Nezamestnanosť v prvej ČSR

Nezamestnanosť patrí medzi najzákladnejšie príčiny chudoby, a to nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Zapríčiňuje strádanie, hlad, biedu, chudobu, fyzické i psychické problémy. Definovať nezamestnanosť je veľmi zložité. Zvyčajne ju berieme ako sociálno-ekonomický jav spojený s trhom práce. Chudoba a nezamestnanosť je stará ako ľudstvo samo. V práci rozdelenej na dve kapitoly sa budeme venovať dejinami nezamestnanosti na území Československa. Spomenieme si snahu prvých vlád Československa o obmedzenie nezamestnanosti, postoj socialistických i komunistických poslancov k tomuto nešváru. Vysvetlíme si, čo je Gentský spôsob vyplácania podpôr v nezamestnanosti, a kto mal podľa toho systému právo byť vyplácaný. Prvú kapitolu ukončíme spôsobom riešení nezamestnanosti za prvej ČSR a bojom nezamestnaných za právo na prácu.

V druhej kapitole sa budeme venovať bojom za práva nezamestnaných a tragickým dopadom na život ľudí, ktorí stratili prácu v minulosti.

Úlohou práce nie je podať návod, ako bojovať proti chudobe, biede a nezamestnanosti, jej úlohou je zobraziť skutočný stav vecí, ktorý trvá už nie desaťročia, ale storočia, a ktoré žiadna demokratická vláda akosi nevie vyriešiť…

1. Otázky nezamestnanosti za prvej ČSR

Charakteristickým znakom hospodárskych pomerov mladej Československej republiky sa stala nezamestnanosť. A že nešlo o jav nový, svedčil vznik sprostredkovateľní práce ešte v časoch rakúsko-uhorskej monarchie. Prvé väčšie sprostredkovateľne práce zriadili už roku 1916 (nariadením uhorského ministerstva obchodu) a pracovali v troch slovenských mestách – v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. (1)

Ani nový štátny útvar nebol schopný vyriešiť otázku nezamestnanosti, naopak, postavenie nezamestnaných sa ešte zhoršilo. Československo ako nový štátny útvar stratilo možnosť vyvážať svoje výrobky v rámci bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie. Nové štáty – Rakúsko, Maďarsko, Juhoslávia a Poľsko – sa snažili vytvoriť si svoj vlastný priemysel a nechceli byť odkázané na dovoz. Viaceré podniky museli logicky zastaviť svoju činnosť. Zlú hospodársku situáciu nového štátu zhoršila aj prvá povojnová kríza v rokoch 1921-1923, ktorá mala byť akousi bodkou za svetovou vojnou v ekonomickej oblasti. (2)

Nemožno si však myslieť, že by sa vlády počas celého trvania predmníchovskej ČSR nesnažili riešiť nezamestnanosť, samozrejme podľa svojich možností. V roku 1918 a 1919 prevládal akýsi romantizmus, čo sa prejavilo aj v návrhoch zákonov predložených Revolučnému národnému zhromaždeniu, v otázkach týkajúcich sa nezamestnanosti. Tak bol 10. decembra 1918 prijatý zákon o podpore v nezamestnanosti č. 63/1918 Zb. z. a n.  (3) Spomínaný zákon uvádzal, že nárok na štátnu podporu majú všetci československí štátni príslušníci podliehajúci zákonu o poistení robotníkov v chorobe. Výška podpory sa mala rovnať sume nemocenskej dávky. (4) Čoskoro sa však okruh nezamestnaných podporovaných štátom zúžil. Už vládne nariadenie z 24. marca 1919 vylučovalo z nároku na podporu osoby, ktoré boli zamestnané v poľnohospodárstve a lesníctve, prípadne slúžili v domácnosti. (5) To znamenalo, že ak by aj prišli títo zamestnanci o prácu, podľa nového nariadenia ustanoveného v zákone by nedostávali štátnu podporu. Vládne nariadenie neurčovalo len to, komu vyplácať podporu. (6) Určilo aj nové podmienky, podľa ktorých mohli poberateľom finančnú čiastku odobrať pre rôzne previnenia. Ak by nezamestnaný odmietol núdzovú prácu, stratil by automaticky nárok na podporu v nezamestnaní. (7) Vládne organizácie samozrejme sledovali činnosť nezamestnaných na núdzových prácach. Ak člen komisie určil, že nezamestnaný sa dostatočne „neangažuje“ pri práci, mohol rovnako prísť o časť podpory ako ten, čo núdzovú prácu odmietol.

