Evanjelium podľa Wilhelma Weitlinga, buriča, proroka a vizionára vedecky riadenej spoločnosti

Najvýznamnejším nemeckým revolučným utopistom bol kresťanský komunista [2], člen Ligy spravodlivých, krajčírsky tovariš [3], správca ikarskej komunity Communia ^W.222 Wilhelm Weitling (1808, Magdeburg – 1871, New York). Weitling vydal diela: Ľudstvo také aké je a aké malo by byť (1838-9), Záruky harmónie a slobody (1842), Evanjelium úbohého hriešnika (1845) a ďalšie. V Československu vyšlo v 20. rokoch Evanjelium úbohého hriešnika a taktiež vyšiel výber z týchto Weitlingových textov pod názvom Lidstvo jaké by mělo být. Písal, rečnil, presvedčoval vo Zväze spravodlivých, organizoval pracujúcich, založil robotnícku-družstevnú jedáleň, zakladal časopisy a robotnícke spolky. Weitling je tiež označovaný ako prvý nemecký komunista. Čim je Weitling unikátny? Okrem toho, že precízne naprojektoval vedecky riadenú beztriednu spoločnosť, bol snáď ako jediný zo sociálnych utopistov tým, kto do svojej utópie zahrnul aspekt individuálnej motivácie prostredníctvom tzv. komerčných hodín, za ktoré si v ideálnej spoločnosti môžu naplniť  individuálne a špeciálne potreby. Finálnou utópiou je vo Weitlingovej vízii harmonické spoločenstvo všetkých národov. ^{W. 207}

ŽIVOT

„Šťastie spočíva v spokojnosti a spokojnosť v slobode. Sloboda bez majetkového spoločenstva je snáď čiastočne možná pre jednotlivca, avšak nie je mysliteľná pre všetkých… Šťastný je len ten, ktorý je spokojný, a spokojný môže byť len človek, ktorý má všetko, čo majú druhí.“ Wilhelm Weitling [1] ^{W. 51} 
„Každá generácia má svoju vlastnú predstavu dokonalosti. Človek sa k nej môže priblížiť, ale za svojho života ju nikdy úplne nedosiahne.“ ^{W. 24}
„Budeme teraz sledovať životnú púť muža, ktorému nebolo do vienka dané bohatstvo, ktorý sa však s horúcou vierou v nový, lepší svet odhodlal uskutočniť vlastnými silami, slovom a činom sen o spravodlivosti na zemi. Zažiaril náhle ako meteor a ako meteor zase zhasol.“ Wolfgang Joho, Sen o spravodlivosti Život a osudy krajčírskeho tovariša, buriča a proroka Wilhelma Weitlinga, s. 16

Weitlingov osud je podobný, ako u mnohých utopistov: väzenie, bieda, prenasledovanie, ale aj nehasnúca viera, sila a vytrvalosť v túžbe meniť svet. Schopnosť obetovať všetko pre ideu. O Weitlingovi som sa prvý krát dozvedel z filmu Mladý Karl Marx, kde ho stvárnili pomerne výstižne. Impulzívny, o svojej pravde presvedčený, ale vnútorne rozorvaný človek. Weitlingov život pripomína azda najviac Babeufa.

Weitling, podobne ako Babeuf nezostal skrytý v akademických kruhoch, kde by v pohodlí písal svoje knihy. Weitling, podobne ako Babeuf, bol priamo v teréne – medzi chudobou, zúfalstvom a neistotou potulných majstrov na začiatku 19. storočia. A podobne ako Babeuf, taktiež nemal akademické vzdelanie a múdrosti sa dopracoval po vlastnej línii. Jeho štúdium bolo minimálne, obmedzené na základnú školu v Magdeburgu. Svoje vzdelanie dopĺňal v miestnej knižnici. Ovládal nemecký a francúzsky jazyk, no neskôr sa vzdelal aj v angličtine a taliančine.

Či už sa zaujímate o utopistov alebo nie, minimálne Weitlingov životopis stojí za prečítanie. Odporúčam knihu Wolfganga Joha (nemecký spisovateľ, ktorého hlavnou témou sú životopisy intelektuálov, humanistov, antifašistov a komunistov) s názvom Sen o spravedlnosti. Jeho prerozprávaný Weitlingov príbeh je strhujúcim čítaním o osude človeka, ktorý bol pre ideu ochotný obetovať čokoľvek. Autor ho však nevníma nekriticky. Odhaľuje jeho neschopnosť povzniesť sa nad oponentov, ale aj jeho miestami prehnane mesianistické vízie. V každom prípade mal Weitling dar presviedčať masy ľudí, čo sa máloktorým filozofom podarilo. Paríž, Švajčiarsko, Anglicko, Amerika – na týchto miestach Weitling získaval tisíce priaznivcov pre svoje myšlienky. Azda najväčším dôkazom sily tohto autora je fakt, že sa mu na knihy poskladali samotní robotníci a remeselníci.

Weitlng sa narodil do chudobnej rodiny v Magdeburgu (Prusko). Syn kuchárky a mladého francúzskeho dôstojníka, ktorý zomrel počas vpádu do Ruska v roku 1812. A tak bol mladý Weitling vychovaný v ťažkej chudobe a netreba tiež zabúdať na to, že detská práca bola v tejto dobe samozrejmosťou. Už v ranom veku sa učil krajčírskemu remeslu a už ako 18 ročný začal cestovať po nemeckých štátoch s cieľom nájsť si zamestnanie.nW. Joho pripomína, že toto vandrovanie, ktoré trvalo 7 rokov bol starý zvyk remeselníkov (Joho 1963, s. 20): „Jeho vandrovanie trvalo 7 rokov a zaviedlo ho cez Drážďany a Lipsko do Viedne a odtiaľ do strednej Európy a do Paríža.“

V roku 1830 sa objavuje v Lipsku, kde sa začína zaujímať o politiku a zúčastňuje sa nevydarenej revolúcie,^{W. 189} o čom neskôr píše vo svojich dielach. Začína tu tiež písať poéziu. Weitling je popri tom všetkom odkázaný na žobranie. Dostáva sa tu prvýkrát do väzenia.

O dva roky neskôr sa nachádza v Drážďanoch a v roku 1834 vo Viedni, kde pracoval ako výrobca dámskych odevov. Tu sa mu konečne relatívne začalo dariť. V tomto meste sa Weitling osudne zamiluje. Ale jeho sok je arciknieža. Ponížený a odkopnutý je donútený Viedeň opustiť. Táto osobná skúsenosť s povrchným svetom, kde privilegovaným patrí všetko (vrátane lásky) a chudákom nič, iba prehĺbila jeho nenávisť k privilegovaným. Weitlinga však stratená láska nezlomila, ba naopak, posilnila.

V roku 1837 emigroval do Paríža, keď sa stáva súčasťou fenoménu, ktorý sa zapísal do dejín sociálnych hnutí ako Liga spravodlivých (Bund der Gerechten; fungovala v rokoch 1836 – 1847, zaniká transformáciou na Zväz komunistov prostredníctvom Marxa a Engelsa; skladala sa prevažne z nemeckých exulantov-remeselníkov). [a] Joho pripomína, že do Paríža prichádza Weitling už naplnený skúsenosťami a realizmom: „Až v Paríži som vystúpil ako skutočný komunista (Joho 1963, s. 27).“ Weitling mal v tej dobe 27 rokov a ako pripomína Joho, zo snílka a neuvedomelého buriča sa stáva skutočný revolucionár. V Rakúsku a Nemecku síce stretával zbedačených tovaryšov, ale až v Paríži sa dostáva do kruhov revolučných klubov a tajných organizácií. Tu získava silnú popularitu. Žije tu síce v materiálnej chudobe, ale v duchovnom bohatstve, obklopený obdivovateľmi a súdruhmi. Weitling píše pre Ligu spravodlivých svoj utopický manifest: Ľudstvo také ako je a aké by malo byť. Dielo získava obrovský ohlas (bolo preložené dokonca do Maďarčiny).Na vydaní diela sa spoločne podieľali remeselníci.

Odchádza do Švajčiarska (Ženeva, Vevey, Langenthal), kde ho vďaka jeho horlivej propagácii komunizmu čaká ďalšie hviezdne obdobie. Odchádza tam po porážke blanquistického povstania (povstanie proti Júlovej monarchii).

Stal sa súčasťou robotníckeho vzdelávacieho spolku podliehajúceho Mladému Nemecku (Junges Deutschland bola frakcia Mladej Európy; duchovným otcom bol Mazzini, cieľom bolo zjednotenie Nemecka). V Mladom Nemecku prevládali skôr myšlienky Herdera a Schillera, než myšlienky utopických socialistov typu Saint-Simon a Fourier. Weitlingovi sa však podarilo získať vplyv a ovplyvniť socialistické prúdy v tomto hnutí. V Ženeve zakladá časopis Volanie nemeckej mládeže,  ktorý získal až 1000 predplatiteľov. Pokračovaním tohto časopisu bolo ďalšie periodikum zvané Mladá generácia (Junge Generation) (Joho 1963, s. 47). Pre revolučnú činnosť bol zo Ženevy vyhnaný. Sťahuje sa do Vevey (Kaat)  a cestuje po Švajčiarsku, kde získava pre svoje idey stále viac a viac ľudí. Stretáva sa tiež s Pierrom-Josephom Proudhonom.

Vo Vevey roku 1842 vychádza ďalšie Weitlingovo dielo, Záruky harmónie a slobody, ktoré rozširuje jeho teóriu z predchádzajúceho diela. Weitling projektuje plánovanú beztriednu spoločnosť, kritizuje voľný trh a kapitalizmus.

V roku 1834 sa sťahuje do Zürichu. V tom čase píše dielo Evanjelium chudobného (prekladá sa aj úbohého) hriešnika. Nad Weitlingovým osudom sa zmráka: „Jednej letnej noci vykonala polícia vo Weitlingovom byte domovú prehliadku. Jeho priateľom síce sa v poslednú chvíľu podarilo zachrániť rukopis knihy, takže mala byť vytlačená nakoniec v Berne, ale aj tak bola korisť polície dosť veľká… Boli zhabané prvé tlačové archy a okrem toho padla do rúk policajtov Weitlingová korešpondencia. … Weitling bol zatknutý…“ (Joho 1963, s .64)

A tak je Weitling zatknutý, obvinený a odsúdený. Tým, že Weitling interpretoval Kristovo učenie v prospech beztriednej spoločnosti, polícia si našla zámienku Weitlinga zlikvidovať. Dôvodmi zatknutia boli revolučná agitácia a rúhanie. Odsúdený Weitling prežíval väzenie veľmi ťažko. Vo väzení písal básne. Ako kolektivista obklopený svojimi druhmi znášal veľmi zle samotu. Prichádzali preludy, paranoja a mystické vízie. Weitling nachádzal útechu v osude mučeníka. Keď väzenský farár vo svojej modlitbe spomenie tých, ktorí chradnú v žalári za pravdu a ukloní sa pred Weitlingom, revolucionár v tom vidí znamenie. (Joho 1963, s .71) Noc pred vyslobodením očakával záchranu svojimi druhmi. Tí sa o oslobodenie skutočne pokúsili, avšak neskoro. Švajčiarska polícia Weitlinga prepustila o niekoľko hodín skôr a následne bol deportovaný do Pruska. Tu trpel pod neustálym policajným dozorom.

Nakoniec je však vyhostený aj z Pruska ako nebezpečný živel ohrozujúci štát. Odchádza do Hamburgu, kde sa stretáva s Heinem. Toto stretnutie dopadne tragikomicky. Heine Weitlinga neberie vážne. Následne Weitling cestuje do Londýna, Bruselu a New Yorku. Stretáva sa tiež s utopickým socialistom Robertom Owenom, ktorý ho nazve vodcom nemeckým komunistov. Túto poctu Weitlingovi udelil pred plnou sálou v londýnskom Socialhall. Weitling taktiež vystúpil na chartistickej Slávnosti národov. Weitling sa ale dostáva do sporu s vedúcim Ligy spravodlivých, Schapperom, ktorý zastával umiernenejší prístup k sociálnej otázke. Schapper žiadal posilnenie kultúrnej hegemónie komunistického hnutia, Weitling nabádal k revolúcii. Tento spor Wetilinga oslabí a dostáva sa do depresie a pocitu osamelosti. Začína preto pracovať na dielach Všeobecná logická náuka o myslení a reči, Klasifikácia vesmíru, Hybná pralátka vo svojich kosmoelektromangnetických prejavoch a Spravodlivosť. Štúdium 500 dní. Wolfgang Joho tieto diela komentuje s dešpektom ako prejav Weitlingovho úpadku.

Weitling odchádza do Bruselu… na stretnutie vďaka ktorému sa možno dodnes spája slovo komunizmus s Marxom, materializmom a ateizmom. V tejto dobe totiž boli približne tri osobnosti, ktoré mali reálny vplyv na masové internacionálne robotnícke hnutia: Weitling, Proudhon a Marx, Engels. Prví dvaja idealisti, ďalší materialisti a ateisti. O povahe ideologickej nadstavby sociálnej revolúcie mohol rozhodnúť jeden spor – spor medzi Marxom a Weitlingom, ktorý sa odohral v Bruseli roku 1846 a v ktorom zvíťazil Karol Marx s Friedrichom Engelsom. Toto stretnutie dokumentuje aj film Mladý Karl Marx, doslov k českému vydaniu a aj Johova kniha. Marx, Engels a Weitling sa stretávajú v roku 1846 na zasadnutí Komunistického korešpondenčného výboru. Mali diametrálne odlišné názory na vedenie ligy a revolúciu.

Weitling reagoval listom Hessovi nasledovne: „V Marxovej hlave nevidím nič iné ako dobrú encyklopédiu, ale nie genialitu. Bohatí ho urobili editorom… Myslel som si, že vie lepšie ovplyvniť ľudí a predovšetkým zorganizovať časť z nich na propagáciu našich populárnych spisov. Marx a Engels sa však nestotožňujú s týmto názorom a v tomto smere ich posilňujú ich bohatí priaznivci“ (Weitling 1846).

Weitling odchádza do Ameriky, kde zakladá Zväz oslobodených (nem. Befreiungsbund). Z New Yoku sa v roku 1848 sa vďaka revolúcii vracia do Nemecka, z ktorého sa sklamaný vracia opäť do Ameriky. V USA pokračoval v aktivizme. Založil tu Nemeckú robotnícku ligu (nem. Deutschen Arbeiterbund New York). Od roku 1850 začal vydávať mesačník Die Republik der Arbeiter. Zapojil sa do experimentálnej komunity Communia v Claytone – Iowa, ktorú založili nemeckí exulanti nasledovníci utopistu Étienna Cabeta (konkrétne Heinrich Koch; komunita bola zložená z bývalých členov komunity Nová Helvetia, Osage, Missouri).

Weitling sa v roku 1854 oženil s Karoline Toedtovou a od nasledujúceho roku opäť pracuje ako krajčír. Zomiera v New Yorku. [Pozri aj: 4]

Prečítajte si celý Weitlingov životopis v knihe Wolfgang Joho: Sen o spravedlnosti, životní osudy krejčovského tovaryše, buriče, proroka Viléma Weitlinga.

TEÓRETICKÉ VÝCHODISKÁ

„.Dobre prejdete len školou skúsenosti, tá vás poučí lepšie než tučné knihy.“ ^{W. 105}

„Vlastníctvo je príčinou všetkého zla.“ ^{W. 56}

Wilhelm Weitling napriek tomu, že nebol inštitucionálne vzdelávaný, mal pomerne široký prehľad o teóriách utopických socialistov a francúzskych filozofov. Weitling bol vychovaný ako kresťan a už v dvanástich rokoch ovládal citovanie Biblie, neuznával však ani katolicizmus, ani Luthera. Obdivu prejavoval iba k sociálnym evanjelikom.  Weitling nadviazal na rovnostárske poňatie kresťanstva, teda na Kristovo učenie reformátora Thomasa Müntzera. ^{W. 42} Inšpiroval sa tiež Napoleónom a Jozefom II (Joho 1963, s. 19). Na Weitlinga mal vplyv ex-komunikovaný katolícky kňaz, kresťanský socialista Lamennias,^W.18  ktorého sám preložil do nemeckého jazyka. ^W.195  Oceňoval taktiež francúzskeho utopického socialistu, Étienna Cabeta (Joho 1963, s. 113). Vo svojom časopise Mladá generácia propagoval tiež Owena, Saint-Simona, Fouriera a Proudhona.^W.99

V programovom dokumente Ligy spravodlivých – Ľudstvo aké by malo byť, ^{W. 9 – 44} požaduje Weitling nastolenie spoločenstva majetku s cieľom nastolenia všeobecného šťastia.^W.12 Hneď v úvode Weitling zdôrazňuje, že Kristov prvý zákon (láska k blížnemu) a jeho prianie a vôľa obsahuje túžbu po dosiahnutí šťastia a blaha všetkých ľudí. ^W.11 Weitling interpretuje Kristovo posolstvo v súlade s ideami staro-kresťanského komunizmu (Skutky apoštolov). Zdôrazňuje, že iba spokojný človek je šťastný a šťastie človeka spočíva v komunite, teda je viazané na blížnych. To znamená, že skutočne šťastný človek nemôže žiť na úkor blížneho a nemôže nájsť pokoja a šťastia ak neužíva toľko, koľko potrebuje: „Bezstarostne sa dá žiť, keď človek vie, že má každý od všetkého toľko, koľko potrebuje… Rovnaké životné postavenie je potom príčinou bezstarostnosti a priateľstva a tým aj šťastia. Dbajte, aby každý vlastnil a užíval len toľko, koľko potrebuje, a aby nikto nemal viac.“ ^W.12

KRITIKA KAPITALIZMU

Weitling zdôrazňuje, že ľudia pracujú v pote tváre od rána do večera a hoc sú sýpky bohatých preplnené, väčšina obyvateľov planéty postráda aj veci nutné k obžive, bývaniu a odievaniu. Príčinu tohto stavu nachádza v nerovnom rozdelení práce a jej plodov (nerovnom rozdelení práce,  statkov a spotreby statkov), ktoré sú príčinou chudoby a bohatstva. A prostriedkom tohto zla sú peniaze. ^W.15 Weitling kritizuje chamtivosť bohatých a zdôrazňuje, že ich majetok vzniká na úkor tých, ktorých zamestnávajú. Majetok, na ktorý si bohatí vytvárajú nároky je získaný umelo, podvodom a prostredníctvom buržoázneho zriadenia. ^W.13 Bohatých Weitling skutočne nešetrí: „…a keď sa na vás nič nedostane, môžete si napchať ústa tvrdým chlebom, ak je vám vôbec dopriaty, lebo oni síce milujú svojich tučných psov, ale s hladnými robotníkmi si starosti nerobia.“ ^W.13 

Lichvári a obchodníci vytvárajú systém, v ktorom si spravodlivý človek musí podľa Weitlinga chlieb doslova vyžobrať nespravodlivo platenou prácou. Taktiež pripomína mimoriadne aktuálnu tému zničujúcich pôžičiek (hypoték), nestabilnosti trhu (zvyšovanie cien jedla) a prenášanie nákladov podnikov v časoch krízy na zamestnancov. ^W.14  Weitling sa pýta: „Ako by to dopadlo, keby boli všetci ľudia šikovnými robotníkmi? Skrátil by snáď potom vlastník pracovnú dobu, aby mohol dať všetkým prácu?“ ^{W. 57}  

Vyvracia tým populárny kapitalistický mýtus „šikovného“ a „tvrdo pracujúceho“, ktorý si svoj majetok tvrdo vydrel.  Z toho vyvodzuje:  „Jedni pracujú málo alebo vôbec a rozhadzujú plnými hrsťami zatiaľčo väčšia časť ostatných pracuje nad mieru a často pri tom ešte musí strádať.“ ^{W. 16} 
K téme sa neustále vracia: „Neukradli ste snáď všetky statky, ktorými sa tak pýšite, buď vy sami alebo vaši predkovia tým, či oným spôsobom ľudu?“ ^{W. 35}

STROJE A AUTOMATIZÁCIA

Weitling pripomína, že zavedené stroje nielenže nezľahčili prácu robotníkom, ale iba zvýšili zisky bohatých a pripravili robotníkov o prácu. Zároveň sa domnieva, že v novej spoločnosti by stroje slúžili skutočne všetkým ľuďom, čo je ich skutočný poslaním: „…poslaním strojov je uľahčiť robotníkovi prácu… ale slúžia iba k zväčšovaniu biedy, lebo pracovná doba zamestnaného robotníka zostala prinajmenšom rovnako dlhá, ak nebola dokonca predĺžená.“ ^W.15 

Vynálezy v kapitalistickej spoločnosti iba zväčšujú množstvo darmožráčov a znižujú množstvo práce. ^{W. 55} Weitling dodáva: „…čím viac strojov, tým menej robotníkov a tým viac povalačov.“ ^{W. 53} 

Zdôrazňuje teda, že stroje majú slúžiť na uľahčenie práce, nie na zväčšovanie biedy a to bude možné iba v spoločnosti založenej na kolektívnom vlastníctve majetku.^{W. 15}

MAJETKOVÉ SPOLOČENSTVO

Weitling volá po zdanení bohatých, kritizuje úžeru, ^W.20 nerovné rozdelenie a spotrebu statkov, nerovnosť, zneužitie peňazí ^W.19  na obohacovanie sa na úkor druhých. ^{W. 15} Projektuje zriadenie národnej banky a národných dielní. ^W.18

Jeho utópia vyzerá nasledovne: predpovedá zjednotenie ľudstva, rovné rozdeľovanie práce, prístupnú výchovu, rovné práva pohlaví, odstránenie dedičných výsad, zavedenie všeobecných volieb, rovnaké povinnosti bez privilégií.^W.22 V majetkovom spoločenstve budú mať občania „rovnaké vzdelanie, rovnakú slobodu a rovnaké prostriedky.“ ^W.35 Navrhuje rodinný (rodinné zväzy) a prevádzkový poriadok (roľnícky, remeselnícky, vedecký stav a priemyselné armády). ^W.25  Voľby do týchto stavov sú samosprávne a priamo-demokratické. Rodinný rád je zostavený z rodín. 1000 rodín tvorí rodinný zväz, 10 rodinných zväzov tvorí rodinný okres a každý okresný úrad má jedného voleného poslanca do veľkého kongresu rodinných spolkov. Najvyšší rodinný spolok je najvyššou zákonodarnou inštitúciou. V rámci prevádzkového rádu funguje podobne roľnícky stav: od volených čatárov po poľnohospodársku radu, kde sa rozhoduje o postupe pri prácach. Remeselníci majú kolégium majstrov. Vedecký stav zabezpečuje pre každý rodinný zväz jednu vzdelávaciu inštitúciu. Je zaujímavé, že výučba na univerzitách sa zapracováva ako pracovná doba.

Od Saint-Simona a Fouriera prevzal ideu priemyselných armád. Na pripomenutie: Fourier vytvoril priemyselné armády ako antonymum vojenských armád, ktoré namiesto zabíjania a krviprelievanie budujú. Vo Weitlingovej utópii je povinnosť pracovať v takejto armáde 3 roky. Sú vojensky organizované a podliehajú veleniu senátu. Tak ako u Fouriera, aj u Weitlinga priemyselné armády zušľachťujú životné prostredie, stavajú hrádze, železnice, mosty, diaľnice, ulice, budovy atď: „Najdôležitejšie práce, ktorými sa zaoberá: baníctvo, stavba železníc a hrádzí, zriaďovanie kanálov, diaľnic a mostov, zalesňovanie a výrub lesov, vysušovanie bažín, zúrodňovanie oblastí, transport vozidiel a výrobkov, čistenie prístavov, ulíc, budov a kolonizovanie vzdialených zemí.“ ^{W. 28}

BYTOVÁ OTÁZKA, VEREJNÁ VÝCHOVA A SÚDNICTVO

Weitling projektuje bezplatné bývanie s úplným zariadením a záhradou ^W.30 pre každého občana. Ruší rozdiel medzi mestom a dedinou^W.37 návrhom rodinných zväzov pozostávajúcich z 5. spoločných budov v 5-uhoľníku. Tie obsahujú všetku občiansku vybavenosť: V strede sa nachádza zväzová budova v ktorej sú byty a kancelárie úradníkov, vzdelávacie zariadenia, sklad zásob, pošta, stanica, miestnosti pre ubytovanie cestujúcich a priemyselné armády, hala pre ľud, rečnícka tribúna, divadlo, hvezdáreň a telegraf. Taktiež je tu spoločná zväzová záhrada.^W.37 Obyvatelia sa stravujú sa v spoločnej kuchyni (kuchári dostávajú prídel potravín zo spoločného skladu a voľba jedál je určovaná všeobecným blahobytom).^{W. 30} Ďalej sú tu spoločné budovy pre ostatných členov zväzu, ktoré sú vybavené tanečnou sálou, jedálňou, knižnicou, umeleckými a priemyselnými školami, zásobovacími skladmi a výstavnými sálami. Budovy majú sklenené stropy a sú vybavené pohodlným a elegantným zariadením. Spoločné budovy sú prepojené železnicou.^{W. 37} 

Výchova detí je do šiesteho roku u rodičov, po šiestom roku bezplatná vo verejných školských inštitúciách.^{W. 30}

V otázkach súdnictva je Weitling stručný. Sudcov stanovuje spomedzi buzúhonných starších občanov. Každý rodinný okres volí 30 členný súdny výbor. Medzi tresty zaraďuje vylúčenie z práce, rodinného kruhu, zákaz jedenia mäsa a pitia alkoholu a nápravné zariadenia.“ ^{W. 36}

PRÁCA

Práca sa stane aj vďaka strojom pôžitkom (opäť vplyv Fouriera),^W.25 a okrem 6-hodinového pracovného času, nastoluje taktiež tzv. komerčné hodiny pre uspokojenie zvláštnych túžob. ^W.31 Ceny výrobkov budú stanovené podľa pracovnej doby: „Nebudú tu otroci a nádenníci: práca ľudí nikdy príliš nevyčerpá a hojná a bohatá strava nahradí dostatočne ich stratené sily.“ ^{W. 38}

Zlato a striebro je rituálne roztavené na predmety všeobecnej spotreby. Zo sôch tyranov a ich majetku chce postaviť veľké pyramídy.^{W.33, 42}

Po zriadení spoločenstva majetku predpovedá nastolenie blahobytu a ztrojnásobenie produkcie.^W.38 Ľudstvo získa všeobecne vysoký stupeň vedeckého vzdelania, pretože každý bude mať čas na rozvoj. ^W.20 Weitling predpovedá po tejto transformácii proces zušľachtenia človeka, bude mať viac času na vlastný rozvoj a bude sa môcť venovať umeniam a vedám. ^{W.20, 21} Hodnotou komunít bude svornosť a striedmosť, obžerstvo bude prehlásené za zločin. Weitling svoju komunistickú utópiu opisuje nasledovne: „Ak tieto myšlienky nájdu naplnenie, uvidíme všade len bratov a sestry, ale nikde nepriateľov. Tretia generácia ľudí žijúcich v majetkovom spoločenstve bude hovoriť jedným jazykom a bude si rovná zvykmi, aj vedeckým vzdelaním. Remeselník a roľník budú zároveň učencami a učenec bude remeselníkom a roľníkom… Čo je dnes pre mnoho predsudkov obtiažne, bude pre druhú či tretiu generáciu ľudí žijúcich v majetkovom spoločenstve ľahké a ďalší to budú považovať za nutné.“ ^{W. 40}

ZÁRUKA HARMÓNIE A SLOBODY

„Ideálu najvyššej dokonalosti ľudstvo nikdy nedosiahne, inak by sme sa museli domnievať, že sa zastavil jeho duchovný pokrok…“ ^{W. 93}

Zákonom prírody je vývoj, tak začína autorovo hlavné dielo Záruky harmónie a slobody [5] ^{W. 45 – 156} z roku 1842. Projektuje samosprávny, cechový komunizmus fungujúci na základe rodín, ktoré tvoria zväz Familienbund.^{W. 205, 111} Kniha je ilustrovaná historickými, filozofickými, ale aj psychologickými úvahami (interakcia túžob a schopností ako zdroj pokroku; vplyv Fouriera ^W.201). V úvodných kapitolách nachádzame Weitlingovu filozofiu dejín. Začína rousseaovským opisom prirodzeného stavu,^{W. 50} ako zlatého veku ľudstva, pokračuje vznikom a končí zánikom vlastníctva.^{W. 49}

Typicky Rousseaovsky znie nasledujúca pasáž: „Každý mal vtedy všetko… preto boli spokojní a šťastní… keď nepoznali vybrané jedlá, nepoznali taktiež hlad… ak nepoznali množstvo liekov, nepoznali taktiež množstvo chorôb a neduhov… keď nepoznali naše byty a paláce, nepoznali naše väzenia… Ak nepoznali skvostný nábytok, nepoznali túžbu naplniť jeho zásuvky na účet druhých… Ak nepoznali naše vynálezy, umenia a vedy, tak preto, že ich k šťastnému životu nepotrebovali… Ak nepoznali naše pravdy, potom nepoznali naše omyly.“^{W. 50-1}

Proudhonovsko-Rousseovská je aj jeho kritika vlastníctva. Pripomína, že kým v prirodzenom stave nebol problém privlastniť si kus zeme, v dnešnej dobe je pôda bez zbytku rozdelená a sotva existuje kus, ktorý by nemal pána či vlastníka, pričom ešte väčšie množstvo nevlastní vôbec nič: „Kým sa mohol stať vlastníkom každý, kto chcel, nebolo vlastníctvo pre spoločnosť škodlivé. Vtedy žilo tak málo ľudí, že nemali ani predstavu o rozlohe Zeme. Od tej doby sme sa značne rozmnožili… pôdy ale zostáva stále rovnako. Hodí sa teda rozdelenie pôdy, ku ktorému došlo pred tisícami rokov, aj na dnešnú dobu? Nie, lebo dnes, kedy milióny ľudí nevlastní nič, stalo sa vlastníctvo majetku bezprávím spáchaným na spoločnosti, neodpustiteľnou a hanblivou krádežou.“^{W. 55-6}  

Weitling v tomto kontexte hovorí o do neba volajúcom bezpráví pretože je príčinou biedy miliónov ľudí: „Jedni si na svojich pozemkoch nazhromaždili najlepší materiál.. druhí museli vynaložiť značnú námahu, aby mali dosť aspoň pre vlastnú potrebu…“^{W. 64}

Svetové dejiny sú veľkým príbehom o lupičoch a ich zavŕšením bude veľký deň pálenia peňazí. ^{W. 72} Weitling prehlasuje: „Kým bude dovolený tým, ktorí spravujú bohatstvo všetkých, aby vlastnili a získavali svoj zvláštny majetok, dovtedy budú taktiež svojou správou poškodzovať všeobecné záujmy.“ ^{W. 107} Kritizuje vlastníctvo a jeho „deti“: otroctvo, peniaze, dedičstvo, obchod a vojny. Dedičstvo dalo vlastníctvu korunu,^{W. 59} splodilo lenivých a extrémnu nerovnosť: „…po tisícročia prechádza majetok bohatých formou dedičstva na potomkov, tak ako bieda chudobných prechádza na chudobných.“^{W. 60}

OBCHOD

Podobne ako Fourier, aj Weitling tvrdo kritizuje obchod, ktorý vznikol rozšírením potrieb. Nazýva ho lúpežou vo veľkom,^{W. 65} keď sa zopár podnikavých stalo vlastníkmi statkov na úkor druhých. Weitling píše: „Obchodníkovi nič nebráni v tom, aby svojim zákazníkom predložil prehnaný účet, ale len nech sa robotník nikdy neopováži žiadať zvýšenie svojej mzdy…“ ^{W. 124}

Zvýšená produkcia rozšírila výmenný obchod, rozšírila túžby, čo podnietilo vznik peňazí, nového prostriedku výmeny^{W. 66} a efektívneho zachovania nerovnosti.^{W. 68} Pre získanie tohto sa začalo užívať takých prostriedkov,, že boli obetované stotisíce životov len preto, aby „ho vydobyli zo zeme kam ho ukryla múdra prozreteľnosť.“ ^{W. 67}

A tak peniaze získali fiktívnu hodnotu, ktorú nikdy nemali. Vzniká fenomén finančných a obchodných špekulácií ako prostriedok účinného vykorisťovania: „Ak má remeselník šťastie obratne špekulovať, a získal si značný majetok, tzn. dokázal čo najviac vyťažiť zo svojich robotníkov a zákazníkov, potom svojim deťom už od detstva vštepuje opovrhnutie k robotníckemu stavu.“ ^{W. 69}

S tým súvisí podceňovanie skutočnej hodnoty práce…^{W. 70} Vznikajú prvé pôžičky a úroky,^{W. 71} falšovanie tovarov^{W. 87} a obchodná anarchia.^{W. 88} Weitling píše: „Peňažný systém, tak pohodlný pre lenivcov, pôžitkárov a ľudí panovačných, sa však neustále zdokonaľoval… boli zavedené úroky. … Silný ohlupuje slabého verejne a nazýva svoju lúpež menami, ktoré zákon neoznačil ako trestné: kontribúcia, dane, vlastníctvo, špekulácia, úroky, exekúcie, súdne poplatky, krátenie miezd, lichva, atď.“ ^{W. 69, 72}

„Kto je zlodej, ten nech je nazývaný zlodejom, a nie špekulantom, bankrotárom, šelmou, kanálií atď.“ ^{W. 124}

A tak sa vznikom obchodu zvyšuje sa lenivosť, pôžitkárstvo a efektívne hromadenie bohatstva.^{W. 87} Podobne ako Thomas More a Fourier, aj Weitling prehlasuje: „…Úbohého chudáka, ktorý ukradne susedovi košeľu, pretože sám nemá žiadnu a sused ich má tucty, zavrieme na čas do väzenia, krmíme ho za nútené ničnerobenie a opovrhnutím, ktorým ho zahrnieme, zničíme jeho akékoľvek budúce šťastie, jeho, aj jeho rodiny.“^{W. 124}

Ďalší fenomén na ceste filozofii dejín sú umelo vytvorené tituly^{W. 74} a nezmyselné vojny, ktoré taktiež pramenia z vlastníctva.

Aj falošné vlastenectvo spája s vlastníctvom, ohraničením dobytého územia a vojnami.^{W. 79} Dobovú idealizáciu vlasti odsudzuje. Za skutočnú vlasť hodnú úcty, považuje tú, ktorá uživí všetkých svojich členov.^{W. 80}  Weitling je však v prvom rade internacionalista a za svoj ideál považuje zjednotenie ľudstva. Železnicu a spoločný jazyk uvádza ako prostriedky k tomuto zjednoteniu.^{W. 84-85}  Vznik národov považuje za prejav náhody a dejín.^{W. 85}

ZRUŠENIE ZLATA A PEŇAZÍ

V druhej časti^{W. 93} opisuje svoj návrh na reorganizáciu spoločnosti založenú na princípe pokroku. Weitling vo svojej utópii ruší zlato, i peniaze,^W.116 ktoré nahrádza tzv. komerčnými knihami, do ktorých sa zapisuje hodnota práce v systéme rozdeľovania: „Komerčné knižky sú vôbec jedinou písomnosťou, ktorú musí každý mať, aby bola zaistená harmónia celku. Nahradia všetky doklady… plnia funkciu cestovného pasu, krstného listu, potvrdia o domovskej príslušnosti, vyučného listu, zmenky, kvitancie, účtovnej knihy, denníku, školského vysvedčenia, priepustky, doporučujúceho listu, pokladničky, peňaženky, kalendára. Sú zrkadlom všetkých fyzických a duchovných potrieb jednotlivca, jeho portrétom, životopisom, skrátka celým symbolickým „ja“ každého jednotlivca, ako ešte nikdy nebol predvedený.“ ^{W. 117}

Prorokuje zlepšenie školstva, zdravotníctva, slobodu tlače, starosť o chudobných, chorých a slabých, daň z majetku, všeobecnú volebnú slobodu, zdokonalenie škôl, zrovnoprávnenie žien a ďalšie opatrenia.^{W. 129-138}

Ako alternatívu ponúka kolektívne vlastníctvo pôdy,^{W. 58} organizovanú výrobu,^{W. 88} a vládu najmúdrejších tzv. tria (sofokracia).^{W. 105}

Weitling, zrejme pod vplyvom Fouriera, podmieňuje ideálne zriadenie znalosti o správnom usmernení a zušľachtení túžob a schopností, ktoré tvoria pokrok.^{W. 94} Všetky túžby delí na tri hlavné: túžbu po majetku, po pôžitku a po vedení.^{W. 96}

V ideálnom stave musí byť na prvé miesto postavené túžba po vedení a to sa dá dosiahnuť výchovou.^{W. 98} Choroba je nesúladom túžob a schopností.^{W. 98}

Účelom spravovania spoločnosti je nastolenie harmónie a tá je možná prostredníctvom riadenia schopností a túžob jedincov v prospech celej spoločnosti. ^{W. 100} Harmóniu túžob možno nastoliť prostredníctvom vedy. Z vedy vyčleňuje neužitočné a škodlivé „vedy“ (uvádza veštenie, výroba zlata, vykladanie snov ^{W. 100}), pričom za podmienku užitočnosti konkrétnej vedy považuje usilovanie o uskutočnenie spoločenského blaha. Z vedy sa musia odstrániť osobné záujmy. Preto musia byť riadením správy poverení tí, ktorí majú najviac ducha, najväčší talent a najlepšie myšlienky. Podľa Weitlinga „dokonalá spoločnosť nemá vládu, ale správu, nemá zákony, ale povinnosti, nemá tresty, ale lieky.“  ^{W. 59} Weitling sa tu nepriamo vracia k Platónovej myšlienke vlády filozofov. Weitling píše: „Nikto nemôže posudzovať nejakú vec, ak o nej nemá patričné vedomosti.“ ^{W. 105}

Za najvyššiu vedu považuje filozofiu, ktorej úlohou je zaviesť medzi všetky vedy poriadok a harmóniu celku. ^{W. 101} Vedy delí na filozofiu lekárstva, fyziku a mechaniku. Filozofické lekárstvo ^{W. 101} má za úlohu diagnostikovať telesné a duševné neduhy (podľa Weitlinga sú tieto poruchy nazývané v starej spoločnosti zločinmi, ^{W. 124} tzn. ako niekto žobre, kradne sú to v podstate pretrvávajúce dôsledky zle usporiadanej a sociálne nespravodlivej spoločnosti). Najväčší filozofi budú lekármi, učitelia mravov, ktorých prácou bude štúdium fyzickej a duševnej prirodzenosti človeka, jeho slabostí, a hľadanie prostriedkov k ich liečeniu. Filozofické lekárstvo má za úlohu liečiť duševne a fyzicky chorých jedincov v nemocniciach, kde sa im pobyt snažia maximálne spríjemniť (tu nachádzame podobnosť s Utópiou Thomasa Mora). Pre nevyliečiteľne chorých sú pre bezpečnosť spoločnosti zriadené izolované ostrovné zariadenia, kde je o nich príkladne postarané. ^{W. 127}

Fyzikmi sú označovaní znalci prírodných vied, teda odborníci na výskum hornín, poľnohospodárstva, nápojov, chemikálií, ktorí sa taktiež zaoberajú napr. konzerváciou a uskladňovaním produktov. Mechanici majú dokonalé znalosti teórie a praxe o strojových zariadeniach; stredobodom tejto vedy sú nové vynálezy. Znalosť týchto troch vied a nadmerný talent je podmienkou spôsobilosť vládnuť v tzv. triu. Trio, alebo rada troch, ktorá stojí na vrchole Weitlingovej ideálnej spoločnosti pozostáva z najväčších géniov, ktorí sú dosadzovaní na základe znalostí a talentu, a to prostredníctvom konkurzov. Tieto konkurzy prebiehajú^{W. 106} tak, že jednotliví uchádzači predkladajú svoje diela u ústredného kolégia majstrov, u majstrovských kolégií alebo u akadémií, podľa toho, do ktorého z týchto telies chcú byť prijatí. Kompetentnosť vládcu spočíva v znalosti napr. mechaniky u strojov, nových nápadoch o využití prírodných síl, o liečení fyzických a duševných chorôb a tak ďalej. Diela uchádzačov hodnotí komisia a meno autora diela zostáva pri voľbe a posudzovaní v utajení. Tieto voľby, vzhľadom na ich závažnosť nemajú obmedzený čas. Doba pôsobnosti osobností v triu je obmedzená talentom druhých. Ústredné kolégium majstrov zriaďuje pravideľné konkurzy aby udržalo duševnú činnosť spoločnosti v strehu. Jednou z primárnych úloh vynálezcov je aj zostavenie nového svetového jazyka. Sú vystriedaní, ak sa v spoločnosti nájdu múdrejší, chytrejší a vynaliezavejší, teda  „kým nie je dôležitosť a užitočnosť ich vynálezu podstatne prekonaná volebným dielom niekoho druhého.“ ^{W. 111}   

ŠTRUKTÚRA RIADENIA SPOLOČNOSTI

Na riadení spoločnosti (veľkého rodinného celku) sa ďalej podieľajú: ústredné kolégium majstrov, akadémia, akademická rada, zdravotná komisia a ďalšie inštitúcie.^{W. 105} Kolégium majstrov je strediskom schopností a vedomostí v celom rodinnom spolku; majú skúšobné komisie prostredníctvom ktorých majú právomoc skúšobnú, poradnú a rozhodovaciu. ^{W. 109} Ústredné kolégium majstrov je ústredným kolégium pre celý rodinný spolok a volení sú sem iba tí, ktorých idey sú najlepšie a najužitočnejšie. Má právomoc skúšobnú, poradnú a rozhodovaciu. Práve spomedzi ústredného kolégia sú vyberaní členovia tria, veľkého predstavenstva, profesori na univerzitách, riaditelia spoločenských oblastí a pod. ^{W. 110}  Predstavenstvá sú volené kolégiami majstrov a majú hlavne skúšobné poslanie pri výskume konkurzných prác. Nariaďujú rovné rozdeľovanie práce, pôžitkov podľa prepočtov tria a rozhodujú v situáciách, keď sa skúšobným komisiám nepodarí nájsť zhoda.

Výučba povolaní sa uskutočňuje v školských armádach a výber práce je ponechaný na vôľu každého jednotlivca. Spoločnosť usiluje zdokonalenie liečebných ústavov, výchovu mládeže, vzájomnú výmenu produktov, zdokonalenie výživy, ubytovania, oblečenia či zotavenia členov spoločnosti. Weitling zdôrazňuje zdokonaľovanie a zjednodušovanie práce prostredníctvom vedy. ^{W. 108} Počas žatvy sú školy uzavreté a študenti pomáhajú na poliach. Každý pracovník musí vždy po dvoch hodinách vystriedať druh práce ak to dovoľuje jej charakter. Jednotlivé pracovné odvetvia sa uzatvárajú v prípade spoločenskej situácie. Tzn. ak je niekde problém, uzatvorí sa dočasne prebytkové odvetvie a presunú sa výrobné sily tam, kde to je potrebné (napr. do poľnohospodárstva).^{W. 118}  Weitling tak plánovaním výroby predchádza krízam.

Čo je však zaujímavé, nezabúda ani na umelcov. Vo fiktívnej spoločnosti zakladá Akadémiu krásnych umení a vied alebo správu príjemných prác, ktorej úlohou je rozvíjať zvláštne schopnosti a túžby ďalších členov spoločnosti.^{W. 119} Sem zaraďuje umelecké predstavenie, divadlo, plesy, koncerty, prípravu príjemných nápojov, ohňostroje, cukrárstvo, súkromné slávnosti, umelecká literatúra a pod. Zdravotná komisia bude nad tým, aby sa uspokojovanie špeciálnych túžob nedialo na úkor uspokojovania túžob ostatných, tzn. napr. spotreba materiálu na nadštandardné luxusné tovary nemôže ohroziť výrobu a výrobky nemôžu ohroziť zdravie obyvateľov. Na uplatňovanie nadštandardných, pôžitkových a umeleckých služieb slúžia opätovne komerčné hodiny ako náhrada peňazí. Weitling zrovnoprávňuje ženy, zároveň však rešpektuje vrodené špecifiká ženského pokolenia. ^{W. 121}

Ako kritik manželstva v buržoáznej spoločnosti (peňažný systém rozožiera manželstvo) ^{W. 69, 177} projektuje nový model manželstva založený na priateľstve a láske. ^{W. 122, 130}

WEITLINGOVA UTÓPIA

„Už žiadni chudobní, žiadni žobráci… žiadne zločiny, žiadne tresty… žiadni páni, žiadni sluhovia… žiadni povaľači, ani otroci… žiadni marnotratníci, žiadna núdza… žiadni mocní, žiadni nevoľníci… žiadne obmedzenie pokroku, ani falošná učenosť… žiadne časové straty z práce… žiadne neužitočná práca… žiadne straty z rozdrobenosti výroby… obídeme sa bez hradieb, plotov, ohrád… ustane bezcieľne cestovanie za prácou… zmizne hľadanie práce… manželstvo sa stane nástrojom lásky a priateľstva, nie prostriedkom k zaisteniu existencie… ľahká bude výchova detí, pretože ju uľahčí dobrý príklad rodičov… Ľudský rod sa opäť stane silnejším, krásnejším… Človek bude mať dostatok všetkého, čo potrebuje, aj toho, čo nie je nutné, ako každý iný podľa ľúbosti. Každý sa bude tešiť čo možno najväčšej slobode a život nebude tak nudný ako dnes, lebo všetky sily budú upriamené k pokroku… ženské pohlavie bude rovnako ako mužské oslobodené… na severe budú môcť piť toľko vína, ako na juhu… všetky oblasti budú prepojené železnicami a a kanálmi… človek bude môcť cestovať kľudne a bezpečne kdekoľvek… za pár rokov bude možné znížiť všeobecne stanovenú pracovnú dobu pod 6 hodín týždenne…“ ^{W. 129-130}

Weitling nadväzuje na Baconovu víziu nastolenia panstva vedy a vlády filozofie.^{W. 107} Na nastolenie tohto zriadenia preferuje dočasnú diktatúru.^{W. 98}  Weitling opisuje opatrenie prechodného obdobia.^{W. 131} Navrhuje:

1, zlepšenie školstva ako nutný prostriedok pre zničenie nevedomosti
2, sloboda tlače, ktorá však je iba prostriedkom, nie cieľom. Kriticky však dodáva, že v peňažnom systéme nemôže existovať: „Ak píše niekto v záujme mocných a bohatých, potom je jeho práca – ak plní svoj účel – dobre zaplatená. Keby sa však niekto odvážil písať pre prostý ľud, potom by práve uvidel, aká je vlastne v peňažnom systéme sloboda slova. … Pre bohatých je sloboda tlače skutočnosťou, o to reálnejšia, čím bohatší sú, nie je však skutočnosťou pre všetkých… Sú takí podvodníci, ktorí vám budu hovoriť, že potrebujete predovšetkým duchovnú slobodu a potom zlepšenie svojho materiálneho postavenia. Nepočúvajte týchto úbohých lžiapoštolov… Sloboda slova a tlače, podnikania, obchodu, mienky či ako sa všetky tie umelé vykonštruované slobody nazývajú, tie nám peňažný systém rád poskytne…. Slobodu však musíte požadovať pre všetkých bez výnimky. To je však možné iba prostredníctvom zrušenia vlastníckeho a dedičného práva, prostredníctvom odstránenia peňazí a znovuzavedním spoločenstva všetkých pozemských statkov. Celý ďalší politický jarmok je v porovnaní s touto hlavnou vecou druhoradý…“^{W. 133}

3, starosť o chudobných, chorých a slabých; tá bez revolučnej zmeny nie je možná. Weitling odmieta dobročinnosť, pretože iba predlžuje agóniu, preto treba zamedziť tomu, aby bohatí vykorisťovali chudobných.^{W. 134}
4, zníženie daní potrebných a užitočných, zvýšenie daní z luxusu
5, daň z majetku, ktorá bráni príliš veľkému nákúpu majetku do rúk jednotlivcov;
6, všeobecná volebná sloboda; ale taktiež mimo rámec peňažného systému, kde volení politici presadzujú opäť iba záujem bohatých, pretože v „peňažnom systéme sú slobodné voľby tak málo možné ako sloboda.“ ^{W. 137}
7, združenie (opak roztrieštenosti výroby), spojenie sa z ekonomických dôvodov (družstvá, spolky, národné dielne); takéto združenie na rozdiel od Fourierovho systému, ktorý Weitling kritizuje pre nerovnosť ^{W. 138}; musí mať cieľ blaho ľudstva, zlepšenie postavenia najslabších, zaistenie rovnakých životných podmienok a slobodu

Weitling adoruje revolúcie ako zdroj pokroku, avšak dodáva, že nie vždy budú revolúcie krvavé a predpokladá aj možnosť kľudnej a prechodnej periódy. ^{W. 140}  Do príchodu revolúcie navrhuje: 1, pokračovanie vo vzdelaní a štúdiu; 2, vystupňovať existujúce neporiadky. Podľa Weitlinga teda platí princíp čím horšie, tým lepšie a tým bližšie je revolúcia.^{W. 149} V závere diela očakáva príchod revolúcií.^{W. 142-8}

Po nastolení revolúcie Weitling navrhuje nasťahovanie chudobných do verejných budov, likvidáciu dlhopisov, hypoték, zmeniek; zrušenie dedičného práva a šľachtického práva, nastolenie organizácie práce voľbami vo všetkých odvetviach, nákup potravín a zbraní za všetko dostupné zlato a striebro (vo štáte budú peniaze zrušené), zabranie štátneho a cirkevného majetku v prospech spoločenstva (duchovní budú živení na náklady obcí); zvýšenie počtu a zdokonalenie škôl; zriadenie verejných družstevných skladov. ^{W. 145-7}

Weitling pripúšťa aj možnosť revolúcie prostredníctvom osvietenca,^{W. 150} ale považuje ho za málo pravdepodobnú. Takýto osvietenec by bol v rámci dočasného prechodného zriadenia vítaný aj ako diktátor. Weitling sa následne snaží hájiť pred svojimi odporcami a pripomína, že ak by boli na mieste chudoby, usilovali by o to isté. Taktiež na príklade Lipska 1830 demonštruje ako vyzerá nepodarená revolúcia bez ideí a vodcu. Navrhuje preto 16 opatrení k prechodnému obdobiu.

Prorocky očakáva druhý príchod mesiáša, ktorého bude možné spoznať podľa toho, že „rozdrtí hnilú stavbu starého spoločenského poriadku… príde jednoducho a prosto, bude opovrhovať kúzlom mamonu, svoje srdce otvorí ľudskému utrpeniu. Zostúpi z výšin bohatstva do priepasti biednych a opovrhovaných.“ ^{W. 153}

V závere diela pripomína, že nadväzuje na tradíciu Mora, Owena, Babeufa a Cabeta.^W.155

Dielo Záruky harmónie a slobody ocenili Ludwig Feuerbach (Joho 1963, s. 60), Bruno Bauer, Michail Bakunin aj Karl Marx, ktorý sa (ako už bolo uvedené) však s Weitlingom nerozišiel zrovna v najlepšom.

EVANJELIUM

„Toto moje evanjelium nepochádza od svätca, ani kňaza, ani od pobožného a cnostného, ale od hriešnika… ak vám vyčítali pohár vína alebo pálenky, otvorte toto evanjelium. Nájdete človeka, ktorý taktiež neopovrhoval pôžitkami… bohato prestretého stola priateľa hriešnikov, pred ktorým sa snáď zrúti morálka všetkých protivníkov… ak chcete spravodlivosť pre všetkých ľudí, potom toto evanjelium posilní vašu odvahu a vaše nádeje vypučia novými kvetmi.“^{W. 159} 

„Zrieknutie sa moci a bohatstva, poníženie a sebaobetovanie boli základom Kristovho učenia. … Kto obetuje svoje šťastie, aby pomohol oslobodiť ľudstvo od poroby a útlaku, kto hlása právo a pravdu… ten je dôstojným kňazom svojho ľudu.“^{W. 159} 

Tretím významným dielom Weitlinga je Evanjelium úbohého hriešnika,^{W. 157 – 186}  ktorého hlavným posolstvom je zdôraznenie antikapitalistického, antimonarchistického, demokratického a komunistického rozmeru Kristovho učenia. Uvádza tu vyše 100 citátov z Biblie, ktoré vysvetľuje a argumentuje v prospech sociálneho vnímania kresťanstva. Weitling na Kristovom živote dokazuje, že ako ochranca chudobných pohŕdal majetkom, i peniazmi, čo opätovne nadväzuje na jeho spätosť so spoločenstvom majetku, práce, rovnosti a slobody. Pretože ako vravel Pán… „až majetok pominie, budete prijatí do večných príbytkov.“ ^{Lukáš 16,9} 

V úvode diela dokazuje, že slepej viere absentuje zmysel, zároveň však oponuje ateizmu a popieraniu viery. Vieru považuje za  „kotvu v divokých búrkach tohto neistého života.“  ^{W. 163} Výrokom „veriť neznamená vedieť“ de facto oponuje Tertullianovmu heslu „Credo, quia absurdum“. Zároveň však zdôrazňuje, že niektoré aspekty našich životov sú nepoznateľné (najtajnejšie hlbiny všetkých pocitov), preto je viera potrebná. Weitlingové mystické úvahy siahajú až ku kozmológii, teológii, gnozeológii a ontológii:

„Muž vedy! Si dosť silný, aby si sa pyšne a vzdorne pozrel do temných očí smrti v jej najodpornejšej podobe, keď máš za sebou len prázdnu, strašnú a tichú večnosť? …. Smrť a hrob ťa nepoľakajú, pyšný človek, avšak až ťa osud donúti vypiť kalich horkosti do dna, až sa k tebe všetko, čo ti bolo na tomto svete drahé a milé, obráti chrbtom, až už na teba nebude čakať náruč priateľov, až sa spoja všetky vášne, aby zlomili pýchu skrytú v tvojich prsiach – bude potom, pýtam sa, bude potom tvoje vedenie to, čo zapudí zúfalstvo? Zúfalstvo, ktoré začne sa zmocňovať tvojej duše? …. Predstavte si nekonečné priestory plné atómov, ako je obrovská púšť plná zrniek piesku. Predstavte si všetky tie atómy ako jedno veľké číslo; predstavte si, že sa toto číslo násobila od nepamäti až do našej doby rovnako veľkým číslom a výsledok opäť sám sebou, predstavte si, že sa toto číslo násobilo od nepamäti, predstavte si nesmierne veľké číslo, takto vzniknuté, ako sumu záhad, ktoré by malo ľudstvo jednu po druhej vyriešiť. Až vyrieši poslednú z nich, dozvie sa, čo je Boh.“^{W. 163}

 Weitling zároveň pripomína, že pre pochopenie pravdy je nutné poznanie. Preto zdôrazňuje, aby sa viera opierala o dostupné vedenie, a čím viac sa k tomuto poznaniu približujeme, tým viac sa mení stav viery do stavu vedenia. ^{W. 161} Učiteľ by nemal iba veriť tomu, čo hlása, ale taktiež vedieť, aby bol presvedčený o pravdivosti vecí. ^{W. 162} Vedenie podľa Weitlinga nemá hraníc a preto si najvyššiu ideu dokonalosti človek nedokáže ani predstaviť. ^{W. 162}  V ďalšej časti opisuje lásku, všemocné kúzlo, ktoré každú bytosť obdaruje sladkou blaženosťou,.^{W. 164} A tu sa dostáva ku Kristovi ako princípu lásky v boho-človeku. Razantne odmieta Voltairovu zásadu zničenia náboženstva, ba naopak, a preto možno Weitlinga označiť za kresťanského komunistu, zdôrazňuje: „Náboženstvo nemusí byť zničené, ale využité v prospech oslobodenia ľudstva.“^{W. 167} V časti Ježiš hlása odstránenie peňazí ^{W. 171} dokonca deklaruje odvážne slová: „Kto nazerá, že v dnešnej organizácii panuje zlo, kto nazerá tak, že by sa v nej mohlo dariť lepšie, ak by sa tešili rovnakému množstvu pôžitkov všetci ľudia, kto nechce žiť ani lepšie, ani horšie, než ostatní, kto to, čo žiada, žiada rovnakou mierou pre všetkých, ten je kresťan, ten je komunista.“^{W. 171} 

Weitling tiež deklaruje, že súdobá cirkev z kresťanstva vyňala jeho podstatu a súdobí duchovní „premenili ucho ihly na vráta od stodoly.“^{W. 167} Ide o odkaz na ^{Mk 10}, kde Kristus prirovnáva deklaruje: Ľahšie prejde slon uchom ihly, než bohatý do Božieho kráľovstva. Kresťansko-komunistické posolstvo Weitlingové spočíva vo výzve nasledovať Kristov antikapitalistický odkaz, odstránenie súkromného vlastníctva a predovšetkým víziu budovať kráľovstvo nebeské už tu, na Zemi (odkaz na Kristove slová: Vy ale hľadajte jeho kráľovstvo a to ostatné vám bude pridané ^{Mt. 6, 33}):  „Rozumeli ste správne? Je to predsa tak jasné, tak zrejmé, tak pochopiteľné! Nehľaďme preto stále hore, na modrú oblohu, ak je reč o ríši Božej. I tu na zemi je možné vybudovať kráľovstvo nebeské.„^{W. 171}  

Opiera sa tiež o kresťanských utopistov ako boli Lamennais či Munzer, ktorí dokázali, že demokratické názory vyplynuli z kresťanstva. Kristove slová podopierajúce tézu odstránenia vlastníctva, odstránenia dedičstva, peňazí a na strane požiadavok spoločenstva práce a pôžitkov, slobody a rovnosti. Krista vníma ako proroka slobody ako „brata nás úbohých hriešnikov.“ ^{W. 165}

Weitling upozorňuje, že esejci, ktorí žili prísne organizovaným komunitným životom, kresťania a babefovskí komunisti majú spoločný princíp spoločenstva práce a majetku  (uvádza ^{Mt. 6, 25 a 34; Lk, 3, 11; 4, 18; 18, 29, 30; 11, 46; 6, 35; Mt. 6, 25; 6, 34; Lk 4, 18; Lk 18, 29}) a v takomto spoločenstve majetku nemožno zachovať súčasný peňažný systém. ^{W. 171} Analógiu k Babeufovi zakladá práve v  tom, že ani Babeufoví priaznivci, tak ako Kristus a esejci, nezanechali síce konkrétny plán spoločenskej reorganizácie, no z ich prehlásení je možno identifikovať komunistické hodnotové postoje a podobné prvky: „…kto žiada rovnakou mierou pre všetkých je rovnako kresťan, ako aj komunista. Preto bol taktiež Ježiš komunistom, lebo hlásal princíp spoločenstva a nutnosť tohto princípu; jeho uskutočnenie a podobu, v ktorej bude uskutočnený, ponechal budúcnosti. Možno s tým boli v esejskom spolku uzrozumení, ale plán kresťanskej republiky vtedy neexistoval.“^{W. 171} 

Citátmi z Evanjelia podľa Matúša autor dokazuje, že Kristovo učenie nemôže byť v súlade s monarchiou (uvádza ^{Mt. 20}), pretože pravý kresťan nemôže byť monarchom a vykonávať na svojich blížnych rozkazy a privlastniť si ich politickú moc: „Z toho vyplýva, že monarchia je s kresťanstvom nezlúčiteľná… Ďalej nemá byť v kresťanskej republike nikto vznešený a nikdy malý, nikto pán alebo sluha, nikto sa nesmie nazývať Majstrom, ani si nesmie privlastňovať iné čestné tituly. Toto v dobách reformácie pochopili novokrstenci…“^{W. 175}

Pozoruhodné je Weitlingove podobenstvo o topiacich sa ľuďoch, ktorým obhajuje komunizmus: „Dnešná spoločnosť sa svojim poňatím vlastníctva podobá stroskotancom, z ktorých každý sa cíti dobre, ak sa mu podarí zachytiť vo víre o brvno. Zvlášť ak vidí, ako sa jeho susedia zúfalo bránia vlnám biedy. Avšak, zdráhali by sa snáď všetci nastúpiť na loď, ktorá by ich prišla zachrániť?“^{W. 167}

ZAVER ŽIVOTA

„Iba spravodlivým je zasľúbené kráľovstvo nebeské.“ ^{W. 12} 

„Všetky veľké pravdy, všetky dobré a dokonalé dary pochádzajú zhora, od otca svetla.“^{W. 23} 

Weitling sa v závere života pokúsil aj o praktickú realizáciu svojich ideálov.  Neúspešne inicioval založenie výmennej robotníckej banky[6] a pôsobil ako správca v Ikarskej komunite Communia ^{W. 222}  v amerických horách. [7]

Po rozpade komunity sa venoval astronómii (Teória svetovej sústavy) a vynašiel špeciálny šijací stroj na zašívanie gombíkových dierok (Joho 1963, s. 116). Tri dni pred smrťou mal svoj posledný prejav: „Smrť vymáha od všetkých svoju daň a je lepšie položiť mladý život na jej železnú váhu za oslobodenie ľudstva, než ju vydať za kúsok chleba do rúk lichvárov…“ ^{W. 42} Zomieral v chudobe a biede, ako väčšina utopistov.

PhDr. Lukáš Perný

Poznámky a literatúra
Wilhelm Weitling: Lidstvo jaké by mělo být on Scribd(Letter by Wilhelm Weitling to Moses Hess. In: Marxist.org
Weitlingove diela na free Wikimedia Commons(
[1] WEITLING, W.: Lidstvo jaké by mělo být. Praha: Mladá fronta, 1987; ďalej iba W. a číslo strany
[2] Propagoval komunizmus so základmi v kresťanskom učení – komunizmus je podľa Weitlinga obsiahnutý v učení Ježiša Krista (Blaha 2017, s. 165-166).
[3] Šimečka zdôrazňuje, že Weitling bol jediný robotník medzi utopistami, vďaka čomu mal stály styk s proletariátom. Prijal názory francúzskych utopistov, avšak zastával už triedne postoje. Odmietal reformy, aj utopický univerzalizmus splynutia tried. Aj vďaka tomu si v istom čase porozumel s Marxom a Engelsom (Šimečka 1963, s. 158-162).([4] WITTKE, C.: Utopický komunista. Baton Rouge, LA: Louisiana State University Press, 1950
[5] WEITLING, W.: Grantien der Harmonie and Freiheit. Berlin, 1955
[6] Robotnícke sklady a obchody založené na robotníckych výmenných papierových peniazoch (Joho 1963, s. 112). Išlo o analógiu s Owenovými výmennými bankami. Návrh nakoniec nebol zrealizovaný.
[7] JOHO, W.: Sen o spravedlnosti. Praha: Svobodné slovo, 1963, s. 110 – 117; pozri aj: https://ir.uiowa.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=11130&context=annals-of-iowa

[a] Liga spravodlivých vznikla ľavá odnož Ligy psancov, revolučnej organizácie založenej v Paríži roku 1834 na podklade vízie Philippa Buonarottiho. Založil ju Theodor Schuster a na svojom vrchole mala okolo 180 členov. Nakoľko sa Schuster sústredil najmä na zjednotenie Nemecka, ľavé krídlo tejto organizácie sa pod vedením Wilhelma Weitlinga odtrhlo a vytvorilo v roku 1836 Ligu spravodlivých. Táto organizácia pozostávala z nemeckých remeselníkov (krajčírov a tesárov). Ideologicky nadväzovali na odkaz Babeufa, Fouriera, Bounarottiho, Enfantina, Morellyho, Cabeta, Saint-Simona a ďalších utopistov. Ich deklarovaný cieľ bola kresťansko-utopická vízia založenia Božieho kráľovstva na Zemi (Nového Jeruzalemu). Mottom bolo heslo „Všetci ľudia sú bratia.“ Okrem Weitlinga tu pôsobil aj Karl Schapper, Bruno Bauer, Joseph Moll, August Hermann Ewerbeck a Johann Hoeckerig. Liga mala hierarchickú (pyramídovú štruktúru) analogickú s lóžami. V roku 1839 sa zapojili do revolty vedenej priaznivcami utopického socialistu Blanquiho, čo viedlo k vyhosteniu členov francúzskou vládou. Liga fungovala v Londýne a jej členovia vzrástli na 1000 ľudí. Weitling sa dostal do sporu s umiernenejším Schapperom. Jospeh Moll presvedčil Marxa aby vstúpil do ligy. Weitling sa nepohodol ani s Marxom, čo dokumentuje aj film Mladý Karl Marx. Marx s Engelsom zorganizovali v Lige prevrat a premenovali organizáciu na Zväz komunistov. Ako programový dokument predložili Komunistický manifest. Weitling nebol na rozdiel od Marxa a Engelsa ateistom. Oživil víziu mníchovských anabaptistov a myšlienky druhého príchodu Krista. Hlásal nastolenie komunizmu prostredníctvom 40 tisícovej armády odsúdených. Tieto myšlienky si získali priazeň tisícov oddaných obdivovateľov.

---