Zverejňujeme so súhlasom autora.
12. novembra uplynie štvrťstoročie od úmrtia slovenského novinára, spisovateľa, hoteliéra a organizátora slovenského spoločenského a kultúrneho života v Prahe Jána Bohúňa. Bol v určitom tieni svojho staršieho brata Ema, povestného veľkého rozprávača bratislavskej bohémy, ale tiež zanechal istú stopu v slovenskom novinárstve a literatúre. V dvadsiatych rokoch dva roky pracoval ako redaktor Pravdy a zapájal sa aj do činnosti skupiny mladých ľavicových intelektuálov DAV. Hneď v úvode článku spomeniem, že Ján Bohúň bol mojím príbuzným, presnejšie strýkom môjho otca, mladší brat otcovej mamy Aurélie.
Ján Bohúň sa narodil 24. novembra 1906 v Ružomberku ako piate dieťa v rodine bohatého obchodníka (jedno dieťa zomrelo krátko po pôrode). Rodina sa vždy hrdila národným povedomím, najmä svojím vzdialeným predkom maliarom Petrom Michalom Bohúňom. Otec Jána Bohúňa, tiež Ján, bol krstným synom Janka Matúšku, autora textu slovenskej hymny Nad Tatrou sa blýska, a aj keď bol evanjelik, udržiaval dobré styky s miestnym katolíckym farárom Andrejom Hlinkom, ale aj s ružomberskými vzdelancami, napr. s Houdekovcami a Makovickovcami.
Prvé tvorivé obdobie Jána Bohúňa sa viaže k dvadsiatym rokom minulého storočia. Na rozdiel od svojho staršieho brata Ema, novinára, spisovateľa, známeho bratislavského bohéma a antikomunistu, angažoval sa v ľavicovom hnutí. Dva roky po maturite, rokoch 1925 – 1927 bol redaktorom Pravdy a Proletárskej nedele a spolupracovníkom skupiny DAV, blízke priateľstvo ho viazalo k Vladimírovi Clementisovi a Lacovi Novomeskému. Do Pravdy písal správy, fejtóny, kurzívy a verše, zväčša satirické. Pri roznášaní letákov sa dostal do potýčky s políciou a bol podľa § 15 na ochranu republiky odsúdený na 6 mesiacov nepodmienečne.
Literárny vedec a znalec histórie DAV-u Štefan Drug vo svojej prednáške o Jánovi Bohúňovi na odbornom seminári Bohúňovci v slovenskej kultúre v roku 1999, spomínal na ich trochu zvláštne zoznámenie.
Na konferencii k 40. výročiu založenia Pravdy chudoby v roku 1961 v referáte poznamenal, že v novinách sa objavovalo pod príspevkami aj meno autora Jano Bohúň, ale on to považuje za nejaký pseudonym, niekto si chcel vystreliť z Ema Bohúňa, ktorý bol protikomunisticky orientovaný. V momente sa postavil uprostred sály mohutný chlap a hromovým hlasom zreval:
„Vyzerám azda ako nejaký pseudonym!!!“
Nedorozumenie si čoskoro vysvetlili, že Jano Bohúň je skutočná osoba a je autorom spomínaných článkov. Drug s Bohúňom sa stali nerozluční priatelia a Bohúň mu poskytol mnohé materiály k jeho vedeckým prácam o skupine DAV.
Ján Bohúň ešte ako sedemnásťročný študent gymnázia uverejňoval v Slovenskom denníku na pokračovanie román Papierová láska z obdobia národného obrodenia. Neskôr napísal v spolupráci s Hanou Ruppeldtovou (Teta Ľudmila) pod pseudonymom Ujo Mirko viacero rozprávok pre deti ako Najkrajšie rozprávky sveta, Babička rozpráva, Sňaženka a iné rozprávky.
Rodina Bohúňovcov približne v prvej polovici dvadsiateho storočia, prvý zľava stojaci Ján Bohúň, jeho tri sestry, napravo Emo Bohúň, dole sedí otec Ján Bohúň
Kým jeho brat Emo miloval mestský život bratislavskej bohémy, Jano sa v tridsiatych rokoch utiahol do samoty hôr a v chate pod Chabencom a po jej zhorení v chate na Martinských holiach pôsobil ako chatár. Ani tu neprestával tvoriť, o čom svedčí jeho román Liptovská tragédia, ktorý uverejňoval v roku 1940 na pokračovanie v časopise Nový život a vyšiel aj knižne. Jeho chata počas Slovenského národného povstania slúžila partizánom ako základňa, za čo ju Nemci vypálili.
Po potlačení Povstania sa skrýval u svojej sestry, mojej starej mamy vo Vrbovom. A tu zažil neobyčajne bizarnú situáciu. Po obsadení mesta nemeckým vojskom bola naša rodina prinútená ubytovať veliteľa mesta hauptmanna Hauptmanna, v civile korepetítora Drážďanskej opery, údajne synovca slávneho nemeckého spisovateľa. Jeho hodnosť a priezvisko svedčí, že postava majora Majora Majora zo slávneho románu Josepha Hellera Hlava XXII mala svoj pendant aj v nemeckej armáde.
Jano Bohúň mi neskôr rozprával, že sa s hauptmannom Hauptmannom niekoľkokrát stretol v salóne. Popili spolu kávičku, nezáväzne podebatovali a pofajčili. Raz hauptmann Hauptmann vytiahol škatuľku cigariet a povedal ujovi Janovi: „Ponúknite sa, to je vojnová korisť.“ Jano sa pozrel na škatuľku, na ktorej bola pečiatka Chata na Martinských holiach. „Mráz mi prešiel po chrbte,“ povedal. „Nebol som si istý, či to bola náhoda, alebo ma hauptmann Hauptmann podozrieval, že som partizán.“
Po krátkom čase Jano odišiel z Vrbového, prešiel cez front a dostal sa už do oslobodených Košíc, kde zredigoval prvé legálne číslo Pravdy. Potom podľa jeho slov odmietol ďalej pokračovať v novinárskej práci, pretože sa chcel naďalej venovať chatárčeniu.
Niekedy v polovici 60. rokov, bolo to už po rehabilitácii „buržoáznych nacionalistov“, stretol sa so svojím dobrým priateľom Lacom Novomeským, ktorý mu kamarátsky začal vyčítať: „Jano, Jano, ty si nás vtedy opustil.“ A Jano, narážajúc na tragický osud Vlada Clementisa, aj Laca Novomeského, ale aj priateľov z ružomberskej mladosti Eugena Klingera a Ladislava Holdoša, politických väzňov v 50. rokoch, odpovedal:
„Ale ja žijem, ja som to prežil.“
Jano Bohúň sa po skončení druhej svetovej vojny zoznámil v Štrbskom Plese, kde mal turistickú ubytovňu, so svojou životnou láskou Helenou Melicherovou z Prahy. Onedlho uzavreli manželstvo a presťahovali sa do Prahy, kde sa Ján Bohúň stal neskôr riaditeľom hotela Paríž. Tento hotel v tom čase bol nepísaným kultúrnym centrom života Slovákov v Prahe. V jeho Slovenskej izbe, kde sa podávali slovenské špeciality, najmä obľúbené bryndzové strapačky, sa stretávali vtedajší slovenskí politici, umelci, vedci, študenti pôsobiaci v Prahe.
V Prahe na ulici Na dolinách pred domom, kde žil Ján Bohúň, zľava Helena Bohúňová, manželka, Jano Bohúň, syn Vladimír a sestra Aurélia, stará mama autora článku
Jeho manželka Helena sa naučila hovoriť mimoriadne dobre po slovensky, keď ju človek počúval, vôbec by nepostrehol, že je Češka. A tak sa na jednej slávnostnej večeri, ktorá bola v hoteli Paríž, stal veľmi nepríjemný incident. Jano posadil svoju manželku Helenu vedľa Jozefa Lenárta, ktorý bol v tom čase predsedom vlády. Začali sa spolu rozprávať, Lenárt si podľa všetkého trochu vypil viac, ako zniesol, a začal tete Helene kurizovať slovami: „Pani Bohúňová, ja som strašne šťastný, že som tu v Prahe stretol takú krásnu, šarmantnú, vzdelanú a inteligentnú Slovenku, pretože viete, tu v Prahe sa už s tými Čechmi nedá vydržať.“ A pridal niekoľko invektív na Čechov.
Teta Helena sa zarazila, zdrevenela, ale o chvíľu spustila: „Promiňte, pane premiéééére,“ to é výrazne predĺžila, „já jsem Češka, Pražačka, křtěná Vltavů!“ No bol to veľký trapas a súdruh Lenárt musel vynaložiť veľké úsilie, aby si hostiteľovu manželku udobril.
Ján Bohúň sa staral aj o Slovákov, ktorí prichádzali na služobné cesty do Prahy. Nejeden slovenský spisovateľ mi povedal: „Keď som nemohol nájsť v Prahe ubytovanie, Bohúň vždy niečo vymyslel a zariadil, aj keby ma mal prenocovať v kúpeľni.“ Obdobie riaditeľovania Jána Bohúňa v hoteli Paríž by si v budúcnosti zaslúžilo rozsiahlejšiu štúdiu, pretože by výrazne vyplnilo biele miesta v histórii Slovákov žijúcich v Prahe.
Jano Bohúň bol výborným hostiteľom, na posedeniach sa venoval hosťom a často ich zabával svojimi historkami. Mal rozprávačský talent ako jeho brat Emo, o ktorom sa v nekrológu niekto vyjadril, že „si svoj talent prerozprával a len zlomok z jeho úžasných príbehov sa zachoval knižne v Zaprášených históriách“. To vo veľkej miere platilo aj o Janovi Bohúňovi. Ako spisovateľ a novinár bol v tieni svojho veľkého brata, ale to mu v žiadnom zmysle neprekážalo, pretože svojho brata napriek rôznym politickým názorom mal veľmi rád, nežiarlil na neho a veľmi ho obdivoval. Keď Emo v roku 1959 zomrel, Jano akoby symbolicky po ňom prevzal rozprávačskú štafetu a ďalej šíril „zaprášené histórie“, v ktorých často hlavnú úlohu hral práve Emo. Zo všetkých síl sa snažil udržať pri živote legendu o tomto veľkom rozprávačovi bratislavskej bohémy.
Jednou z jeho obľúbených historiek bolo, ako sa Emo v tridsiatych rokoch dostal do konfliktu s vtedajším vplyvným slovenským politikom a bohatým statkárom Kornelom Stodolom. V tom čase Kornel Stodola získal prvú cenu na Dunajských trhoch za dva voly. Nechal sa s volmi odfotografovať a provokatívne poslal fotografiu do časopisu, ktorý Emo vydával. Redaktori hovorili: „To je ale svinstvo, pán šéfredaktor, on vás tak ponížil a ešte chce, aby sme to uverejnili, aby sme mu robili reklamu!“ Ale Emo povedal: Tú fotografiu uverejníme, dokonca na titulnej strane, ale text k nej napíšem ja.“ A skutočne časopis vyšiel, na titulnej strane Kornel Stodola medzi dvoma volmi a vedľa text asi v tomto zmysle — „Na Dunajských trhoch hlavnú cenu získal statkár Kornel Stodola, ktorý vychoval tento nádherný pár maďarských volov. Krížikom označený je Kornel Stodola.“ Toto číslo časopisu vzbudilo značnú pozornosť a Kornel Stodola, keďže sa stal terčom výsmechu, Ema Bohúňa zažaloval. Ale súd rozhodol v tomto zmysle – „Redaktor Bohúň si splnil svoje povinnosti a aby nedošlo k omylu, krížikom označil statkára Kornela Stodolu. A keďže krížikom označený je skutočne Kornel Stodola, žaloba sa ako neopodstatnená zamieta.“
V šesťdesiatych rokoch sa Ján Bohúň znovu pokúsil o návrat do literárneho života. O pohnútkach, ktoré ho k tomu viedli, povedal v rozhovore pre denník Práca 22. januára 1967: „V čase rehabilitácie niektorých politických osobností ma literárni historici požiadali, aby som zrekonštruoval udalosti, ktoré som poznal. Tak vznikli príspevky do zborníka DAV – spomienky a štúdie. Na základe svojich spomienok som napísal tri novely do časopisu Život a poslednú som rozšíril na knižku.“
Návrat do literatúry bol veľmi úspešný a jeho výsledkom bola novela Zranená jazva. Kniha vyvolala pozornosť i záujem čitateľov a pochvalne, aj keď s istými výhradami, sa o nej vyjadrili aj niektorí spisovatelia, napr. Ivan Kadlečík v Slovenských pohľadoch alebo Ján Beňo v denníku Smena. Novela bola preložená do češtiny a maďarčiny a ako uvádza vo svojej štúdii Štefan Drug Osobnosť spisovateľa Jána Bohúňa jej vydanie zaznamenali s priaznivým hodnotením aj zahraničné časopisy Jewish Chronicle in London, La Presse nouvelle, Israelitisches Wochenblatt für die Schweiz in Zürich a ďalšie. V tom istom rozhovore v denníku Práca Ján Bohúň povedal:
„Za slovenského štátu som sa usiloval pomáhať Židom. Kamaráta som schoval v bunkri neďaleko chaty a potom som spolupracoval pri jeho ilegálnom úteku do Švajčiarska. On sa, žiaľ, už do vlasti nevrátil. Ale prišli iní, a niektorých z nich v 50. rokoch pozatýkali a uväznili. Ich utrpenie bolo o to väčšie, že ho spôsobili vlastní ľudia – preto Zranená jazva, ktorá sa hojila po nacistoch a bola teraz znovu otvorená.“
Literárny historik Štefan Drug v nekrológu za Jánom Bohúňom v časopise Slovo v roku 2000 o osude Bohúňovho hrdinu v komunistickom žalári napísal: „jeho osudy sú neporovnateľne hroznejšie, trýznenie rafinovane krutejšie, dotýka sa väčšmi duše ako tela, pri čom katmi nie sú nepriatelia, ale vlastní. V rozhovoroch sa Bohúň zdôveril, že knihu napísal z hnevu, keď videl, ako jeho spolubojovníci, čestní ľudia, trpia v žalároch, ako dopadla nespravodlivosť na spravodlivých“.
Kniha mala úspech, dokonca aj slávny oskarový režisér filmu Obchod na korze Ján Kadár mal v úmysle ju sfilmovať. Ale pre zmenu politickej situácie po roku 1968, Kadárovu emigráciu a napokon aj pre pracovnú vyťaženosť autora knihy, ktorý mal napísať scenár, sa tento projekt neuskutočnil. Keď som v roku 2006 uverejnil v krajanskom časopise Slovenské rozhľady, ktorý vychádza v Čechách, spomienku pri príležitosti stého výročia narodenia Jana Bohúňa, povedali mi, že sa v redakcii zastavil režisér Juraj Herz, ktorý sa tiež zaujímal o Zranenú jazvu a uvažoval o sfilmovaní novely.
Ján Bohúň sa po odchode do dôchodku chystal vrátiť k literárnej tvorbe, ale svoje plány nerealizoval. V rozhovore pre Prácu spomenul, že vydavateľstvo Smena prišlo s ponukou, aby napísal spomienky na brata Ema. V salóne pražského bytu Na dolinách so svojou manželkou však často prijímal hostí a zabával ich svojimi historkami. A tak ho, ako som už spomenul, stihol osud jeho brata Ema, tiež si svoj talent prerozprával a množstvo jeho príbehov zostáva už len v pamäti ľudí, ktorí mali to šťastie ho poznať, a ako odchádzali do večnosti jeho priatelia, rodina a známi, tak odchádzali do zabudnutia aj jeho príbehy. A to je veľká škoda. V tomto článku som sa preto snažil zaznamenať aspoň niečo, čo som od neho osobne počul, prípadne mi to rozprával otec.
Ján Bohúň sa dožil požehnaného bohúňovského veku. Len jeho brat Emo zomrel pre Bohúňovcov v mladíckej šesťdesiatke. Jeho otec zomrel ako 98-ročný, dve sestry tesne pred osemdesiatkou, najstaršia sestra Oľga sa dožila 92 rokov.
Ján Bohúň zomrel 12. novembra 2000 niekoľko dní pred svojimi 94. narodeninami ako v tom čase pravdepodobne najstarší slovenský spisovateľ. A ako uviedol v titulku nekrológu za ním jeho priateľ Štefan Drug, aj ako posledný davista.
Ján Bábik
