PREDSTAVY
Laco Novomeský
Mýli ma táto jar. Podchvíľou rozum pletie
jej čarujúca moc:
hľa, do záhrady s čerešňami v kvete
kráčam jak do Vianoc,
do takých dávnych, zo študentských rokov,
do dávnych Vianoc presnívaných liet,
keď metelica vdýchla do oblokov
v sniežiku krehkom čerešňový kvet,
taký jak tento. Jeho neha biela
jak vtedy preberá ma z nedospatých snov
a cítim zas, jak mama zbelavelá
skláňa sa nado mnou.
Národný umelec Ladislav Novomeský, familiárne oslovovaný i podpisovaný ako Laco Novomeský (1904 – 1976), bol nielen najtalentovanejším básnikom z okruhu „davistov“, ale bez zveličovania patrí aj k našim najlepším a najvplyvnejším básnikom vôbec. Ako ľavicový intelektuál, novinár, publicista, mimoriadne aktívny kultúrny dejateľ, neskôr činný i politicky, nebol len vplyvným predstaviteľom literárnej avantgardy, ale aj zásadným a pozitívnym spôsobom formoval modernú tvár slovenskej spoločnosti, pričom zastával významné kultúrno-spoločenské funkcie, bol napríklad predsedom Matice slovenskej či predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Organizačne a politicky sa zapojil i do príprav a riadenia SNP. V 50. rokoch je lživo obvinený v spolitizovanom vykonštruovanom procese a väznený. Po prepustení a rehabilitácii sa v plnej sile vracia do umeleckého i spoločenského diania, toto obdobie však pre neustále sa zhoršujúci zdravotný stav netrvá dlho. Na sklonku života už prakticky nepíše.
Jeho raná tvorba je ovplyvnená (novo)symbolizmom, postupne sa však stáva výrazne sociálne angažovanou. Je medzi prvými, ak nie úplne prvý, kto do slovenskej poézie prináša poetizmus. Nemalá časť jeho tvorby je i lyricko-reflexívna. Najsilnejší je jeho básnický hlas práve tam, kde v harmónii syntetizuje vyššie uvedené literárne postupy a inklinácie. Svojou výraznou poetikou mal dopad na viacerých autorov, ktorých tvorivo inšpiroval. Viaceré jeho básne pre svoj nezameniteľný výraz a literárne kvality už neodmysliteľne patria do pomyselného zlatého fondu slovenskej poézie.
Uvedená báseň pochádza zo zbierky Stamodtiaľ a iné (1964). Uvádzam ju pre jej pôsobivú, takmer výtvarnú analógiu medzi snehom a jarnými kvetmi, čo iste nie je len účelový literárny tróp, ale predovšetkým sa takto vytvára most k autentickým citom predstavujúcim nostalgiu nežného a clivého spomínania, ktoré prináša podmanivo dojímavú náladu.
