PREČO BY MALA BYŤ SLOVENSKÁ ĽAVICA AJ NÁRODNÁ
Národné cítenie a národovectvo je obojsečná zbraň. Môže viesť do neba aj do pekla, ku skaze aj úspechu a často iba jemné nuansy rozhodujú o tom, či vedie tam alebo onam. Dnes jeho kritici často zdôrazňujú, že sa k nemu hlásili nacisti. Menej často už povedia, že národovci a vlastenci boli aj (a povedal by som hlavne) tí, ktorí proti nacistom bojovali – patrioti Poľska, Česka, Slovenska, Francúzska či predovšetkým Sovietskeho zväzu. Tí taktiež bojovali za vlasť – aj Gabčík a Kubiš, Viest a Golian, Žingor a pred nimi Štefánik a Masaryk.
Národné cítenie akéhokoľvek národa môže byť mobilizované dvojakým spôsobom. Môže to byť v mene obrany či vydobytia emancipácie od silnejších, okupačných či koloniálnych skupín, tak ako počas protinacistického odboja, za dekolonizácie Afriky, na Castrovej Kube, vo Vietname, v Iraku a Palestíne. Alebo ho môže vládnuca trieda využiť na to, aby ľud zaslepila a pohnala do podpory agresívnych, expanzívnych a koloniálnych cieľov na úkor národov menších a slabších. Takýmto spôsobom národovectvo (zne)užívali cisári a cári, Hitler, Bush a dnes Trump, Putin aj Netanjahu. Presné hranice medzi týmito dvoma prípadmi pritom nie je vždy také jednoduché zakresliť.
Napriek tomu je mojím silným presvedčením, že je osudom slovenskej ľavice, aby bola národná, a osudom slovenského národovectva by mohlo byť, že bude nápomocné ľavicovým cieľom. Slovensko totiž nikdy veľkou ani dobyvačnou krajinou nebolo, nemalo nikdy kolónie, nikoho nezotročovalo. Okrem úplne výnimočných prípadov (ako za Tisa), ktoré boli takmer vždy aj tak vynútené vonkajším nátlakom, bol slovenský národ takmer vždy tým, po kom sa šliapalo, a nie tým, kto šliapal po druhých. Utláčali nás Maďari, Habsburgovci aj Turci a v 20. storočí nás napadli Nemci aj Sovieti (1968). Dnes žijeme zasa de facto ako vazali bohatších a mocnejších.
USA a NATO využívali Slovensko vo svojich expanzívnych vojnách, z ktorých sme my sami nič nemali. USA nám vnútili vojenské základne a zmluvu DCA. Našu ekonomiku skúpili západniarske firmy a ich zisky chodia na Západ k ich bohatým vlastníkom. V globále vzaté sú Slováci voči USA a západnej Európe v pozícii proletára voči kapitalistovi. To ale nemusí byť vôbec iba zlé. Nemali by sme sa príliš identifikovať s tým, ako samých seba vnímajú ľudia na Západ od nás – a hlavne by sme z nich nemali mať komplexy, ktoré mnohí máme.
Slováci dlhodobo trpia komplexom menejcennosti (v zjavnom protiklade proti napríklad Američanom a Nemcom, ktorí majú často komplex viny z prílišného úspechu a zo zločinov, ktoré páchali voči iným). Tým ale trpia všetky historicky skôr potláčané národy – až kým sa nedokážu jedného dňa vzoprieť a nezačnú si samých seba vážiť. Osudom ľavice na Slovensku je podľa mňa apelovať práve aj na toto národné povedomie a súdržnosť a snažiť sa vzpružiť národu sebavedomie.
Ak už nemôžeme povedať o Slovensku v nejakej téme nič dobré, tak radšej mlčme, ako vkuse nadávajme. Ak už necítime v sebe zatiaľ hrdosť, tak sa snažme cítiť povinnosť. Ak aj nie je náš národ vo všetkom najlepší, tak si uvedomme, že je stále ten náš, a to stačí. Moja izba tiež nemusí byť zo všetkých najkrajšia, ale je to môj domov. Nuž a ak nehovoríme vždy spisovne, tak sa snažme aspoň nepoužívať cudzie a zvlášť anglické slovíčka, ktoré Slováci často preberajú zo snobizmu a práve z komplexu voči mocnejším. Nerobme to.
Ľavica by samozrejme nemala podliehať najprimitívnejším nenávistným vášňam, do ktorých národovectvo občas skĺzne. Mala by vlastenectvo kultivovať, civilizovať a nasmerovať ho proti bohatým cudzím elitám na Západe, a nie proti slabším.
Ako slovenský národný ľavičiar vediem svoj boj za Slovensko a na Slovensku, ale zároveň sympatizujem s bojom všetkých tých, ktorí sa imperializmu a oligarchii vzopreli aj inde a ktorí bojujú za svoje národy. Sympatizujem s Iráncami aj Palestínčanmi, Jemencami, Mexičanmi a inými Juhoameričanmi. A práve medzi nimi hľadám spojencov.
Som vlastenec.
Ale som aj internacionálny.
A práve takto by podľa mňa mala zmýšľať slovenská ľavica.
Kristián Haulík
