Jozef Mikloško: Šesť zabudnutých hviezd

Literatúra býva nielen obrazom doby, ale aj svedectvom o odvahe, vzdore, túžbach a tragédiách svojich tvorcov. Spisovateľ, diplomat, politik, podpredseda vlády ČSFR Doc. RNDr. Jozef Mikloško DrSc. vo svojom článku spomína na sovietskych spisovateľov, ktorí ho sprevádzali životom a formovali jeho pohľad na literatúru i človeka. Pripomína osobnosti, na ktoré sa dnes často zabúda — básnikov a prozaikov krajiny, ktorá zažila veľa utrpenia a dala svetu mnoho „inžinierov ľudských duší“. Čitateľa pozýva na osobnú, miestami nostalgickú cestu za šiestimi menami, ktoré mali odvahu písať, aj keď sa za pravdu platila vysoká daň.

***

Pred pár rokmi ma redaktorka Slovenského rozhlasu Ľubica Šajdová (+ 2024) pozvala na hodinový živý rozhovor o mojich obľúbených sovietskych spisovateľoch, stihli sme ich 22. V archíve som to už nenašiel, ale rád na to spomínam. Prečítal som od nich desiatky veľmi dobrých kníh, o ktorých sa dnes nehovorí. V tomto článku si spomeniem na šesť z nich. Budú aj o živote a dielach spisovateľov krajiny, ktorá veľa trpela a preto mala veľa výborných inžinierov ľudských duší. Dnes sa o nich málo hovorí, ale spisovatelia tam stále píšu a majú milióny čitateľov.

Poradie mojich favoritov bude, podľa poradia ich odchodu do večných lovísk: Vladimír Majakovskij (1930), Maxim Gorkij (1936), Marina Cvetajevova (1941), Konštantín Paustovskij (1968), Alexander Solženicyn (2008) a Andrej Voznesenskij (2010).

1.

V. V. Majakovskij má v slovenskej Wikipedii 20 riadkov, v anglickej 20 strán. Imaginárne som sa s ním stretol viackrát. Na svetovom kongrese matematikov v r. 1966 v Moskve, za účasti 5000 vedcov, nám predviedli vo veľkej sále Univerzity na Leninských horách jeho výborný balet: Bárišňa a chuligán. Chuligán mal Majakovského šiltovku. Pri návšteve Novodevičieho cintorína, som sa pomodlil na jeho hrobe.  

V Moskve som bol neraz na Majakovskom námestí. Má tam veľkú sochu, pod ňou bývali čítania jeho poézie s veľkou účasťou publika.  

Jeho divadelnú hru Kúpeľ (1930), pre ktorú mal autor doma problémy s cenzúrou, napísal v roku svojej smrti. Okolo r. 1968 som na nej bol v Bratislave. Sála sa roztlieskala, keď si kritizovaný stranícky papaláš utrel z čela pot červenou vreckovkou.

V r. 1988 sa vrátil z cudziny Robo Grigorov, mal veľký úspech s piesňou Pocta Majakovskému:

„Ó, Bože, odpusť básnikom. Ó, pane odpusť rebelom a nezatrať ich duše, veď štekali len preto, že každý mlčí“  (slová sú Kamila Peteraja).  

Dávnejšie som bol kolegom pražských matematikov: Babušku, Prágera, Vitáska a Taufera. Otec Jířiho Taufera preložil z ruštiny veľa diel, aj 26 kníh Majakovského. Som mu vďačný.

Majakovský vytváral nové básnické formy, metafory, nové slová, bol básnik rebelov. Bol zakladateľom ruského futurizmu, „poet revolúcii“. Chcel „vytvoriť demokratický jazyk ulice“. Jeho kritici ho za to tvrdo napádali, on im nezostal nič dlžný.  

Napísal 44 kníh, aj pre deti a mládež. Bol futurista – oslavoval krásu nepokoja, odvahy a protestov. Namaľoval asi 1100 plagátov, v Rusku ho zbožňovali. Veľa cestoval, rečnil v plných sálach, jeho popularita stúpala. Komunisti ho pustili do Poľska, Mexika a USA. V Paríži vysedával v kaviarni Voltaire, kde písal Parížske cykly (1926). V r. 1925 bol štyri mesiace v USA, aj v New Yorku. Napísal o tom Moje objavenie Ameriky (1926).    

Mal časté a nezodpovedné vzťahy so ženami, často sa zapálil a rýchlo vyhasol. V lete 1925 v USA stretol Ellu Johnson, prežili krátku lásku, z ktorej sa narodila dcéra Patrícia Thompson, ktorá neskôr napísala knihu Máj na Manhattane.  

V ZSSR Majakovskému vydali osem kníh jeho zobraných spisov, článkov a prejavov – aj „Ako písať prózu a poéziu? Písal často o sebe: napr. Ja o sebe sa týka detstva do r. 1928. S názvom Sebe, milovanému ju do slovenčiny preložil Ľubo Feldek. Najslávnejšia je jeho poéma z r. 1915 Oblak v nohaviciach, ktorú execelentne preložil Jaroslav Rezník, st.  

V Majakovského knižke A čo píšete? (1926, preklad Dušan Slobodník, 1972) ma zaujal štýl, nebojácnosť a postoj k vtedajšej literárnej činnosti, ktorý je stále aktuálny:

„Uverejňuje sa viac, ako sa píše. Človek si hneď neuvedomí, kde sa končí poézia a kde začína zrýmovaná rezortná správa. Jedna uverejnená hlúposť vzbudzuje u dvoch ľudí presvedčenie, že i oni to vedia napísať, nie horšie. Keď tí dvaja napíšu, a uverejnia ich, vzbudzujú závisť už o štyroch… Hlavný boj spisovateľa je boj o kvalitu. Kvalita  produkcie a postavenie spisovateľa v sovietskej spoločnosti sa mimoriadne otriaslo, znížilo sa a zdiskreditovalo. Objektívne príčiny sú: mnohoročná práca na poslednú chvíľu, od súrnej úlohy k súrnej úlohe, nedostatok času na premyslenie formálnej stránky práce. Podstatné horšie sú však subjektívne príčiny: bujnejúce nesvedomité spisovateľské fušerstvo – ustavičné uprednostňovanie faktických objednávok, pred všetkými sociálnymi, cynický predpoklad, že nekvalifikovaný čitateľ zhltne všetko. Prispieva k tomu i zlá organizácia literárnych záležitostí: vymizol styk čitateľa s masami, kritika sa prenechala iba nezodpovedným tárajom. Po smrti spisovateľa sa objavujú články plné súcitu, čítam ich s odporom. Kde boli ich autori, keď autor, napr. Chlebnikov, opľúvaný kritikou, chodil živý po Rusku? Prestaňte s oslavami posmrtnými článkami a posmrtným vydávaním. Píšte o živých!“

Píše v nej aj o básnikovi Alexandrovi Blokovi napísal:

„Umrel Blok, najslávnejší majster-symbolista, ktorý mal obrovský vplyv na celú súčasnú poéziu. Vo svojej vynikajúcej, do mnohých jazykov preloženej poéme Dvanásti sa presilil. V prvých dňoch revolúcie som išiel okolo chudej, zhrbenej vojenskej postavy, čo sa zohrievala pri vatre pred Zimným palácom. Bol to Blok. Spýtal som sa: Ako sa ti páči? „Dobre, v dedine mi spálili knižnicu.“ To „Dobre“ a to „spálili mi knižnicu“ boli dva vnemy revolúcie, ktoré sa fantasticky spojili v poéme Dvanásti. Jedny si v nej prečítali satiru na revolúciu, druhí jej oslavu. V máji 1921 som ho počúval v poloprázdnej sále, ticho a smutne čítal staré verše o cigánskom speve, láske, prekrásnej dáme. Ďalej cesty nebolo, už len smrť. A ona prišla.“

Po vrátení sa z USA, nastalo u Majakovského sklamanie z komunizmu a cenzúry. Pod heslom Preč s Majakovským sa tvrdilo, že robotníci mu nerozumejú. Narazil na komunistickú cenzúru pocítil tlak „socialistickému realizmu“. Svoju revoltu si nenechal iba pre seba, začal mať stále väčšie problémy. Ťažko to znášal, v depresii napísal list na rozlúčku: „Loď lásky stroskotala o život. Incident skončil.“ 

O dva dni zomrel sebevraždou, strelou do srdca z pištole. Mal iba 36 rokov, guľka vraj nebola z jeho zbrane, vyšetrovateľa smrti ho našli zabitého až po desiatich dňoch. Na básnikovom pohrebe, 17.4.1930, bolo v Moskve 150 tisíc ľudí. Po Leninovi a Stalinovi bol to tretí najväčší pohreb v ZSSR.  

2.

Človek, to znie hrdo! – povedal ruský spisovateľ Alexej Maximovič Peškov – Maxim Gorkij (1868-1936). Bol literárnym talentom – samoukom. Nemal školy ani vzdelanie, už ako 12-ročný sa túlal po Rusku a živiť rôznou prácou. V r. 1906 až 1913 žil na Capri, potom sa vrátil domov. Taliansko mu prirástlo k srdcu – v r. 1922 až 1932 žil v Sorrente. Jeho dlhé talianske pobyty sú u nás málo opísané. Päťkrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. V r. 1932 sa stal predsedom sovietskych spisovateľov. Vo vlasti bol veľkou autoritou. Zaslúžil sa o kopejkové vydávanie najlepších diel svetovej literatúry v ruštine. V Moskve založil Inštitút pre výchovu mladých spisovateľov, študoval tam aj slovenský básnik Teo Križka.

Gorkij nikdy nebol v komunistickej strane. Bol zakladateľom tzv. socialistického realizmu, ktorý sa neraz zneužíval v prospech komunistickej ideológie. O jeho smrti kolujú rôzne verzie, bol však tuhý fajčiar, zomrel na zápal pľúc. Napísal veľa kníh. Mnohé som čítal, páčila sa mi najmä autobiografická trilógia Detstvo – Mladosť – Moje univerzity. Opis narodenia dieťaťa tuláčke na brehu mora je nádherný. V mojom blogu v Sme z r. 2009: Spomienky na staré lásky, píšem o Gorkom trocha naivne:

…

Veľký mág slova Maxim Gorkij tiež žil stred búrlivých liet.
(Keď som poznal jeho detstvo slzil som ako prváčik).
Je zázrakom, že v tme surového života
prekrásny kvet sa objavil,
žiariaca hviezda betlehemskej triedy.
Čo všetko skúsil? Kde všade pracoval!
Potom však začal a vytrval.
Hladné vtáča krajšie spieva ako sýte.
Stará sa niekto o jeho nástupcov ako vtedy on?
Majstri pera nikdy nemali a)
snáď ani nesmú mať na ružiach ustlaté.
Ale kto sa dnes mladých zastane?

…

Spomienky uzavriem Gorkého aktuálnym výrokom:
„Ak tvoje dieťa nie je lepšie ako ty, márne si žil.“

3.

Rád pripomínam zaujímavých ľudí, na ktorých sa zabudlo. Marina Cvetajevova patrí medzi nich. Sládkovičovu Marínu poznajú všetci, túto ruskú poetku málokto.  

Narodila sa 26. 9. 1892, zomrela 8. 10. 1931. Októbrovú revolúciu neprijala, v r. 1922 emigrovala do Berlína, potom žila štyri roky v Prahe a v Moravské Třebove, neskoršie v Paríži. Zistila, že „z vlasti, kde moje verše ktosi potreboval ako chlieb, som prišla do sveta, kde verše nepotrebuje nikto, hoci som im zasvätila celý život.“  V r. 1939 sa vrátila do vlasti, a pochopila, že „táto krajina aj bez mňa neprestala existovať.“
V r. 1941 zomrela sebevraždou. Z jej mnohých zbierok a kníh bolo doteraz vydaných iba zlomok.

