Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Pokračujeme vo zverejňovaní článkov z ročenky DAV DVA 2020, ktorú si stále ešte môžete objednať z kníhkupectiev. Dnes to bude článok Juraja Janošovského.

Ľavica, v reštaurácii kapitalizmu v strednej a východnej Európe, sa borí už tri desiatky rokov so stratou rešpektu a spochybnením socialistickej (komunistickej) ví-zie. Masívna antikomunistická propaganda nenecháva na historických peripetiách ľavice suchú ani nitku… Ľavica, zoči-voči hegemónii imperiálneho kapitalizmu, stráca prirodzený optimizmus a podlieha mediálnemu tlaku. Sype si na hlavu viac popola, ako je nutné, kajá sa aj za „chyby“, ktoré sú naopak, jej prednosťami. Zmätok nespôsobuje len manifestácia úspechov pravice, ale aj sebazáchovný, utilitárny revizionizmus oficiálnej ľavice. Všetko to podväzuje možnosti marxistickej interpretácie nových fenoménov civilizácie – zrýchľujúceho sa technologického a vedeckého pokroku, nových sociálnych štruktúr, či nerie-šených environmentálnych problémov. Kapitálom sponzorovaný konglomerát spoločenských vied sa snaží, na liberálnej a libertariánskej platforme, transformovať (zachovať) exkluzívne postavenie vlastníkov kapitálu v informačnej revolúcii, robotizácii a globalizácii. Trpí zjavnou schizofréniou, prepadá sa do priepasti medzi liberálnymi teóriami a bežnou praxou cenzúry, policajného sledovania a perzekúcie kritických názorov. Mainstreamové média a politické strany, ťažko a s vysokými nákladmi, ešte udržujú dominanciu kapitalisticko-imperialistického modelu. Klesá však nielen ich hodnovernosť, ale aj reálny vplyv. Priamo úmerne s nedôverou v politický režim narastajú snahy kamufl ovať situáciu, rastom ekonomického (a vojenské-ho) ohrozenia životných istôt a konzumných štandardov. Týmto pocitom iba podporujú vplyv ultrapravicových, populistických riešení.

Neomarxistické revízie, nadväzujúce na frankfurtskú „školu“, sú poplatné západnému mediálnemu stereotypu interpretácie soviet-skej a socialistickej skúsenosti. Tento atlan-tický, metafyzický marxizmus, à la New York Times, dogmaticky preberá ideologické stereotypy studenej vojny. V období, keď pravica odstraňuje posledné rezíduá západoeurópskeho konceptu „sociálneho štátu“, oficiálna sociálna demokracia, s týmto konceptom, stráca volebné preferencie i prestíž. Agendou LGBT, pasívnym konceptom enviromentálnej, migračnej a kultúrnej globálnej krízy, posúvajú svoju „tretiu cestu“ hybridného modelu libertarianistického socializmu až ku „kapitalizmu s ľudskou tvárou“. Najmä pre-to im zlyháva komunikácia s voličmi, kto-rí predsa nepotrebujú ľavicu na budovanie kapitalizmu. Politika M. Zemana a R. Fica je svojim pochopením pre národné a tradičné hodnoty verejnosťou lepšie akceptovaná, ako liberálne plagiátorstvo nových lídrov (M. Hamáček, P. Pellegrini).Čínska cesta hybridného sociálkapitalizmu na druhej strane, je lepšie organizovaným pokračovaním reformných tendencií tzv. reálneho socializmu. Konvergenčného modelu, so zachovaním dominantného postavenia politickej „elity“ v ekonomickom a politickom systéme. Pri extenzívnom budovaní ekonomiky je model „čínskeho socializmu“ (?) svojim úspechom lákavým príkladom pre tretí svet. Čína však intenzívne hľadá aj riešenia pre informačnú civilizáciu. Táto snaha je, napriek nemarxistickej téze prechodu ku komunizmu, bez resp. s redukovanou socialistickou etapou, pri nedostatku iných konceptov, sledovaná s nádejou u nemalej časti európskej lavice. Nemarxistická (intuitívna) ľavica, zbavená inštitucionálnej základne, sa uchyľuje k insitným doktrínam. K sociálnemu učeniu ranného kresťanstva, v treťom svete k islamu, budhizmu a zen-budhizmu. V sekulárnom priestore sa spontánne hnutia (napr. Žlté ves-ty, Occupy, Podemos, Syriza, na Slovensku Gorila) inšpirujú sedliackymi revoltami. Prí-padne sú pod vplyvom metafyzických konceptov tzv. ekonomickej demokracie ale-bo vizionárskych konceptov (Projekt Venus a pod.). Unikajú z politickej reality k preceňovaniu „komunitarizmu“ (vyčleňovaniu sa komunít z civilizácie) alebo k družstevnému hnutiu. Marxistická ľavica stráda. Bola donútená prejsť na neprofesionálnu úroveň, stratila kapacitu pre systematický vedecký výskum. Niekoľko jednotlivcov sa snaží využiť výhody marxistických vedeckých metód. V konfrontácií s neomarxistickými revíziami (trójskymi koňmi libertarianizmu), v mediálnom priestore ťahajú za kratší koniec. Ďalší, formálne sa hlásiaci k marxizmu, sa uchyľujú ku konzervativizmu a dogmatizmu. Účelové interpretácie marxizmu dogmatikov sa pohybujú v škále od reziduálneho ovplyvnenia, až po dogmatické opakovanie téz režimného marxizmu-leninizmu“ z obdobia kolabujúceho reálneho socializmu. Pritom, práve dynamické civilizačné zmeny (krízy a tendencie) sú veľkou príležitosťou pre tvorivý a vedecký marxizmus. Civilizácia potrebuje marxistickú teóriu, aj preto, že insitné ekonomické koncepty a politické avantúry úpadkového kapitalizmu túto potrebu vyvolávajú…

Nevedia, že nevedia

Ako lyonskí tkáči, ľudia žijú vo virtuálnej realite, vytvorenej účelovou mediálnou propagandou. Majú nereálne predstavy o fungovaní sveta, ovládaného kapitálom. Vzdelávacie systémy, stále viac privatizované a ideologizované, ignorujú vedecké poznanie a obmedzujú kritické myslenie. Dochádza k sociál-nemu deleniu civilizácie na základe vzdelania a prístupu k informáciám. Bifurkácia civilizácie je charakterizovaná vznikom oddele-ných kást. Vzdelanie elít a ich prístup k in-formáciám im dávajú politické a sociálne výhody. Ich školský systém reprodukuje systém, no masové verejné vzdelávanie sa redukuje len na prípravu „operátorov“ – biorobotov pásovej výroby. Mladá generácia teda vlastne nevie, že nič nevie. Prirodzená gene-račná revolta je pravicou nasmerovaná ku generačnej konfrontácií. Generačný potenciál je využívaný na vydieranie vlád a verejnej správy, k nátlaku ďalšiu privatizáciu (a komercionalizáciu) verejných služieb, na presadenie ďalších cieľov globálnej plutokracie. Revanš ctiteľov „Zlatého teľaťa“ je podobným procesom, ako bolo Mojžišovo obrátenie na vieru v Boha. V Biblii (Tóre) mali všetci mladší ako 20 rokov, vyvraždiť modloslužobníkov a Mojžiš, aby vymazal spomienku na Zlaté teľa, ich vodil štyridsať rokov púšťou. V sú-časnosti prebiehajúca generačná konfrontácia, má byť (po genocíde pamätníkov socializmu) vystriedaná desiatkami rokov blúdenia púšťou. A púšť, už kapitalizmus klimatickými zmenami, drancovaním zdrojov a devastáciou humánnej spoločnosti intenzívne pripravuje. Komercionalizácia (komodifikácia) sociálnych a zdravotných systémov, spolu s nízkymi mzdami, vedúcimi k celoživotné-mu zadlžovaniu pri obstarávaní bývania a životných potrieb vyraďujú z politického života drvivú väčšinu populácie. Predávajú svoje politické práva. Pauperizované vrstvy obchodujú priamo, chudobnejúci pracujúci a stred-ná trieda nepriamo. Neuplatňujú politicky svoje záujmy, ale demonštrujú z existenčných dôvodov (policajný štát a permanentné sledovanie správania) svoju lojalitu. Štandard-né správanie je formované všadeprítomný-mi mediálnymi doktrínami a multilevelovým spôsobom sú oceňované schopnosti prispôsobenia sa tomuto štandardu.

Čo (ne)robiť?

Každá forma rezistencie je dobrá (ale nie rovnako účinná). Rozsiahly systém formálnych príležitostí vytvára ilúziu „možností“ tzv. demokracie. Organizovaný odpor násobí silu, ale súčasne je aj ľahším cieľom pre jej paralyzovanie. Súčasný avanturizmus a oportunizmus v „komunistických“ stranách to, svojim reťazením neúspechov v rámci buržoázneho politického systému, potvrdzuje. Neúspechy sú následne interpretované, ako potvrdenie „nemožnosti“ odporu. No predovšetkým vyčerpávajú aktivistov a znechucujú. Na programe dňa sú opakované mesiášske demonštrácie lídrov (napr. päť politických iniciatív E. Chmelára, dvanásť pokusov KSS uspieť s kandidačnou listinou…). Politické neúspechy sa, spravidla, odôvodňujú nedostatkom zdrojov. Snaha získať ich vedie neokomunistické strany k ústupu z ľavicových pozícií, stávajú sa margi-nálnym koloritom buržoáznej demokracie. Anarchistické iniciatívy sa ostrou kritikou reálneho socializmu (vrátane verejného, štát-neho vlastníctva a socialistických konceptov verejných služieb) vyčleňujú z pozornosti ľavicovej verejnosti. Kontakt so spoločnosťou hľadajú v enviromentálnej či neomarxistickej agende. Hľadajú možnosti priamej demokra-cie alebo samosprávneho kolektivizmu, pritom narážajú na civilizačné stereotypy. Unikajú k rôznym utopickým konceptom, prechádzajú na liberálne pozície a redu-kujú svoj politický program na marginálne témy (legalita ľahkých drog, LGBT a gender, ochrana zvierat a pod.) Paradoxne základné ľavicové prúdy zvádzajú viac konfrontačných bojov navzájom, než s politickou pravicou. Sú k tomu mediálne manipulované, a naviac súperia o zhodný voličský elektorát. Oligarchická podpora sociálnej demokracie (je naj-prijateľnejšia pre buržoáziu) ju favorizuje a sociálnodemokratické strany sa snažia kanalizovať potencionálny odpor do stojatých reformných vôd…

Čo (teda) robiť?

Diskreditovať kapitalizmus…Archaický kapitalizmus, s dominanciou vlastníkov kapitálu, prirodzene stráca schopnosť riešiť stále zložitejšie civilizačné problémy. Nové technológie podčiarkujú význam kreativity, špeciálneho vzdelania, sieťových štruktúr, online komunikácie, globalizácie. To je nad možnosti architektúry hierarchickej štruktúry, ovládanej bankovofinančnou oligarchiou. „Hlúpy“ trh (ovládaný vojenskou silou, deformovaný špekuláciami a individuálnym ziskom) zvýrazňuje zaostávanie systému za dynamikou vedecko-technického rozvoja. Kapitalizmus v imperialistickom štádiu systém reaguje snahou „doprivatizovať nové segmenty civilizácie“ (genetické manipulácie, vesmírny výskum a pod.) a stupňovaním kul-tu násilia (vývoz vlastných hodnôt a permanentné ohrozenie mieru). Primárnou úlohou ľavice je na túto neschopnosť buržoázneho politického systému upozorňovať. Táto kri-tika nemá byť komunikovaná, ako politicky účelová oponentúra. Naopak má byť vecná , odborná a racionálna. Argumentácia teda musí byť presná, podložená overiteľný-mi údajmi a faktami. Kritici kapitalizmu sa nesmú skrývať za ideologické floskule, ale musia zodpovednou prácou, rastom vlastnej odbornosti svoje názory demonštrovať. Ako príklad uvediem oponentúru doc. I. Švihlíkovej v televíznej diskusii s ministrom J. Havlíčkom. Minister nadšene propagoval snahu budovať české hospodárstvo na sofi stikovaných technológiách, s vysokou pridanou hodnotou. I. Švihlíková ukázala, že zákony zisku a „trh“ v rozpore s deklaráciami fungujú opačne. Uviedla a zdokumentovala, že česká vláda – v rozpore s „papierovými“ deklaráciami – organizuje „dovoz“ 200.000 manuálnych gastarbeiterov z Ukrajiny, Srbska, Vietnamu a Mongolska… Ja do-dám oponentúru k tvrdeniu, že dôchodkový systém na Slovensku je neudržateľný, lebo klesá podiel pracujúcich, ktorí systém financujú. Pre-čo teda Slovensko vyváža „chýbajúcu“ pracovnú silu do zahraničia, kde viac ako štyristotisíc pracujúcich prispieva do dôchodkových systémov vo Veľkej Británii, Rakúsku a Nemecku… Ľavica by teda, v našich podmienkach, určite ne-mala bezhranične kolaborovať so zahraničnými okupantami. To neznamená strácať sa v ideologických floskuliach. Napríklad v nad-chádzajúcich voľbách na Slovensku budú súperiť pravicoví a ľavicoví kolaboranti o kontrolu štátu (štátnych financií, zdrojov a mocenských orgánov). Voľbami sa, v marginalizovaných koloniálne ovládaných satelitných štátoch, nedá zmeniť „politika“ iba „vláda“. V tomto kontexte, je skúsenosť s kiskoidnými proamerickými štruk-túrami, veľkým varovaním. Ľavica by nemala umožniť ich volebný úspech. Volebné ambície KSS či Chmelárových kandidátov ukrajujú 5-6 poslaneckých mandátov strane SMER-SD, ktorá reprezentuje režimnú ľavicu. KSS a E. Chmelár (a ich voliči) sa tak stávajú politickými spojencami pravice. Ľavica nemá osprave-dlňovať amorfnú alianciu domácich privatizérov a reformných socialistov, ktorí sa vydávajú za „ľavicu“. Mala by deklarovať svoj politický odpor voči kolaborácii a oportunizmu, ale súčas-ne aj preukázať racionalitu svojho správania. Teda nerobiť v hlúposti špinavú prácu v prospech pravice a vo voľbách podporiť „ľavú frakciu“ populistov v SMERe (napr. preferenčnými hlasmi). Navigovať R. Fica, L. Blahu na ľavicové pozície, v čase keď sú konfrontovaní s me-diálnym lynčom piatej kolóny slovenskej pravice… a budovať dôveru ku komunistickej alternatíve! Práve racionálne politické sprá-vanie je jednou z ciest, ako demonštrovať životaschopnosť a prospešnosť radikálnej ľavice, aj ťažkom období reštaurácie kapitalizmu.Korektné a rozumné politické riešenia, zodpovednosť, rešpekt k humanistickým hodnotám je potrebné do praxe komunistických strán opäť vrátiť. Kľúčové nie je iba ich prezentovať, ale praktickou činnosťou demonštrovať ich silu a garantovať ich dodržiavanie. Iste, v konjuktúre konzum-ného kapitalizmu, futrovaného nespravodlivými podmienkami medzinárodného života, drancovaním prírodných zdrojov a okráda-ním je ťažko propagovať komunistické ideály, ktoré miesto konzumu vybraným, ponúkajú dôstojné podmienky všetkým. Nemali by sme však na neodvratný koniec imperializmu čakať so založenými rukami. Potrebu-jeme príťažlivú víziu socialistickej a komunistickej spoločnosti. A jej hodnoty by sme mali nielen deklarovať, ale aj demonštrovať. Ľudová (samosprávna) demokracia nie je identická s pokriveným konceptom buržoáznej „zastupiteľskej“ demokracie riadenej mediálnymi manipuláciami, v záujme vlastníkov kapitálu. Jej súčasťou je aj demokratický prí-stup k informáciám, vzdelaniu, existenčným potrebám. Napríklad k bývaniu. Je absurdné, že v Bratislave je približne rovnaký počet bezdomovcov, ako je prázdnych bytov! Hypotekár-ne otroctvo je mocenským nástrojom finančnej oligarchie na ovládanie poslušnosti pracujúcich, od založenia rodiny až po „dočerpanie“ dôchod-ku… Alebo informačná exkluzivita založená na „ochrane údajov“. Mocenské orgány a banky majú kompletné údaje o každom jednotlivcovi – od zdravotného stavu až po sexuálne a kulinárske preferencie. Marketingové a politické nástroje im už umožňujú úplné ovládanie sociálnych skupín. Systém dokáže mocenskými a mediálnymi nástrojmi, na objednávku, „likvidovať“ odporcov. Informačná demokracia je teda nevyhnutnou podmienkou demokracie.Pokiaľ ide o „politickú demokraciu“ bude potrebné demonštrovať demokratický charakter politickej ľavice. Priamu demokraciu všade, kde to je možné a všeobecné, tajné voľby, ktoré budú oprávňovať najlepších. Doplnené o mechanizmus okamžitej odvolateľnosti, ktorý donúti k politickej zodpovednosti a vylúči akúkoľvek korupciu. Na druhej strane to reštrukturalizuje občianske práva a povinnosti. Občianstvo si vyžaduje občiansku (politickú) príslušnosť – tú nemožno redukovať len na „práva“ či len na účasť na voľbách, raz za niekoľko rokov… Základom ľavice je vzájomná diskusia – komunikácia. Základom disku-sie – komunikácie je vzájomný rešpekt. Vzájomný rešpekt je potom základom spolupráce (akčnej spolupráce). A takto krok za krokom, sa vytvára dôvera rešpekt. A funkčná, pevná, racionálne fungujúca a konajúca organizácia.

O týchto otázkach (a mnohých ďalších) nie je potrebné iba viesť diskusiu, ale je potrebné ich uvádzať do praxe, demonštrovať racionálnu dohodu v bežnom, každodennom živote Už len dodám taoistickú poučku. Aj najdlh-šia cesta, začína prvým krokom…

Ing. Juraj Janošovský

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom