MILUJEM…
Jozef Tomášik-Dumín
Milujem
večer, mesiac bledý,
keď šinie svoj pohľad nemý
ponad staré sivé stromy…
Milujem
bledé primadony
čo pretančia celé noci
s bolesťami v srdci, v duši.
Milujem
bielu smrť, ktorá krásne mi
rukami v ústrety máva,
hovorí rokom starým,
že život z priehrštia dáva.
Milujem
večer mrazivý, pohľad mesiačka,
jeho kotúč mi je detská hračka,
čo v rukách sa mi rozbije.
Jozef Tomášik-Dumín (1900 – 1936) patrí k menej známym davistom. Doménou jeho tvorby bola poézia, avšak venoval sa i próze, dokonca v tridsiatych rokoch napísal i dva romány, ktoré ostali v rukopise a neskôr sa, žiaľ, spolu s viacerými jeho textami stratili. Dá sa konštatovať, že dnes patrí k zabudnutým básnikom. Môže za to jeho neveľké knižné dielo – počas života publikoval jedinú zbierku básní, druhá vyšla až posmrtne, a je to výber, ktorý čerpá z pozostalosti. Nedá sa však povedať, že by písal málo, veľa básní mu vychádzalo časopisecky, avšak nedosahoval kvalitatívnu úroveň svojich kolegov, ako boli Laco Novomeský či Ján Rob Poničan. Nielen miera talentu, ale aj fakt, že jeho poetika nestihla vykryštalizovať v skutočne presvedčivé umelecké sebavyjadrenie a jedinečné, autentické básnické stvárnenie sveta a úlohy človeka v ňom spôsobili, že autorovo dielo zapadlo. Básnik stihol menej, než by sa mu celkom iste podarilo za priaznivejších okolností. Nakazil sa totiž nebezpečnou španielskou chrípkou a pridružili sa k nej i ďalšie zdravotné ťažkosti. Tie napokon spôsobili jeho skorú smrť.
Básnik sa nadchol ideou socializmu a komunizmu už v mladom veku ako gymnazista. Akiste za to mohli ťažké sociálne pomery, v ktorých vyrastal, ale aj reflektovanie veľkých spoločenských udalostí a zmien, ktorých bol v tej dobe svedkom. Počas vysokoškolských pražských štúdií sa jeho umelecké i myšlienkové smerovanie ďalej vyhraňuje; zoznamuje sa s ďalšími proletárskymi autormi a prispieva i do čaospisu DAV. V Prahe sa, bohužiaľ, i nakazí a s chorobou sa hrdinsky borí po zvyšok života. Báseň pochádza z pomerne obsiahleho výberu autorovho diela Spevy novej doby (1963). Básnikova poézia je ovplyvnená „wolkrovskou“ a sociálne zameranou lyrikou, ale aj vitalizmom či poetizmom. Akiste pre chorobu je v jeho tvorbe prítomný i istý druh tragiky, pre povahové dispozície básnika je ale príznačné, že ho postojovo prekonáva; napr. motívy a symboly jari, ktoré u neho často nachádzame. Ako aj konkrétna báseň ilustruje, Jozef Tomášik-Dumín obohacuje proletársku poéziu o subjektívny lyrizmus.