Nedávno som si z verejne poličky zobral starú opotrebovanú knihu: Marina Cvetajevova: Sonička. Vydala ju v r. 1983 Smena v Bratislave, v náklade 5700 výtlačkov. Preložil ju Miroslav Neman. Knihu som otvoril, upútali ma v nej tieto slová:

Ako ruža matka rástla,
pod srdcom ťa nosila.
Biely lupeň nocou striasla,
keď ťa na svet zrodila.

Iný úryvok bol tento:        .

Narodila sa, pokrstila sa, vydala sa, žehnala sa.
Porodila, pokrstila, oženila, požehnala a zomrela.

Sonička prináša aj opis starých časov Ruska po revolúcii, aj osud jeho básnikov a emigrantov. Autorka zaujímavo a jednoducho píše o všetkom. Napr. „Maruška, stará slúžka, si dlho vybavovala u sovietskych úradov rakvu. Boli na ňu drzí, po dlhom žiadaní dostala modrú, mužskú rakvu, aj keď chcela ružovú, aké majú panny.“

Spomína aj na petrohradské Biele noci a slávnosť Nanebovstúpenie Pána v r. 1919. Marina raz výnimočne nešla do cerkvi v Bielu Sobotu na Vzkriesenie, ležala doma ubitá a opustená. Spomína si, ako prežila tento ťažký rok: starala sa o deti, vystávala v radoch, rúbala drevo, kúrila, písala básne a knihy a ani pes za ňou nezaštekal.  

Doma aj v zahraničí často spomína svoj idol Soničku – Sofiu Jevgenievnu Holidayovu, ktorá sa občas mihne v rozprávaní. V Paríži sa Marina dozvedela, že pred troma rokmi, v r. 1935, v ZSSR zomrela na rakovinu pečene. Soňa bola neuveriteľne nadaná, „do konca života patrila medzi najlepšie recitátorky.“

Marínine básne sú často modlitbami. Spomína v nich slová kráľa Dávida: „Boh odmeral človeku sedemdesiat rokov života, čo je navyše, to je už Božia milosť.“

V závere sa pýta: „Prečo sa páčim iba vojakom a starým chlapom, nikdy nie inteligentom?“ Keď sa raz stretla so svojou dávnou neopätovanou láskou pri vybavovaní dokladov na odchod z Ruska, s ľútosťou smútila, že každý išiel svojou cestou – on dolu schodmi a ona hore. 

4.

Konštantín Paustovskij (1892-1968) bol spisovateľ s darom letu divých husí, ktorý, napriek zlému okolo seba, neúnavne písal o jesennom ohňostroji, svite hviezd na hladine mora, odmäku, kráse stredoruskej krajiny, tichom toku riek, nočnom speve slávika. Naučil ma láske k ľuďom, ktorú hlásal aj za stalinizmu.

V starobe som sa vrátil k jeho Zlatej ruži, zvedavý, či na mňa zapôsobí, ako pred 50 rokmi. Zostala mi veľmi blízka, ešte viac ako predtým. Páči sa mi autorova viera v dobro, ktorá ho chránila pred zúfalstvom údelu intelektuála v komunizme. Obdivujem jeho nádej v harmóniu sveta a nesmrteľnosť lásky. Stále platí jeho prirovnanie práce spisovateľa k zlatníkovi, ktorý po zrnkách zbiera zlatý prach na knihu – zlatú ružu. Mám rád jeho vieru v inšpiráciu, ktorá náhle odhalí, čo môžeš urobiť a aj poznanie, že tvorivosť môže vyhasnúť, ak sa nechá bez potravy. Cenná je jeho skúsenosť, že ak niečo dlho odkladáme, môžeme to navždy premeškať a že každý deň môže prísť dôležitá myšlienka, len ju treba trpezlivo čakať.

Paustovskij si celý život udržal schopnosť túžiť po poznaní, tešiť sa z vône odkvitajúcich kvetín, smútiť z pominuteľnosti „bielych nocí“, zo všetkého pekného s krátkym trvaním. Ľutoval, že celý život, ako mnohí, nežil podľa vlastného srdca, ale bol stále zamestnaný neodkladnými záležitosťami. Škoda, že neuskutočnil svoj sen, nenapísal knihu o svojom živote, nie aký bol, ale aký mal byť, alebo mohol byť.

V poličke pyramídy Slovenského rozhlasu, kde nosievam svoje prečítané knižky, mi nedávno padla do očú brožúra Paustovského: Oceľový prsteň (Slovenský spisovateľ, 1960, 266 s.). Aj táto kniha potvrdila, že autor je právom mojím obľúbencom. Súhlasím s jeho  prekladateľom Ondrejom Marušiakom (1926 – 2008), že „málokto dokáže, tak ako Paustovskij, vyjadriť slovami vôňu trávy, šum vetra, hukot bystriny, mlčanie polí, trblietanie hviezd…“

Oceľový prsteň prináša poviedky plné fantázie – o Levitanovi, Mozartovi, Griegovi, Andersenovi a Lermontovovi – jednoduché príbehy vnímané citlivým srdcom. Z obyčajného urobí neobyčajné, z toho, čo všetci vidia, vytvorí unikát.

Zopakujem, že moja najoblúbenejšia kniha je Zlatá ruža. Ide o opis spisovateľovej práce: Spisovatelia roky zbierajú slová, pohľady, myšlienky, pohnútky srdca a udalosti – zrniečka zlatého prachu… a tepú z nich zlatu ružu – poviedku, román alebo báseň.

5.

Za socializmu mi niekto požičal dielo Alexandra Isajeviča Solženicyna (1918-2008) Archipelag gulag v nemčine. S nadšením som ho prečítal. Nemci mi povedali, že túto trilógiu nikdy nedočítajú, neveria, že by sa niečo také mohlo stať v 20. storočí.

V nemčine som v r. 1970 prečítal aj dva diely „Rakovinového oddelenia“. Kniha ma dojala, mám z nej veľa výpiskov, tu je pár z nemocničných dialógov:

– Títo ľudia mali stále dlhšiu minulosť a stále kratšiu budúcnosť
– Aj moderný človek je tvárou k smrti bezmocný.
– Čo bude s ním, keď lístie opadne a lastovičky odletia?
– Nerozumeli sme si ani slovo, ale vedeli sme, že sme bratia.
– Bunky srdca určené pre radosť ležali neobrobené a zomierali.
– Ak nevyužiješ tento okamih, nevyužiješ ani hodinu, deň, ani celý život.
– Treba sa vrátiť k najjednoduchším veciam: lúke, rieke, stromu, domovu.
– Nečakaná spomienka, asociácia, príhoda ťa môže hocikde potešiť.
– Aj vo vyhnanstve sú priatelia, hviezdy na nebi, právo na osamelosť.   
– Mladí sa zaoberajú len so sebou, zrelých zaujímajú aj iní.
– Kto dlho nenávidel, nemôže zrazu milovať!
– Rieka, čo vysychá v piesku symbolizuje talent v komunizme.
– Treba sa zbaviť predsudkov, ktoré sme získali od druhých.
– Búrka láme stromy, tráva sa ohne – zrádza preto tráva strom?
– Svet je stále komplikovanejší a popletenejší, nerozumel som mu.
– Prídeš domov a za dverami je žena, ktorá ťa štrnásť rokov čakala.

V r. 1968 ho vylúčili zo Zväzu sovietskych spisovateľov. V roku 1970 dostal na návrh A. Sacharova Nobelovu cenu. Pamätám sa na radosť, ktorá ma naplnila, keď som sa to dozvedel. V r. 1974 ho násilne odviezli do NSR. Odtiaľ odišiel v r. 1976 do USA, kde kritizoval aj Západ. Do vlasti sa vrátil v r. 1994.

Napísal prekrásne diela, ktoré už dnes mnohí nepoznajú: napr. prvotinu Jeden deň Ivana Denisoviča (1962), trojdielny Súostrovie Gulag, Rakovinové oddelenie, V prvom kruhu…

Aj jeho diela o histórii ZSSR sú unikátne, napr.: Trkalo se tele s dubem – Autobiografia (Akademia, Praha, 2001, preklad Ludmil Dušková). 

V nemčine som prečítal aj autobiografiu Súostrovie gulag (1970), o sovietskych lágroch v r. 1918 až 1956. Prvý zväzok je o práci vedcov, politických väzňov, ktorí riešili problém KGB – identifikáciu hlásateľa telefonického rozhovoru. Nadchli ma aj tri diely Rakovinového oddelenia (1968):

„Šťastie neurčuje stupeň blahobytu, ale vzťah sŕdc a náš postoj k životu. Človek môže byť vždy šťastný, nikto mu v tom nemôže zabrániť“.

Bol bojovníkom za lepší svet, nikto ho už nezastúpil. Vyštudoval matematiku a fyziku, vojna mu obrátila život naruby. V živote prežil štyri roky vojenskej služby, osem vo väzení a tri vo vyhnanstve. Z rakoviny sa vyliečil v r. 1954 v Taškente.

Píše o tom, že podstatou umenie je mravnosť, za úlohu spisovateľa pokladal všímať si tajomstvá ľudského srdca a svedomia, konflikty medzi životom a smrťou, prekonávanie duševných bolestí. Nepoznám absurdnejšie divadlo, ako v Gulagu opísaný deň kontroly väzenia medzinárodnou komisiou. Na Slovensku bola prvá publikovaná jeho prvotina Jeden deň Ivana Denisoviča, opis prostého dňa sibírskeho politického väzňa.

V r. 1974, napísal úvahu Nežiť s lžou! Hneď ho zavreli a vyhostili. Odobrali mu občianstvo, takže sa stal občanom sveta. Tvrdil, že v 20. storočí dochádza k úpadku literatúry:

„Budúca revolúcia musí byť mravná… Na Západe sa hodnotí literárne dielo tým viac, čím je odcudzenejšie a chladnejšie… Úlohou spisovateľa je všímať si všeobecné problémy – tajomstvá ľudského srdca a svedomia, konflikty medzi životom a smrťou, prekonávanie duševných bolestí. Literatúra má ľuďom otvárať oči, pomáhať im žiť, dodávať nádej a optimizmus“.

Jeho podmienku „nepredávať jeho knihy za šialené západné ceny“ nerešpektovali. Tvrdili, že nízka cena svedčí o nepredajnosti knihy. Hlásal, že spisovateľ s hlbokými skúsenosťami potrebuje pokojnú samotu, aby sa vyjadroval o tom, čo uzná za vhodné: „Bože, koľko nezmapovaných tém som musel nechať bez povšimnutia“. Vtedy bol ideálom Východu Západ, najmä jeho slobody a životná úroveň. Hlásal ich aj reálny socializmus, ale nedokázal to splniť.

Kto na Západe žil dlhšie, všimol si, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Solženicyna už vo Švajčiarsku šokoval policajný zákaz každého politického prejavu. Odišiel teda do Kanady a neskôr do USA. Prekvapilo ho, že v USA vládla „právničina“, svet advokátov, ktorý je nad morálkou. Nechápal ich finančný systém, v ktorom išlo iba o zisk. Pokorovala ho bezohľadnosť vydavateľov, ktorí chceli na jeho knihách rýchlo zbohatnúť. Hnevalo ho pokrytectvo a manipulovanie médií, ktoré sa zaujímali iba o škandály a senzácie. O svojich poznatkoch často písal a hovoril. Najväčšou kritikou bola výzva ľudstvu, reč na Hardvardskej univerzite v USA v r. 1978. Šokoval kritikou západného života a protiruskej atmosféry. Média mu to s úrokmi vracali. K Rusku sa často vyjadroval: „Vo vojnách, za stalinizmu či socializmu trpeli občania ZSSR… Keby v mojej nešťastnej vlasti nebolo zahubených toľko verejne činných ľudí, že sa fyzici a matematici museli ujať sociológie a básnici sa premeniť na politické tribúny, zostal by som vždy vo svete literatúry.“  

V prejave obyvateľom Cavendisha (28. 2. 1977) zdôrazňoval:

„Mnohí si pletú pojmy „ruský“ a „sovietsky“, nevidia rozdiel medzi Ruskom a ZSSR. Prahu neprepadli ruské tanky, ruské raketomety nie sú namierené na USA… Komunistický režim je choroba, ktorá sa roky u nás šíri. Môj ľud trpí už 60 rokov a sníva o uzdravení. Príde deň, keď sa zbaví tejto choroby… Západný blahobyt sa vzďaľuje prirodzenému ľudskému žitiu…, ekonomika a média stavajú biznis na prvé miesto… Západ sa musí vzdať posudzovania svetov len podľa stupňa rozvoja smerom k ich modelu. Táto spoločnosť sa buduje na juristickej báze, ktorá je menejcennejšia než kritéria morálky… Svet prestal myslieť na Boha. Vedomie človeka, že má zodpovednosť pred ním a spoločnosťou ustúpili do pozadia.“

USA charakterizoval ako zem príležitostí, ktorá zbožňuje nové a senzačné. Prechádzal sa centrom New Yorku, mesto mu pripadalo cudzie.

„Je trpké končiť život osamele v kamennom meste… Niektorí Američania sa sťahujú na Ajlašku, aby nerušene vychovali svoje deti mimo dosah morálneho úpadku.“

Tvrdil, že nápis na dolároch In God we trust (Veríme v Boha) treba dokazovať životom alebo zmeniť bankovky.   

„Naši emigranti by nemali utekať z vlasti… Mali by zachraňovať svoju dušu v rodnej zemi…“ V r. 1974 povedal, že „ukrajinská otázka patrí k najviac nebezpečným stretom budúcnosti. Mojou úlohou je preto urobiť z Ukrajincov a Rusov priateľov“. Čakal na pád komunizmu a často vyjadroval túžbu návratu do Ruska. Keď sa v r. 1994 do vlasti vrátil, nenašiel tam pochopenie. Po stretnutiach s V. Putinom dostal v r. 2007 Štátnu cenu Ruskej federácie.

6.

Často spomínam na mojich 23 návštev Sovietskeho Zväzu, ktorý som ako matematik  navštevoval. Vládla tam totalita – „vedúca úloha komunistickej strany“ ale dobré domáce a zahraničné knihy sa vydávali v miliónoch nákladoch, vstup na koncerty klasickej hudby boli lacné a v galériách ukazovali výkvet svetového maliarskeho umenia.

Nedávno mi padla mi do rúk knižka sovietskeho básnika a textára Andreja A. Voznesenského (1933-2010) z tohto obdobia. Jej titul je O alebo 0 (autor sa priznáva, že to bolo meno jeho priateľky). Knihu, formát 15×15 cm (240 strán), vydal pražský Odeon v r. 1986 s úvodom Vladimíra Novotného ako svoju 4522. publikáciu v Redakcii krásnej literatúry v náklade 3000 kusov. Zamyslím sa iba nad jej 53 stranovou kapitolou: „Je mi čtrnást let…“  

Autor v knihe píše aj o práci spisovateľa, o mnohých zabudnutých ruských spisovateľoch a básnikoch. Hlavnú pozornosť venuje priateľstvu s Borisom Pasternakom (nevedel som, že jeho otec bol ruským impresionistom). Pasternak miloval Lermontova, na obrazoch mal rád havranov, často sa zaoberal náboženskými témami. Keď tento nositeľ Nobelovej ceny zomrel, na jeho pohrebe truhlu niesli ľudia na pleciach. Je zaujímavé, že v systéme, ktorý vtedy hlásal ateizmus, bola Treťjakovská galéria a Ermitáž plná náboženských obrazov.

Poézia Voznesenského napĺňala štadióny a sály, v divadle na Taganke mala 600 repríz. Jeho texty používal vo svojich piesňach aj Vladimir Vysockij.  

Voznesenského kniha spomína mnohých spisovateľov a básnikov: D.N. Žuravlev, G.G. Nejgauz, „antická“ Anna Achmatova, Osip Mandelštam, Ruben Simonov, Nazim Hikmet,  A.A. Fet,  N. Dorljakova, K. Fedin,  M. Cvetajeva,  V.A. Chlebnikov, V.V. Majakovskij, D.D. Burljuk, A.A. Blok, A. Kručonij, A. Belyj a mnohých iných. Stretali sa všelikde, často aj u Pasternaka v Peredelkine. Čítali si nové diela, hovorili o histórii, stačilo tému a diskusia sa rozbehla.

Spomína s nostalgiou na staroarbatské uličky, na Zamoskvorečie, Sčipkovú ulicu,  aj na to, že v Puškinovom múzeu v Moskve bola výstava obrazov z Dražďanskej galérii. Pred Sixtínskou madonou stáli v rade nekonečné zástupy. Moskva v čase tvrdého ateizmu bola ohromená. Vystavovali tu aj iných majstrov: Rembrandta, Vrubela, Matissa, Picassa, Nesterova, Cranacha, Vermeera, Michelangela, Daliho, Bruegela…   

Ako je so spisovateľmi u nás? Po r.1989 sme sa oddelili od Čechov a rozštiepili sa na Spolok slovenských spisovateľov (SSS, 300 členov), ktorý má 101 rokov a Asociáciu slovenských spisovateľov, ktorá sa rozdelila na päť organizácií, ktoré už nepracujú. 

Spisovatelia sa v SSS málo stretávajú. Som jeho členom od roku 1997, keď si moje knihy všimol Michal Chuda a presadil moje členstvo. Mnoho rokov som aj zvoleným členom Predstavenstva. Stretávame sa nepravidelne, posledné stretnutie s predsedom SSS bolo v decembri 2023 v Budmericiach. Ak sa aj stanovil termín, pozvánku členovia dostali pár dni predtým a nikdy sme neboli uznášania schopní, čo viacerí pokladajú za úmysel. Iba nedávno sme sa stretli v dostatočnom počte bez predsedu a odsúhlasili sme termín snemu na 20.1:2025. Zvady a korešpondencia medzi predsedom, Predstavenstvom a Literárnym týždenníkom trvá už dlho.

Krásne reštaurovaný kaštieľ Budmerice, ktorý bol v minulosti miestom štipendijných pobytov spisovateľom, patrí dnes Ministerstvu kultúry SR, nič sa v ňom nedeje. Juraj Šebo napísal o jeho histórii a osobnostiach výbornú knihu Budmerice (MarenčinPT 2013, 293 s.). Ešte horšie dopadli hudobníci s kaštieľom v Dolnej Krupej a maliari v kaštieli v Moravanoch nad Váhom, kde bývajú občas výstavy obrazov.

Slovenský spisovateľ to dnes nemá ľahké. Píše rok-dva knihu, potom rok hľadá vydavateľa, sponzora pre tlač, naháňa distribúciu a zistí, že jeho knihu nedali ani na pulty, ktoré sa prehýbajú západnými knihami o „modernej“ spoločnosti, s tvrdými farebnými obalmi. O honorároch naši autori netušia.

---