29. augusta 1944 krátko po 19.00 hod. vydal pplk. gšt. Ján Golian najvýznamnejší rozkaz v dejinách slovenského vojenstva. Na základe tohto rozkazu sa slovenská armáda postavila na odpor proti okupačným nemeckým vojskám. Začalo sa Slovenské národné povstanie. 40 dní bol jeho najvyšším veliteľom, ďalšie tri týždne bol zástupcom generála Viesta.
Narodil sa 26. januára 1906 v maďarskej obci Dombóvár. Pochádzal z chudobnej rodiny, mal deväť súrodencov, päť zomrelo v útlom veku. Rodičia sa neskôr presťahovali na Slovensko, Golian detstvo prežil v dnešných Mojmírovciach. Napokon sa jeho rodičia usadili v Trnovci nad Váhom.
Po maturite na bratislavskej Strojníckej vyššej priemyselnej škole chcel študovať na Vysokej škole technickej v Brne, pre finančné problémy si napokon podal prihlášku na Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, kde začal študovať 1. októbra 1925. Pravdepodobne vojenská služba nebola jeho snom, ale bola pre neho akýmsi východiskom v neľahkej sociálnej situácii.
V auguste 1927 bol Golian vyradený ako poručík delostrelectva. Slúžil v posádkach v Čechách, jeden čas aj v Čáslavi a tu si v roku 1931 našiel životnú partnerku, Jarmilu Peterkovú, dcéru miestneho právnika, s ktorou sa v roku 1934 oženil na Staromestskej radnici v Prahe.
Neskôr si Golian chcel prehĺbiť vedomosti štúdiom na Vysokej škole válečnej v Prahe, ktorú musel po druhom ročníku v roku 1938 predčasne ukončiť v súvislosti s vyhlásením čiastočnej mobilizácie. Podľa všetkého hovoril po maďarsky, nemecky a francúzsky, pretože z týchto jazykov skladal skúšky.
Protifašistická činnosť
Rok 1938 prežíval Golian a jeho manželka veľmi ťažko. Golian ako vojak bol pripravený bojovať a veľmi bol sklamaný prijatím Mníchovskej dohody, ťažko niesol, že sme sa nebránili. Na základe Viedenskej arbitráže muselo Slovensko ešte ako súčasť Československa odstúpiť Maďarsku rozsiahle južné územia, na ktorých žila Golianova rodina, matka a starší brat. Matku po potlačení Povstania zatkli v decembri 1944 Nemci a neskôr zahynula v koncentračnom tábore. Čiže po rozpade republiky on s manželkou žil na Slovensku, rodina manželky v Protektoráte Čechy a Morava a jeho rodina zase v Maďarsku.
V tom čase rozmýšľal o odchode za hranice, ale napokon z rodinných dôvodov sa rozhodol zostať. Bol napr. na rozdiel od Viesta alebo Gabčíka a ďalších príslušníkov zahraničného odboja ženatý. Domnieval sa, že bude užitočnejší doma ako v zahraničí. Bol rozhodnutý presadzovať kladné stránky dedičstva československej armády, jej demokratického ducha, čo najviac obmedziť politický vplyv ľudákov na vojsko, Pomáhal utečencom z protektorátu, ktorým poskytol nocľah, občerstvenie, podporoval ich finančne pri ich úteku cez Maďarsko do Juhoslávie. Cez ilegálne organizácie Flóra, Justícia, Obrana národa sa zapojil do spravodajskej činnosti a posielal rôzne dôverné informácie a správy do Londýna.
Vojakov s vojenským vzdelaním a vyšších hodností nebolo v Slovenskej armáde veľa. Počas prvej republiky bol len jeden generál slovenskej národnosti, Rudolf Viest, ktorý čoskoro emigroval, ani jeden plukovník, dvaja podplukovníci, jedenásť majorov a šesťdesiat jeden štábnych kapitánov. Väčšina českých dôstojníkov musela Slovensko opustiť, chýbali kádre, nahrádzali ich záložní dôstojníci, ktorí sa z rôznych dôvodov aktivovali. Golian bol v čase vyhlásenia Slovenského štátu kapitánom delostrelectva, bol niekoľkokrát povyšovaný, 1. januára 1943 do hodnosti podplukovníka generálneho štábu.
Po vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu sa Golian trikrát ocitol na východnom fronte. Nešiel tam dobrovoľne, ako vojak musel plniť rozkazy politikov. Treba podčiarknuť, že Slováci videli v Rusoch nie nepriateľov, ale predovšetkým slovanských bratov, slavianska tradícia bola na Slovensku veľmi silná. Vojaci na východnom fronte boli neraz svedkami nemeckej brutality a sympatizovali s miestnym obyvateľstvom. Často spolupracovali s partizánmi, neraz ich zásobovali potravinami, či dokonca zbraňami a vojenským materiálom.
Hľadá sa hlavný veliteľ povstania
V roku 1943 po bitkách pri Stalingrade, pri Kursku, po vylodení spojencov na Sicílii prichádza k obratu vo vojne. V tom čase sa otázkou vojenského prevratu a prechodu na stranu Spojencov začal zaoberať minister národnej obrany Ferdinand Čatloš. V druhej polovici roku 1943 dochádza k nadväzovaniu kontaktov medzi občianskym a komunistickým odbojom. Ich predstavitelia (za občiansky blok Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko, za Komunistickú strany Slovenska Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský) v decembri 1943 podpísali Vianočnú dohodu, ktorá rátala i s ozbrojeným vystúpením.
Hľadal sa hlavný veliteľ ozbrojeného povstania, a bola to veľmi neľahká úloha. Organizátori Povstania museli nájsť nielen vojensky zdatného veliteľa, ale aj dôstojníka, ktorý by vyhovoval rôznym politickým záujmom, či už doma alebo v zahraničí, najmä v Londýne. Z tohto hľadiska bola neprijateľná akákoľvek spolupráca s generálom Čatlošom. Výhrady boli aj voči ďalším vysokým dôstojníkom, generálovi Augustínovi Malárovi, ten úzko spolupracoval s Čatlošom, ale proti nemu hovorilo najmä, že mal nemeckú manželku z prominentných kruhov a bol nositeľom vysokých nemeckých vyznamenaní.
Hovorilo sa aj o generálovi Jurechovi, ktorý na východnom fronte sa pokúsil zorganizovať prechod celej divízie na sovietsku stranu, ale ten bol pod dohľadom slovenských i nemeckých bezpečnostných zložiek, kandidát bol aj plukovník Imro, ale aj na pokyn londýnskej vlády za dočasného veliteľa povstania bol vybratý podplukovník generálneho štábu, náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici Ján Golian.
Ilegálna Slovenská národná rada pozvala Goliana 27. apríla 1944 na tajnú poradu do Bratislavy, kde ho požiadali, aby prevzal funkciu hlavného vojenského veliteľa a súčasne mu oznámili, že to isté poverenie má aj od prezidenta Beneša.
Golian poverenie prijal. Dnes už vieme, že mal na prípravu Povstania len štyri mesiace, pretože vypuklo 29. augusta 1944. Bol v neľahkej situácii. Musíme si uvedomiť, že nešlo len o prípravu ozbrojeného boja proti útoku nemeckej armády, ale zároveň aj o prevrat proti vládnucemu režimu.
Príprava ozbrojeného boja
Pod Golianovým velením sa vytvorilo Vojenské ústredie ako ústredný orgán prípravy povstania. Všetko sa uskutočňovalo v absolútnej ilegalite a Golian a jeho najbližší spolupracovníci museli vystupovať navonok ako lojálni prívrženci vlády. Golian musel predovšetkým vypracovať strategický plán povstania a pripraviť jeho uskutočnenie. To znamenalo osloviť dôveryhodných antifašisticky orientovaných dôstojníkov, veliteľov jednotlivých posádok, a ak tam boli takí, ktorým nedôveroval, nájsť iných, ktorí by v príhodnom čase prevzali velenie. Mal nadviazať spoluprácu s partizánskymi jednotkami operujúcimi najmä na strednom a východnom Slovensku, zásobovať ich najmä zbraňami a muníciou. Plán povstania musel predovšetkým vychádzať zo situácie na nemecko-sovietskom fronte, čiže Povstanie malo vypuknúť, keď sa sovietske vojská priblížia k hraniciam Slovenska.
Podľa spomienok Júliusa Noska Ján Golian na prvej porade Vojenského ústredia predložil takýto plán. Rátal predovšetkým s dvoma východoslovenskými divíziami, ktoré minister obrany Ferdinand Čatloš pod zámienkou, že budú využité v boji proti Sovietskej armáde, kvalitne vyzbrojil.
1. východná slovenská armáda uvoľní prechody cez Karpaty premysleným ústupom až na čiaru Prešov – Košice a tu prejde k Červenej armáde… V prípade, že by povstanie nastalo prv, než východné divízie budú v styku s Červenou armádou, mala sa východná armáda prebiť k Rusom
2. jednotky určené na obranu operačného trojuholníka udržia operačný trojuholník Bystrica – Brezno – Zvolen
3. zatiaľ jednotky ostatných posádok zaistia priestory posádok, urobia pod týmto zaistením mobilizáciu a prebytočné jednotky po ich postavení odošlú do priestoru stredného Slovenska k dispozícii ústrednému veleniu
4. postupne, ako budeme mocnieť, budeme sa zmocňovať ďalších oblastí Slovenska, až na východe nadviažeme styk s Červenou armádou a na západe ovládneme celé Slovensko, podľa možností prejdeme na Moravu.
Lenže Povstanie nie je šachová partia, do jeho príprav vstúpilo množstvo činiteľov. Situácia v lete 1944 na Slovensku sa pod vplyvom blížiaceho frontu radikalizovala. Operovali tu aj sovietski partizáni, ktorí boli vysadení v tyle nepriateľa. Mali svoje bojové úlohy a boli zaskočení správaním obyvateľstva. Oni prišli bojovať, vykonávať diverzné akcie, ale čoskoro zistili, že na Slovensku v podstate nemali protivníka, miestni obyvatelia ich nadšene vítali, zásobovali potravinami, vojaci z posádok, ktorí s nimi mali bojovať, sa namiesto toho s nimi bratali, odovzdávali im zbrane, muníciu, dokonca sa k nim pridávali.
Organizátori Povstania potrebovali získať čas, aby dokončili potrebné prípravy, a preto chceli vytvoriť zdanie, že Slovensko je pokojná krajina, lojálna k nemeckému spojencovi. 13. augusta rokoval Golian so sovietskym partizánskym veliteľom Veličkom a žiadal ho, aby zastavili, alebo aspoň obmedzili diverzné akcie, aby nemali Nemci zámienku obsadiť Slovensko, žiaľ, bezvýsledne. S rovnakou požiadavkou nepochodil ani komunista Gustáv Husák.
Partizáni vyhodili napríklad niekoľko železničných tunelov, čo počas Povstania spôsobilo veľké problémy. 21. augusta 1944 vyhlásili partizáni v obci Sklabiňa Československú republiku, 27. augusta obsadili Ružomberok a 28. augusta postrieľali v martinských kasárňach vojenskú misiu podplukovníka Waltera Otta, ktorá sa cez Slovensko vracala z Rumunska.
Tieto udalosti nenechali Nemci bez odozvy. Na ich nátlak prezident Tiso pozval nemecké jednotky na Slovensko, aby nastolili poriadok. Na generála Čatloša, ktorého podozrieval z dvojitej hry, uvalil domáce väzenie. Okrem toho 29. augusta 1944 o 19. hodine Čatloš musel v bratislavskom rozhlase oznámiť, že nemecká armáda na žiadosť prezidenta Tisa vstupuje na územie Slovenska a vyzval slovenské vojsko, aby nekládlo odpor.
Kocky sú hodené
To bol začiatok okupácie Slovenska a ak by Golian okamžite nekonal, všetky prípravy Povstania by vyšli nazmar.
Hneď po Čatlošovom prejave vydal Golian 29. augusta 1944 krátko po 19. hodine všetkým vojenským posádkam historický rozkaz, najdôležitejší v dejinách slovenského vojenstva: „Heslo Začnite s vysťahovaním, platí od 20. hodiny dnešného dňa.“
Povstanie sa začalo, cesta späť bola nemožná. Pre úplnosť treba dodať, že niektoré slovenské jednotky už pred vyhlásením hesla urputne bojovali proti Nemcom. Tí totiž už 29. augusta ráno prekročili hranice Slovenska zo severu, kde sa im postavila na odpor žilinská posádka pod vedením majora Jozefa Dobrovodského, ktorý bol tiež v 50. rokoch uväznený.
Aj keď Golianovi niektorí kritici neskôr vyčítali, že nebol vždy pohotový a rázny, tu sa prejavil ako rozhodný vojak. Ktovie, či si vtedy uvedomil, že jeho rozkaz znamená, že Slovensko definitívne prechádza na stranu Spojencov, že boj proti fašizmu nie je len záležitosť niekoľkých tisíc statočných Slovákov, ako boli Jozef Gabčík, Ján Nálepka, Otto Smik, Pavol Marcely, Viliam Žingor a vojaci Svobodovej armády, ale proti fašizmu sa postavila so zbraňou v ruke väčšina slovenského národa.
Prejav ministra Čatloša, ktorý vyzval, aby Nemcom sa nekládol odpor, dezorientoval časť slovenských dôstojníkov, o deň neskôr podobne vystúpil v rozhlase aj generál Malár, že Povstanie vypuklo predčasne.
Veľkým úderom pre Povstanie bolo zlyhanie dvoch východoslovenských divízií. Vojenské ústredie poverilo plk. Talského, aby keď vypukne Povstanie, prevzal ich velenie. Talský sa zachoval absolútne nepochopiteľne. Namiesto aby vyhlásil poplach, plnú bojovú pohotovosť a pripravil sa na boj, nasadol na lietadlo, preletel front a išiel vyjednávať s maršalom Konevom o koordinácii postupu. Dve východoslovenské divízie zostali bez velenia a Nemci ich odzbrojili fakticky bez boja. Znamenalo to stratu nielen kvalitne vyzbrojených divízií, ale nesplnila sa základná úloha, obsadiť karpatské priesmyky a umožniť vstup Sovietskej armády bez boja na územie Slovenska.
Povstalcom sa nepodarilo prevziať velenie v bratislavskej posádke, rovnako ako v Nitre, Topoľčanoch, Seredi, Kežmarku. Naopak, takmer celá trnavská posádka prešla na povstalecké územie.
Ján Golian, ktorý bol povýšený na plukovníka a potom na brigádneho generála, nariadil mobilizáciu. Z pôvodných 18 tisíc vojakov stúpol počet na 47 000 mužov, po ďalšej mobilizácii koncom septembra na viac ako 60 000 vojakov. Zreorganizoval armádu a vytvoril šesť taktických skupín, ktoré mali brániť územie Slovenska.
Nemci spočiatku považovali Povstanie za bezvýznamnú akciu, ktorú zlikvidujú za niekoľko dní, podľa všetkého podcenili silu povstalcov. Možno vychádzali zo skúseností so slovenskou armádou na východnom fronte, kde sa veľmi hrdinsky neprejavila. Ale iné je bojovať na území cudzieho štátu za cudzie záujmy, ako brániť rodnú krajinu, svoju vlasť. Povstalci začali klásť húževnatý odpor. V Povstaní nebojovali len Slováci, bojovali tu aj Česi, bolo ich okolo 2 000, nielen tí, ktorí žili na Slovensku, ale napriek hrozbe trestu smrti mnohí prišli na pomoc z Protektorátu, pridali sa aj českí četníci, paradesantnú brigádu pod vedením pplk. Vladimíra Přikryla tvorili Slováci i Česi, bojovali tu Francúzi, Bulhari, Poliaci, ba aj antifašistickí Nemci, Rusi, Ukrajinci a národy Sovietskeho zväzu, Briti, Američania, Holanďania, spolu asi príslušníci 31 národov.
Napokon povstalci vzdorovali takmer dva mesiace, z toho 40 dní pod hlavným velením generála Goliana. Bojovali v tyle nepriateľa, front bol vtedy vzdialený vyše sto kilometrov. Toto obdobie je naplnené statočnými a hrdinskými činmi mnohých jednotiek. Povstanie malo, ak by sme sa chceli inšpirovať gréckymi dejinami, svoje Termopyly, boje v Strečnianskej úžine, ale aj Maratón, úspešný protiútok pri Telgárte pod vedením Jána Staneka, ktorý si vyslúžil prezývku Železný kapitán.
Hoci Golian do vypuknutia Povstania nevelil žiadnej frontovej jednotke, vykonával rôzne štábne funkcie, napriek určitým chybám svoje poslanie splnil. Musel často improvizovať a nedostalo sa mu dostatočnej pomoci zo zahraničia. Sovietske jednotky síce začali urýchlene Karpatsko-dukliansku operáciu, ale povstalci očakávali omnoho väčšiu vojenskú i materiálnu pomoc A nielen to. Spomína Jarmila Golianová:
„Spomínam si, ako raz prišiel rozčúlený a hovoril mi, predstav si: ,Spojenci nám okamžite ponúkajú dve paradesantné brigády z Talianska, a my ich nesmieme prijať. Sovieti zakázali, že je to ich záujmová sféra…´ No a keď priletelo na Tri duby nejaké to americké lietadlo, ktoré odvážalo zranených letcov späť, tak nejaké tie pušky tajne vyložili a viac nesmeli, len nejaký sanitný materiál. Tak to bolo veľké sklamanie, my sme si hovorili, keď je niekomu zle, tak pomôže ktokoľvek. Sovieti ale nedovolili.“
Generála Goliana 7. októbra vystriedal vo funkcii hlavného veliteľa Povstania generál Rudolf Viest, ktorého vyslala londýnska vláda. Golian sa stal jeho zástupcom. Nemecké jednotky pokračovali v ofenzíve a 27. októbra sa im podarilo dobyť centrum Povstania, Banskú Bystricu.
Obaja generáli odišli na Donovaly, kde zo Šport hotela prostredníctvom Slobodného slovenského vysielača vydal generál Viest posledný rozkaz, ktorý prečítal hlásateľ a výtvarník Anton Hollý: „Veliteľstvo Čs. armády oznamuje, že boj za slobodu Slovenska a Čs. republiky sa vedie ďalej a bude pokračovať až do víťazného konca. Pravidelné situačné správy nebudú viac vysielané.“ Na záver zaznela báseň sama Chalupku Mor ho! v podaní hlásateľa Milana Dudáša. Boli to posledné slová, ktoré odzneli v Slobodnom slovenskom vysielači:
Neobjasnená smrť dvoch generálov
Golian a Viest sa snažili sa skryť v horách, až napokon prišli Pohronského Bukovca, kde ich zajali. Nemci oboch generálov odtransportovali do Bratislavy, potom do Berlína. Boli vypočúvaní, z dochovaných svedectiev vyplýva, že sa správali mimoriadne statočne. Ich stopy sa strácajú v marci 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg. Podľa jednej verzie ich v rozpore s medzinárodnými konvenciami, pretože boli vojnoví zajatci, údajne popravili.
Druhá verzia hovorí, že boli z Flossenbürgu prevezení do iného tábora, ktorý oslobodila Sovietska armáda a obaja generáli skončili v gulagoch. Túto verziu po roku 1989 šírili aj manželka Jána Goliana a synovec generála Viesta.
Ani pre jednu verziu sa doteraz nenašlo dostatok dôkazov, ktoré by jednu z nich spoľahlivo verifikovali, ale skôr sa zdá, že pravdivejšia je tá prvá. Na druhej strane isté je, že ak by generáli prežili, stali by sa nepríjemní svedkovia, že sovietska pomoc nebola taká rozsiahla, ako to tvrdila propaganda po roku 1948. Určite by ich čakalo nielen veľké poníženie, ale i tvrdé perzekúcie a neminul by ich osud generála Píku. Napokon, takmer všetkých im podriadených povstaleckých dôstojníkov čakalo po roku 1948 v lepšom prípade vyhodenie z armády, v horšom, dlhoročné väzenie, aj popravy.
Prenasledovanie rodiny Jána Goliana
Pomste režimu neunikla ani pani Jarmila Golianová, ktorá bola odsúdená za údajnú špionáž v roku 1951 na šesť rokov väzenia, z ktorých si odsedela tri a pol roka a po prepustení si s veľkou námahou našla zamestnanie ako poštárka. Ich vytúženého syna Ivana, ktorý sa narodil tri týždne pred vypuknutím Povstania, neľudský riaditeľ v základnej škole verejne pranieroval ako syna zradcu a kriminálničky. Koncom 60. rokov bola Jarmila Golianová rehabilitovaná a pamiatka generála Goliana čiastočne očistená. Pri príležitosti 25. výročia SNP v roku 1969 prebrala za manžela Rad republiky in memoriam. Vyznamenanie preberala, ako neskôr spomínala, so zmiešanými pocitmi.
„Bola som pozvaná na oslavy Povstania na Bratislavský hrad. A tam som z rúk prezidenta Svobodu dostala in memoriam pre manžela Rad republiky. Mala som zvláštny pocit, pretože som si spomenula, keď mi rad odovzdával, na riadky jednej knihy, v ktorej v prvom vydaní boli riadky: ,obaja generáli zradili, stihol ich teda osud zradcov´. Na to som si spomenula, keď som preberala ten rad.“
Pamiatka generála Goliana bola v 50. rokoch hrubo znevažovaná, dostával prívlastky ako zradca, zbabelec, kapitulant, londýner, prisluhovač veľkoburžoázie. V 60. rokoch sa trochu situácia zlepšila, odvtedy bol spolu s generálom Viestom akosi tolerovaný, ale stále mu nebolo dané miesto v histórii, ktoré by mu patrilo. Po roku 1989 je v historických kruhoch braný jednoznačne ako kladná postava našich dejín, ako hrdina, bol vyznamenaný in memoriam, prezidentom ČSFR Václavom Havlom Radom Milana Rastislava Štefánika III. triedy v roku 1991 a prezidentom SR Michalom Kováčom vojenským Radom Ľudovíta Štúra I. triedy v roku 1995.
Ján Bábik
