Každú nedeľu na DAV DVA prinášame ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora).
STRATENÍ
František Hečko
Jak plaché stáda na úteku prudkom
šli kŕdle naše s batohmi a smútkom
a šli a šli a šli…
Najtvrdšiu pieseň mozoľnatých dlaní
odniesli do brúch amerických baní
a vzdor svoj vyhaslí…
A kapitáni oceánskych lodí
s pozdravmi pluli spoza veľkej vody –
na stá a tisíckrát…!
A čas sa míňal, dávne lásky bledli,
najmä keď v kraji podtatranských jedlí
dodýchal otec, mať…
Len keď zaúpel národ zotročený,
od vody zaznel výkrik rozhorčený
a dolárový zvuk…
Lež, Bože, aká strašná je to chyba,
keď dneska našej krotkej fajte chýba
dva milióny rúk…
Ach, krvavé je toto číslo smutné,
čo stieklo zo žíl v oceány mútne
na cesty bolestné…
Tie ovce naše z hôľ cudzieho pána
nijaký pastier nikdy nepozháňa,
ovečky slovenské…
František Hečko (1905 – 1960) patrí k našim najvýznamnejším prozaikom. Jeho román Červené víno je právom radený do zlatého fondu slovenskej literatúry a Vladimír Mináč ho označil za najlepšie slovenské dielo celej jednej dekády. Než sa stal uznávaným románopiscom, profiloval sa básnicky troma zbierkami poézie. Vo svojich veršoch rozvíja témy sociálne a národné, neskôr i všeslovanské, pevne primknutý k slovenskej dedine a prostému človeku. V próze sa potom prikláňa k metóde socialistického realizmu. Postupne sa z neho vykryštalizuje znamenitý rozprávač a skúsený epik. Než sa naplno a profesne začne venovať literárnej činnosti, pracuje ako úradník či redaktor. Je svedkom biedy počas veľkej hospodárskej krízy, predtým sám, ešte v detskom veku, okúsi chudobu a nespravodlivosť kapitalizmu, keď jeho otec padne v prvej svetovej vojne a rodina sa ocitá v existenčnej núdzi. Svoje skúsenosti reflektuje práve v románe Červené víno, ktorý má autobiografické rysy.
Autor zomiera náhle počas práce na svojom v poradí treťom románe. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
Báseň pochádza zo zbierky Na pravé poludnie (1942). Tematicky báseň ešte nadväzuje na motívy autorovej debutovej zbierky Vysťahovalci, ktorá bola charakterizovaná ako poézia sociálneho cítenia a súcitu, vzdoru aj žiaľu. Z verzologického, estetického, ale i čisto ľudského hľadiska sa oplatí porovnať si ju s básňou Fraňa Kráľa „Vysťahovalci“ (zhoda názvu Kráľovej básne a Hečkovej zbierky, ktorá jej časovo predchádza; i keď možno vlastne vôbec nejde o náhodu…), ktorá sa objavila v piatej časti nášho seriálu. Z poetického i poetologického hľadiska sú básne odlišné, pracujú s odlišnými výrazovými prostriedkami, ale ich samotný umelecký výraz je predsa podobný. V oboch je prítomná expresivita a dominuje smútok.
Báseň zaujme aj svojou veršovou výstavbou. Skladá sa z tercet (trojverší), pričom posledný verš jedného tercetu je rytmicky a rýmovo paralelný s posledným veršom tercetu nasledujúceho. Tretí verš je vždy zakončený troma bodkami; tie akoby naznačovali, že všetko ešte nie je vypovedané, pritom však zvýrazňujú samotnú výpoveď.
