Marián Klenko: Nepodmienený základný príjem – príležitosť alebo pasca?

Nepodmienený základný príjem (NZP) predstavuje pravidelnú finančnú dávku poskytovanú každému občanovi bez ohľadu na vek, povolanie či majetkové pomery a bez podmienky pracovať. Cieľom tohto nástroja je zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň, eliminovať chudobu, zmierniť sociálne nerovnosti a posilniť slobodu jednotlivcov v čase postupujúcej automatizácie. Hoci jeho idea rezonuje najmä na ľavici, objavuje sa aj v liberálnych koncepciách ako prostriedok na zjednodušenie systému sociálneho zabezpečenia. NZP je predmetom intenzívnych spoločenských, ekonomických a politických debát, ktorých súčasťou sú aj praktické experimenty v rôznych krajinách sveta.

Vyšlo v ročenke DAV DVA 2024/25

Nepodmienený základný príjem (ďalej aj „základný príjem“ alebo „NZP“) predstavuje finančnú čiastku, ktorú by štát pravidelne poskytoval svojim občanom. Protagonisti základného príjmu sa zvyčajne zhodujú na štyroch charakteristikách tohto nástroja. NZP je univerzálny, individuálny, poskytuje sa bez povinnosti splniť určité podmienky a je dostatočne vysoký na to, aby každému človeku zabezpečil dôstojnú existenciu.

Univerzálnosť znemená, že na základný príjem má nárok každá osoba bez ohľadu na svoj vek, pôvod, miesto bydliska či povolanie. NZP sa poskytuje na individuálnom základe, čo zabezpečuje nezávislosť jeho poberateľov na zložení domácnosti, v ktorej žije a príjmových alebo majetkových pomerov jej členov. NZP nie je podmienený splnením určitých predpokladov, či už sa jedná o povinnosť prijať platené zamestnanie, alebo zapojenie konkrétneho poberateľa do verejnoprospešných prác. Vyplatená suma peňažných prostriedkov zároveň musí predchádzať materiálnej chudobe, poskytovať príležitosť začleniť sa do spoločnosti a zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň, ktorá spĺňa sociálne a kultúrne štandardy príslušnej krajiny. [1]

Expert na digitálnu ekonomiku Nick Srnicek a futurista Alex Williams uvádzajú, že ak má byť projekt NPZ zmysluplný, mal by spĺňať tri kľúčové podmienky, ktoré sa v zásade zhodujú s vyššie spomínanými atribútmi: „…musí poskytovať dostatočný príjem k živobytiu; musí byť univerzálny, poskytovaný každému bezpodmienečne; a musí byť skôr doplnkom sociálneho štátu, nie jeho náhradou.“ [2] Sociológovia Marek Hrubec a Martin Brabec, ktorí sa dlhodobo zaoberajú problematikou NZP, v úvode publikácie Základní příjem ve světe konštatujú, že: „Jeho poskytnutie by umožnilo naplniť základné potreby občanov a uvoľniť ich tvorivý potenciál pre ďalšie činnosti, čím by sa mohla podstatne zvýšiť ich životná úroveň.“ [3]

Medzi príčiny, ktorými sa najčastejšie odôvodňuje zavedenie NZP patrí posilnenie vyjednávacej pozície pracujúcich, ukončenie stagnácie miezd, odstránenie chudoby, zmiernenie sociálnych nerovností, alebo čoraz aktuálnejšie riešenie dopadov robotizácie výroby a služieb. Zástancovia NZP tak s jeho zavedením spájajú zvýšenie sociálnej spravodlivosti, rovnosti a v neposlednom rade aj slobody ľudí.

Diskusie o NZP umocnila situácia spojená s opatreniami proti šíreniu SARS-CoV-2, ktoré spôsobili, že veľké množstvo ľudí nemohlo vykonávať svoju prácu a zostali bez príjmu. Oveľa nástojčivejším problémom z hľadiska pracovného uplatnenia predstavuje rozvoj automatizácie. Nahradenie ľudskej pracovnej sily robotmi, ktoré zvládajú čoraz viac úloh a činností, vyvoláva otázku spojenú s príjmom tých, ktorí prídu o platené zamestnanie.  

Dôvody na zavedenie NZP však nie sú spojené výhradne z rizika budúceho vývoja. Americká novinárka Annie Lowreyovej považuje zavádzanie NZP ako preventívneho nástroja na technologickú nezamestnanosť za predčasné, pričom uvádza do kontrastu na jednej strane strach ľudí z apokalypsy spôsobenej robotmi a na druhej strane štatistické ukazovatele, ktoré dokumentujú, že domáca (americká) ekonomika je čoraz menej inovatívna. [4]

Lowreyová upozorňuje, že to, čomu dnes čelíme nie je nedostatok pracovných miest, ale nízke mzdy. Pokles zárobkov pracujúcich spôsobil súbeh vzájomne súvisiacich trendov, ktoré sa odohrávali v posledných štyroch desaťročiach, zatiaľ čo zisky bohatých, investorov a korporácii ich dôsledkom rástli. Vizitkou súčasnej Ameriky je tak pracujúca chudoba, prekariát, tí, ktorým „ušiel vlak“. [5]

Britský ekonóm Guy Standing upozorňuje, že prekariát ako deskriptívny pojem prvý krát použili francúzski sociológovia v 80-tych rokoch 20-teho storočia, pričom ním označovali dočasných alebo sezónnych zamestnancov. Obsah tohto pojmu sa postupne modifikoval. Napríklad, v Taliansku sa používa na označenie ľudí, ktorí vykonávajú nepravidelnú prácu a majú nízky príjem. Zároveň žijú „prekérnym“ spôsobom života. V Japonsku je vnímaný ako synonymum pre označenie pracovnej chudoby. V tejto krajine sa spája aj s podmienkami života mladých ľudí, ktorí žiadajú lepšie pracovné podmienky. Standing vymedzuje prekariát ako skupinu osôb, ktorým v spojení s prácou chýba sedem základných istôt. Za prvé, istota pracovného trhu (adekvátne príležitosti na zaobstaranie si živobytia). Za druhé, istota zamestnania (ochrana pred svojvoľným prepustením). Za tretie, istota pracovného miesta (schopnosť a príležitosť udržať si pracovné miesto). Za štvrté, istota bezpečnosti práce (ochrana pred pracovnými úrazmi a ochoreniami). Za piate, istota rozvoja vedomostí a zručností. Za šieste, istota príjmu (adekvátna a stabilná odmena za prácu). Za siedme, istota kolektívnej reprezentácie skupiny zamestnancov. [6]

Lowreyová základný príjem nepovažuje za všeliek, aj keď zastáva názor, že by vrátil americkej ekonomike potrebnú rovnováhu a do jej stredu postavil pracujúcich. Dôležité sú najmä technické parametre systému, ktorého je súčasťou. Z tohto hľadiska môže byť použitý na zmenšenie záchrannej sociálnej siete, ale i k jej rozšíreniu. Môže viesť k zníženiu daní, ale aj výraznejšiemu zdaneniu bohatých.

Z tohto hľadiska je podstatnou otázka, z akých zdrojov by NZP mohol byť financovaný. Spomínaní českí sociológovia Marek Hrubec a Martin Brabec uvádzajú viacero zdrojov, z ktorých je možné získať potrebné finančné prostriedky. Napríklad, výraznejším progresívnym zdaňovaním osôb s vysokými príjmami a majetkom s tým, že 1  až 10 percent populácie by bolo zdaňované vyššou daňovou sadzbou. Výraznejším zdaňovaním korporácií (hlavne transnacionálnych), či dodatočným zdaňovaním firiem sídliacich v daňových rajoch. Na tento účel by mohli byť použité prostriedky získané z ekologických daní, ako aj daní z finančných transakcií. Výpočet možností jeho financovania však obsahuje aj niektoré zidealizované návrhy. Napríklad, ako jeden zo zdrojov uvádzajú prostriedky získané uplatnením hmotnej zodpovednosti politikov za ich nesprávne rozhodnutia. [7]  

Definícia a parametre základného príjmu vyvolávajú dojem, že sa jedná o ľavicový koncept. Nie je to tak. NZP alebo jeho obdoba sa objavuje aj v ideách alebo zámeroch viacerých liberálov. A to napriek (alebo skôr vďaka) nimi podporovanému kultu individualizmu a sebestačnosti. Požiadavku na určitý minimálny príjem pre všetkých dokonca presadzoval aj ekonóm a filozof Fridrich August von Hayek.

Dôležitý je preto širší kontext spoločensko-ekonomických vzťahov a väzieb, v ktorom sa realizuje koncept základného príjmu. Stúpenci sociálno-politických doktrín liberalizmu a konzervativizmu vidia v tomto nástroji spôsob, ako minimalizovať alebo nahradiť sociálny štát. V spojitosti s NZP preto častejšie spomínajú reformu verejnej správy a „komplikovaného“ systému sociálneho zabezpečenia.

Socialisti vnímajú nepodmienený základný príjem ako  nástroj, ktorý prispeje k väčšej nezávislosti pracujúcich, umožní im zmysluplne tráviť viac času pri činnostiach, ktoré nebudú bezprostredne spojené s prenajímaním svojej pracovnej sily a v neposlednom rade im pomôže ľahšie sa vyrovnať so vstupom automatizácie do sveta práce. Základný nepodmienený príjem tak nechápu ako náhradu sociálneho štátu, ale zmenu v odmeňovaní, ktorá by nebola založená na zásluhovosti, ale potrebách, čím by prišlo k určitému oddeleniu kapitálu od práce.

Názory na NZP sa líšia i v samotnom ľavicovom spektre. Táto agenda sa nateraz spájala skôr s progresívnou ako tradičnou ľavicou, ktorá kladie dôraz predovšetkým na sociálne zabezpečenie a ochranu zamestnancov v pracovnoprávnych vzťahoch. Tradičná ľavica hovorí o užitočnosti práce a odmieta tézu o nepotrebnosti väčšiny pracujúcich. Ako je uvedené v tézach za spravodlivú spoločnosť, ktoré sformulovali viacerí českí kritickí myslitelia v koncepte ľavicovej budúcnosti bez liberalizmu, základný príjem vyjadruje zúfalstvo nad mocou kapitálu. Odmietajú tézu, že nebude práca, ale tvrdia, že roboty je dosť, len v dôsledku zlyhávania kapitalizmu často nemá podobu platenej práce. [8]

Medzi zástancov NZP nepatrí ani česká ekonómka Ilona Švihlíková. Aj keď sa nateraz zdá, akoby spolu s daňou z robotov či zamestnaneckou participáciou patril k riešeniam problémov spojených s automatizáciou, Švihlíková vyjadruje obavu, aby napokon nebol len akousi dávkou pre chudobných, ktorá má zabrániť vzniku revolučných podmienok a v tejto súvislosti konštatuje, že: „…nijako nerieši, ba skôr prekrýva otázku moci – teda KTO bude roboty vlastniť a AKO sa bude rozdeľovať nimi vytvorený produkt.“ [9]

V aktuálnom spoločenskom diskurze prevažuje názor, podľa ktorého sa prebiehajúca automatizácia výroby a služieb výrazne premietne do zníženia počtu osôb s pravidelným príjmom z pracovnej činnosti. Nielen z tohto dôvodu považuje progresívna časť ľavice NZP za koncept, ktorý je potrebné rozvíjať.  Srnicek a  Williams v tejto súvislosti považujú NZP za nevyhnutnú požiadavku v spoločnosti post-práce. Nenahrádza pritom sociálny štát, ale dopĺňa systém sociálneho zabezpečenia a posilňuje jeho emancipačnú funkciu.

NZP podľa týchto autorov predstavuje jednu zo štyroch požiadaviek, ktoré spájajú s budovaním pozitívnej slobody. Ďalšími sú úplná automatizácia či skrátenie pracovného týždňa. Vychádzajú z predpokladu, že prevažná väčšina pracujúcich nevidí vo svojej práci zmysel, pričom ju vykonáva najmä preto, aby mali peňažné prostriedky na uhradenie svojich životných nákladov. Ambíciou novej hegemónie post-práce by podľa nich malo byť to, aby si ľudia vzali od kapitalizmu späť svoju budúcnosť a vybudovali novú koncepciu slobody pre 21. storočie. [10]

Pri hodnotení NZP sa veľa ráz diskutuje o otázke zneužívania tohto konceptu. A to nielen na pravej, ale i ľavej strane politického spektra.  Politológ Roman Michelko spája so zavedením NZP viacero rizík. Preto navrhuje riešenie v podobe základného podmieneného príjmu. Ten by bol poskytovaný ľuďom za vykonávanie zmysluplnej práce, ktorá neprináša zisk alebo ju spoločnosť nedokáže dostatočne odmeniť, no napriek tomu je mimoriadne dôležitá.  Ako uvádza: „Okrem starostlivosti o seniorov je obrovský priestor napríklad aj na úseku starostlivosti o deti v predškolskom veku, pomoci sociálne či telesne handicapovaným, ale aj pri rôznych ekologických projektoch, pri zakladaní a podpore biofárm a podobne.“ [11]  

Takéto uchopenie základného príjmu však prehliada minimálne dve jeho charakteristiky, a to univerzálnosť a tiež jeho poskytovanie bez požiadavky na plnenie určitých podmienok. Na druhej strane upozorňuje na fenomén neplatenej práce, ktorá je vykonávaná pri starostlivosti o blízkych. Napriek tomu, že sa nejedná o závislú činnosť, je pre každé spoločenstvo mimoriadne dôležitá. Na tento fenomén poukazuje i Annie Lowreyová. Odvoláva sa na údaje výskumnej sekcie Americkej asociácie dôchodcov, keďže podľa kvalifikovaného odhadu tejto organizácie len v Amerike poskytuje 40 miliónov ľudí svojim príbuzným odkázaným na pomoc inej osoby neplatené opatrovateľské služby v hodnote pol bilióna dolárov, ako aj na štúdiu publikovanú v odbornom medicínskom časopise Lancet, podľa ktorej „každoročne poskytujú ženy v dvadsiatich troch skúmaných krajinách zdravotnú starostlivosť v hodnote približne 1,5 bilióna dolárov.“ [12]

NZP vyvoláva živé diskusie aj kritické polemiky. O tejto téme sa vedie široká rozprava na úrovni sociálnej filozofie, ekonómie či politických vied. Uchopili ju občianski aktivisti, ktorí požadujú, aby sa NZP stal prirodzenou súčasťou moderného systému sociálneho zabezpečenia. V Európe, ale i v ďalších častiach sveta sa uskutočnilo viacero projektov, ktoré sa usilujú o zavedenie NZP do praktického života.

Niet pochýb o tom, že NZP má potenciál pomôcť veľkým skupinám obyvateľstva a znížil by mieru chudoby vo svete. Určité projekty spojené s konceptom NZP boli realizované v Holandsku, Fínsku, Írsku, Nemecku, Škótsku, Španielsku, Brazílii, Kanade, USA či na Aljaške. S NZP majú skúsenosti na africkom kontinente – v Keni, Namíbii, Juhoafrickej republike, Ugande, ale tiež v Ázii, v krajinách ako India, Irán alebo Macao. [13]

Spoločným znakom väčšiny projektov bol ich experimentálny charakter. Líšili sa v podmienkach, dĺžke trvania a poskytovanej sume. Okrem nastavenia konkrétnych parametrov týchto projektov je dôležité sledovať najmä účinky NZP po zavedení do praxe. Pozitívne aspekty uskutočnených projektov prevážili nad negatívnymi stránkami. Poskytli ľuďom väčšiu osobnú autonómiu. Posilnil ich pocity sebestačnosti pri hľadaní zamestnania, vzájomnú dôveru, možnosť voľby a rozhodovania a participáciu na spoločnosti.

NZP predstavuje vizionársky projekt, no nerieši zásadný problém majetkovej a príjmovej nerovnosti, ktorý bude v podmienkach automatizovanej ekonomiky umocnený tým, že časť ľudí bude mať problémy s pracovným uplatnením. Časť teoretikov zároveň upozorňujú, že práca v ére automatizácie nezmizne, ale bude nedostatočne odmeňovaná. Zavedením NZP sa nevytratí problém vykorisťovania, len sa čiastočne prekryje.

Odhliadnuc od vecnej kritiky NZP, téma základného príjmu získava na popularite a za určitých okolností by bola realizovateľná aj v súčasných ekonomických podmienkach. K tomu je však treba dodať, že ak by sa takýto nástroj alebo jeho obdoba realizovala v podmienkach prevládajúceho ekonomického systému, tak jeho úlohou nebude tento systém ohroziť, ale stabilizovať.

Literatúra:

Dinuš, P. – Hohoš, L. – Laluha I. a kol. „Civilizácia na rázcestí“ po polstoročí. Bratislava : VEDA, 2018, 256 s.

DRULÁK, P. – KELLER, J. – STROPNICKÝ, M. – ŠVIHLÍKOVÁ, I. (EDS.) Budoucnost levice bez liberalismu. Praha : Masarykova demokratická akademie, z. s., 2021, 132 s.

HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Základní příjem ve světe. Praha : Epocha, 2021, 139 s.

HRUBEC, M. – BRABEC, M. Hlavní argumenty: Každému podle jeho základních potřeb. In: HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Základní příjem ve světe. Praha : Epocha, 2021, 33 – 49 s.

HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Experimenty ve světě. In: HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Základní příjem ve světe. Praha : Epocha, 2021, 51 – 110 s.

LOWREYOVÁ, A. Dejte lidem peníze. Jak by základní nepodmíněný příjem mohl skoncovat s chudobou, revolučně proměnit povahu práce a přetvořit svět. Praha : ARGO, 2020, 256 s.

MICHELKO, R. Alternatívne politické systémy. Bratislava : R FREE PRESS, 2022, 100 s.

SRNICEK, N. – WILLIAMS A. Vynalézaní budoucnosti. Postkapitalismus a svět bez práce. Praha : Masarykova demokratická akademie, z. s., 2020, 265 s.

STANDING, G. Prekariát. Praha : RUBATO, 2018, 298 s.

Švihlíková I. Znovu na rozcestí: okno bifurkace. In: Dinuš, P. – Hohoš, L. – Laluha I. a kol. „Civilizácia na rázcestí“ po polstoročí. Bratislava : VEDA, 2018, 194 – 223 s.

Internetové zdroje:

What is Unconditional Basic Income? – European Basic Income Network (ubi-europe.net) [online] [cit. 2021-10-30] Dostupné na internete: https://ubi-europe.net/ubi/unconditional-basic-income/

---

[1] What is Unconditional Basic Income? – European Basic Income Network (ubi-europe.net) [online] [cit. 2021-10-30] Dostupné na internete: https://ubi-europe.net/ubi/unconditional-basic-income/

[2] SRNICEK, N. – WILLIAMS A. Vynalézaní budoucnosti. Postkapitalismus a svět bez práce. Praha : Masarykova demokratická akademie, z. s., 2020, s. 127.

[3] HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Základní příjem ve světe. Praha : Epocha, 2021, s. 7.

[4] LOWREYOVÁ, A. Dejte lidem peníze. Praha : ARGO, 2020, s. 43 – 44

[5] Tamže, s. 52 – 53.

[6] STANDING, G. Prekariát. Praha : RUBATO, 2018, s. 26 – 29.

[7] HRUBEC, M. – BRABEC, M. Hlavní argumenty: Každému podle jeho základních potřeb. In: HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Základní příjem ve světe. Praha : Epocha, 2021, s. 45 – 46. 

[8] DRULÁK, P. – KELLER, J. – STROPNICKÝ, M. – ŠVIHLÍKOVÁ, I. (EDS.) Budoucnost levice bez liberalismu. Praha : Masarykova demokratická akademie, z. s., 2021, s. 19.

[9] Švihlíková I. Znovu na rozcestí: okno bifurkace. In: Dinuš, P. – Hohoš, L. – Laluha I. a kol. „Civilizácia na rázcestí“ po polstoročí. Bratislava : VEDA, 2018, s. 221.

[10] SRNICEK, N. – WILLIAMS A. Vynalézaní budoucnosti. Postkapitalismus a svět bez práce. Praha : Masarykova demokratická akademie, z. s., 2020, s. 135 – 136.

[11] MICHELKO, R. Alternatívne politické systémy. Bratislava : R FREE PRESS, 2022, s. 46.

[12] LOWREYOVÁ, A. Dejte lidem peníze. Praha : ARGO, 2020, s. 166.

[13] HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Experimenty ve světě. In: HRUBEC, M. – BRABEC, M. – MINÁŘOVÁ, M. Základní příjem ve světe. Praha : Epocha, 2021, s. 51 – 106.

---