Slovensko čelí a muselo čeliť sporom o nacionalizmus a vymedzenie národa. Naposledy po prevrate v roku 1989, kedy sa sformoval spor medzi tzv. čechoslovakistami a „národne orientovanými“. Na konci šesťdesiatych rokov to bol spor medzi intelektuálmi, či má mať prioritu demokratizácia alebo federalizácia. Presnejšie by som predmet sporu sformuloval nasledovne: je federalizácia nevyhnutnou súčasťou demokratizácie alebo nie? Zjednodušene by sa dalo s odstupom polstoročia odpovedať, že pre dve tretiny obyvateľov vtedajšej republiky „nie“, pre jednu tretinu „áno“. Uvedené sa nevzťahuje na slovenskú inteligenciu, ktorá bola rozdelená.
Politológ M.Kusý v roku 1968 napísal: „Na Slovensku nebola možná demokratizácia bez toho, aby v jej základoch nespočívalo heslo federalizácie. Lenže jestvujúca slovenská politická reprezentácia rozdelila tieto dve stránky jednej a tej istej veci na dve po sebe nasledujúce úlohy a tak v mene federalizácie odsunula vlastne slovenskú demokraciu do pozadia.“ [1] Máme aj politické špecifikum, tzv. tolerančné riešenie. V roku 1945, keď prezident Beneš musel aspoň navonok v dôsledku SNP akceptovať existenciu dvoch samostatných národov v republike, ale nechcel sa vzdať svojho fanatického presvedčenia o jednom československom národe, pripustil, že sa bude tolerovať aj čechoslovakistická verzia. Keď nastala pomlčková vojna od začiatku roku 1990, výsledok bol podobný, názov štátu bolo dovolené používať bez pomlčky aj s pomlčkou.
Uznávaný britský antropológ českého pôvodu Arnošt Gellner vymedzil dve definície nacionalizmu, kultúrnu a voluntaristickú, výhrady má k obom. Nacionalizmus je teóriou politickej legitimity, ktorá predpokladá, že etnické hranice vo vnútri štátu sa nemajú križovať s politickými, t. j. etnické hranice daného štátu nemajú oddeľovať držiteľov moci od ostatných. Gellner naznačuje „nesebecký“ nacionalizmus, v prospech ktorého uvádza argumenty ako zachovanie kultúrnej rozmanitosti, pluralitný medzinárodný politický systém a zmiernenie vnútorného napätia vo vnútri štátu. Lenže nacionalizmus často nebýva tak „príjemne rozumný ani tak racionálne súmerný“. Ďalej pripomína Mussoliniho „svätý egoizmus“ nacionalizmu. V prvom prípade zdieľajú príslušníci národa rovnakú kultúru. V druhom prípade ľudia patria do toho istého vtedy a iba vtedy, keď uznajú jeden druhého ako príslušníka toho istého národa; teda národy formujú ľudí.[2] Uvedené podmienky sú v súčasnosti relevantné.
Gellnerov silný argument spočíva v spätosti národa a štátu. Používa termín exo-zospoločenštenie, pod čím rozumie, že výroba a zospoločenštenie ľudí sa spravidla odohráva mimo miestnej dôverne známej jednotky; preto musia byť štát a kultúra spojené, čo v minulosti neplatilo.[3] Nacionalizmus považuje Gellner za „veľmi zvláštny druh patriotizmu, ktorý sa stáva všeobsiahlym a prevládajúcim iba za určitých spoločenských podmienok, ktoré v skutočnosti existujú iba v modernom svete a nikde inde“.[4]
Liberalizmus odmieta patriotizmus aj nacionalizmus ako partikularizmy, uznáva len individuálne identity. Lenže moderná štruktúra povolaní musí byť meritokratická, nevyhnutnosť inovácií a špecifického nadania vedie od prísne stratifikovaných tradičných spoločností k moderným spoločnostiam, ktoré sú formálne rovnostárske (napriek obrovským rozdielom v bohatsve a v moci.[5] Nový poriadok kvôli špecifickej povahe práce musí operovať v podmienkach vysokej kultúry. Táto kultúra formuje zosúladenie, „hraničné značky“ národných a politických jednotiek.
„Romantismus, komunalismus[6], populismus, vitalismus a biologismus spojují své síly, aby zaštítily politickou vizi občanství skrze kořeny, spojenou s pronásledováním lidí bez kořenů…“.[7]
Gellner bol presvedčený, že éra nacionálnych konfliktov nekončí ani napriek globalizačným tlakom, lebo funguje zhoda kultúry štátu, ale predpokladal zmiernenie nacionálnych konfliktov.[8] Tento predpoklad v 21.storočí je pravdepodobne mylný, hoci Gellner kvalifikovane popísal islamský fundamentalizmus.
Historici majú na charakteristiku národa a nacionalizmu odlišný názor. Ako je známe, diskusia o definícii národa na prelome 18.-19.stor. prebiehala najmä v nemeckom jazykovom prostredí. Prevládal primordialistický názor – národ existuje od vekov a jeho existenciu treba „oživovať“ resp. „obrodzovať“, v politickom zápase, ktorý sa usiloval o potvrdenie prostredníctvom vedeckého výskumu. V podmienkach boja o národnú existenciu bolo treba vymedziť znaky pospolitosti národ t.j. čím sa odlišuje od iných pospolitostí, nejaké znaky teritoriálne, politické resp. „puto krvi“ a pod. Štáty ako Francúzsko, Anglicko majú národný štát od stredoveku, preto nation považujú v anglosaskej literatúre za samozrejmosť; dôsledkom čoho nacionalizmus ako všezahrňujúci fenomén neuznávajú za vhodný nástroj pre vedeckú historickú analýzu. Napríklad Gellner odmieta, že národy čakajú na „prebudenie prostredníctvom národných buditeľov; vníma nacionalizmus iba ako „dôsledok novej podoby spoločenskej organizácie, založenej na kultúrach vysokého stupňa“.[9]
Spomedzi historikov považujem za smerodatný názor M.Hrocha, ktorý sa zaoberal komparatívnymi dejinami Európy. Národ nie je iba „kultúrny konštrukt“ ktorý vznikol pôsobením nacionalizmu, ale vedomie príslušnosti k národu je výsledkom rozhodovania ľudí v konkrétnych historických podmienkach; identitifikácia s národom je dielom spontánneho rozhodnutia veľkého množstva jednotlivcov, nie náhodného. lež vyvolaného opakovanými okolnosťami. Tieto okolnosti sú objektívne, t.j. nezávislé od želania nacionalistov, napr. etnikum alebo resentiment z minulosti versus modernizácia. Moderný národ sa zrodil z rozpadu stavovských väzieb a spochybnenia náboženskej legitimity, na ktorej bola založená hodnotová štruktúra starej spoločnosti (Herderov osvietenský patriotizmus). Podľa Hrocha „národnú identitu“ si nemožno vymyslieť (ako by chceli nacionalisti) nezávisle od historických, politických, sociálnych a kultúrnych podmienok; z čoho vyplýva, že čechoslovakizmus, škandinávizmus a juhoslávizmus predstavujú iba o iné podoby nacionalizmu.[10] Podobne sa formuje ukrajinský národ v zásade od obdobia po prvej svetovej vojne, samozrejme veľmi zložité je vymedzenie etnického a polltického národa, čo sa nekryje.
*
Slovenské národné hnutie, ktoré sa zrodilo v 19. storočí, má historickú zásluhu spočívajúcu v zachovaní slovenského jazyka, slovenské národné povedomie konštituované na začiatku dvadsiateho storočia korešponduje s inými malými národmi. Ismo Nurmi v dizertácii „o národnej identite Slovákov 1918-1920“ konštatuje, že Slováci počas prvej svetovej vojny prejavili „neočakávané politické kvality“, ako príklad uvádza ľudové zhromaždenia v L. Mikuláši 1. 5. 1918 a v Martine 30. 5. 1918; po ruskej revolúcii aj ľavicové noviny hlásali sebaurčenie, nie proletársku revolúciu.[11]
Česko-slovenská štátna idea vznikla spontánne na dvoch zhromaždeniach v roku 1918. Jednak Vyhlásenie Národného výboru československého (bez -) v Prahe 28. októbra 1918 a ďalej Deklarácia slovenského národa v Turčianskom Svätom Martine 30. októbra 1918. Dôkazom toho, že vznik I. ČSR je stále predmetom politického licitovania, sú polemiky okolo dátumu štátneho sviatku, resp. mimoriadneho štátneho sviatku v roku 2018. Odporcovia historickej pravdy tvrdili, že ide o znevažovanie stého výročia spoločného štátu a že oslavovať by sa malo 28.10. (dúfam, že nie Deň znárodnenia).
S odstupom jedného storočia niet pochybností o tom, že bez českej pomoci by oddelenie Slovenska (Feldvidéku) od Maďarska (zaniknutého Uhorska) nebolo možné. Československý štát vznikol za výraznej (nielen politickej, ale aj materiálnej) pomoci krajanov, Čechov a Slovákov, v USA. Slovenská liga podobne ako Svetový kongres Slovákov (po roku 1989) mala vyhranenú predstavu o federatívnom štátoprávnom usporiadaní spoločného štátu Čechov a Slovákov. Historické okolnosti neboli priaznivé pre autonómiu, ktorá sa ako z núdze cnosť uskutočnila nakrátko až v roku 1938. Treba vyzdvihnúť, že vtedy už Slovensko malo vlastnú národnú inteligenciu, vychovanú na českých vysokých školách, ktorá pociťovala určitý resentiment, či už išlo o pomery hospodárske (vyostrené krízou v 30-tych rokoch) alebo pomery politické.
Prvý samostatný slovenský štát disponujúci vlastnou ústavou bol vytvorený čiastočne z donútenia, čiastočne ako naplnenie ambícií národnej inteligencie 14. marca 1939 korektným právnym spôsobom. Pred touto skutočnosťou sa nedá cúvnuť, v historickom poznaní pomaly dochádza k serióznemu výskumu, čo nie je možné bez odpútania od ideologického schematizmu. Výraz „vojnový“ štát je prijateľnejší ako invektíva „takzvaný“, minulosť však nemôžeme zrušiť tým, že sa budeme tváriť, že je akosi mimo nás a teda sa nás netýka. Z historického hľadiska je oprávnené hovoriť o Prvej a Druhej Slovenskej republike – som si vedomý, že v určitých kruhoch toto tvrdenie vyvoláva aj dnes značné pobúrenie. Samozrejme, toto neznamená spochybňovanie právnej kontinuity Druhej slovenskej republiky, ktorá sa odvodzuje od existencie česko-slovenského spoločného štátu.
V roku 1987 sa začali práce na novej Ústave ČSSR, ktorá mala byť trojjedinou ústavou ČSSR, ČSR a SSR v jednom dokumente. O vypracovaní ústav národných republík sa neuvažovalo, na čo poukazovali odborníci z teórie štátu a práva na Slovensku a aj niektorí poslanci, lebo návrh zasahoval do suverenity národných republík. Zákon o prijatí ústavy mal zrušiť čl.142 ústavného zákona č.143/1968 Zb., ktorý bol prekážkou centralizácie. Tento zákon, ktorý už bol prijatý v Českej národnej rade, pod nátlakom vtedajšieho predsedu V. Šalgoviča a federálneho ministra pre legislatívu M. Čalfu napriek odporu časti verejnosti SNR 31. októbra 1989 síce prijala, ale po zmene politických pomerov 6.decembra 1989 svoje uznesenie zrušila; 19.decembra 1989 pod tlakom okolností Česká národná rada revokovala svoje uznesenie o jedinej ústave a súhlasila s vypracovaním dvoch republikových ústav.
Ďalšie analogické peripetie idey slovenskej štátnosti nastali po prevrate v roku 1989. Uvediem jeden príklad. Valtr Komárek, vtedy prvý podpredseda vlády vo vláde národného porozumenia, sa ostro vymedzil proti komentáru českého denníka. Hovorca prezidenta M. Žantovský rozštiepenie politického hnutia VPN vylíčil ako spiknutie históriou odsúdených protištátnych živlov, spiknutie reformných a súčasných komunistov s kléro- a sociál- fašistami, vedené Mečiarom a Dubčekom; po zmene vlády to isté platilo pre premiéra Čarnogurského. Komárek to označil za mystifikácie a dezinformácie, na základe ktorých sa potom robia politické rozhodnutia.[12]
Rokovania označované aj ako 16-mesačné „putovanie po českých hradoch a zámkoch“ naznačili zásadné nepochopenie z českej strany o tom, že treba riešiť nejakú slovenskú otázku. Nešlo iba o ignoranciu tzv. „pražskej kaviarne“, výnimočne marginalizovaný bol postoj vtedajšieho predsedu vlády P. Pitharta („dvojdomček“). Ako sa ukázalo, pravdu mal L. Vaculík vo fejtóne „Ať si jdou“, čím perfektne vystihol väčšinové nálady českej spoločnosti. Na druhej strane slovenskí politici nedokázali konzistentne formulovať jedno národné stanovisko, pohybovali sa v širokom spektre krajností od unitárneho štátu (čechoslovakisti) až po konfederáciu s medzinárodno-právnou subjektivitou, napríklad vtedy obľúbené debaty o hviezdičkách a stoličkách. Veď o vznik samostatného štátu usilovala iba spočiatku marginálna SNS.
Pripomeniem iba osud zmluvy z Milov (osada pri Brne). Spor bol vedený o štátoprávne uznanie oboch národných republík, v skutočnosti išlo o uznanie SR ako štátneho subjektu. To bola červená čiara, ktorú sa českej strane počas celej existencie spoločného štátu nepodarilo prekročiť. Zmluva nebola prijatá po nerozhodnom hlasovaní 10:10 v Predsedníctve SNR 12. februára 1992. K tomuto hlasovaniu sa viaže viac príbehov. Skutočná dôležitosť tohto odmietnutia, po ktorom sa havlovská kamarila vzdala ďalších aktivít, spočíva v tom, že keby táto zákerná dohoda bola prijatá, spochybnilo by to slovenskú štátnosť, ktorá bola právne vymedzená od 1. 1. 1969.
Požiadavka českej strany vo Federálnom zhromaždení, aby bol zrušený zákaz majorizácie v Snemovni národov, bola od samého počiatku neprijateľná, riešenie typu pražských dohôd nebolo v roku 1992 priechodné ani cez čechoslovakistov vo VPN. Vtedy som ohľadom možného rozpadu štátu zaujal stanovisko: „Možno, že ak nebude aj z druhej strany politická vôľa vzdať sa prežitého čechoslovakizmu a unitarizmu, uznať, že sú tu dva odlišné politické priestory a dva národné záujmy, je lepší rozvod skôr ako neskôr“.[13] Nasledovalo prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenska 17.júla 1992.
Deklaráciu tradične rozdelená slovenská inteligencia prijala rozdielne, od adorácie až po hrubé odmietnutie. Podľa názoru M. Kusého: „Terajšia slovenská republika vznikla na základe kupeckých kšeftov medzi Mečiarom a Klausom, dvoma víťaznými kohútmi na československom politickom smetisku, ktoré tu vyrašilo po voľbách 1992; vybičovaný nacionalistický ošiaľ na oboch stranách im iba hral do karát…“ Pán profesor Kusý tvrdil, že autori Deklarácie SNR o zvrchovanosti, ktorú označil ako zlátaninu a galimatiáš, potrebu slovenskej štátnosti stavajú proste na nimi vymyslenom, vraj prirodzenom práve národov na sebaurčenie.[14]
Pokiaľ si odmyslíme v akademickom diskurze nevhodné insinuácie, pán profesor spochybnil prirodzeno-právnu doktrínu, o ktorej sa učia študenti práva aj filozofie. A spochybnil aj 14 bodov prezidenta W. Wilsona, kde bolo po prvej svetovej vojne zakotvené právo národov na sebaurčenie. Aj maturant by mal vedieť, že právo Slovákov nebolo možné zdôvodniť historicky ako u kráľovstva českého, ale iba prostredníctvom prirodzeného práva. Spisovateľ Vladimír Mináč sa vyjadril nasledovne:
„Ak dakedy všemocné centrum zavraždilo Clementisa, ak trýznilo Husáka a Novomeského, ak chcelo likvidovať celú slovenskú antifašistickú základňu, robilo tak preto, aby zadusilo pamiatku na pokus o zvrchovanosť slovenskej politiky, ako sa ona objavila v náznaku v Povstaní a v Košickom programe; bolo treba podupať národnú pamäť, zadupať ju do popola pražskej zeme. Ak sa znovu objavujú večité grify centra, ak sa každý deň v každom vyhlásení, v každom novom federálnom zákone znovu a perfídne zakladá váha centra, ktoré nikdy nemôže byť demokratické, potom, aj ako antifašista, s pokojným svedomím podpíšem Deklaráciu o zvrchovanosti demokratickej slovenskej republiky: dotlačili ma k bodu, kde nemôžem už inak.“[15]
Vznik slovenskej štátnosti možno ústavno-právne zdôvodniť na základe ústavného zákona 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii, ktorý bol prijatý 27.10. a slávnostne podpísaný na Bratislavskom hrade 30.10.1968; ako pripomína právnik Branislav Fábry.[16] Máme ďalší argument, prečo by 30. október mal byť na Slovensku každoročným štátnym sviatkom. Slovenská štátnosť právne vznikla už 1. 1. 1969. Podľa Ústavného zákona Federálneho zhromaždenia 542/1992 Zb. zanikla ČSFR a teda aj obe národné federatívne republiky. Tento zákon však garantuje po rozpade spoločného štátu pre oba nástupnícke samostatné štáty právnu kontinuitu s ČSFR, čo je obzvlášť významné pre Slovensko. Pokiaľ ide o SR konštituovanú od 1. 1. 1993, až v tomto štátnom útvare sa slovenská štátnosť mohla v plnom rozsahu demokratickým spôsobom naplniť.
Doc. Ladislav Hohoš
[1] Kusý, M.: Kto robí Slováka, sa naňho iba hrá. Denník Sme [Fórum] 10.1.2009.)
[2] Gellner. A. Národy a nacionalismus. Praha: Hříbal 1995, s.2,18.
[3] Tamže, s. 49.
[4] Tamže, s. 149.
[5] Gellner, E., Nacionalismus. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury 2003, s.42-43.
[6] Tým myslí herderovský protekcionizmus ľudových kultúr. Tamže, s.51..
[7] Tamže, s.93.
[8] Gellner, A., Národy a nacionalismus, s.122, 132.
[9] Tamže, s.58-59.
[10] Hroch, M., Evropský národ jako odvěká či novodobá pospolitost. In: Hledání souvisostí. Eseje z komparativních dějin Evropy. Praha: Sociologické nakladatelství 2016, s.223-284. Pozri aj Hroch, M., Národy nejsou dílem náhody. Příčiny a předpoklady utváření moderných evropských národů, Praha: Sociologické nakladatelství 2011.
[11] Nurmi, I., Slovakia – a playground for nationalism and national identity. Helsinki:Historiall Seura 1999.
[12] Komárek, V., Ohrožená revoluce. Bratislava, Bradlo 1991, s. 10, 13. Pozri aj Cesta do pekel, Deník Mfdnes 13.3.1991.
[13] Vedel to už Aristoteles. Rozhovor redaktorky N.Hradiskej s L. Hohošom. Nové slovo č.19 11.5.1992, s.6-7.
[14] Kusý, M., Slovensku stále chýba jeho štátna idea. Denník N 24.2.2016
[15] Mináč, V., Sub tegmine. Bratislava: Perex 1992, s.58.
[16] Fábry, B., O Slovenskom národnom povstaní. Aj o tom, kedy a ako sa skončilo. Nové slovo 28.8.2017.
Nie náhodou sa v niektorých jazykoch stotožňuje obsah pojmov národ a ľud, národná či ľudová kultúra. Spravidla, každú kolonializáciu sprevádza snaha kolonistov „odnárodniť“ pôvodné obyvateľstvo. Od amerického modelu „dolár za skalp“, až maďarský (Appónyiho) model „buta tóth“… Národ (ľud) je nielen Petriho miskou kultivácie odporu proti kolonializácii, ale aj „organizáciou“ odporu… Funguje aj ako skrýša, pre miestne elity, ktoré konkurujú tým kompradorským…
Práca pre národ je formou rezistencie, odporu proti koloniálnej nespravodlivosti!
Vidíme to aj v aktuálnej politike na Slovensku. Odnárodnená (školstvom a médiami) mládež je „päsťou“ navigovanou kompradormi (ich školským a mediálnym aparátom) proti miestnemu partizánskemu odporu.