Noví prepisovači dejín

Niet dňa, ani hodiny, aby nám neprízvukovali naše mainstreamové média význam úlohy tzv. Dňa D ako významný medzník Druhej svetovej vojny. So všetkou úprimnosťou konštatujem, že v dejinách najväčšieho vojnového konfliktu má svoje miesto aj vylodenie v Normandii, no s tým dodatkom a dôvetkom, že prišlo s „krížkom po funuse“

Vylodenie v Normandii prišlo v čase, keď o Druhej svetovej vojne bolo dávno rozhodnuté. V čase, keď Červená armáda definitívne prebrala iniciátivu do svojich rúk a reálne hrozilo, že bude schopná ukončiť najväčšie vojnové besnenie sama.

Vojna nie je vtipná záležitosť, jej obete sú vážnou vecou a treba k tomu pristupovať citlivo, no napriek tomu si trúfnem povedať jednu vec, počet obetí vylodenia v Normandii je oproti utrpeniu a stratám Červenej armády a sovietskych civilistov, priam bezvýznamná. V jeden deň Stalingradskej bitky zomrelo rovnaké množstvo vojakov ako počas celej vojenskej operácie v Normandii. Za celý čas bitky na Volge zomrelo viac vojakov ako počas celých bojov na Západnom fronte roku 1944.

Treba zdôrazniť aj to, že sovietska strana požadovala čo najrýchlejšie otvorenie Západného frontu,.no „spojenci“ to zamietali ako riskantný krok. O nezmysle tohto tvrdenia môžeme konštatovať, že sovietske vojska viazali v druhom roku Veľkej vlasteneckej vojny 178 divízií, 8 brigád, 4 letecké armády, v zálohe 39 divízií a 12 brigád nemeckých spojencov. Takáto veľká sila bojovala proti Červenej armáde po bitke pri Moskve. Podľa prepočtov na jedného sovietskeho vojaka v čase prvých presunov divízií zo Sibíra boli 3 nemeckí vojaci, plus 2 vojaci zo spojencov Nemecka. Sovietsky vojak svojou statočnosťou a húževnatosťou umožnil otvorenie západného frontu, keby to spojenci chceli.

Ivan Luljak pripomína význam V. Čujkova:

Oproti operácii Dňa D, treba prirovnať iný významný medzník Druhej svetovej vojny. Istý šialený pisárik z mainstreamu napísal takú obludnosť, že za veľké obete v Stalingradskej bitke môže nekompaktnosť a nespôsobilosť sovietskych vojvodcov viesť operácie. Hrdinstvo sovietskych vojsk ich veliteľov generála Čujkova, Jeremenka a iných zamieňajú div nie za neskúsenosť a zbabelosť. Obaja velitelia išli do boja s tým, že Stalingrad nesmú stratiť. Heslom obrancov Stalingradu bolo „Za Volgou nie je nič“ a „Mesto nedáme“. Každý piaď zeme, každú jednu ulicu, dom, izbu tento „neschopný“ sovietsky vojak bránil. V najhorších bojoch dokázali odhodlaní vojaci v najväčších útokoch a náporoch nepriateľa bránil 30 metrov štvorcových poslednej nedobytej zeme v okolí rieky Volgy. V okruhu niekoľkých kilometrov od hlavného frontového boja, na ostrovčekoch domov bránili vojaci a civilisti každý jeden dom pred nepriateľom, čím viazali časť síl nepriateľa pred definitívnym útokom na hlavnej frontovej línii mesta. V ohni smrtonosných diel boli na druhý breh do bezprostredne ohrozeného mesta posielané posily. „Každý jeden dom, ulica, továrenská hala, kryt, kanál nech sa stane hrobom vrahov“ Takúto prísahu si dávali Stalingradskí pred odchodom do boja a nejeden v tom boji padol a tí čo prežili každým rokom, v čoraz menších zástupov účastníkov sa chodia pokloniť na Mamajevovú mohylu a s dojatím spomínajú na dni, keď boli povolaní brániť svoje mesto pred nepriateľom, aký pred ich bránami nikdy nestál.A ich misia neskončila len bitkou pri Stalingrade, svojou odvahou prinavrátili slobodu aj ďalším ujarmeným národom žijúcim ďaleko od rieky Volgy. A dnes ich pamiatka je pošpinená tými, ktorí by najradšej spásu hľadali v americkom Ramboch. Smola páni, oslobodila nás Červená armáda a nik to nezmení ani vaše falšovanie histórie.

Autor je historik

---