Situáciu nezamestnaných sťažovala nedostatočne vybudovaná sieť sprostredkovateľní práce. V českých krajinách bola situácia značne lepšia ako na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Aj preto sú údaje o nezamestnanosti na Slovensku spravidla veľmi nepresné.

Ani tieto zásahy do podpôr v nezamestnanosti neboli konečné. Ďalšie zhoršenie vyplácania podpôr priniesol neslávne známy zákon č. 322/1921 Zb., (8) ktorý kodifikoval u nás tzv. Gentský systém (9) vyplácania podpôr v nezamestnanosti. Podľa tohto systému mohli podpor poberať len tí nezamestnaní, ktorí boli odborovo organizovaní a nemocensky poistení. (10) To znamená, že na základe tohto zákona sa presunula starostlivosť o nezamestnaných zo štátu na odborové organizácie. Štát potom len prispieval na podpory vyplácané odborovou organizáciou. Čiastka štátneho príspevku sa rovnala sume príspevku od odborovej organizácie.

Zákon o gentskom systéme znižoval výšku finančnej štátnej podpory pre nezamestnaných – v obciach do 7.000 obyvateľov bola stanovená na 8 korún denne a v mestách na 10 korún.

Gentský systém skrátil aj dĺžku vyplácania podpôr. Podpora nezamestnanému sa mohla vyplácať len po obdobie 6 mesiacov. Nezamestnaní, ktorí prišli o prácu vlastnou vinou, napríklad počas štrajku, strácali akýkoľvek nárok na podporu. (11) Z týchto zákonných opatrení jasne vidieť spôsob, akým štát bezprostredne obmedzoval a zasahoval do základných občianskych práv. Robotníci, ktorí vstúpili do štrajku (pričom právo na štrajk bolo garantované ústavou), sa vystavovali nebezpečenstvu prepustenia z práce, čím by sa vlastnou vinou dostali do zlej finančnej situácie.

Ani nezamestnaný poberajúci podporu nemal úplne vyhrané. Poberateľ mal nárok na podporu šesť mesiacov. Potom musel znovu požiadať o podporu novou prihláškou, ktorá však znižovala vyplatenú čiastku na 75% pôvodne vyplatenej sumy. Takto oklieštenú podporu dostával nezamestnaný nasledujúce 3 mesiace, po ktorých musel znovu podať žiadosť na ďalšie 3 mesiace, čo viedlo k zníženiu podpory na 50% pôvodne poberanej sumy. To znamenalo, že ak bol poberateľ zosobášený, dostával denne 4 koruny – slobodný poberateľ iba 2 koruny. Z tejto veľmi nízkej sumy sa samozrejme nedalo vyžiť, čo viedlo medzi nezamestnanými k zvýšeniu kriminality. Po vyčerpaní týchto možností mohol nezamestnaný požiadať opäť o podporu len vtedy, keď preukázal, že bol od poslednej žiadosti aspoň mesiac zamestnaný, a až potom prišiel o prácu. Toto posledné nariadenie sa dalo splniť ako-tak v časoch konjunktúry, no v časoch hospodárskej krízy nájsť zamestnanie aspoň na krátky čas bolo veľmi zložité. Z tohto dôvodu v časoch hospodárskej krízy výrazne klesalo vyplácanie podpôr v nezamestnaní, hoc nezamestnanosť prudko stúpala. O počtoch poberateľov si povieme neskôr.

Nezamestnaný strácal nárok na podporu aj vtedy, keď odmietol náhodnú prácu, ktorá bola preňho nevyhovujúca zo zdravotných alebo vzdelanostných dôvodov. Ďalšou podmienkou podpory bolo splnenie ohlasovacej povinnosti nezamestnaného, (12) čo vylučovalo možnosť poskytovania podpôr pre množstvo nezamestnaných na Slovensku a Zakarpatsku, pretože tu bolo veľmi málo sprostredkovateľní práce a nezamestnaní sa nemali kde hlásiť.

Pri opisovaní vyplácania podpôr nesmieme zabudnúť ani na pracujúcich, ktorí boli úplne vyškrtnutí z vyplácania podpôr. Ako sme už spomínali, podľa vládneho nariadenia, zverejneného v Zbierke zákonov ako zákon č. 157/1919, nárok na vyplácanie nemali pracujúci v poľnohospodárstve a ani tí, čo pracovali v domácnosti. Právo na podporu strácali aj odborovo neorganizovaní robotníci, ako aj tí, čo sa venovali len sezónnym prácam, hoc mohli robiť aj mimo poľnohospodárskeho odvetvia.

Gentský systém znamenal nesmiernu úľavu pre štátnu pokladnicu, ktorej hlavné výdavky smerovali do sanácie bánk. Aj keď štát čiastkovo prispieval do pokladnice odborových organizácií, väčšiu čiastku splácali samotní pracujúci v rámci svojich členských príspevkov. Na základe minimálnej pomoci zo strany štátu boli odborové organizácie nútené vyplácať podpory v nezamestnanosti, čo viedlo na začiatku hospodárskej krízy k finančnému kolapsu mnohých odborových ústrední. Celý rad odborových organizácií musel hypotékami zaťažiť svoje nehnuteľnosti. Na podpory v nezamestnanosti museli vyčerpať všetky svoje finančné rezervy, s ktorými rátali v prípade štrajkov a výluk. To samozrejme viedlo k obmedzovaniu vlastného poslania odborových organizácií ako zástupcov zamestnancov, (13) čím sa odbory dostávali do područia manažérskych špičiek a štátneho manažmentu.

Z týchto dôvodov sa znižovala aj suma podpôr. V porovnaní so západnou Európou bol nezamestnaný roku 1933 v značnej nevýhode, čomu nasvedčujú aj tieto údaje:

Denný priemer podpôr v nezamestnanosti

/prepočítané na Kč/

Francúzsko            14,50 Kč.

Belgicko            13,92 Kč.

Anglicko            13,78 Kč.

Taliansko            8,15  Kč.

Československo        6,04  Kč. (14)

Výška podpôr v Československu netvorila ani polovicu podpory nezamestnaného robotníka vo Francúzsku, Belgicku a Anglicku a bola značne nižšia ako v Taliansku. Nelichotivý stav v odborových organizáciách viedol k ďalšiemu znižovaniu podpôr; v nasledujúcom roku sa znížili o tretinu – na 4,72 Kč. (15)

Gentský systém ako taký bol nespravodlivý, čo si uvedomili aj buržoázne strany, ktoré podporovali zavedenie tohto systému podpory. Nasvedčuje tomu aj zavedenie gentského systému do platnosti niekoľko rokov po jeho prijatí.  Zákon 322/1921 Zb. bol prijatý 19. júla 1921, platnosť však nadobudol až 1. apríla 1925. Príčinou takéhoto neskorého vstupu zákona do platnosti nebolo preverenie zákona v teórii i praxi, ale skôr vyčkávanie na vhodnú ekonomickú situáciu. V čase prijatia zákona v Československu začínala prvá povojnová hospodárska kríza, ktorá dosiahla kulminačný bod v priebehu roka 1922. V nasledujúcom období dochádzalo k postupnému oživeniu výroby a rok 1925  bol v československom hospodárstve rokom konjunktúry. Vyčkávanie na „vhodné časy“ bolo jasným dôkazom toho, že aj buržoázni národohospodári si uvedomovali nevýhody gentského systému vyplácania podpôr v nezamestnanosti. Z tabuliek národohospodára Weiricha vyplýva nevýhodnosť a absurdnosť gentského systému, hodiaceho sa len do obdobia konjunktúry, aj to nedokonalým spôsobom. Ak si pozorne pozrieme štatistiky tohto obdobia, zistíme, že v časoch konjunktúry, teda v rokoch 1925 – 1929, sa nezamestnanosť pohybovala v rozpätí 2 – 5%. (16)Napriek tomu nie všetci nezamestnaní dostávali podporu. V roku 1926 bolo nezamestnaných 67 800 (3,1%), (17) podporu však dostalo len 34 000 z nich, t. j. 50,1%. (18) Od tohto roku sa podpora v nezamestnanosti pohybovala približne na úrovni 33 až 57%. (19) Počet podporovaných teda nikdy neprevýšil 60%. V časoch hospodárskej krízy, ako stúpala nezamestnanosť, klesal počet podporovaných. Najviac podporovaných v čase krízy bolo v roku 1934, keď podporu poberalo 36,3% všetkých nezamestnaných. (20) Najmenej v roku 1932; vtedy počet podporovaných nepresiahol viac ako 34%. (21) Štatistika národohospodára Weiricha jasne dokazuje neschopnosť gentského systému podporovať väčší počet nezamestnaného robotníctva v časoch hospodárskej krízy. Za celé obdobie trvania hospodárskeho marazmu počet podporovaných nepresiahol ani raz 40%.

S rastom nezamestnanosti stúpala v Československu v tridsiatych rokoch aj čiastočná nezamestnanosť. Od roku 1930 nebolo u nás ani jedno odvetvie okrem zbrojného priemyslu, v ktorom by robotníci pracovali 6 dní v týždni. Väčšina podnikov pracovala v priemere 3 až 5 dní v týždni. Kritický stav sa osobitne prejavil v textilnom, banskom, sklárskom priemysle a kovopriemysle. Napríklad v banskom priemysle sa roku 1933 odpracovalo o 7,9 milióna smien menej, akoby malo byť odpracovaných pri šesťdennom pracovnom týždni. Každý baník odpracoval v priemere 3,5 dňa v týždni, teda o 113 smien menej, ako by odpracoval pri šesťdennej prevádzke. Pri takejto čiastočnej nezamestnanosti bolo samozrejmosťou prudké zníženie platov na 37% pôvodnej mzdy, ktorá sa často nevyrovnala ani podpore v nezamestnanosti. Nezamestnanosť a čiastočná zamestnanosť počas veľkej hospodárskej krízy sa najviac prejavila  v priemyselných oblastiach Ostravska a západných Čiech, na Slovensku najmä v okolí Bratislavy a stredného Slovenska. Úplne nevyhovujúca bola situácia zemerobotníctva na Žitnom ostrove a v Galantskom okrese. Aj taká bola predmníchovská republika.

2. Postavenie a ťažký život nezamestnaného

Nezamestnanosť neviedla len k hladu, biede a beznádeji – veľké množstvo nezamestnaných dohnala aj k neuváženým činom. Stúpla kriminalita nezamestnaných, stúpol aj počet samovrážd, javy charakteristické pre vtedajší neblahý stav zamestnanosti na Slovensku. V ľavicovej tlači prvorepublikového obdobia nájdeme množstvo týchto smutných prípadov zúfalstva a beznádeje.

V marci 1923 sa pokúsil o samovraždu 19-ročný chlapec z Rožňavy, pretože nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Jeho pokus o utopenie stroskotal, zachránili ho okoloidúci. (22)

V roku 1925 písala Pravda (23) o 24-ročnom robotníkovi z Krompách, ktorý sa zo zúfalstva obesil, pretože už viac rokov bol bez zamestnania. Nemal nijakú blízku rodinu, jeho matka zomrela od hladu. Ako uviedli ľavicové noviny, bol to už tretí prípad samovraždy po uzavretí miestnych železiarní. (24) Nezamestnaní robotníci na verejnom zhromaždení v apríli 1925 vyhlásili, že ak im nebude daná možnosť práce, budú donútení zmariť seba i svoje rodiny. (25)

V decembri 1927 sa otrávila 26-ročná modistka z Košíc. Zanechala list so slovami „Nemôžem ďalej žiť, musím zomrieť. Všetci ma nenávidia a prácu nemôžem dostať.“ (26)

Keď roku 1930 vylúčili z práce stavebného robotníka na stavbe tunela v Handlovej, ten nemohol nájsť obživu pre svoju štvorčlennú rodinu. Odišiel zo sveta tak, že si vložil do úst dynamitovú nálož. Na dôvažok utrpenie rodiny sťažila cirkev, keďže farár ho odmietol riadne pochovať. (27)

Samovraždy z dôvodov strádania neobchádzali ani západné Slovensko. V Čeklísi (28) koncom marca 1931 27-ročný stolár zastrelil seba i svoju manželku. V zanechanom liste oznámil, že bol dlho bez práce a márne zháňal zamestnanie. (29)

V marci 1934 sa obesil stolár, otec štyroch detí z Nitry. Ako všetci hore uvedení, aj on mal problém získať stálu prácu. Priam výsmechom nazval umelecko-sociálnokritický časopis DAV krok ľudáckeho starostu Mojta, ktorý poslal rodine 80 korún podpory, aby sa nepovedalo, že občania jeho mesta páchajú samovraždy z hladu a biedy.

Počet samovrážd z dôvodu biedy v presvedčivých farbách odsudzoval sociálnu politiku prvorepublikového Československa, neschopného zabezpečiť dôstojné podmienky na život.

Samovraždy boli poslednou možnosťou strádajúceho ľudu. Väčšina nezamestnaných sa snažila o zlepšenie svojich životných podmienok bojom za svoje práva, ktorý sa viac zostril najmä v 30. rokoch 20. storočia. V priebehu 20. rokov dochádzalo k akémusi sociálnemu konfliktu medzi štrajkujúcimi zamestnancami podnikov a nezamestnanými, ktorí sa stávali štrajkokazmi. V 30. rokoch vzájomné trenice ustúpili do pozadia, keď prevládla akási tichá vzájomná koordinácia zamestnaných s nezamestnanými. Nezamestnaní už sa nestávali vyloženými štrajkokazmi, naopak, v štrajkových bojoch podporovali väčšinou štrajkujúcich. Zamestnaní zas podporovali hnutie nezamestnaných počas medzinárodných dní nezamestnanosti a v sociálnych bojoch, ktoré si o chvíľku spomenieme.

Boj za práva nezamestnaných sa viedol v dvoch líniách – v legálnej, a takpovediac ilegálnej.

Legálnou líniou boja bola poslanecká činnosť. Snažili sa niektorí poslanci, obzvlášť zástupcovia komunistickej strany Československa, ktorí dávali najviac podnetov na riešenie sociálnych otázok. Tie mohli predkladať formou vystúpení poslancov a senátorov v pléne, ako aj podávaním návrhov zákonov, mimoriadnych interpelácií, interpelácií a navrhovanými zmenami programov schôdze. Komunistickí poslanci v priebehu 20 rokov svojej parlamentnej činnosti podali viacero pozmeňujúcich návrhov zákonov i doplňujúcich zákonov, ktoré mali uľahčiť život pracujúcich. V prvopočiatkoch chýbali v parlamente i senáte skúsení poslanci a senátori, ktorí by mali skúsenosti so sociálnymi otázkami. Jedinou veličinou tohto obdobia boli poslanci  dr. Bohumír Šmeral, Karel Kreibich, Tomáš Koutný, neskôr zvolení poslanci, ktorí mali prehľad v sociálnych otázkach – dr. Viktor Stern, Antonín Zápotocký, neskôr aj dr. Vlado Clementis, dr. Jaromír Dolanský, Karol Smidke a Ján Šverma.

Ilegálnu formu boja proti nezamestnanosti nemožno brať doslovne. Vo väčšine prípadov šlo o legálnu formu, aspoň čo sa týka ústavy, ktorú však výrazne oklieštil zákon na ochranu republiky z roku 1923. Ten umožňoval trestne stíhať väčšinu tých, čo sa nejakým spôsobom zasadili o zvolanie štrajku, prípadne schôdze nezamestnaných, ako obzvlášť „nebezpečné živly, podkopávajúce štátne zriadenie československé“. Zákon na ochranu republiky (30) totiž umožnil stíhanie za také prečiny, ktoré boli nebezpečné pre vládnu moc, a tak sa na tieto skutky aj hľadelo. Príkladom môžu byť veľké monsterprocesy po krvavom rozohnaní demonštrácií v Duchcove a Košútoch roku 1931. Na súd sa nedostali tí, čo streľbu zavinili, ale organizátori hnutia nezamestnaných.

Charakteristickým bojom proti nezamestnanosti bolo organizovanie Medzinárodného dňa nezamestnaných. Prvý takýto medzinárodný deň bol zvolaný začiatkom marca 1930 a v Československu mal mohutný ohlas, keď sa v sprievodoch zúčastnilo, aj napriek úradným zákazom, 100.000 nezamestnaných.

Pravdaže nielen manifestácie boli spôsobom boja za práva nezamestnaných. Osobitne bolo dôležité lokálne hnutie v určitých regiónoch. Klasickou formou sa stala metóda „kbelského hnutia,“ nazvaná podľa českej obce Kbely. „Kbelská metóda“ sa začala využívať pomerne neskoro, keď vysielanie deputácií na úrady stratilo akýkoľvek zmysel. Na Slovensku bola pomerne nová a objavila sa až na jar roku 1933. Zmyslom tejto metódy bolo vyslovovať svoje požiadavky obsadením súkromného vlastníctva konkrétneho jednotlivca, prípadne podniku. Nezamestnaní väčšinou obsadili závod a odmietali ho opustiť, kým nedostali prácu, alebo aspoň naturálnu pomoc vo forme potravín. Táto metóda mala svoj význam, lebo štátny aparát absolútne zaskočila. Až v druhej polovici roka 1933 štátny aparát proti takejto forme odporu zasiahol brachiálnou mocou.

Hnutie nezamestnaných sa neobrátilo len proti podnikom, cieľom sa stali aj úrady. Nezamestnaní neraz obsadili úrady a neodišli, kým neboli splnené ich požiadavky. Metóda „kbelského hnutia“ sa využívala aj v nasledujúcich rokoch, hoc nie s takou intenzitou ako v rokoch 1932-1933.

Podobnou formou hnutia nezamestnaných bolo aj vymáhanie práce, či už u súkromníka, alebo na úradoch. Typický prípad sa udial na statku Nagle pri Veľkom Fedýmeši (dnes Veľké Úľany). Nezamestnaní zemerobotníci spoločne vyšli na pole statkára, pracovali tam a odišli až vtedy, keď im bola vyplatená mzda. Tento spôsob boja sa najčastejšie uplatňoval za hospodárskej krízy. Neraz aj 300 nezamestnaných obsadilo okolie závodov a časť si takýmto spôsobom našla aj prácu.

Rovnako sa o prácu bojovalo aj počas zasadaní mestských a obecných zastupiteľstiev. Vtedy nezamestnaní nastupovali pred úrady s krompáčmi a lopatami a dožadovali sa pridelenia práce. Keď to nepomohlo, sami sa vybrali do práce, opravili chodníky, cesty, detské ihriská a prípadne upravili okolie parkov. Potom sa vrátili späť pred úrad a dožadovali sa vyplatenia pláce, čo im zvyčajne úradníci, zneistení situáciou, vyplatili.

Takéto metódy sociálneho hnutia nezamestnaných dokazovali, že nezamestnaní majú záujem o prácu, hoc dôstojnú prácu bolo často náročné nájsť.

Záver

Úlohou state nebolo sa zaoberať nezamestnanosťou ako takou. Jej úloho bolo poukázať na niektoré fakty, ktoré sa so všetkou hrôzou opakujú aj dnes. Hoc dnes nemáme gentský systém vyplácania podpôr, úrady práce sú na každom rohu, ba dokonca za každého nezamestnaného sa odvádzajú odvody do zdravotnej poisťovne, niečo je stále rovnaké. Práce je málo a zakaždým, ak niekto o prácu príde, časom sa nezamestnanosť stáva katalyzátorom zmien v psychickom i zdravotnom stave dotyčného jedinca. Človek zvyknutý na určitý štandard sa dostáva do situácie, keď stravu a oblečenie, ktoré si predtým mohol dovoliť, zrazu nemá za čo kúpiť. A tak ako dôsledok nezamestnanosti nastupuje bieda, ktorá znižuje kvalitu jeho života.

Príspevok poukázal aj na to, kam v minulosti viedlo zúfalstvo z dôvodu neschopnosti nájsť si prácu a aké to malo následky. Aj v dnešných časopisoch a novinách čítame o úmrtiach ľudí, ktorí z dôvodu biedy radšej spáchali samovraždu, ako keby mali žiť v nedôstojných podmienkach. Rovnako sa rozmáha aj odpor voči nespravodlivosti a sociálnej nerovnosti, ktorý zatiaľ naše zglajchšaltované médiá taja, ale postupne sa dostáva spod pokrievky von.

Rovnako sa množia aj názory na teóriu nezamestnanosti. Kým prvú sme si spomenuli v úvode, druhú – marxistickú – musíme spomenúť na koniec.

Súčasná sociológia berie nezamestnanosť ako reálny a nedeliteľný stav v spoločnosti. V každej spoločnosti tak ako sú zamestnaní na svojich pozíciách, sú aj nezamestnaní, ktorí si chcú prácu nájsť, prípadne o prácu nemajú záujem. Marxistická téza je širšia a oplatí sa ňou viac zaoberať.

Marx a Engels tvrdili, že pre nástup kapitalizmu a nových výrobných vzťahov je nezamestnanosť charakteristickým rysom, bez nezamestnanosti totiž kapitalizmus nemôže vôbec existovať. Potrebuje ju pre ďalší rozvoj výroby, pretože kapitalistická výroba vo svojich ekonomických cykloch podlieha značným výkyvom tak vcelku, aj v rozličných priemyselných odvetviach. Nemohla by sa normálne vyvíjať, keby nemala k dispozícii prebytočné obyvateľstvo, pripravené v každom okamihu dodať pracovné sily do ktoréhokoľvek odvetvia.

Friedrich Engels zdôraznil, že s výnimkou krátkeho obdobia najvyššej konjunktúry kapitalistický priemysel musí mať neustále rezervu nezamestnaných robotníkov. Dopyt po pracovnej sile sa zvyšuje v najživších mesiacoch, aby mohol vyrobiť množstvo tovarov, ktoré potrebuje trh. S poklesom dopytu po určitom tovare logicky klesá aj zamestnanosť. Lenin nazval nezamestnaných rezervnou armádou práce, ktorá slúži na vykorisťovanie pracujúceho robotníctva počas štrajkových bojov, to znamená, že robotník je viac pod tlakom, ako keby bola stopercentná zamestnanosť. Nech berieme nezamestnanosť z akéhokoľvek pohľadu, je reálnou súčasťou nášho života. A ukáže až najbližšia budúcnosť, ako si dokážeme s týmto problémom poradiť…

1 LULJÁK, I. : Nezamestnanosť v prvej ČSR. In. : Otázky zamestnanosti. Bratislava : Vydavateľstvo Veda , 2014 , s. 26.

2 FALTUS , J. : Povojnová hospodárska kríza v rokoch 1921-1923 v Československu. Bratislava : SAV , 1966 , s. 51.

3 Zákon o podpore v nezamestnanosti 63/1918 Zb. z. a n. In. : Sbírka zákonů a nařízení státu Československého , Částka 12 , Praha : Státní tiskárna , 1919 , s. 51-53.  http://ftp.aspi.cz/opispdf/1918/012-1918.pdf /2.04.2016/

4 Zákon o podpore v nezamestnanosti 63/1918 Zb. z. a n. In. : Sbírka zákonů a nařízení státu Československého , Částka 12 , Praha : Státní tiskárna , 1919 , s. 51-53.  http://ftp.aspi.cz/opispdf/1918/012-1918.pdf /2.04.2016/

5 Vládne nariadenie republiky Československej o predĺžení platnosti zákona o podpore v nezamestnaní 157/1919 Zb. z. a n. , částka 34 , Praha : Státní tiskárna , 1920 , s. 209. http://ftp.aspi.cz/opispdf/1919/033-1919.pdf /2.04.2016/

6 Ref. 5 , s. 209

7 Ref. 5 , s. 209

8 Zákon o podpore nezamestnaných 322/1921 Zb. z. a n. , částka 73. In. : Sbírka zákonů a nařízení státu Československého. Praha: Státní tiskárna, 1922, s. 1305-1308. http://ftp.aspi.cz/opispdf/1921/073-1921.pdf /2.04.2016/

9 Podľa belgického mesta Gent.

10 Ref. 8 , s. 1305

11 Ref. 8 , s. 1305-1306

12 Ref. 8 ,§ 3, ods. 2 s. 1305.

13 MLYNÁRIK , J. : Nezamestnanosť na Slovensku. Bratislava : Osveta , 1964 , s. 92.

14 MLYNÁRIK, J. : ref. 13 , s. 93

15 MLYNÁRIK, J. : ref. 13 , s. 93

16 WEIRICH , M. : Staré a nové Československo – Národohospodářský přehled bohatství a práce. Praha: Nakladatelství F. Svoboda, 1939, s. 90

17 WEIRICH , M. : ref. 16 , s. 90.

18 WEIRICH , M. : ref. 16 , s. 90.

19 WEIRICH , M. : ref. 16 , s. 90.

20 WEIRICH , M. : ref. 16 , s. 90.

21 WEIRICH , M. : ref. 16 , s. 90.

22 Pravda chudoby , 8 . III. 1923

23 Pravda chudoby ,  23.IV.1925

24 Ref. 24

25 Pravda chudoby , 27.IV.1925

26 Pravda , 8.XII.1927

27 DAV , ročník IV. 1931

28 Dnes Bernolákovo

29 Pravda, 31.III. 1931 Pozri aj Rudé právo , 1. IV. 1931

30 Zákon na ochranu republiky , 50/1923 Zb. z. a n. , částka 23. In. : Sbírka zákonů a nařízení státu Československého.  Praha: Státní tiskárna, 1924, s. 207-226 . http://ftp.aspi.cz/opispdf/1923/023-1923.pdf  /3.04.2016/.
Foto: Neznámy, Public domain

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *