Ľavicová kritika Istanbulského dohovoru od Vladimíra Mandu alebo prečo neprijať tento postmoderný „dohovor“ a prečo vôbec nie je o boji proti násiliu na ženách

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Kto rozumie slovenskému jazyku a prečítal si Istanbulský dohovor, tak ten vie, že jeho jadrom nie je boj proti násiliu na ženách, ale jeho jadrom je „rodová“ rovnosť, pričom podľa definícií uvedených v danom dohovore je pojem „rodu“ definovaný v čl. 3 bod c takto: „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“. Z uvedenej definície jednak jasne plynie, že pokiaľ sa držíme definícií, ktoré zavádza samotný dokument, tak pod výrazom „žena“ sa tu nemôže mať na mysli žena v biologickom slova zmysle, ale žena v „rodovom“ zmysle, teda akákoľvek osoba, ktorá plní v spoločnosti funkcie, ktoré táto spoločnosť považuje za funkcie ženy. Ak je teda nejaký muž v domácnosti ako sa hovorí „pod papučou“, tak z hľadiska dokumentu je ženou a jeho žena je z hľadiska dokumentu mužom. Nejdem ďalej vymýšľať rozmanité zápletky, ktoré z pojmov v danom dokumente nutne plynú. Ale z vyššie naznačeného hľadiska jasne plynie, že Istanbulský dohovor nie je o ochrane žien pred násilím, ale dokumentom, ktorý sa snaží do spoločnosti vniesť nové chápanie muža a ženy, tzv. rodové chápanie a to preto, aby sa mohli následne všetky „rodové“ verzie človeka postaviť v spoločnosti na jednu úroveň. Ale v tomto boji za sociálnu rovnosť a spravodlivosť medzi indivíduami by sme nemali zabúdať, že sociálna rovnosť a spravodlivosť môže existovať len potiaľ, pokiaľ tu spoločnosť reálne existuje a spoločnosť môže reálne existovať len potiaľ, pokiaľ sa neustále reprodukuje. Ale táto prvá a základná podmienka spoločnosti nie je podmienená „rodovými“ formami existencie mužov a žien, ale je podmienená ich biologickými formami, ich biologickým zdravím, ktoré je nesporne základnou podmienkou udržania danej spoločnosti pri živote. Preto je ochrana „biologických“ žien pred násilím, skutočne jednou z podstatných povinností spoločnosti, ale o tejto povinnosti Istanbulský dohovor hovorí len „nominálne“, ale nie pojmovo.

V diskusii pod statusom padla otázka: „no ale biologicka zena je v podstate podmnozinou skupiny „rodova zena“ tak kde je problem ?“

V. Manda odpovedal: „Vo vašej logike. Podmnožinou rodovej ženy nie sú všetky biologické ženy, ale len tie, ktoré prijímajú či akceptujú vzory správania, ktoré spoločnosť považuje za ženské vzory. Ale biologické ženy, ktoré neakceptujú ženské vzory správania do danej podmnožiny nepatria. Teda nie všetky biologické ženy sú podmnožinou rodovej ženy, pretože pojem rodu sa tu definuje nie v závislosti na biologickom rode, ale v závislosti na rode určenom spoločnosťou. Okrem toho je dôležité zdôrazniť, že druhou podmnožinou rodovej ženy sú aj niektorí muži, ktorí akceptujú ženské vzory správania, takto to plynie z definície pojmu rod. Takže Istanbulský dohovor sa svojou podstatou vzťahuje na časť žien a mužov, teda tých, ktorí vo svojom živote akceptujú ženské vzory správania. Istanbulský dohovor však vo svojom obsahu nijako nevymedzuje súbor ženských a mužských vzorov správania, takže tento aspekt je na tvorivosti spoločnosti.“

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


11 thoughts on “Ľavicová kritika Istanbulského dohovoru od Vladimíra Mandu alebo prečo neprijať tento postmoderný „dohovor“ a prečo vôbec nie je o boji proti násiliu na ženách

  • 18. mája 2021 at 18:03
    Permalink

    CHOROBA ĽAVIČIARSTVA
    Citujem autora: “ „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré DANÁ SPOLOČNOSŤ považuje za primerané pre ženy a mužov“.
    Ďalej citujem:
    Z uvedenej definície jednak jasne(??) plynie, že pokiaľ sa držíme definícií, ktoré zavádza samotný dokument, tak pod výrazom „žena“ sa tu nemôže mať na mysli žena v biologickom slova zmysle, ale žena v „rodovom“ zmysle, teda akákoľvek osoba, ktorá plní v spoločnosti funkcie, ktoré TÁTO SPOLOČNOSŤ považuje za funkcie ženy.
    … pojem rodu sa tu definuje nie v závislosti na biologickom rode, ale v závislosti na rode určenom spoločnosťou.

    Odpovedám: Ak spoločnosť odmieta vlastnú reprodukciu, potom autor článku si flagrantne odporuje.
    Hovorí sa tomu CHOROBA ĽAVIČIARSTVA.

    Reply
    • 19. mája 2021 at 1:35
      Permalink

      Skúste si text prečítať ešte niekoľkokrát. Možno pochopíte.
      *
      Pravda ale je, že si flagrantne odporujú autori Istanbulského dohovoru. Ich hlavným deklarovaným cieľom je odstrániť navyknuté rodové stereotypy, ale vlastne cez tie isté stereotypy definujú „rodové pohlavie“. Zahryzli si do chvosta.

      Reply
    • 19. mája 2021 at 10:14
      Permalink

      Text si pokojne prečítajte s porozumením, ako sa to dnes všade zdôrazňuje a potom sa Vám možno podarí prísť aj k logicky zrozumiteľnému záveru.

      Reply
  • 18. mája 2021 at 21:09
    Permalink

    Výborný text.
    No s kritikou by som si trúfol ísť ešte ďalej. Biologické pohlavie je totiž prvotný základ identity. V antropologických prácach nájdeme pri všetkých „domorodých“ skupinách ľudí, že táto žensko-mužská polarizácia sveta je základom rovnako ako hore-dolu. Dokonca aj keď sa v maternici vyvíja plod, tak prvé, čo sa môžeme dozvedieť o jeho identite je to, či je XX alebo XY.
    Táto postmoderná iniciatíva, čo sa spredmetnila v Istanbulskom texte, má de facto zrušiť platnosť prírodných zákonov na ľudskú spoločnosť.

    Je to paradox. Lebo napríklad definícia súkromného vlastníctva, ktoré je základom kapitalizmu, je čistým výtvorom spoločnosti. Toto skutočne je sociálny produkt, viac než pohlavie. A napriek tomu je táto definícia súkromného vlastníctva nedotknuteľná…

    Reply
    • 23. mája 2021 at 22:06
      Permalink

      I. KEĎ DIEVČATÁ VYZERAJÚ AKO CHLAPCI
      PRIPOMENUTIE SLOVENSKÝM OBČANOM, ktorí vtedy chýbali v škole .
      Učili sme sa, že muži majú dva rozdielne chromozómy (XY) a ženy majú dva rovnaké chromozómy (XX). Ako to už ale býva, každé pravidlo má výnimky. Sú muži, ktorí majú dva chromozómy X. Ich genotyp je (XX), napriek tomu sú muži. Táto zmena pohlavia ženy v muža sa niekedy prihodí, keď  jeden určitý gén (SRY), ktorý je normálne na Y mužskom chromozóme, nejakým nedopatrením presídli na X chromozóm.
      Väčšinou sú XX muži neplodní, ale i keď nemajú Y chromozóm, majú gén SRY a  majú teda i  funkčné semenníky. Funkčné v zmysle produkcie testosterónu, schopnosti erekcie,… Z toho nám vyplynulo, že gén SRY rozhoduje o pohlaví a je preto všeobecne považovaný za gén nášho mužstva.

      II. ZMÄTOK V POHLAVIACH – KTO BY TO ČAKAL?
      Talianka Giovanna Camerino z University of Pavia nám do tohto jasného a desaťročiami prevereného pojatia vnáša zmätok. So svojimi kolegami zistila, že existuje ďalší gén, ktorý určuje mužstvo a že sa jedná o gén, ktorý v tom dokonca hrá prvé husle. Prišlo sa na to, keď študovali rodinu, v ktorej boli štyria bratia. Ukázalo sa, že všetci štyria sú XX. To by podľa existujúcich poznatkov nebolo ešte také zlé. On im ale chýba onen mysteriózny „chlapský“ SRY!
      Nemajú gén, na ktorý sme my muži boli doteraz hrdí, pretože i keď sa nám omylom zatúlal na X chromozóm, boli sme XX, ale pinďúr a funkčnú semenníky nám zostali.

      III. A TU MÁME NOVOODHALENÝ GÉN RSPO1
      Ale späť k oným bratom, ktorí sú XX, nemajú gén pre mužstvo(SRY) a napriek tomu sú chlapáci. Talianka Giovanna Camerino z University of Pavia u nich zistila, že všetci majú mutáciu v géne RSPO1. Pokiaľ teda títo muži nemajú SRY gén a pritom anatomicky sú muži, potom to znamená, že naše mužské pohlavie nie je riadené oným jedným génom, ako sme si mysleli, ale kaskádou génov.*
      Vlastne je to tak, že na rozhodujúcej „pohlavnej križovatke“ dopravu riadi gén, ktorý nesie označenie SOX9. Keď dostane pokyn od nášho starého známeho príslušníka SRY, naskočí zelená a „idú muži“ – tvorí sa penis a semenníky. Keď ale stisne tlačidlo novoodhalený gén RSPO1, na pomyselnej križovatke dá zriadenec (SOX9) zmenu smeru a „idú ženy“.

      IV. Z TOHOTO ZÁVERU VYPLÝVA, ŽE aj TRANSEXUALFÓBIA BY SA MALA LIEČIŤ.
      K čomu teda došlo u oných štyroch bratov? Vlastne to bratia nie sú. Sú to sestry, len osud tomu chcel, že pozmenený gén (RSPO1), ktorý mal na ich križovatke stisnúť tlačidlo a dať pokyn ku zmene smeru, tak neurobil. Kvôli jeho nepreklopeniu „zostala svietiť zelená“ mužom a tak dievčatám rástli semenníky a penisy a anatomicky vyzerajú ako bratia.
      Vedci teda našli gén, ktorý keď zmutuje, zmení pohlavie dievčatka na chlapca. Na jednu stranu to je ohromný poznatok, ale zároveň to spôsobilo komplikácie v chápaní toho, čo pohlavie vlastne je.
      Prestalo totiž platiť, že „žena je, keď jej niečo chýba“. V skutočnosti je vznik pohlavia výsledkom akéhosi súboja génov. Pohľad na pohlavie prestáva byť prostou záležitosťou jedného génu, ktorý buď je, alebo nie je aj v našej slovenskej spoločnosti.
      A niektorí by sa mali skôr ako Biblii venovať vede a najmä naši slovenskí homofóbi.

      Pre rodičov, ktorí si v budúcnosti budú chcieť vyberať dieťa podľa pohlavia to znamená, že ak budú chcieť mať „echt sichr“, tak u embrya musia nechať testovať gény dva. Nielen onen SRY ale aj RSPO1 a možno aj SOX9.

      Reply
    • 23. mája 2021 at 22:08
      Permalink

      Pretože je u cicavcov pohlavie určené geneticky, vyhlasujú aj niektorí všeobecne známi sexuológovia, že muž sa pozná podľa pohlavného chromozómu Y. Tí, ktorí udržali krok s vývojom vedy o niečo dlhšie, stotožňujú mužské pohlavie s génom SRY ležiacim práve na chromozóme Y.
      Áno v mnohých prípadoch to platí, ale niektorí cicavce, napr. ostnokrysa japonská, majú obe pohlavia bez toho, že by sa na ich Y chromozóme vyskytoval gén SRY.
      V ľudskej populácii nájdeme jedinca, ktorí majú Y chromozóm a vyvíjajú sa ako ženy. A dokonca ani existencia génu SRY nemusí vždy a nutne viesť k vývoju mužského pohlavia. A naopak, jedinci bez Y chromozómu a génu SRY sa môžu vyvíjať ako muži.

      Príroda ponúka nepríjemne mnoho výnimiek z pravidiel, ktoré považujeme za univerzálne platné. Je popísaný prípad ženy, ktorá porodila niekoľko detí napriek tomu, že značná časť buniek jej tela bola vybavená rýdzo mužskou konšteláciou pohlavných chromozómov XY.
      A je popísaný prípad plodného muža, ktorému pri operácii prietrže našli čisto náhodou v panve dobre vyvinutú maternicu.

      Reply
  • 19. mája 2021 at 11:38
    Permalink

    M. Moravčík, vo svojom komentári aj podľa mňa skutočne narážate na jeden zo súčasných rozporov. Na jednej strane sa chápanie človeka akoby úplne izolovalo od prírodných daností, vieme, že kde kade sa v jazyku rušia mužský a ženský rod, v Nemecku pokiaľ viem sa nesmie hovoriť o rasách človeka, naposledy na škótskej univerzite disciplinárne riešia študentku, ktorá vyjadrila pravdivý prostý fakt, že ženy sa rodia s vagínami a obyčajne sú fyzicky slabšie a pod. Navonok sa to prezentuje ako uplatňovanie ľudských práv, v ktorých sú si všetky indivíduá abstraktne rovnaké. Ale pritom na strane druhej, súkromné vlastníctvo všeobecne, ktoré má vyložene spoločenský a nie prírodný pôvod sa chápe ako prirodzené ľudské právo, teda ako večné právo indivídua a preto sa chápe ako nedotknuteľné.

    Reply
  • 19. mája 2021 at 14:59
    Permalink

    Nepovedal by som, že ide o kritiku, skôr poukaz na nezrovnalosti v dokumente. Autori dokumentu si to nechtiac alebo nevedome sťažili tým, že chcú brať ohľad na „rod“ i nenásilie.
    Možno povedať, že dokument je zle formulovaný. Na vlastnú škodu. A potom okolo neho vznikajú rôzne nedorozumenia a obavy.

    Reply
  • 19. mája 2021 at 16:06
    Permalink

    Dobrý text , ale súhlasím s Petrom Takáčom , že ide o poukazovanie nezrovnalosti v dokumente , formuláciu , ktorá tak dala možnosť kritikom aby ho znosili pod čiernu zem a urobili by z neho strašiaka akým rozhodne nie je .

    Reply
  • 19. mája 2021 at 17:04
    Permalink

    Som rád, že sa nájdu aj čitatelia, ktorí jasne vidia, že môj text sa venuje Istanbulskému dohovoru z hľadiska jeho obsahu a nie skúmaniu problematiky LGBT a jej významu v spoločnosti, tak ako si to kritici môjho textu vykladajú. Ale na strane druhej, aj keď poukazujem len na nezrovnalosti v texte dohovoru, tak je potrebné uvážiť, že nejde o obyčajný odborný text, ale text medzinárodného dohovoru, ktorý tým, že z hľadiska definície rodu nehovorí o skutočných ženách a súčasne tým, že celý dokument sa nazýva Dohovorom o „predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu“ vedie k tomu, že názov dokumentu nie je v súlade s jeho obsahom. A ak takýto logicky si protirečiaci medzinárodný dohovor má byť potom základom pre posudzovanie násilia na ženách v jednotlivých krajinách, tak skutočne neviem ako by podľa neho mali rozhodovať súdy.

    Reply
    • 23. mája 2021 at 22:22
      Permalink

      KOĽKO MÁME POHLAVI?
      Najprv sa trochu popasujme s terminológiou a s nepresnosťami prekladov. Pre to, čo v slovenčine označujeme ako pohlavie, sú v angličtine najmenej dva významné termíny:
      GENDER – používa sa typicky vo vzťahu k sociálnym a kultúrnym skôr než biologickým rozdielom medzi mužom a ženou a
      SEX – ako jedna z dvoch hlavných kategórií (samec-samica), do ktorých delíme ľudí a mnohé ďalšie živé bytosti na základe ich rozmnožovacích funkcií.

      Tento dôležitý rozdiel sa v slovenčine písanej odbornej literatúre opisuje upozornením na to, že pohlavné diferenciácie (odlíšenie, rozrôznenie) prebieha na niekoľkých na sebe pomerne nezávislých úrovniach:
      CHROMOZOMÁLNE POHLAVIE, tj., či jedinec má chromozómy XX (žena), alebo XY (muž), má aj svoje výnimky
      GONADÁLNE POHLAVIE, tj., či má semenníky, alebo vaječníky,
      GENITÁLNE POHLAVIE tj., či sa u neho vyvinie maternica a pošva, alebo penis,
      HYPOTALAMICKÉ POHLAVIE, tj. organizácia hormonálnej sústavy, ktorá ovplyvňuje pohlavné žľazy a orgány, a
      PSYCHICKÉ POHLAVIE, ktorá sa diferencuje u človeka zrejme v druhej polovici vnútromaternicového života a teda v jeho mozgu.

      NEUROPSYCHICKÉ POHLAVIE je utvárané oi. pôsobením steroidov, takže keď napríklad tehotné matky užívajú androgény (mužské pohlavné hormóny, „bobule“), ich telesne ženské ratolesti sa potom zväčša správajú dosť mužsky (tzv. tomboys), čo sa môže prejaviť aj v chlapáckých záľubách . Naopak nedostatok androgénov v kritickom období vedie u genetických samčekov k viacmenej samičej organizácii mozgu, vrátane určitej vlohy k hyposexualitě (nižší záujem o sex), bisexualite alebo homosexualite (zatiaľ nie úplne potvrdené). Ako sa však kto cíti z hľadiska subjektívne psychologického a kultúrneho, to je iná vec a tu sa v poslednej dobe ustálilo niekoľko desiatok pojmov, ktoré definujú jemné odtiene v prežívanej pohlavnej identite.

      Patria k nim
      TRANS-GENDER („prechýlenie“),
      CIS-GENDER (opak trans, tj. neprechýlenie),
      CROSS-DRESSER (predtým transvestita),
      GENDER-DISPHORIA, čo je vlastne nespokojnosť so svojou identitou, ktorá sa dá s predpokladaným pohlavím uvádzať do súladu treba za pomoci hormónov alebo aj chirurgicky a zástancovia jej kodifikácia ako poruchy poukazujú na to, že v opačnom prípade by medicínsku pomoc týmto ľuďom neuhrádzala poisťovňa , takže by na tom ako „normálni“ boli vlastne horšie, … a mnoho ďalších.

      Jeden z „kľúčov k určovanie pohlavia“ v zmysle rodu (genderu) uvádza 63 (!) pohlaví definovaných
      kombináciami telesných proporcií (Muž, Žena, Hermafrodit),
      osobnostných rysov (M, Ž, MŽ) a
      sexuálnej orientácie (preferencie – M, Ž, MŽ).
      Takže treba kombinácia telesne M, osobnostne MZ a preferenciou M je androgýnny homosexuálny muž. Androgýnny tu znamená rovnocenné vyjadrenie mužských aj ženských osobnostných rysov (MŽ).

      Čo považujeme za normu a čo za poruchu, je do značnej miery určené spoločenským konsenzom.
      Gender však z definície nie je porucha.
      Pokiaľ ide o faktory, ktoré „gender“ určujú, zdá sa, že výchova, kultúrne vplyvy, móda a nasledovaniahodné vzory sa uplatňujú len na ideovej úrovni utváranie rolí, ktoré by sme radi hrali, zatiaľ čo telesné pohlavia a sexuálnej orientácie sú biologicky určené.

      Prof. MUDr. Cyril Höschl, DrSc., FRCPsych.
      Riaditeľ Národného ústavu duševného zdravia
      Riaditeľ psychiatrického centra Praha (do 2014) a Centra neuropsychiatrických štúdií (do 2011) v Prahe
      Profesor psychiatrie na 3. lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe
      Prezident Európskej psychiatrickej asociácie (2007-2008)
      Prezident Európskej federácie lekárskych akadémií (2008-2009)
      Vice-prezident, Viedenská škola klinického výskumu (2005-2013)
      Člen prezídia, Grantová agentúra Českej republiky (GAČR) – 2008-2016
      Člen Rady vlády pre výskum, vývoj a inovácie (2002-2004) a (2011-2014)

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *