Michael Hauser (SOK) o Pražskej jari: Nemajú pravdu ani normalizačné kádre ani liberáli. Rady pracujúcich mohli byť poistkou proti divokej privatizácii

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

V článku z roku 2019 sa Michael Hauser vyjadruje k otázke Pražskej jari:

V diskusiách o pražskom jari sa objavuje podivná zhoda medzi liberálnymi elitami a normalizačnými kádrami. Liberálni historici, politológovia a politici tvrdia, že komunistickí predstavitelia pražskej jari by skôr či neskôr pod tlakom verejnosti pochopili správnu cestu a umožnili by vznik strán mimo pôdu Národného frontu. Pražská jar by viedla k obnoveniu liberálnej parlamentnej demokracie. Normalizačný politici a spoločenskí vedci vychádzali z „Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti“ a hlásali, že kontrarevolučné sily pripravovali prechod k buržoáznej demokracii a kapitalizmu. Liberálne ponovembrovej elity sa tak v otázke pražskej jari zhodujú s normalizačnými kádrami. Jedni i druhí vyhlasujú, že pražskej jar nemohlo skončiť inak ako prechodom k liberálno demokratickému kapitalizmu.

V čase pražskej jari sa začali utvárať podnikovej rady pracujúcich, a bol pripravený zákon o socialistickom podniku, ktorý ich zavádzal do väčšiny vtedajších podnikov. Rady pracujúcich mali byť hlavnou cestou k prechodu štátnej formy postkapitalistického vlastníctva na jeho formu spoločenskú. Tieto rady umožňovali, aby pracujúci sa vnímali ako správcovia podnikov, kde pracujú. Táto podniková samospráva zmenšovala ich odcudzenie ekonomickej produkcii a jej riadenie. Podnikové rady pracujúcich boli orgány volené zamestnancami s právom vyberať riaditeľa podniku na základe konkurzu, určovať jeho odmenu a spolurozhodovať s vedením podniku o prevádzkových, obchodných a ďalších záležitostiach. Ukázalo sa, že rady pracujúcich väčšinou zvolili vedenie, ktoré ekonomike rozumelo viac než vedenie dosadené stranícku byrokraciou (viac pozri napr. Radim Šimůnek, „Rady pracujúcich – orgány podnikové samosprávy v roku 1968,“ diplomová práca dostupná online). Rady pracujúcich sa mohli stať druhou reálnu mocou v štáte, ktoré by boli obdobou sovietov z roku 1917 a korigovali by prípadné excesy politickej moci KSČ na ekonomickom a sociálnom poli.

Ak uvažujeme hypoteticky, keby rady pracujúcich existovali v deväťdesiatych rokoch, mali by šancu zabrániť vytunelovaniu mnohých podnikov a ich pochybnému rozpredaniu či uzavretiu. Rady pracujúcich mohli byť poistkou proti divokej privatizácii, ktorá spôsobila nevyčísliteľné straty produktívneho kapitálu. Rady pracujúcich by mali ešte jeden význam: podnecovať sebavedomie pracujúcej triedy. Jej sebavedomie by viedlo k väčšej aktivite pri obhajovaní a presadzovaní jej záujmov. Minimálna mzda a mzdová úroveň nemusela byť jednou z najnižších v Európe.

Čítajte viac na stránke SOK

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

2 thoughts on “Michael Hauser (SOK) o Pražskej jari: Nemajú pravdu ani normalizačné kádre ani liberáli. Rady pracujúcich mohli byť poistkou proti divokej privatizácii

  • 22. augusta 2020 at 17:00
    Permalink

    Iste, podnikové rady mohli byť „pokusom“ o zlepšenie socializmu, rovnako, ako mohli byť pokusom o jeho deštrukciu. Po prvé: nemohli byť zlepšením situácie, lebo situáciu určovala studená vojna. Studená vojna bola konfrontačná stratégia „kto, z koho“. A tak, ako nebola demokracia na Západ, za železnou oponou, nemohla byť demokracia ani na Východ od nej. Pripomeniem, že polemika o „demokracii“ bola v intenciách hybridnej (mediálnej) vojny. Spoločné vlastníctvo, socialistické školstvo príležitostí bez majetkového cenzu bolo „nedemokratické“. Voľby kupované finančnou oligarchiou a manipulované profesionálnymi manipulátormi boli „demokratické“. Vláda ľudu trpela na oboch stranách, no kontrolu nad interpretáciou mali elity, ktoré mali primárne konzumné ambície. ( A tie lepšie saturovala finančná oligarchia, než veteráni socialistických revolúcií…)
    Po druhé zamestnanecké rady neriešili ani nadvládu kapitálu v Nemecku, či Francii. Ba ani neuspeli v Juhoslávii. V kapitalizme neboli želané a v socializme neboli funkčné… Základnou marxistickou axiomou je, že organizáciu hospodárstva určuje technológia. Teda nie „dekréty“ nadšených aktivistov, ale organické riešenie problémov (apriórne hybridné, nie glajšajtované „univerzálnymi riešeniami“…)
    Po tretie zamestnanecké rady nemohli nahradiť vlastníkov(lebo vlastníci nie sú hlupáci, ktorí sa pod ideologickým nátlakom vzdajú svojich výhod) a nemohli nahradiť nomenklatúru komunistických strán, lebo by museli nahradiť samotnú stranu.( A to nebolo možné priznať. Resp. museli by sa „zamestnanecké rady“ stať „komunistickou stranou“…..)

     
    Reply
  • 22. augusta 2020 at 17:51
    Permalink

    Aky pracujuci??? Ako povedal Eduard Zakovic z Haluzic “ nech uz konecne robotnicka trieda vykape!!!“ :)))

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom