Mája Spojené Štáty vyniesli rozsudok 175 rokov striktnej väžby bez možnosti úľavy, alebo skorého prepustenia nad zakladateľom a editorom transparentného projektu WikiLeaks. Stosedemdesiatpäť rokov v sedemnástich obvineniach za ‘odhaľovanie ako americká administratíva funguje v pozadí’. Na vrch už aj tak 47 ročnému mužovi, to sú v podstate dobré dve doživotia za sebou. Takýto trest nie za vraždu, nie za krádež, nie za ohrozovanie, ale za novinárčinu.
Môžeme lamentovať nad osudom Jána Kuciaka a jeho priateľky, ale netreba sa uspokojiť ani s tým, že 175 rokov vo väzbe za publikovanie materiálov o verejných činiteľoch a verejných financiách by bol nejako miernejší údel. Vražda novinára je nám odporná preto, lebo sa tým pošliapal ideál o spravodlivosti a demokracii, keď tí, ktorí boli odhalení sa snažili zastrašiť verejnosť, tváriť sa že sú mocnejší ako pravda, mocnejší ako väčšina.
Lenže keď novinára zabijú, odstrihnú ho od života: od rodiny, lásky, nádeje, priateľov. Aj uväznením Juliana Assangeho sa vládnuce zložky na špičke svetovej politiky snažia ľudí zastrašiť, zobrať im nádej. A americkej verejnosti, pretože niesú na útoky na novinárov vycibrení tak ako mi, to dochádza len pomaly.
Popredné denníky ako New York Times, Washington Post, ale aj ‘’intelektuálne’‘ magazíny typu The Atlantic až teraz prekvapene otváraju oči k realite, že v hre na lovca a loveného sú aj oni práve tými, čo sú v ohrození. Legálne je Assange obviňovaný z informovania ďalšej strany o dôležitých informáciách. Iba že ona ďalšia strana ktorá sa dozvedela utajované informácie je jednoducho široká verejnosť. A presne toto robí každý článok a investigativný novinár ktorý je zverejnený v novinách, na webe, alebo v magazínoch.
Novinári, zvestovatelia informácii širokej verejnosti, by nemali byť známejší, viac vyhľadávaní, ako príbehy o ktorých hovoria a ktoré zverejňujú. Novinári by nemali byť veľmi viditeľní, lebo sú to v podstate zvestovatelia informácii, ktoré odhalili, ale ktoré nevytvorili. Fakt, že niekto ako Ján Kuciak je vo svetovom rebríčku na google.com vyhľadávaný ako populárna osobnosť popri Maltskej novinárke a Saudskému novinárovi dokazuje, že pokiaľ sa viac hovorí o konkrétnych novinároch a vidavateľoch ako o ich príbehoch, dôvodom pre tento nevídaný záujem o osobnosti novinárov nieje nič pozitívne.
Julian Assange používa moderné technológie. Zaslúži si taký istý obdiv, ako tí, čo písali na strojoch pred viac ako sedemdesiatimi rokmi. Každý novinár ktorý chce, a môže získať informácie na to používa celú radu prostriedkov, preferujúc vždy tú metódu získavania zdrojov, v ktorej sa vie najlepšie orientovať, a ktorá je mu najbližšia.
Amerika mení predmet obžaloby, skúšajúc čo im verejná mienka dovolí. Najskôr vydali stanovisko, v ktorom Assangeho obvinili z nabúrania sa do počítačových sietí. Keď však viacerí experti na problematiku uviedli, že metóda akou sa Assange údajne dostal do počítača aby pomohol svojmu zdroju nieje realisticky vykonateľná, pretože nieje možné odhaliť istú polovicu zašifrovaného počítačového hesla tým, že už vieme jednu polovicu. Takisto nieje možné vediť jednu polovicu hesla, ale nie druhú. Funguje to iba celé naraz, alebo potom vôbec.
Po odhalení klamstiev ohľadom hackovania teda Spojené Štáty vypracovali teraz v Máji celkom novú žalobu, ktorá stavia na tom, že Julian Assange uverejnil materiály, ktoré neboli verejné, ale niekto v zodpovedajúcej úradnej funkcii mu podsunul materiály, ktoré mali zostať utajené. Pravda, novinárčina by nemala veľkú hodnotu, keby pracovala iba z verejnými zdrojmi a nič neverejné, nič čo je nezrejmé by sa neodvažovala odhaliť.
Je možné argumentovať, ako to donedávna robili všetky veľké svetové noviny a televízie, že pošliapávaním práv Assangeho sa vlastne nešpiní celé novinárske remeslo, lebo Assange nepísal vlastné články, len poskytoval platformu pre iných aby zverejnili tajné dokumenty vo verejnom záujme transparentnosti a priamej demokracie. Lenže ak samotný Assange vlastne nebol novinár, ale iba vydavateľ, odsúdený za ‘’distribuovanie informácii’‘, tak sú odsúdení vydavatelia, tí ktorí sprostriedkujú novinárom platformy, a priestor na bublikovanie.
Je to ako keby po tom čo sa stalo Kuciakovi ešte odsúdili redakciu Aktuality.sk a radšej by stránku zrušili pod akýmsi vymysleným zákonom, že vzhľadom na ohavnú vraždu ich novinára vlastne Aktuality.sk publikujú príliš nebezpečné informácie rovno na verejnosť, ktorá je teda tiež ohrozená už len tým, že tieto ‘’neverejné materiály’‘ čítala. Pod záujmom ochrany štátu a verejnej bezpečnosti by teda takáto formulácia zákona viedla k logickému záveru: zavrieť aktuality.sk a všetky ďalšie investigatívne publikácie v krajine.
V súčastnosti Assange žije, ale extrémna izolácia nahĺbila jeho psychické a fyzické zdravie, a ak nás to nebude zaujímať, tak ako nás nezaujimal Ján Kuciak až kým sa mu náš nezáujem nestal osudným, je veľmi pravedpodobné, že takisto nakoniec skončí aj už vážne zlomený Assange, už aj tak, ledva hovoriac, ležiaci na nemocničnom lôžku od konca Mája: v existencii, ktorá je vlastne pochovaním zaživa, s cieľom snáď iba vyčkať na jeho naozaj posledný výdych.
napísal Marek Ľach
Povím to natvrdo. Ideová frakce KSČM pod názvem Náš Restart, jejímž jsem členem, byla jedinou hybnou silou skrze internet, která se angažovala za udělení polit. azylu Julianu Assangemu v ČR, aby tak byl vysvobozen ze spárů euroatlantické „demokracie“. Včerejší Haló noviny zveřejnily článeček pod názvem „Assange psychicky týrán“:
http://www.halonoviny.cz/articles/view/50978133
Napsal jsem v souvislosti s tím dnes v noci nad ránem předsedovi KSČM JUDr. Vojtěchu Filipovi, jakož i europoslankyni ing. Kateřině Konečné dopis, ve kterém jsem uvedl, cituji:
„Byl to právě Náš Restart, jenž se angažoval díky iniciativě soudruha J. Skály pro záchranu Juliana Assange. Na webu Našeho Restartu (http://www.nasrestart.cz/) petice za politický azyl zakladateli WikiLeaks Julianu Assangeovi doposud visí.
Když jsem Vás, soudruhu předsedo, jakož i europoslankyni K. Konečnou, osobně vyzval k podpisu oné petice, jediné svého druhu v celé České republice, Vy, ani K. Konečná, jste tak neučinili. Navzdory tomu, že K. Konečná tvrdila, že tak učinila. A s vámi oběma tak neučinil ani jeden člen ÚV KSČM, stejně jako ani jeden z poslanců PČR za KSČM. Princip solidarity, soudruhu předsedo, nejen Vám, ale i celému vedení KSČM ─ je cizí.“ Konec cit.
Takže? Co si pak o tom všem myslet? U nás na Valašsku se odjakživa na toto pravilo, že je to v prdeli… (( Všichni jenom kecají, ale skutek utek. Přitom já to podepsal jako 4. ze všech, iniciátor celé akce PhDr. Josef Skála jako vůbec první. Tož tak, už si připadám jako za Protektorátu. (
Každá iniciatíva v Assangeho prospech sa cení, aj keď je v praxi veľmi nepravdepodobné, že by buď ČR, alebo SK kedy bolo schopné poskytnuť azylum niekomu tak vysokoprofilovému. Je aj tak dôležité aspoň verejne mu hlásať podporu, a hlavne u nás kde sa o také čosi zaujíma len primálo ľúdí, pretože verejná mienka, ak, napriek mediálnym pokusom o opak ostane priaznivá, môže byť nápomocná aj iným, jemu podobným pravdovravcom…
Je dôležité písať o tom, vyjadrovať sa k tomu, aby Briti a Američania videli, že svetová verejnosť prípad pozorne sleduje.
Pretože, ako vyplýva aj z posledných informácií, USA majú problém s obvinením Assangeho. CIA sa zatiaľ nevyjadrila, či materiály, ktoré zverejnili WikiLeaks, boli pravé. Môžu ho obviniť, len ak povedia, že zverejnil pravé tajné materiály, ktoré sa nemali dostať von. Ak však priznajú ich pravosť, že USA skutočne páchali vojnové zločiny, vyrobia si problém. Namiesto toho, aby sa na tieto prípady zabudlo, proces s Assangem ich znovu vytiahne do diskusií, vyrobí z nich popredné témy.