Ukážka z knihy Ľavicová kaviareň, publikujeme so súhlasom autora Miloša Jesenského
KATEDROVÍ SOCIALISTI: Kto sa bojí fabiánov?
Len prednedávnom sa v médiách objavilo upozornenie, ktoré naliehavosťou síce nedosahovalo úroveň včasného varovania pred prírodnou pohromou, zato však nemalo ďaleko k výstrahe pred katastrofou politickou: „Fabiánsky socializmus je obzvlášť nebezpečnou formou socializmu, a to predovšetkým vďaka jeho efektívnosti,“ dočítame sa napríklad na stránkach Liberálneho inštitútu, ktorý upozorňuje, že „nanešťastie je politická kultúra v Európe touto formou socializmu a jeho metódami veľmi ovplyvnená“. A podľa českého publicistu Josefa Těteka by sme sa mali fabiánskych socialistov azda obávať ešte viac ako vyznávači teórií o svetovláde údajného sprisahania iluminátov:
„Fabiánsky socializmus na rozdiel od komunizmu nevsádza na revolučný zvrat. Svoje idey presadzuje postupne, ale účinnejšie. Musí postupovať malými krokmi a silu trhu ukrajovať postupne, ako pomyslené kolieska zo štangle salámy. Takáto „salámová metoda“ je priamou aplikáciou fabiánskej myšlienky gradualizmu. Kde by okamžité zoštátnenie vyvolalo nepokoje a spoločenský odpor, tam nastolí fabián to isté v rámci menej bolestivých, postupných krokov.“ A výsledok bude podľa týchto poslov zlých správ jednoznačný: „Socializmus sa bude ďalej posilňovať a sloboda zomierať.“
Tak, a teraz sa už naozaj bojíte? Hoci strašidlo komunizmu už dávno neobchádza Európu, máme to tu zas a znova v podobe strašenia hlúposťami povýšenými na politickú agendu: Salámová metóda! Politika menšieho zla! Gradualizmus! Pozor, bežte a zachráňte sa! Ľavicoví bubáci si po vás prichádzajú!
Nič ale neodporuje skutočnosti viac, ako strašenie filantropickou a politickou doktrínou Fabiánskej spoločnosti, ktorá bola založená v roku 1884 ako intelektuálny klub britských socialistov. Ich receptom na začleňovanie socialistických hodnôt do praktickej politiky bol gradualizmus, ktorý definoval potrebu postupných a opatrných krokov. Na to napokon odkazuje aj názov odvodený od rímskeho vojvodcu Fabia Váhavého, ktorý porazil Hannibala trpezlivým a nenáhlivým taktizovaním.
Medzi členmi tejto úctyhodnej spoločnosti by sme v tej dobe našli napríklad vizionárskeho spisovateľa Herberta George Wellsa (1866-1946), esejistu a dramatika Georga Bernarda Shawa (1856-1950), ekonóma Sidneyho Webba (1859-1947) a jeho v národohospodárskych vedách rozhľadenú manželku Beatrice (1858-1943) a „mnoho ďalších ušľachtilých a nadaných osobností“, ako ich v „Kultúrnych dejinách novoveku“ charakterizoval rakúsky filozof Egon Friedell.
Fabiáni už od začiatku svojho pôsobenia pod socializmom rozumeli „plán, ako všetkým zaistiť rovnaké práva a rovnané možnosti.“ Tento zámer sa uskutoční nenásilne, pozvoľna a bez akéhokoľvek fanfarónstva. „V socializme sa už nachádzame,“ ubezpečuje napríklad Sidney Webb, „všetci naši zákonodarcovia sú už socialisti, hoci to ani netušia, a ekonomické dejiny 19. storočia predstavujú takpovediac nepretržitý sled pokroku v socializme.“
Podobne ako britskí fabiáni zmýšľali vo Francúzsku „intervencionisti“ a v Nemecku stúpenci významného myšlienkového smeru, ktorí sa na rozdiel od klasickej ekonómie Adama Smitha hlásili ku „historickej národnej ekonómii“. Ako správne pripomína Egon Friedell, zastávali názor, že „štát má byť orgánom morálnej solidarity a preto sa nesmie ľahostajne prizerať biede časti obyvateľstva. Centrálna moc je povinná usporiadať ekonomické vzťahy všeobecne uspokojivým spôsobom. Pre zvyšovanie produkcie je však predsa len nevyhnutné zachovanie súkromného vlastníctva, pretože iba individuálna iniciatíva hospodárskych subjektov udržuje napätie.“
Dnes už je zrejmé, hoci nie všeobecne známe, koľko týmto mysliteľom z konca 19. storočia dlžíme za presadenie mnohých zákonov a opatrení smerujúcich ku posilneniu a ochrane práv pracujúcich. Keďže väčšina z nich pôsobila na nemeckých univerzitách, politickí protivníci z liberálneho tábora ich posmešne prezývali „katedroví socialisti“. Tým sa však členovia intelektuálneho kruhu zomknutí okolo učenia ekonóma Gustava von Schmollera (1838-1917) rozhodne nedali odradiť, keď ako priority verejného života vyzdvihovali čestnosť, šetrnosť, pracovitosť či dôležitosť dobrej rodinnej výchovy. Vychádzali z určujúcej úlohy právnych noriem v hospodárstve, ktorých uvedenie do života mal garantovať štát. Do praxe pripravili mnohé sociálne reformy, ktoré sa neskôr podarilo úspešne presadiť v priemyselne vyspelých krajinách Európy, ako bol napríklad dohľad továrenských inšpektorov, zákaz detskej práce, ústretovejšie normy pre ženy či dodržiavanie dní pracovného voľna.
„Katedroví“, práve tak ako aj „fabiánski“ socialisti zdôrazňovali, že dôležitým východiskom pre prijatie sociálnych noriem je celkový morálny stav národa, že vlastný záujem nie je ani zďaleka jediným motívom ľudského správania a že k nemu patrí aj hlboký pocit zodpovednosti, súcitu a solidarity s ostatnými.
A toto je azda to, čoho by sme sa mali dnes báť?
Miloš Jesenský
