poznal praktiky západnej demokracie a nadnárodných korporácií, vďaka ktorým sme prišli o náš národný poklad (štátny majetok) a prišli sme do pozície rabov Západu a treťotriednych občanov (dvojaká kvalita nielen potravín), ktorí boli kapitálovo a strategicky pripravení na všetko — na rozdiel od nás — ľudí kapitálovo nulitných a konkurencie neschopných. V nijakom prípade nejde z mojej strany o obhajobu bývalého režimu a systému, pretože vekovo je to neaktuálne, ide iba o reflektované porovnanie historickej skúsenosti a objektívneho poznania krajín ostbloku, ktoré týmto procesom prešli a prechádzajú v rámci EÚ (citeľná diferenciácia postavenia krajín prvého rangu a ostatných).

     Strategickým cieľom Západu je rozbiť integračný potenciál Ruska v postsovietskom priestore. Eurázijský ekonomický zväz, ktorý už existuje a má tendenciu ešte hlbšie integrovať sa podľa vzoru Európskej únie, je veľkým strašiakom na geopolitickej mape postbipolárneho usporiadania sveta. Ukrajina svojím nekončiacim konfliktom (politicky a hospodársky rozvrátená a v hlbokom sociálnom úpadku) je varovaním pred podobným scenárom, pretože prázdne sľuby o jej integrácii do EÚ sa nikdy nenaplnia a slúžia len ako zdržovací mechanizmus pre rozširovanie a hlbšiu integráciu ostatných postsovietskych republík do Eurázijského zväzu. Jednoznačne platí (z hľadiska geopolitiky), že pretrvávajúci  vojnový konflikt na Ukrajine  hrá do karát výhradne Západu, ktorý ho bude — zo strategických dôvodov —  permanentne živiť. 

     Útoky na Rusko a rusofóbia má celosvetovo gradujúcu tendenciu. Diskreditačná kampaň, ktorá sa najnovšie rozpútala proti Rusku, a to prostredníctvom otravy ruského opozičného politika A. Navaľného s pochybnou 1 — 2% podporou, je ďalšou strelou Západu (hlavne Nemecka) do vlastnej brány (projekt Nord Stream 2). Ukazuje sa, že dohodu USA a EÚ o zastavení projektu Nord Stream 2 kvôli Navaľnému narušilo svojím vyhlásením Rakúsko, keďže nielen podľa ich premiéra i prezidenta, ale aj podľa nemeckých a francúzskych podnikateľov ide o komerčný projekt, a to treba rozlišovať.

     O účinkoch látky Novičok už napísali experti mnoho a je preto ťažké uveriť, že  by A. Navaľnyj — pri charakteristike a účinkoch tejto nervovo-paralytickej látky —  túto fatálnu situáciu prežil. Prevoz do Nemecka jednoznačne svedčí o tom, že Rusi sa nesnažili nič skrývať, inak by ho neboli vydali do cudzích rúk. Nijaký nemecký lekár sa doteraz nevyjadril zoči-voči médiám, čo vyvoláva absolútne pochybnosti, nehovoriac už o testovaní A. Navaľného v nemeckom armádnom zariadení a ich neschopnosti dať k dispozícii ruskej strane relevantný dekurz z nemocničného zariadenia. Zvláštny je aj fakt, že A. Navaľnyj po prebratí z kómy sa cíti dobre a chce sa vrátiť do Ruska.

     Voľby v Bielorusku a povolebná situácia má viesť opäť k akcentovanému poukazovaniu na skazonosnosť Ruska (podľa B. Obamu Rusko predstavuje „os zla“) pre svet. Podľa môjho názoru problém s voľbami v Bielorusku by si mali vyriešiť sami obyvatelia tohto štátu, nie umelým spôsobom a pod absolútnym a neprehliadnuteľným nátlakom proprevratových cudzích síl (USA a Západu). Revolučné bakchanálie tak môže „prebrať k životu“ už len fiktívna alebo vyprovokovaná žertva ako účinný prostriedok technológie moci. Mocenská a mediálna manipulácia s ľuďmi s jasnou strategickou intenciou sa môže skončiť kadejako, no jedno je isté — vysokú daň za eufóriu a tzv. demokratickú zmenu vždy zaplatia, žiaľ,  iba obyčajní ľudia. 

     Záverečná otázka znie: Prečo je teda taká bezprecedentná nedôvera k politikom a mainstreamovým médiám? Čomu ešte možno veriť  tzv. demokratickým režimom, keď v spojitosti s Bieloruskom — unisono a permanentne — hovoria konštantne iba o potrebe ďalších sankcií voči Rusku? Je jasné, že s rastom geopolitického významu Ruska už niekoľko rokov otvorene graduje ďalšia studená vojna.

PhDr. Erik Germuška, PhD., vysokoškolský pedagóg

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Erik Germuška: Bieloruské revolučné bakchanálie

  • 15. októbra 2020 at 20:36
    Permalink

    velmi dobrá analýza , aj to kde sa skrýva podstata rozdielu medzi krízou v BLR a na UA, ako aj vplyv Po+ska v týchto dvoch štátoch.Páči sa mi ako si ukázal rozdielmedzi opozíciou v BLR,ale aj na UA, ako aj to čo je ich spoločným menovateľom, teda aj to čo majú v hrubých rysoch spoločné .Možno by stalo na zamyslenie aj toširšie rozobrat aj to v čom je nebezpečie jednostranného pohľadu našich politických elít na práve bieloruský problém, bez širších geopolitických,a le aj socialných a vojenskopolitických súvislostí..Aj napriek týmto mojím postojom hodnotím príspevok vysoko pozitívne a , považujem ho za veľké obohatenie aj z hľadiska prístipu k problematike.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *