Pohladenie po duši. S prvkami jemnej irónie a sebairónie (Jana Šimulčíková: Lyrika do kufríka)

Dve recenzie na dielo Jany Šimlčíkovej publikované pôvodne v Literárnom týždenníku od Etely Farkašovej a Natálie Murat-Oravcovej. Kniha je k dispozícii na stránke VSSS.

S prvkami jemnej irónie a sebairónie

Jana Šimulčíková: LYRIKA DO KUFRÍKA. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2019, 1. vyd., 72 s., ISBN 978-80-8194-109-2

Jana Šimulčíková, známa prozaička, novinárka, prekladateľka je autorkou úspešných kníh pre deti (napr. Ružový program pre sestričku, Veselý tele-fón alebo Už dočiahnem po kľučku), takisto aj kníh pre dospievajúcu mládež (uvediem aspoň knižky Na hojdačke, Dievča s bocianími nohami či Kukučie mláďa) i pre dospelých (napríklad romány Jed nášho milovania a Druhý muž). Spektrum svojej tvorby autorka, nositeľka ceny Troj -ruža za detskú literatúru, rozšírila o poéziu pre dospelých. Keď už ako etablovaná prozaička vydala zbierky básní Brnkanie na city a Pred zrkadlom, do tretice tento raz pripravila básnickú zbierku Lyrika do kufríka. Názov knižky možno interpretovať rozlične, mne po jej prečítaní do popredia vystúpil moment cesty, putovania – ani nie v geografickom zmysle, ako v zmysle putovania vlastným časom, spomienkami na preži-té, pritom toto putovanie pamäťou sa prelína s opismi aktuálneho diania, a aj s nádejným smerovaním do budúcich dní a rokov.

Básne v najnovšej zbierke možno vnímať ako osobné vyznania lyrickej, zväčša autobiografickej protagonistky, ktorá sa vo chvíľach nostalgie obracia na svojho, už fyzicky neprítomného životného partnera, preberá formou vnútorného monológu alebo pomyselného dialógu spoločné zážitky, udalosti, ktoré pre dvojicu boli čímsi dôležité, pre spoločný čas významotvorné. Akoby si protagonistka a spolu s ňou aj autorka dodatočne prostredníctvom pamäti privolávala a objasňovala niektoré nedopovedané myšlienky, nevyslovené pocity, ktoré boli súčasťou onoho spoločného času. Jednou časťou bytosti obrátená k minulosti, druhou sa oddávajúca sneniu o tom, čo sa už azda ani nestane, čo je za hranicami reálneho a realizovateľného. Napriek tomu lyrická protagonistka na takéto denné snenie nerezignuje, vedomá si toho, že

„Nehybná pevnina
odrazu bez snov
tvrdne a omína…“,

práve preto si chráni svoje územie snenia, zmäkčujúc tvrdosť pevniny, na ktorej sa ocitla.

Jednou z ťažiskových tém zbierky je po-bývanie v čase, pribúdanie rokov v živote človeka, inak povedané starnutie a staroba ako javy, s ktorými sa musí každý z nás vyrovnávať, a to veru nie je ľahké v spoločnosti opájajúcej sa ideálmi mladosti, krásy, výkonnosti, súťaživosti. Akokoľvek by sme aj túžili po večnej mladosti, akokoľvek by sme si želali, aby „chvíľa postála“, realita nás núti akceptovať neúprosné plynutie času, navršovanie rokov, ktorými by sme mali či mohli spieť k vlastnému dozrievaniu, a napokon až k zániku.

V zbierke má dôležité miesto téma časovosti nielen ako významnej dimenzie ľudského (aj autorkinho) života, ale najmä ako výzva, ako podnet na premýšľanie o nej, na hľadanie adekvátnych postojov a životných stratégií zohľadňujúcich túto dimenziu. Nemenší dôraz kladie autorka v zbierke na medziľudské vzťahy, vzťahovosť pokladá za základnú charakteristiku ľudského bytia, napríklad v básni s výpovedným názvom Reťazenie píše:

„Vrstvia sa vzťahy
(bez nich sme ako nahí)“
ochranné gázy
na námrazy…“

Ide jej nielen o vzťahy partnerské či rodičovsko-detské, ale aj o vzťahy priateľské, o vzťahy nielen k inému človeku, ale aj k prostrediu, v kto-rom človek prežíva, o vzťahy aktuálne prežívané i tie, ktoré uchovávajú už len spomienky. Práve ony zaľudňujú prázdny byt po smrti manžela a odchode dospelých detí, práve ony napĺňajú dni, ktoré by inak hrozili prigniaviť ťarchou osamelosti: vzťahy sú tým, čo dáva existencii zmysel, čo dáva silu pretrvať aj v kritických chvíľach…Bude to tak trochu proti chronológii zbierky, ak sa až teraz zmienim o ešte inom životodarnom type vzťahov, ktoré v nej Šimulčíková tematizuje.

Mám na mysli vzťah k poézii, k umeniu, a aj ku konkrétnym osobnostiam, ktorých básnické slovo očividne autorku spoluutváralo a ostalo jej blízke do súčasnosti. Tento vzťah sprítomňujú v zbierke básne venované Milanovi Rúfusovi, Miroslavovi Válekovi, Jánovi Smrekovi, Pavlovi Bunčákovi, Máši Haľamovej a Vojtechovi Kondrótovi. Svojimi vyznaniami menovaným tvorcom autorka medzi riadkami potvrdzuje vlastné chápanie tvorby a celého života ako procesu kontinuity, človek vždy na niečo a niekoho nadväzuje, zároveň necháva po sebe niečo, na čo môžu nadväzovať iní, život a tvorba v tomto zmysle predstavujú takisto špecifický druh reťazenia.

Jana Šimulčíková píše o „malých“ veciach každodenného života, no práve tie tvoria jeho podstatu, píše o nich vážne, ale i mierne odľahčene, s prvkami humoru, niekedy jemnej irónie a sebairónie, nie je to však humor zľahčujúci, nie je to irónia bičujúca. Aj vďaka chápajúcej úsmevnosti, ktorú cítime v pozadí bás-ní hovoriacich nielen o radostných, ale takisto o tienistých, skľučujúcich stránkach ľudského prežívania, pôsobí zbierka vcelku optimisticky, povzbudzujúco, čo spolu s jej nekomplikovanou, zrozumiteľnou poetikou je dobrým predpokladom pre to, aby oslovila aj širší čitateľský okruh.

Etela Farkašová, vyšlo v Literárnom týždenníku

Pohladenie po duši

Na ostrove Mallorca jestvuje jedna zázračná pláž. Priamo pod strmými, vysokými skalami, ktoré vzbudzujú rešpekt človiečika pod ňou. Pri priehľadnom tyrkysovom mori, ktoré šumí a vonia a láka svojimi vnadami. No táto pláž je výnimočná najmä svojím najjemnejším pieskom, jemnulilinkým, skoro ako múka, a možno jedinečná v celej Európe. Spomenula som si na to pri čítaní poézie Jany Šimulčíkovej v útlej knižke Lyrika do kufríka.

Tá jemnosť, zázračnosť, čírosť jej básní ma očarila. V jej podaní je svet síce v podstate realistický, no povznášajúci, upokojujúci, aj nežne znepokojujúci. Evokujúci prirodzenú radosť, nadšenie, objavovanie, ale aj skutočné obavy (tých je menej, aspoň podľa mňa).

Aha ho! Básne sa väčšinou venujú medziľudským vzťahom. Čo nás pozemšťanov spája i odďaľuje. Horizontálne aj vertikálne. No vo zvláštnom, osobitom, poetickom, silno emotívnom spracovaní. Láska vyzývavá, (ne)opätovaná, platonická, (p)odopretá…

Zrelá, neistá mladosťou či rodičovstvom. Alebo aj starnutím. Občas vykoľajená, niekedy len vysnívaná.Avšak vždy podložená citmi. A kúzelným čistým jazykom. Akoby vyšampónovaným s jemnou príchuťou mandlí. So zmyslom pre neošúchanú metaforu, rýmy – aj vnútorné, vyjadrenie – vlastne v skratke – jadra, o čo ide. Pohladenie po duši.Autorka má zažité akiste dosť, vzhľadom na svoj zrelý vek a celoživotné pracovné vyťaženie (o jej súkromí nič neviem, no v jej poézii je doslova veľa podnetov na zamýšľanie sa i k tvorbe). V tejto básnickej zbierke vyjadrila svoju krehkosť s veľkým nadhľadom. Až vesmírnym. A predovšetkým: originálne. Ľudsky a zrozumiteľne. A umelecky na vysokej úrovni. Veľké a úprimné potešenie na strane vnímavých čitateľov, vďaka, milá pani Janka.

Medzi básnickými vyjadreniami, čo sa odohráva medzi človekom a človekom, sa nachádzajú taktiež úvahy nad rámec bežného sveta. A odrazu v lyrike pokračuje malou ukážkou, ako vnímala či vníma osobnosti niektorých básnikov. Respektíve niektoré aspekty ich tvorby či životných pútí. Cez svoje citlivé oko a slovo. Ide o tieto, dnes už legendy nášho slovenského literárneho sveta: Rúfus, Válek, Smrek, Bunčák, Haľamová, Kondrót, Jasnovidka (?).

Ojedinelým, vlastným spôsobom o nich vraví, privráva sa im, približuje ich. Aj keď zo Zeme do nebíčka. (No kto by ich v srdci „nehýčkal“? Hoci každý máme niečo za ušami.)

A posledná báseň v tejto zbierke hovorí aj za mňa. Má názov Vnučke (Bez nánosu pátosu):

Kde domov tvoj?
Kde je vlasť z vlastivedy,
kvitnúca záhrada,
ktorú národ dedí
ako otčinu?

Kde svoju dedovizeň máš?
Komu ju zapredali?
Kto na nej dračie säme sadí,
kto stavia cudzie výrobné haly?
A kto nám ešte
slovenskú svojeť chráni?
Na koho vina padá,
keď sa nám stráca
zem pod nohami?
To nie je vlastizrada?

Kde domov tvoj?
Priestor bez pôdy,
stavba na vode,
duša nezakotvená
v prírode?

Mapa sa mení.
Z bezzemkov budú bezdomovci,
po Zemi
roztratení?

Chceš, dievča,
odísť s nimi,
dedičné putá striasť?

Nikto ťa nenaučil
vážiť si
že máš vlasť?

Komentár azda netreba.Treba pochváliť aj autorov grafickej a knižnej úpravy. Je rovnako jemná ako obsah vo vnútri. O výtvarné dielo na obálke sa po-starala Klára Valentová. Tlačiareň P+M, s. r. o., Turany knižku zhmotnilo do finálnej podoby. Ako sa uvádza v zbierke: „Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.“ Jana Šimulčíková je známa a plodná spisovateľka (poézia, krátka próza, romány, knižky pre deti), novinárka v oblasti kultúry a prekladateľka z nemčiny. Viac sa o nej dozviete napr. na webových stránkach Literárneho informačného centra.

Natália Murat-Oravcová, vyšlo v Literárnom týždenníku

---