„Nemôžete ma zastrašiť,“ odkázal oponentom americký pesničkár Woody Guthrie (1912-1967) v čase svojej najväčšej popularity. „Som v odboroch a budem v nich až do smrti.“ A hoci ho nápis v Rokenrolovom panteóne slávy právom označuje za „skutočného hrdinu folkovej hudby“, menej známym faktom ostáva, akú úlohu zohral v boji za práva pracujúcich. Jeho súčasný životopisec, profesor Will Kaufmann, vidí Guthrieho ako „dvere vedúce do takmer zabudnutej americkej minulosti, ľavicovej tradície, ktorá síce nikdy nezapustila také hlboké korene ako on a jeho spolupútnici verili, avšak predsa len ponúkla Amerike päťdesiatych rokov minulého storočia celkom vibrujúcu politickú alternatívu.“
Woodrow Wilson Guthrie strávil detské roky vo farmárskej rodine v oklahomskom mestečku Okemah. Keď rodinný ranč už aj tak ťažko skúšaný suchom a tornádami nešťastnou náhodou vyhorel, sestra prišla o život a matka sa z tejto katastrofy nespamätala ani v psychiatrickej liečebni, rozhodol sa dvadsaťročný mladík hľadať ani nie tak šťastie, ako obživu, čo v časoch začínajúcej hospodárskej krízy bolo takmer nemožné: „Vydal som sa do Houstonu, Galvestonu a ku Mexickej zátoke. Cestou som sa nechal najímať na rozmanité roboty. Okopával som figy, pracoval v sade, ukladal drevo, pomáhal tesárom či murárom a kopal studne. Vždy som pri sebe nosil ústnu harmoniku a hral na nej pri holičoch alebo čističoch topánok. Tancoval a spieval som s černochmi, indiánmi, farmármi či šoférmi nákladiakov a učil sa hrať podľa sluchu.“
Istý čas žil u príbuzných v Pampe, kde sa usadil a založil si rodinu, ale v roku 1935 ho podobne ako tisíce iných skrachovaných farmárov vyhnali do Kalifornie následky katastrofálnych prachových búrok zúriacich na americkom Stredozápade, ktoré tak sugestívnym spôsobom popísal americký prozaik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru John Steinbeck (1902-1968) vo svojom „Hrozne hnevu“. Osudy potulných nádenníkov už vtedy zhudobnil v melancholických piesňach, pričom sa bránil ich označeniu za utečencov o to viac, že k nim sám patril: „Viete, sú rôzne typy utečencov. Ľudia, ktorí musia hľadať azyl pod mostom, lebo sa nemajú kam podieť a potom tiež takí, ktorí našli svoj azyl vo verejnej funkcii.“
Už v tom čase sa Guthrie stal legendou, hoci o to vonkoncom nestál. „Obdivovali ho za briskné, ironické texty, za odvahu a nekonformnosť, za to, že bol rodeným tulákom, ktorý si viac ako útulné bezpečie domáceho ohniska cenil ničím neohraničenú voľnosť,“ píše poľský publicista Jaroslaw Szurman. Už počas kalifornského pobytu sa okrem solidarity s najchudobnejšími prejavila jeho ľavicové smerovanie. V roku 1939 sa presťahoval do New Yorku, kde sa zapojil do diania ľavicovej scény, ku ktorej inklinovali sociálne angažovaní hudobníci. Spoločne s Willom Geerom spieval na politických mítingoch viacerých ľavicových strán, komunistickú nevynímajúc. Po rokoch, keď v čase Mc Carthyho honu na čarodejnice musel zodpovedať otázku, či patril medzi jej členov s odzbrojujúcim úsmevom odvetil: „Nikdy som medzi nich nepatril, ale som červený, pokiaľ si len pamätám.“
Počas svojho nie až tak dlhého, ako komplikovaného života Guthrie zložil okolo tisíc piesní väčšinou so silnou sociálnou, tuláckou či striktne politickou tematikou. Jeho význam pre rozvoj americkej „proletárskej“ kultúry, či pre nástup hnutia Novej ľavice a jej pokračovateľov je obrovský a dodnes inšpirujúci. Platí to jednak pre jeho lyriku, ako aj hudbu samotnú, ktorou fascinoval napríklad Boba Dylana či Bruce Springsteena.
„Woody Guthrie bol ľavicového zmýšľania, ale nie ateista,“ píše priam v teologických súvislostiach český autor Karel Vepřek. „Nemali pravdu tí, ktorí tvrdili, že jeho Ježiš bol vlastne revolucionár. Možno používal tento obraz, ale nespochybňoval tým Kristovo božstvo, rovnako ako kresťanský základ americkej kultúry, z ktorej sám vzišiel. Prejavilo sa to napríklad vo vlasteneckej piesni This Land Is Your Land, ktorá sa stala veľmi obľúbenou a spieva sa v nej o krajine stvorenej Bohom pre človeka.“
Pravdu povediac, je to trochu inak. Túto skladbu Guthrie napísal v roku 1940 ako protiklad k proamerickej piesni God Bless America od skladateľa s kuriózne neamerickým priezviskom – IrvingaBerlina. „Bola v nej reč o zhubnosti súkromného vlastníctva a hlade chudobných, rovnako ako o slobode a kráse tamojšej prírody,“ pripomína Vepřekov kolega Daniel Deyl. „Rozpor medzi jedným a druhým zrejme Guthrie využil, aby vytvoril žiadúce poslucháčske napätie. Zub času však ohlodal kritické slohy, ponechal len tie príma, aj s tým jasavým refrénom o „krajine stvorenej pre mňa a pre teba.“ Podobne sa Bruce Springsteen čertil, keď jeho pieseň Born in the USA v roku 1984 znela v kampani prezidenta Ronalda Reagana, ktorého bol zaprisahaným odporcom. Či azda Reaganovi ľudia nepočúvali slová s odkazom na vojnu vo Vietname ešte omnoho trpkejším ako Guthrieho pieseň, alebo ich viedlo niečo iné, nevieme. Isté ale je, že Američania majú dnes celkom radi Springsteena i Reagana.“ A my môžeme podotknúť, že aj Guthrieho.
Nie je ale chybou legendárneho pesničkára, že sa jeho skladby, ktoré medzitým zľudoveli, stali obeťou komercializácie pôvodne politicky vyhradeného folku, kedy sa na ich popularite začali priživovať výrobcovia od limonád až po autá. Odstrašujúcim, ba až čierno humorným príkladom môže byť dobový inzerát Americkej mliekarenskej asociácie zobrazujúci typickú americkú gazdinku brnkajúcu na gitare, pričom v bubline pri jej ústach môžeme ako v komikse čítať otázku: „Aj vy by ste chceli napísať protest song o stravovacích návykoch svojej rodiny?“
Ako podotýka český publicista Zdeněk Pecka, nič z toho však nedokázalo zmeniť Guthrieho hudobný a sociálny odkaz ako „kontroverzného, radikálneho aktivistu amerického socialistického kultúrneho frontu, hoci sa táto stránka jeho osobnosti až doteraz skrývala za romantický imidž trubadúra z oklahomských prašných plání zmietaných tornádami“.
Autor je spisovateľ, článok vyšiel aj v knihe Ľavicová kaviareň.
