Jozef Hrdlička k 30. výročiu nežnej revolúcie: Napravme demokraciu, je hrbatá!

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Protestné hnutie na Slovensku Verejnosť proti násiliu požadovalo v novembri 1989 na námestiach odstránenie monopolnej vlády komunistickej strany a zároveň prisľúbilo „odkliatie“ demokracie. Preto pri hodnotení tridsaťročných výsledkov nežnej revolúcie bude užitočné, ak si ujasnime, čo chápeme pod pojmom demokracia. Definícia, že je to vláda ľudu – a k tomu povinný dodatok, že nič lepšieho zatiaľ nebolo vymyslené – nestačí. Takáto nekonkrétna a neúplná charakteristika demokracie obyčajne vyhovuje ponovembrovým vládnucim stranám. Slúži im na predstieranie svojej pokrokovosti a zároveň im umožňuje zneužívať nevedomosť značnej časti verejnosti, že v záujme spravodlivosti treba demokraciu uplatňovať nielen v politickej, ale vo všetkých sférach života, v ekonomickej, sociálnej, zdravotníckej, školskej i kultúrnej. Neuplatňovanie komplexného prístupu k demokracii spôsobilo medzi Slovákmi priepastné materiálne a spoločenské rozdiely. Nežná revolúcia má tak na svedomí civilizačný krok späť vo vývoji našej krajiny.

Demokracia má dva hlavné piliere: slobodu a rovnosť. Slobodu máme (hoci často obmedzenú), ale rovnosť nemáme. Ponovembrová demokracia je polovičatá, hrbatá, a preto neprijateľná a vyžadujúca si nápravu.
Prínosom nežnej revolúcie je bezpochyby sloboda volieb, prejavu, vyjadrovania názorov, zhromažďovania, zakladania politických strán, podnikania, cestovania do zahraničia. Treba však zároveň zdôrazniť, že okrem skutočne slobodných volieb a slobodného politického myslenia, je využitie slobody vo viacerých prípadoch podmienené nevyhnutnosťou disponovať istými finančnými prostriedkami. Nedá sa podnikať bez kapitálu. Kto je nesolventný, môže iba snívať o dovolenke na Riviére, o zdravej výžive, o športovom a kultúrnom štýle života, o prevencii civilizačných chorôb, o znesiteľnej starobe, o získaní strechy nad hlavou, o ochrane pred bezdomovectvom a pred exekúciami, alebo o vymožení spravodlivosti s pomocou dobrého, no drahého advokáta. Chudoba je mnoho krát neprekonateľnou prekážkou pri využívaní slobody. A ponovembrový režim veľkej časti národa chudobu nanútil privatizáciou. V rámci akej demokracie? Tej, čo mala znamenať vládu ľudu? Nie náhodou vyše štyridsať percent Slovákov zastáva názor, že lepšie sa žilo za socializmu.

Na Slovensku je sloboda ovplyvňovania spravodlivejšieho spoločenského zriadenia finančne podmienená, inak povedané treba si ju kúpiť. Oligarchovia, privatizátori na to majú. Pre chudobných pracujúcich, ktorí žijú z ruky do úst, možnosť ovplyvniť spoločenský systém vlastnou stranou v prospech blahobytu prostých ľudí je neuskutočniteľnou predstavou, je prosto utópiou. Založenie politickej strany, vybudovanie jej celoštátnych štruktúr, vedenie predvolebnej kampane s bilboardami, platenými reklamami v médiách či na internete a s voličskými mítingami si vyžaduje obrovské peniaze, aké majú obyčajne len oligarchovia. Možnosť zabezpečenia si slobody presvedčiť voličov len s pomocou zištných sponzorov je cestou ku klientelizmu, k povolebnému splácaniu sponzorstva v podobe lukratívnych štátnych zákaziek. A o tie ide bohatým dobrodincom, nie o vládu ľudu.

Ľudia prichádzajú na svet s vrodenou túžbou po šťastí. Aby sa oň mohli usilovať, potrebujú vhodné materiálne a sociálne podmienky. Tie, ktoré vytvoril socializmus boli solídne. Pozrime sa na svedectvo, ktorého autormi boli viac kritici než priaznivci socializmu.

Na žiadosť vlády Českej a Slovenskej federatívnej republiky navštívila v máji 1990 našu krajinu ekonomická misia Svetovej banky, ktorú viedol John A. Holsen. Na záver pobytu vypracovali experti tejto inštitúcie odporúčania pre prechod na trhovú ekonomiku v našej krajine. Na začiatku 34-stránkového materiálu sa uvádzajú v bode 4. niektoré východiskové podmienky charakteristické pre socializmus (ČSSR): „V mnohých ohľadoch sú česko-slovenské ekonomické opatrenia v posledných dvadsiatich rokoch relatívne dobré. Príjmy na hlavu stále stúpajú, i keď v druhej polovici 80-tych rokoch v ťažko postihnuteľnej miere. Aj vnútorná a vonkajšia finančná stabilita je udržovaná, zjavná inflácia je v priemere menšia než 2 % v rámci 80-tych rokov. Nezamestnanosť skutočne neexistuje. Sociálne ukazovatele krajiny vytvárajú relatívne dobrý obrázok: prístup obyvateľstva k zdravotníckym službám, dostatočná doprava, služby v starostlivosti o deti a možnosti rekreácie sú pôsobivé. Hoci úroveň vzdelávania v Československu v niektorých oblastiach upadla pod úroveň svetových štandardov, zvlášť v oblasti potrebných pre úspešné súťaženie na svetových trhoch, celkový štandard vzdelávania zostáva vysoký. Nakoniec Československo má bezpochyby pomerne malú vonkajšiu zadlženosť.“

Podnikanie socialistického štátu a náš vlastný export vytvárali také finančné prostriedky, že sa mohli budovať okrem nových priemyselných odvetví aj byty, siete nemocníc, zdravotných stredísk, škôl rôzneho typu, škôlok, jaslí, telocviční, futbalových ihrísk, rekreačných zariadení alebo kultúrnych domov. Pre ilustráciu: Vyrábali a vyvážali sme napr. kotly a iné zariadenia pre elektrárne (aj pre atómové), nákladné a osobné lode, zubolekársku techniku, chemické produkty, motorky, obrábacie stroje, dámsku a mužskú konfekciu, obuv, sklárske výrobky, pneumatiky, ložiská, oceľ, zbrane atď. Od konca druhej svetovej vojny po novembrový majetkový prevrat, teda za štyridsať rokov sa v ČSSR postavilo vyše troch miliónov bytov. V pomere k počtu obyvateľstva (15 miliónov) sa u nás budovalo viac bytov ako v USA, Veľkej Británii, Rakúsku, Holandsku alebo Švédsku. Za bývalého režimu sa presťahovalo do bytov prvej kategórie deväťdesiat percent obyvateľstva.

Nájomné – vrátane platby za energie a vodu – neruinovalo rodinný rozpočet, pretože bolo štátom subvencované. Pri individuálnej výstavbe domov sa dali získať okrem normálnych pôžičiek (na tridsať rokov za nemenný úrok 2,7 percenta) aj nenávratné pôžičky, ak sa zvýhodnený občan zaviazal, že zostane pracovať napríklad u železnice ďalších desať rokov. Realizoval sa tak zároveň záujem štátu stabilizovať pracovnú silu.

Za socializmu bolo zdravotníctvo bezplatné. Pacient nemusel mať žiaden preukaz poistenca, aby bol ošetrený. Stačilo uviesť osobné údaje a zamestnávateľa, pretože všetci boli zamestnaní a automaticky zdravotne poistení. Za lieky alebo za ošetrenie chrupu sa neplatilo a pri stanovených diagnózach a istom druhu operácií bol poskytnutý pacientovi pobyt v kúpeľoch. Lekári pôsobili aj v najodľahlejších kútoch krajiny, kde im boli prideľované byty a k platu dostávali príplatky za neatraktívne prostredie. Tak to bolo až kým sa pohraničné regióny nevyrovnali tým vyspelejším.
Poplatky za celodenný pobyt v jasliach alebo v škôlke vrátane stravy boli nízke, okolo 120 korún mesačne pri hrubom priemernom plate 3 142 Kčs. Je pravdou, že nie všetci toľko zarábali, avšak obyčajne boli zamestnaní obidvaja rodičia. Prioritným záujmom socialistického štátu bolo vytvoriť dostatok pracovných príležitostí, aby občania mali možnosť zabezpečiť si dobrú životnú úroveň prácou. Osobitná starostlivosť sa venovala deťom. V roku 1972 na jedno dieťa bol mesačný detský prídavok 90 korún, na dve deti 430 korún, na tri deti 880 Kčs a na štyri deti 1 280. Navyše všetko čo súviselo s malými deťmi, vrátane kočíka, detskej výživy a ošatenia, bolo dotované štátom. Preto došlo k populačnej explózii známej aj ako „Husákove detí“. Zamestnanosť matiek bola vysoká. Ich návrat do zamestnania po materskej dovolenke bol bezproblémový, emancipácia žien dosiahla vysoký stupeň. Aj školstvo bolo bezplatné. Deti dostávali učebnice a iné pomôcky bezplatne.

Aké vytvoril podmienky pre našich ľudí v ich úsilí o šťastie neoliberálny kapitalizmus? Kapitalizmus zrodený z privatizácie – ktorým bol po novembri 1989 na Slovensku nahradený štátny socializmus – priniesol značnej časti nášho obyvateľstva chudobu, životnú neistotu, priepastné majetkové rozdiely a nerovné spoločenské postavenie. Mnohí ľudia majú stiahnutý žalúdok, či sa udržia v zamestnaní. Tí vo fabrikách tŕpnu, aby sa neznížil dopyt po nimi vyrábanom tovare alebo aby neprišla ďalšia kríza a neboli medzi nadbytočnými. Vrstva nezamestnaných a chudobných pracujúcich (aká v socializme neexistovala) má strach z nedostatočných príjmov, z neschopnosti platiť účty za elektrinu, plyn, vodu, teplo, za podnájom. Je stresovaná chýbajúcou príležitosťou usilovať sa o šťastie svojich deti a rodiny. Totiž pracovať na Slovensku ešte vôbec neznamená mať možnosť sa prácou aj uživiť a zabezpečiť najbližším uspokojivú životnú úroveň.

Na Slovensku je dnes bežným javom, že mzdy sú nespravodlivo nízke, mnohým nestačia na slušné živobytie a na získanie bývania. Pracujúci protestujú. Mlladí odkladajú založenie rodiny a náš vývoj populácie je nepriaznivý, čo sa naplno prejaví v najbližších rokoch znížením príjmov štátu na daniach a nedostatkom prostriedkov potrebných pre starostlivosť o seniorov a rodiny s malými deťmi. Minimálne tristo tisíc mladých odišlo za lepšie platenou prácou do zahraničia, kde sú zdaňované ich zárobky a využívané ich vzdelania odborníkov, ktorí u nás chýbajú. Ide o lekárov, inžinierov, zdravotné sestry, ošetrovateľky, špecialistov na počítačovú techniku a na iné vyhľadávané zručnosti. Je to dôsledok vážnej systémovej chyby, typickej pre závislý kapitalizmus, ktorá ochudobňuje Slovensko a dotuje – proti zdravému rozumu – bohaté západné ekonomiky.
Miliónu našich obyvateľov hrozí celkom tri a pol milióna prípadov exekúcií. Na uliciach žijú tisíce bezdomovcov (len v Bratislave päť tisíc). Problémom je umiestniť nesolventných seniorov do domovov dôchodcov. Patríme medzi najviac zadlžených Európanov. Množstvo osôb trpí depresiami a utieka sa k alkoholu alebo drogám, počet pacientov s duševnými poruchami rastie a slovenské vlády tomuto problému nevenujú potrebnú pozornosť. Každé piate dieťa je ohrozené chudobou a na veľkej časti detskej populácie sa prejavuje nadmerná hmotnosť z nezdravej stravy. Rodičia nemajú na diétne jedlá ani na športové krúžky mimo školy. Lekári a preventívne prehliadky v školách patria už len do socialistickej histórie. Vrátila sa tuberkulóza. Na ulici vidno ľudí s devastovaným chrupom, lebo nemajú na drahého zubára, pritom zdravotníctvo by malo byť bezplatné. V lekárňach nie sme pacientmi, ako to bolo v minulom režime, ale sme kupujúcimi, ktorí musia za lieky doplácať nemalé peniaze. Cena liečiv je v priemere desaťnásobkom tej výrobnej. Patrí to k „humanitnému“ charakteru kapitalizmu a k voľnej tvorbe cien. Nemocnice a zdravotné strediská postavené za socializmu sa neopravovali, nemodernizovali a ani nechránili pred plesňami, pritom vybavenie poisťovní sú luxusné. Počty pacientov na izbách bez klimatizácie sú deprimujúce. Chýbajú moderné zdravotnícke prístroje, postele sú muzeálne. Na tucet pacientov by mala byť jedna zdravotná sestra, v skutočnosti sa stará aj o dvadsať pacientov. Ale z platu si nevie uhradiť základné životné potreby.

Ponovembrový kapitalizmus Slovákom nezabezpečuje rovnosť príležitostí usilovať sa o ľudské šťastie. Vládnuce strany na Slovensku neriešia nespokojnosť obyvateľstva systémovo (vytvorením pluralitného hospodárskeho modelu), ale iba sociálnymi balíčkami predstavujúcimi len dočasné východisko. V konečnom dôsledku pomáhajú počas tridsaťročného poprevratového obdobia udržiavať ekonomickú okupáciu Slovenska zo strany západných demokracií. Treba zopakovať, že slovenská vláda nemá v rukách v potrebnej miere základnú, teda ekonomickú moc. A nemali ju ani predchádzajúce vlády. Aj terajšia vládna koalícia (Smer-SD, SNS, Most-Híd) je v polohe iba výbercu daní a nie práve najlepšej agentúry na sprostredkovanie práce, lebo pracujúcim nezabezpečuje spravodlivé mzdy u nadnárodných spoločností. Rokuje s nimi predovšetkým o daňových úľavách a výške príspevku na ich podnikanie. Takáto politika nemá nič spoločného s novým pokrokom, ktorý mal na Slovensku a v iných krajinách nahradiť odstránený socializmus.

Na námestiach bola v novembri 1989 odkliatá politická časť demokracie. Protagonisti protestného hnutia, privatizátori a klientelistickí pomáhači z vládnych kruhov však následne uskutočnili majetkový prevrat, ktorý zaklial ekonomickú i sociálnu časť demokracie a rozdelil spoločnosť na bohatých a chudobných nie hospodárskou súťažou, ale poskytnutím výhod privatizátorom a zahraničným investorom. Ešteže Slovákom ostali zo socializmu byty, ktoré im umožňujú brať v kapitalizme nevyhnutné pôžičky a dočasne riešiť svoju chudobu. Samozrejme s rizikom možnej exekúcie.
Sen Slovákov o dobehnutí vyspelých západných krajín v životnej úrovni je nerealizovateľný. Nikdy ich nedostihneme. Dôvod je prostý. Zahraničné spoločnosti, ktoré nás ekonomicky okupujú (na našom území vlastnia 95% výrobných podnikov, 97% bankového sektoru a takmer všetky obchodné reťazce), sa nesprávajú k nám ako k rovnocenným partnerom, ale nám pridelili úlohu zásobárne lacnej pracovnej sily a ony si odvážajú miliardové zisky, o ktoré sa s nami nemienia deliť. Nie sú ochotné nám poskytnúť ani technologickú pomoc, ako to predpokladal pápež Ján Pavol II.. Neoliberalizmus, založený na existencii dvoch kapitalizmov – bohatého a chudobného – a na systéme nadradenosti a závislosti je pre Slovensko jednostranne nevýhodný, ako pre všetky krajiny chudobného kapitalizmu. Naša krajina prispieva svojou lacnou pracovnou silou k blahobytu bohatých demokracií, ktoré nás vykorisťujú. Preto nemá naša krajina dostatok zdrojov na financovanie silného sociálneho štátu.

Nežná revolúcia obrala Slovensko o výrobné podniky, o banky aj obchody. Urobila z našich občanov ľudských robotov, pripútaných k pásom cudzích montovní (najmä automobilov a elektroniky), pracujúcich za tretinové alebo polovičné mzdy v porovnaní s tými, ktoré dostávajú zamestnanci za tú istú prácu v zahraničných materských podnikoch. Hospodárska závislosť a s ňou súvisiaca nízka životná úroveň vyháňa naše talenty za lepším zárobkom do západných krajín bohatého kapitalizmu. Slovenské emigrujúce „mozgy“ tak ochudobňujú svoju vlasť, ktorá si ich vychovala, a obohacujú dominantný kapitalizmus v USA, Anglicku, Nemecku, Francúzsku a v iných vyspelejších ekonomikách.

Slovensko je ekonomicky okupované asi dvesto veľkými nadnárodnými spoločnosťami zo západných krajín. Nerobíme na svojom, ale na cudzom. Hospodárska okupácia nie je lepšia než vojenská. Kým tá vojenská sa dala ukončiť okamžite po rozhodnutí M. Gorbačova, prezidenta Sovietskeho zväzu, tá hospodárska bude pretrvávať, lebo je založená na súkromnom vlastníctve, ktoré je nedotknuteľné a chránené Všeobecnou Chartou ľudských práv, schválenou OSN. A to neveští pre Slovensko nič dobrého.
Zahraničné spoločnosti majú v rukách takmer celú slovenskú ekonomiku a rozhodujú o mnohom podstatnom: Čo sa na Slovensku vyrába, kde sa vyrába, aká je cena práce, teda výška mzdy. Korporácie stavajú haly podnikov najradšej blízko diaľnice a na úrodnej pôde, aká je pri Trnave alebo Nitre, akú sme si za socializmu chránili ako oko v hlave, lebo išlo o zem živiteľku. Vlády, ktoré vznikli na Slovensku po majetkovom prevrate, vychádzajú servilne v ústrety záujmom západných podnikateľov. Dávajú im viacročné daňové prázdniny a prispievajú z nášho štátneho rozpočtu mnohomiliónovými sumami eur na ich podnikateľské zámery. Miliardové zisky, dosahované aj vďaka lacnej slovenskej pracovnej sile, odtekajú od nás do zahraničia. Ich majitelia ani časť z nich nie sú povinní investovať na Slovensku. A zahraničné spoločnosti pritom nezodpovedajú za životnú úroveň našich pracujúcich, hoci vo vysokej miere rozhodujú o našej ekonomike bez toho, aby ich naši občania volili. Je tragédiou, že ponovembrové vlády na Slovensku nemajú v rukách v potrebnej miere ekonomickú – teda rozhodujúcu moc, že netvoria pre tento národ zisky aj štátnym podnikaním a exportom štátnych podnikov ( ako je tomu vo Francúzsku alebo v Nemecku), že nie sú schopné zabezpečiť rozvoj krajiny z vlastných zdrojov, ako to bolo za socializmu, že sú iba výbercami daní, ktoré nestačia na financovanie silného a sociálne spravodlivého štátu aj keby sme k ním pripočítali nevyužité eurofondy, ktoré navyše nie sú voľne použiteľné.

Slovensko ako štát nepodniká, nemá národné hospodárstvo ani vlastné exportné výrobky, ktoré by prinášali zisky v prospech blahobytu celého národa; nemá definované národno-štátne záujmy ani koncepciu rozvoja krajiny. Neuveriteľné! Nemáme vo vlastných rukách ekonomický osud svojho štátu, pretože sme hospodársky okupovaní a závislí. Natíska sa masarykovská otázka z čias zakladania Česko – Slovenska (1918): „Načo je politická nezávislosť, ak existuje závislosť ekonomická?“ Takúto otázku – za účelom upozornenia – vyslovil T. G. Masaryk a nedovolil, aby vznikajúca republika Čechov a Slovákov nemala vo svojich rukách hospodárstvo, lebo vedel, aký negatívny dopad by to malo na životnú úroveň obyvateľstva. Verejnosť proti násiliu a všetky ponovembrové slovenské vlády naopak dopustili alebo tolerovali a dodnes tolerujú ekonomickú okupáciu našej krajiny, čo je národ ohrozujúce zlyhanie nežnej revolúcie.

Či sa to niekomu páči alebo nie z politických strán iba komunistická strana (KSS) žiada vyslobodenie sa Slovenska spod ekonomickej nadvlády západných korporácií. Táto angažovanosť jasne dokazuje, že komunisti nie sú na strane zahraničného kapitálu, ale na strane našich ľudí, svojich spoluobčanov. Dúfajme , že voliči si to všimnú a vo voľbách do Národnej rady urobia niečo zásadne prospešné pre seba, svoje deti a vnukov.
Rozbitím poľnohospodárskych družstiev a štátnych majetkov sme v nežnej revolúcii stratili sebestačnosť v potravinách, ktorú všetky racionálne riadené štáty považovali a považujú za strategickú prioritu pri dosiahnutí a udržaní dobrej životnej úrovne svojho obyvateľstva. Jednotlivo hospodáriaci farmári bez štátnych dotácii nedosahujú lepšie výsledky než dosahovali družstvá.

Z toho, čo sme uviedli vyplýva zhrnutie, že Slovensko nástojčivo potrebuje systémové zmeny v podobe vytvorenia pluralitného ekonomického modelu, vytvoreného vyváženou účasťou súkromného a štátneho vlastníctva výrobných podnikov, obchodných sieti i bankového sektora. KSS vyzýva k narovnaniu demokracie zdeformovanej svojou polovičatosťou, pri ktorej slobodu máme (hoci často obmedzenú), ale rovnosť nemáme. Vyžaduje tiež uplatňovať účastnícku demokraciu občanov, založenú na rovnosti príležitostí usilovať sa o ľudské šťastie prostredníctvom spravodlivo platenej práce, spravodlivého prerozdeľovania národného bohatstva a poctivého podnikania. Súkromní slovenskí podnikatelia nesmú byť diskriminovaní v porovnaní so zahraničnými nadnárodnými spoločnosťami, ktoré sú zvýhodňované daňovými prázdninami. Strana je presvedčená, že štát sa potrebuje vrátiť k podnikaniu a k vlastnému exportu, aby mal náš národ dostatok prostriedkov na financovanie plnohodnotného sociálne spravodlivého štátu, v ktorom by bol na prvom mieste človek a nie cudzí kapitál.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

35 thoughts on “Jozef Hrdlička k 30. výročiu nežnej revolúcie: Napravme demokraciu, je hrbatá!

  • 28. októbra 2019 at 14:26
    Permalink

    Pôsobenie KSS je sklamaním.

     
    Reply
    • 30. októbra 2019 at 19:35
      Permalink

      Svätá pravda. Pečať môžme pred bránou fabriky, za ňou sme otroci.

       
      Reply
    • 31. októbra 2019 at 9:25
      Permalink

      Myslím si, že ich nečinnosť, odklon od socializmu a kolaborantstvo s pravicou, nakoniec viedli k strate popularity. To sa odráža na volebných výsledkoch strany. Aj priaznivci socializmu sa často vyjadrujú negatívne o KSS.
      Zdá sa, že ich hlavnou zbraňou je nostalgické spomínanie na obdobie socializmu. Ale generácia, pre ktorú tieto spomienky niečo znamenali, už odchádza. O ďalších 30 rokov už nebude mať kto spomínať.
      Súhlasím. KSS je naozaj sklamaním. Už mnoho rokov.

       
      Reply
  • 28. októbra 2019 at 18:22
    Permalink

    Článok sa mi páči. Veru tak, Verejnosť proti násiliu sa zmenila na násilie proti verejnosti. Demokracia by mala byť vládou ĽUDU, no táto hrbatá je vládou ľudí, bohatých; čiže toto je totalita, nie predošlý režim; ten bol demokraciou, ten slúžil všetkým.
    Hrb sa už narovnať nedá, treba systémovú zmenu. Otázkou je, či to ľud chce, väčšina sa má zatiaľ dobre, zatiaľ.
    Ľavicové strany by sa mali spojiť, aby sa ich predstavitelia dostali do parlamentu a mohli robiť reálnu politiku, aby bol opäť, ako je múdro napísané v závere článku, „na prvom mieste človek a nie cudzí kapitál“.

     
    Reply
    • 29. októbra 2019 at 0:18
      Permalink

      Paní Slavomíro, zdravím Vás.

      Článek J. Hrdličky se líbí i mně. Nemám, co bych autorovi vytkl, skvělá práce! Vaše slova plně sdílím: „Hrb sa už narovnať nedá, treba systémovú zmenu. Otázkou je, či to ľud chce, väčšina sa má zatiaľ dobre, zatiaľ.“ K tomu doplním jen toto.

      Většina se má dobře, protože dosud těží z toho, co se vybudovalo v ČSSR. Se socialistickými byty se totiž kšeftuje výborně. Takto se na nich napakoval darebák zvaný Zdeněk Bakala, zakotvil ve Švýcarech, protože v Česku by z basy už nevyšel. Tento ničema nakoupil 50 tisíc bytů na Ostravsku a Karvinsku, aby je posléze prodal za 10-násobnou (!!!) cenu. Tak se stal pan Bakala dolar. miliardářem. A lid mu to sežral i s navijákem. Váš Jožo Ráž, kterého já osobně považuji za boha, řekl pravdu, že lidi jsou neuvěřitelní blbci:

      http://www.nasrestart.cz/signaly-nadeje/677-jozo-raz-kapitalismus-je-cesta-do-pekla-komunismus-byl-lepsi

       
      Reply
      • 29. októbra 2019 at 9:05
        Permalink

        „Většina se má dobře, protože dosud těží z toho, co se vybudovalo v ČSSR. Se socialistickými byty se totiž kšeftuje výborně.“
        Pán Vašek,
        tou vetou ste trafili do čierneho. Poznám vo svojom okolí mnoho ľudí, ktorí pred nástupom komunistov k moci, žili v chudobe, v neuveriteľnej biede; komunisti ich zdvihli zo samého dna; po „nežnom“ prevrate sa rýchlo zorientovali a rôznymi špekuláciami sa dostali k bohatstvu; ono sa tým špekuláciám hovorí dnes vznešenejšie — podnikanie. A je medzi nimi i veľa „komunistov“– mäkké chrbtice, ktorí boli v strane len kvôli osobnému prospechu; po revolúcii sa tiež rýchlo zorientovali, využili svoje kontakty a šup do luxusu.
        Potom sú tu tí, ktorí reštituovali — „Boháč je buď nepoctivec alebo jeho dedič.“ /Hieronymus/
        No a uchytili sa ešte všelijaké bezstavovce, tí sa dostali do toho luxusu špinavými praktikami.
        Perlička: Boris Kollár napríklad tvrdí, že musel za socializmu jesť iba chlieb s horčicou /dopopuku/, a preto sa to vraj rozhodol zmeniť. On papká teraz kaviár a ostatným neostáva iné, len jesť ten chlieb s horčicou, ak vôbec na tú horčicu majú.Sloboda, ktorú sme si postavili na neslobode iných, nie je sloboda.
        Je síce pravda, že väčšina sa má ešte dobre – MATERIÁLNE. Otázka je dokedy. Kapitalizmus nie je pevná zem, po ktorej kráčaš, kapitalizmus je ľad na jazere, pekne sa leskne, trblieta, no raz urobí puk a…

        Jožo Ráž v mojich očiach vyrástol, len by som ho doplnila: ľudia sú nielen „neuveriteľní blbci“, ale hlavne EGOISTI.
        No egoizmus má svoj začiatok i KONIEC:

        EGOISTA
        Hrabe k sebe.
        Len aby sa nezahrabal.

        Morálku rozbahnili a príde čas, keď sa v tom bahne utopia.
        Mnohí sa už utopili.

        P.S. Je dôležité, kým sa necháme viesť, viď obraz Pieter Brueghel Podobenstvo o slepcoch -“Keď slepý vedie slepého, obidvaja skončia v jame“.Tento obraz vidím už aj na plátne dneška.

        P.S.S. Nebude sa páčiť! Akože LEN kritizujeme kapitaltzmus. No hej, lenže, keď ľudia nepochopia, že kapitalizmus je ZLO, nič sa nezmení.
        Treba íť dopredu, to áno, ale občas sa treba otočiť a pozrieť aj dozadu, či sme nezišli z cesty.

        P.S.S.S. Som zvedavá, čím budú ľudia 17. novembra na „nežnom“ námestí štrngať, keď mnohým exekutóri zobrali kľúče.

         
        Reply
        • 29. októbra 2019 at 10:36
          Permalink

          S Vašimi slovy, paní Slavomíro, jen souhlasím. Bohužel, začínám ve svých 60 letech dost pochybovat o schopnosti našich národů jakkoli přemýšlet v politickém smyslu. Já to dost pozoruji nejen u Čechů, Moravanů a Slováků, ale také u našich východních sousedů, u Rusů, o Ukrajincích raději ani nemluvím, to je prostě hrůza hrůz.

          Mé životní zkušenosti prostě a jednoduše vykolejily, pomyslím-li, že po 70 letech budování socialismu v SSSR tamější národy dnes nenávidí komunisty a doslova zbožňují oligarchy s miliardami amer. dolarů v daňových rájích. Ty národy, které doslova denně dřou bídu s nouzí. Jen považte, loni 18. března proběhly v Rusku prezidentské volby, ve kterých ruští voliči doslova nakopali do prdele kom. kandidátu Pavlu Grudininovi (nedostal ani 12 % hlasů), a naopak zvolili 76 % hlasů dolar. miliardáře Vladimíra Putina, tedy člověka, který nikdy ani chvilku mezi běžnými lidmi nepobýval, který byl doslova odkojen reakční antikom. bandou v Petrohradu. Sebrankou, která nemohla komunisty ani cítit.

          Přitom tento Putin si doslova vytírá prdel ruským národem. Měsíc před volbami, tedy loni v únoru, Putin svatosvatě slíbil Rusům v TV projevu, že nikdy (!) za jeho prezidentování nezvýší věk pro odchod do důchodu. A neuplynul ani rok, když rozhodně a bez skrupulí podepsal zákon, jenž všem občanům RF bez pardónu zvedá věkovou hranici pro odchod do důchodu o 5 let. Chytře vymyšleno, protože polovina ruských mužů se důchodu nikdy nedožije, takže ty důchody nebude komu vyplácet. Přesněji, ano, ale těm s dolar. účty.

          Jen pro srovnání, v Číně se posunuje hranice odchodu do důchodu také o 5 let, ale směrem opačným, tedy dolů! Pro všechny a bez výjimky! Muži v 55, ženy v 50 do důchodu, již za necelé tři roky!

          Paní Slavomíro, proč Vám o tom všem vůbec píšu. Došel jsem v mém věku k velikému poznání. Socialismus se u nás může obrodit jen za dvou předpokladů. Zaprvé, Čína natolik ekonomicky zvládne USA a EU (odhadem za 30 let, pokud bude zachován svět. mír), že oběma nezbude nic jiného, než kapitulovat a zrušit amer. dolar jakožto jediného světového vládce. Zadruhé, dojde k celosvět. katastrofě (fatální přírodní pohroma celoplanet. rozsahu nebo Třetí světová), aby celé lidské dějiny se restartovaly.

          Tu Třetí světovou válku bych v současných podmínkách vyloučil, protože amer. prezident Donald Trump je snad největším filantropem v celé historii USA. Kdyby na jeho místě stanula Hillary Clintonová, vše by se vyvíjelo zcela opačně, dokonce i Margaret Thatcherová, navzdory své pověsti, byla proti Clintonové jen neškodnou ovečkou. Proto děkujme Osudu za D. Trumpa.

           
          Reply
          • 29. októbra 2019 at 11:28
            Permalink

            Súhlasím s obsahom Vášho článku, pán Vašek. Len záver ma prekvapil. Ďakovať za Trumpa? Ten mi nie je ani trochu sympatický. Ani trochu!!!

             
  • 29. októbra 2019 at 17:33
    Permalink

    shorturl.at/mzADE

     
    Reply
  • 29. októbra 2019 at 20:25
    Permalink

    Paní Slavomíro, dobrý večer!

    Politika není jen o tom, kdo je sympatičtější. Kdybyste takto hodnotila politiky, pak slovenská prezidentka Čaputová ve srovnání s českým prezidentem Zemanem vyhrává na plné čáře! Jenže, politika je taky o činech. Přečtěte si o Donaldu Trumpovi tohle, na tohle by se sympatická Čaputová nezmohla ani náhodou:

    https://www.novinky.cz/zahranicni/clanek/trump-je-v-korejske-demilitarizovane-zone-potka-se-s-kimem-40288374

     
    Reply
    • 29. októbra 2019 at 21:28
      Permalink

      Ó, nie, nie, nie, zle ste ma pochopili, pán Vašek, nemyslela som také sympatie.
      Trump je oligarcha, pravicový politik, antikomunista. A hlavne je militantný! A ten jeho nevkusný čierny humor – Turecko sa chystá na útok proti Kurdom a Trump reaguje: „Majú tam všade veľa piesku. Takže je tam veľa piesku, s ktorým sa môžu hrať.“ NO, FUJ !!!
      Toto mi je nesympatické, a to som použila eufemizmus; sama neviem prečo, lebo Trump mi dosť pripomína Hitlera.
      K článku:
      „Trump jako první prezident USA vstoupil na území KLDR“ Ktovie, čo je za tým?
      Koniec koncov aj Reagan s Gorbačovom koketoval.
      Až tak hlboko do politiky nevidím, ale Trump rozhodne nie je moja šálka kávy.
      P.S. Čaputová samozrejme na Zemana nemá /a Zeman tiež nie je celkom moja šálka kávy/.
      Čaputová je herečka, bábkoherečka; americká oligarchická bábka.Tá mi tiež nie je sympatická, a to som použila eufemizmus.

       
      Reply
      • 29. októbra 2019 at 23:01
        Permalink

        Paní Slavomíro,

        Trump Vám sice dost připomíná Hitlera (mimochodem, Trump má německý původ), ale jemu osobně, tedy tomu Trumpovi, nijak nevadilo se oženit dokonce se dvěma slovanskými ženami, ta první je původem ze Zlínska, kousek ode mne, ta třetí, tedy nynější Trumpova manželka, je rovněž slovanskou ženou, původem ze Slovinska, aby toho nebylo málo, je dcerou komunisty. ) Inu, proti gustu žádný dišputát. ))

         
        Reply
          • 30. októbra 2019 at 13:06
            Permalink

            Paní Slavomíro,

            již jen naposledy k prezidentu Trumpovi. Žijeme v době, kdy nemůžeme požadovat max. ideolog. zisky, můžeme si jen a pouze vybírat mezi menším nebo větším zlem, tohle, prosím, mějte nejen Vy osobně na paměti. Ostatně, o to mi šlo v mých předešlých výstupech.

            Musíme si uvědomit, my všichni levičáci, že nás naše národy i s myšlenkou socialistické budoucnosti KATEGORICKY A BEZ KOMPROMISŮ ODMÍTAJÍ. To je ideologický posun, jaký jsme v našich životech zatím NIKDY NEPOZNALI. Proletariát přešel z levicových pozic na pozice ČISTĚ PRAVICOVÉ.

            A naopak, mnozí oligarchové, jako třeba i amer. prezident D. Trump, světe zboř se, přešli z pravic. pozic na pozice středové nebo i dokonce vysloveně levicové! Pokud si tohle uvědomíte i Vy, paní Slavomíro, budete i na nynějšího amer. prezidenta nazírat jinak. Tím jsem chtěl říci, že s Vaším názorem na D. Trumpa ─ NESOUHLASÍM.

            Jen poslední poznámku k Donaldu Trumpovi mi dovolte. Amer. jestřábi z Pentagonu již x-krát požadovali velkou válku proti Íránu. Patrně o tom nevíte zhola nic. Ode dneška to již ale víte. A víte, proč Pentagon zatím nezahájil útok proti Íránu ve stylu Iráku z let 1991 a 2003? Protože ve Washingtonu sedí onen „Hitler“ Trump, jak se o něm nespravedlivě vyjadřujete.

            P.S.
            Mám důkaz toho, že D. Trump je politik s levic. rysy, paní Slavomíro, z tohoto mého názoru neslevím ani ň, přečtěte si jeho názor na rozpad SSSR, promiňte, ale ani samotní vysoce postavení komunisté nedokázali tohle říci nahlas ─ pozorně si to přečtěte:

            https://www.novinky.cz/zahranicni/amerika/clanek/trumpuv-vyklad-dejin-sssr-se-pry-rozpadl-proto-ze-si-vylamal-zuby-v-afghanistanu-40266555

             
  • 30. októbra 2019 at 14:59
    Permalink

    PROČ LŮZA MILUJE KAPITALISMUS

    http://www.nasrestart.cz/z-cerne-kroniky/681-romove-vypis-ze-statistiky-csu

    P.S.
    Nikdo z řad levice NECHCE ZDŮVODNIT, PROČ se tak děje. Levice mlčí, když současná politická reprezentace státu doslova jako vosy doráží na důchodce, že vyžírají Česko a Slovensko, a že nynější 20-letá omladina bude muset pracovat až do 75 let, protože na důchody prostě a jednoduše NEBUDE. Ale na druhé straně stovky tisíc Cikánů nynější burž. režim v ČR a ve SR zadarmo živí ze státní pokladny. Takže? Znovu se ptám ─ PROČ levice k tomuto více než zásadnímu problému MLČÍ?

    P.P.S.
    Zajímavé, pár tisíc přivandrovalců odkudsi ze Sýrie nebo z Afriky kdekoho vzrušuje, ale strašně, včetně levičáků, ale STOKRÁT VĚTŠÍ POČET CIKÁNŮ naprosto nevzrušuje nikoho, ani pravičáky, ani levičáky…

     
    Reply
  • 30. októbra 2019 at 17:42
    Permalink

    Príspevok predsedu KSS je dobre napísaný a v zásade vystihuje niektoré dôsledky „nežnej“ revolúcie, ale s ohľadom nato, že ide o názor komunistickej strany, tak záver je dosť zvláštny.

    Neviem do akej miery je to pravda, ale Stalin vraj hovoril, že ak máte na niekoho útočiť, tak je potrebné útočiť zovretou päsťou a nie rukou s roztiahnutými prstami.

    Hrdlička, začal svižne a útočí „päsťou“ – „Slovensko nástojčivo potrebuje systémové zmeny“, ale potom sa „päsť“ mení na otvorenú ruku, že vraj potrebujeme „vytvorenia pluralitného ekonomického modelu, vytvoreného vyváženou účasťou súkromného a štátneho vlastníctva výrobných podnikov“, „uplatňovať účastnícku demokraciu občanov“ (tu sa priznám, že vôbec neviem o čo ide) a potom je tu kaskáda spravodlivosti a poctivosti – „spravodlivo platenej práce, spravodlivého prerozdeľovania národného bohatstva a poctivého podnikania“.

    Žiaľ nikde tu nevidím potrebu odstránenia vykorisťovania a podriadenia celej ekonomickej sféry záujmom pracujúceho človeka, čo ma v prípade KSS dosť prekvapuje.

     
    Reply
    • 31. októbra 2019 at 7:48
      Permalink

      V zasade s vami suhlasim, len ono to nie je az tak jednoduche s tou pastou. Je jedno ci mravec udrie slona s otvorenou abo zavretou pastou…

      Ale som rad, ze KSS sa aspon takto snazi a aj pan Hrdlicka ma moje sympatie

       
      Reply
    • 31. októbra 2019 at 12:28
      Permalink

      Pán Manda, čo je zlé na „vytvorení pluralitného ekonomického modelu, vytvoreného vyváženou účasťou súkromného a štátneho vlastníctva výrobných podnikov“?
      Veď ide len o to, ktorá forma vlastníctva a podnikania je vhodná v konkrétnych prípadoch. Ako príklad poviem, že vzorom kľudne môže byť Titova Juhoslávia. Boli tam štátne podniky, družstvá aj v priemysle, malí a strední súkromní podnikatelia a vadilo to niekomu?
      Po r. 1948 komunisti urobili zásadnú chybu v tom, že znárodnili aj posledného zmrzlinára. Som rád, že tí dnešní majú iný názor.

       
      Reply
      • 31. októbra 2019 at 14:40
        Permalink

        Pane Juhár, vítejte!

        S Vašimi slovy bez výhrad souhlasím. V Číně je smíšené vlastnictví, nejen tedy společenské, ale i soukromé, které je dokonce ve většině. Soukromý sektor ČLR se podílí na investicích více než 60 % a více než 90 % nových prac. míst. Nedávno jsem na jednom ruském webu četl článek, ve kterém autor o čínském ekonom. modelu píše toto, cituji:

        „Jak se jim to jen daří? ─ toť otázka, neztrácející na aktuálnosti v průběhu posledních 30 let. Všichni ve světě mají problémy, krize, konkurenci na trzích, ale jen Čína pokračuje neúnavně v růstu, jak to vidíme u pohybu kontinentů. K tomu si Čína ještě zachovává socialistické rysy ve vnějších rysech.“ Konec cit.

        Počet členů Kom. strany Číny převýšil 90 miliónů lidí, v procentech veškerého čínského obyvatelstva to dělá 6.5 %. Nakolik jsem se s čínskou ekonomikou na ruských zdrojích seznámil, pochopil jsem zásadní věc. Čínští komunisté řídí vše, tedy i veškerý soukromý sektor. Oni povolili u soukromého sektoru uzdu proto, jelikož padl SSSR, tj. dnes soukromý sektor dominuje celé planetě. Kdyby Čína jela v sovětských kolejích izolovaně, čili bez soukromého sektoru, v ekonomice by to prosrala, protože investice ze zahraničí by Čína k sobě neměla jak dostat! Proto ve stejném duchu jede i Vietnam. A úspěšně!

        Co je však ale důležité jako hrom, čínský soukromý sektor má pevně stanovené odvody ve prospěch celospolečenské důležitosti, ovšem, s progresivním zdaněním, nikoli rovným zdaněním jako v Rusku (13 % i uklízečky, i miliardáři). Je to vlastně moderní obdoba Leninova NEPu. Jinak řečeno, to, co se děje v Rusku, v USA nebo u nás v Česku či na Slovensku, nepřichází v Číně naprosto v úvahu.

        Mám na mysli obludnou korupci a černou ekonomiku. Ne snad, že by tohle v Číně nebylo, právě naopak, jenže v Číně na rozdíl od Ruska nebo od Česka ─ se to tvrdě trestá, dlouhým vězením počínaje, trestem smrti konče. Takto v Číně končí i ti největší potentáti a dolaroví miliardáři, a to bez pardónu!

        Stručně, soukromý sektor v socialistické ekonomice ano, ale pod tvrdým dohledem státu řízeným komunisty! To je ABSOLUTNÍ ROZDÍL oproti současnému Rusku, Česku nebo Slovensku!

         
        Reply
        • 31. októbra 2019 at 19:17
          Permalink

          Pán Vašek,
          mňa by veľmi zaujímalo, aká je vlastnícka štruktúra Čínskej ekonomiky, t.j. kde všade pustili súkromný sektor a kde je štátny, prípadne družstevný. Tieto údaje sú asi u nás nedostupné?
          Bezvýhradne súhlasím s kontrolou súkromného sektora a zabránením neprimeranému vývozu zisku, dividend a podobne. V USA boli v 50. a 60. rokoch 75% dane. A zakázať presídlenie firiem do daňových rajov! Nerozumiem, prečo sa musíme podkladať ako prostitútky zahraničnému kapitálu cez daňové prázdniny a podobné zvrátenosti. To isté platí o nevýhodných a vydieračských zmluvách „o ochrane investícií“.
          To nie je o tom, že Čína je veľká a my malí početne a rozlohou. My sme malí ľudsky a charakterom. A naši politici dvojnásobne. Preboha, kde sú chlapi, ozajstní muži?

           
          Reply
          • 31. októbra 2019 at 22:23
            Permalink

            Pane Juhár, klidný večer Vám ode mne!

            Opět, s Vašimi slovy plně souhlasím. K Vašemu dotazu. Dlužno dodat, k více než smysluplnému dotazu, za který Vám obzvláště děkuji.

            Tedy, co se týče struktury čínské ekonomiky, včetně družstevního sektoru v ekonomice ČLR. Ano, napsal jste správně, že údaje jsou vesměs dost těžce dostupné, to zaprvé! Zde si troufám s plnou zodpovědností dokonce říci, že v češtině či slovenštině se nedozvíte zhola nic! Bohužel! Jedinou výjimku Vám předkládám dole v postskriptu. Ale já vím PROČ NE, z čistě ideolog. důvodů, neboť by se muselo našim národům sdělit cosi naprosto nevídaného, tedy, že drtivě většinový soukromý sektor čínské ekonomiky je vlastně ─ SOCIALISTICKÝ DRUŽSTEVNÍ SEKTOR SE STŘÍDAVOU PLATNOSTÍ! Tohle je podstata čínského ekonomického zázraku! Tedy cyklický model ekonomiky, přičemž vše startuje STÁT ŘÍZENÝ KS ČLR A VŠEČÍNSKÝM SHROMÁŽDĚNÍM LID. ZÁSTUPCŮ ►

            SOUKROMÝ SEKTOR S PROGRES. ZDANĚNÍM A TVRDOU KONTROLOU STÁTU (KORUPCE JE TRESTÁNA BEZ KOMPROMISŮ) → DRUŽSTEVNÍ SEKTOR, JAKMILE SOUKROMÝ SEKTOR ZTRATÍ DECH (DOČASNÉ ZESPOLEČENŠTĚNÍ, tohle dělala i M. Thatcherová) → PO REVITALIZACI EKONOM. UKAZATELŮ OPĚT SOUKROMÝ SEKTOR, ČÍMŽ SE CYKLUS UZAVŘE.

            Je to obdoba trojpolního způsobu obdělávání půdy v zemědělství. Pokud se nestřídají plodiny s dočasným odpočinkem půdy, výnosy jsou vždy trvale nižší. Jakmile se ale zavede střídavé, tedy cyklické hospodaření, je výsledek vždy optimální. Obdobou v elektrotechnice je zavedení střídavého proudu Nikolou Teslou místo stejnosměrného proudu, jak prosazoval mylně Thomas Edison.

            Pane Juhár, s trochou nadsázky by se dalo dokonce říci, že čínský model ekonomiky je vlastně CYKLICKÝM MODELEM VE STYLU: SOCIALISMUS → KAPITALISMUS → SOCIALISMUS, ovšem, s tvrdou právní a policejní kontrolou nadstavby, tedy státu zastřešeného vůdčí rolí KS ČLR a Všečínského shromáždění, tedy čínského superparlamentu (nejpočetnější parlament světa s nejsilnějšími pravomocemi na světě na základě socialistické zákonnosti).

            POSTSKRIPTUM
            http://czech.cri.cn/713/2019/10/14/1s187518.htm

             
  • 31. októbra 2019 at 8:58
    Permalink

    Pán Hrdlička chápe demokraciu ako „slobodu a rovnosť“.
    Na Slovensku však je zavedená zastupiteľská demokracia. Je zakotvená priamo v ústave. To znamená, že vládne len vybraná skupina ľudí, ktorí tvoria oligarchiu. O slobode nemôže byť reči.
    Žiadna forma demokracie nestavia na rovnosti. Ani priama demokracia. Rovnosť vôbec nepatrí medzi princípy demokracie.

     
    Reply
  • 31. októbra 2019 at 9:50
    Permalink

    S. Čelko, píšete: „Rovnosť vôbec nepatrí medzi princípy demokracie“.
    Ale MALA BY! Lebo definícia:„Demokracia znamená doslova vládu, ktorú uskutočňuje ľud ako celok (grécky démos) …“
    Ale máte pravdu, súdruh Čelko. NIE JE !!!
    Demokracia bola za socializmu — ekonomická; nepotrebovali sme charitu, štát sa staral o všetkých. Svetonázorová asi nie, lebo veriaci, to si musíme priznať, nemohli napĺňať svoje duchovné potreby. Ja so síce ateistka, ale ak ľudia náboženstvo vnútorne potrebovali, tak za bývalého režimu museli pociťovať neslobodu. / Vieme ale, z čoho to obmedzovenie vyplynulo — náboženstvo NIEKTO/ vieme kto, zneužíval na boj proti socializmu./
    Ako ste napísali : „O slobode dnes nemôže byť reči.“Lebo ju zdeformovala novodobá totalita-elita.“ To je ten hrb, o ktorom píše pán/s./neviem, aké oslovenie si želá/ Hrdlička.

     
    Reply
  • 4. novembra 2019 at 11:47
    Permalink

    Prevrat z pohľadu ultrapravicového vagabunda :

    https://bit.ly/2qh6mBY

    Problémom pri hodnotení prevratu je to, že sa na jednej strane oceňuje to, že počas prevratu „netiekla krv“, no na druhej strane ( váh ) sa opomína to, koľko „krvi“ prelial 30 ročný bordelkapitalihnus v ČKR a SKR. Som presvedčený o tom, keby sme vyčíslili reálne počty obetí kapitalizmu, vrátane asi 3 miliónov, „vďaka“ kapitalizmu nenarodených detí, potom by tá konečná bilancia „revolúcie“ nebola až tak sametová…

    Operovať „nespokejnými občany“ ako s celým národom mi príde scestné, pretože nie je mi známe, že by väčšina obyvateľstva horlila za kapitalizmus. Ľudia chceli dostupný, kvalitný tovar v obchodoch a odstránenie úplatkárstva a službičiek ( korupcie ) a papalášstva a ďalšie zmeny, ktoré sa nemuseli riešiť prevratom, ale otvorenou diskusiou o potrebných zmenách pri zachovaní socializmu.

    Keď si spomeniem, ako 16 roční učni vyšli cez vyučovanie do ulíc Liberca protestovať „proti režimu“ tak neviem či sa smiať, alebo plakať. Na druhej strane pôsobenie pravicovej opozície ( či už konzervatívnej, alebo liberálnej ) len potvrdzuje to, že mala až príliš dlhú reťaz a socializmus bol až príliš nežný k rôznym protisocialistickým živlom. Žiaľ – miera podvratne naladeného obyvateľstva dosiahla kritickú úroveň, vyžadujúcu rovnako aktívnu a odhodlanú reakciu. No komunisti zaujali pasívny postoj, ktorý nemohol obstáť s aktívnou prevratovou masou. Mimochodom – vedeli všetci na námestiach a uliciach, čo v tých novembrových dňoch činia ? Aj tí 16 roční učni ?

    Toto všetko, aj uvedený článok, ma len utvrdzujú v tom, že sa voči pravicovej opozícii malo zakročiť silou ( nie len fyzickou ), a malo sa robiť všetko pre to, aby sa zachoval socializmus, a nie jeho nešváry. A pravicovú svoloč na čele s dolárovým žoldákom z Barrandova mala vyviesť za hranice, do toho úžasného kapitalizmu.

    Znovu výzva pre DAV, aby sa skúsil spojiť s O.Krejčím a spravil s ním rozhovor – hlavne o tom, a základe čoho, už za socializmu, prišiel na to , že socializmus je neudržateľný a či, ako a čo sa dalo ešte zachrániť.

     
    Reply
    • 5. novembra 2019 at 13:28
      Permalink

      Martine, zdravím Vás.

      Plně podporuji Vaši narážku na prof. Krejčího. Mám na mysli jeho opakované výroky, že socialismus v ČSSR byl již nadále „neudržitelný“. Opak byl pravdou. Nikdy socialismus v ČSSR nebyl lepší, než právě za Husáka ve II. pol. 80. let. To samé platilo i o SSSR! Jakékoli tzv. obj. důvody vedoucí ke zničení evr. socialismu NAPROSTO NEEXISTOVALY! Ekonomika RVHP jela na plný výkon s vynikajícími výsledky! Sociální podmínky života našich národů se rychle a výrazně zlepšovaly doslova před očima!

      Nicméně… S dalším Vaším názorem, Martine, bohužel, nemohu souhlasit. Mám na mysli Vaše narážky na ty 16-leté učně atd. S těmi učni, ovšem, máte pravdu, až posud se názorově stále nelišíme. Ale silou se srocení našich národů na ulicích a náměstích řešit NEDALO. Tohle šlo udělat jen v Číně, protože je velmoc, jenže bývalá ČSSR byla přitlačená ke zdi sovětskými komunisty, tento Vámi popsaný scénář NAPROSTO NEPŘICHÁZEL V ÚVAHU.

      Již proto ne, poněvadž Gorbačov Husákovi pohrozil voj. silou, pokud nepředá opratě vládnutí Havlovi. Martine, netušil jsem, že tohle nevíte. ( Vždyť jsem o tom nejednou zde na DAV-DVA psal…

       
      Reply
  • 5. novembra 2019 at 17:09
    Permalink

    Vašku,

    škoda, že aspoň medzi našimi komunistami sa nenájde nejaký ekonóm, alebo národohospodár, ktorý by rozobral hospodárstvo socialistického ČSSR aspoň v tých 80. rokoch a dal dejinám odpoveď, ako na tom bolo. Niektorí „progresívni“ ľavičiari to berú tak, že načo sa ňimrať v minulosti, tá je už pasé – ja si to nemyslím, naopak povedal by som že komunisti sa budú mať čo učiť od našich predkov, budujúcich socializmus.

    O stave socialistického hospodárstva som počul výrazne protichodné správy – jedni tvrdia že kolabovalo, druhí, že bolo v dobrom stave. Ja to posúdiť neviem, no faktom je , že „čosi“ nútilo stranu prijímať určité zásahy do hospodárstva, pričom v 80. rokoch sa už hovorilo o potrebe veľmi výrazných zásahov do hospodárstva – napríklad na plánované povolenie malého súkromného podnikania v 90. rokoch a pod. Takže ten stav asi nebol dobrý ( nedostatok tovaru ) a to „čosi“ muselo byť dosť závažné, keď sa museli prijímať také zásahy.

    Čo sa týka razantnejšieho postupu voči pravicovej opozícii – či presnejšie občanom – viete čo – máte pravdu. Aj keď tých, čo chceli zmenu na kapitalihnus bolo povedzme 20%, tak :
    1. Tí ostatní komunisti aj občania sedeli doma, a pozerali, ako im tá drvivá menšina kradne socializmus.
    2. Potom , ako si proletariát lízol prvé slasti kapitalizmu začiatkom 90. rokov, a mal možnosť bezprostredne porovnávať, mal niekoľko volieb na to, aby „otočil kormidlo dejín“ smerom k socializmu – nestalo sa, zase sa len nečine prizeral, ako mu kradnú tentoraz republiku, čím sa proletariát fakticky socializmu nadobro vzdal.

    Takže, máte pravdu – aj keď dôraznejší postup by bol možno momentálne účinný, tak v dlhodobejšom horizonte by bol ZBYTOČNÝ.

    No a napokon Gorbi – ďalší „protimluv“ – na jednej strane, mal dať Gorbi ruky preč od socialistických krajín, čím povzbudil pravicové opozície v jednotlivých krajinách, na druhej strane tvrdíte že hrozil Husákovi v prospech Havla. O tom som naozaj nikdy nepočul a keďže to tvrdíte Vy Vašku – tak to preventívne spochybňujem.

     
    Reply
  • 5. novembra 2019 at 20:48
    Permalink

    Martine, k Vaší pochybnosti o mém tvrzení,

    že sov. komunisté vedení ČSSR vyhrožovali tank. divizemi, pokud by bránilo socialismus. Nedivím se Vám. ) Zkuste si ale přečíst tohle:

    https://hlidacipes.org/30-let-svobody-objevuji-se-svedectvi-ze-soveti-vyhrozovali-soudruhum-nasazenim-tankovych-divizi/

    A ještě, Martine, mi dovolte maličkost ─ stručně okomentovat Vaše následující slova.

    O stave socialistického hospodárstva som počul výrazne protichodné správy – jedni tvrdia že kolabovalo, druhí, že bolo v dobrom stave. Ja to posúdiť neviem ►Nechce se mi věřit, že to neumíte posoudit. Proboha, Martine. Máte oči? No tak se podívejte kolem sebe, vyfoťte to všechno na památku pro budoucí pokolení nevěřících Tomášů.

    Martine, zeptejte se sám sebe, kdy se vybudovalo komplet celé Slovensko! To abyste pochopil, zda mohla ČSSR kolabovat, když budovala republiku jako divá! Ekonomika Slovenska vzrostla po Únoru 1948 ke konci r. 1989 14x!!! Co se vybudovalo na Slovensku po rozbití ČSSR? Hovno se vybudovalo, Martine!

    Režim, který namnožil národní důchod Slovenska 14x BEZ DLUHŮ, do prdele, nemohl přece kolabovat!!! Záměrně nepíšu o HDP, protože ten neříká o krachu současné ekonomiky zhola nic. Proč? Protože HDP je sice na hlavu vysoké, ale nár. důchod je nulový, protože všecko, co se vyrobí, se vzápětí rozkrade, takže v republice nezůstane skoro nic.

    Víte Vy vůbec, Martine, jaké byly dluhy státu v ČSSR v r. 1989? Pár miliard Kčs, tedy skoro nula. A dnes, víte, jaké jsou státní dluhy SR a ČR? Na netu to najdete do minuty. Počítá se v biliónech korun, tedy v tisících miliard korun, to aby bylo jasno, kdy se kolabovalo.

    Takže ten stav asi nebol dobrý (nedostatok tovaru ) ►Martine, ten nedostatok tovaru, ako píšete, byl způsobený mj. tím, že jednak komunisti nechtěli republiku zatížit dluhy (dovoz ze Západu), jednak proto, že bylo na spoustu záp. zboží uvaleno embargo, ale také, z hlediska domácího plánování, to byl záměr s cílem nasrat lidi. Jeden příklad za všechny. Měli jsme tunu vytavené oceli na hlavu a rok, ale v obchodě nebyly hřebíky. Prostě se spousta poctivého úsilí sabotovala.

     
    Reply
    • 5. novembra 2019 at 21:20
      Permalink

      A ještě, Martine, jsem si vzpomněl, když už si nevíte rady, zda minulý režim prosperoval nebo krachoval. Toto jsem jako správce webu vyvěsil předevčírem, třeba nejen Vás to zaujme:

      http://www.nasrestart.cz/z-cerne-kroniky/707-opustena-tovarna-tesla-pardubice

      Nezapomeňte si pustit to video dole, nebudete litovat, je to skvělá práce nějakého mladého Slováka, budiž mu za to věčná sláva, že se na to dal.

       
      Reply
        • 6. novembra 2019 at 12:33
          Permalink

          Martine, za odkaz Vám MOC děkuju.

          Již proto, že jsem se dozvěděl věci, o kterých jsem ani já nevěděl. Třeba to, že 29.12.1989, když byl Havel zvolen prezidentem ČSSR stále původním čs. socialist. parlamentem, tak Jakeš, Biľak i Mohorita hlasovali za Havla. Ještě jednou DÍKY, Martine, poučil jste mne na stará kolena, za což jsem vždy vděčen. Upřímně.

          A navíc, se mně zalíbila autorova slova, řekl bych dokonce zlatá slova: „… za svojho najbližšieho spolupracovníka si zvolil komunistu Mariána Čalfu, spoluautora obuškového zákona umožňujúceho krvavú bitku študentov na Národní třídě, ktorá vyniesla Havla k moci. Kruh sa uzavrel…“

          A ještě maličkost, Martine. Jak se stavělo a bydlelo v Moskvě před více než půl stoletím a jak se bydlí dnes. Doslova ukázkové srovnání socialismu a kapitalismu:

          https://www.seznamzpravy.cz/clanek/vitejte-v-bytech-hruzy-moskvane-na-ne-cekaly-10-let-jsou-horsi-nez-ty-z-chruscovovy-ery-82240?dop-ab-variant=4&seq-no=3&source=hp

           
          Reply
  • 6. novembra 2019 at 12:47
    Permalink

    Autor si dosť „pomáhal“ iným autorom, ktorý popisuje prevrat zo svojich ultrakonzervatívnych pozícií, avšak tak, jak se Vám to Vašku bude zajisté líbit

    https://bit.ly/2PRHSdf

    v prvej polovici diela popisuje prevrat zo svojho pohľadu
    v druhej polovici sa zamýšľa nad spoločnosťou

    …a toho Jakeša by som si na Vašom mieste radšej overil … a najlepšie priamo u Jakeša !

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom