O pol tretej zaznel nad Dómom svätého Martina zvon umieráčik, v chráme na katafalku ležal v rakve Štefan Kvietik. Prezidentská čestná stráž sa prišla pokloniť a rodine priniesla list od prezidenta republiky. Ceremoniár oznámil, že rozlúčka bude mať dve časti – v tej prvej sa s kolegom, priateľom, učiteľom, Majstrom rozlúčila ako prvá Božidara Turzonovová. Odišiel posledný z generácie hereckej aristokracie, povedala. Divadelný kritik Karol Mišovic pripomenul všetky Majstrove veľké postavy, herec Peter Kočiš spomenul, ako mu bol Štefan Kvietik pred polstoročím hereckým otcom, a potom na škole aj učiteľom a vzácnym priateľom. Prečítal aj rozlúčkový pozdrav od Dušana Jamricha. Vnuk Štefana Kvietika povedal – keď som v to ráno zavolal jednému priateľovi, že od nás dedo odišiel, povedal iba jednu vetu: skončila jedna éra. Marek Ťapák zarecitoval (myslím, že to bol Hviezdoslav), po ňom prišiel Tatranec, člen Horskej služby, ktorý sa poďakoval aj za horolezcov, ktorí v roku 1979 zahynuli v Tatrách a odvtedy každý rok prišiel si na nich spomenúť aj Štefan Kvietik. Keď sa nakrúcala Medená veža, spriatelili sa nadosmrti, Štefan Kvietik nosil horolezecké oblečenie jeho brata, bol im ako rodina a aj ho členovia Horskej služby vyniesli z Dómu na jeho poslednej ceste. Ale ešte predtým sa rozlúčili Plachtinčania, na lesných rokoch zatrúbili Vyleteli jarabice z doliny. „Hora, hora, aká si mi vysoká, chodím, blúdim, nemôžem nájsť chodníka, či sa ešte stretnem s vami na lúčinách pod jedľami na postriežke jeleňa…“ A celkom na koniec prvej časti rozozvučal chrámovú loď Robo Grigorov svojou Poctou Majakovskému. Druhá časť bola podľa želania Štefana ekumenická – katolícky a evanjelický kňaz sa spolu pomodlili nad rakvou a poprosili anjelov: vezmite túto dušu a odneste ju pred tvár Najvyššieho…A potom už zneli opäť všetky zvony nad Dómom a Štefan Kvietik v rakve, ktorú zdobila len halúzka čečiny, na pleciach horolezcov za potlesku ľudu odišiel do nenávratna. Nech mu je zem slovenská ľahká!
zdroj FB/Rothmayerová
