Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Ilustračné foto: Rostyslav Savchyn – Unsplash
Ruky sa dvíhali asi už dosť.
Nebol to pozdrav, boli to znamenia.
Päste na nich zovreté zvierali zlosť.
Ich vlastníci chceli len koniec trápenia.
Zvykli si žiť, v slobode byť.
V slobode neúplnej, no mohli však sniť
vďaka oblbovákom demokratického režimu.
Mohli ich využívať takmer každú hodinu.
Keď zrazu bum! A ruky klesli.
Boli čoraz ťažšie. Čo ich to len ťažilo?
Cez sociálne siete slabučko hlesli.
Odrazu sa všetko ako nesloboda javilo.
Padli na ich ruky okovy príkazov.
Čo sa dalo včera, nedá sa dnes.
Padli na ich ruky okovy zákazov.
Naživo spustená diktatúry zmes.
Význam tu však bol. Prišiel k nám mor.
Hnusoba, čo zdravie ničí a kántri.
Zákazy/príkazy sú jediný vzdor.
Jedine tak sa s ňou zatiaľ bojovať patrí.
Na ústach z látky náhubok.
Na rukách alkohol, okolo mreže.
Z nemocnice sa stal len pre chorých útulok.
Kedy sa začnú stavať strážne veže?
Väzenie, v ktorom sa pohybovať možno,
no obmedzene, lebo potom karanténa – samotka.
Ak nie je modrý papier, potom nechcené voľno.
Dorazí nás bieda, ak nie smrteľná kamoška.
Bachari na dodržiavanie opatrení číhajú.
Predtým bojovali so zločinom. Robia to stále?
S väzňami o výške pokuty sa hádajú.
Zatiaľ sa nevešia, či máme už na mále?
Medzitým sa väzni s väzňami hádajú.
Násilie rastie, nadávky tiež.
Ľudia tejto spoločnosti do pekla kráčajú.
Veď spievaj pieseň toho, koho chleba ješ!
Kto si stále myslí, že to dobre skončí?
Že to, čo bolo predtým, sa zas dostane do očí?
Veď tí, čo to premietajú, už teraz na mizine sú!
Žeby už boli noví, čo rýchlo niečo prinesú?
Pravda, chlieb s hrami vždy musí byť,
aby sa nikto nebúril a len stále mohol sniť
vo svojej imaginárnej bubline.
Ulice prázdne, ľudia v celách svojich bytov.
Sem-tam krátko na vychádzku, aby prežili.
Pracovať však musia, potom šup do svojich bytov.
Vychádzky do prírody však akoby ožili.
Okovy však rinčia. Kedy spadnú, kedy?
Padnú v čase smrti ukrutného moru?
Alebo až v čase ukrutného vzdoru?
Kto však v tejto dobe niečo zaručí?
Ktovie, v koho mocnom bude svet náručí
a či ešte bude existovať.
Okovy možno padnú, mreže budú večné.
Okovy možno padnú, aby prišli iné.
K tomu ľudia húfne umierajú.
Koľko peňazí na dôchodkoch sa ušetrí!
Kto však tuší, ako sa pred smrťou v kŕčoch zviechajú?
Kto však tuší, koho smrť nabudúce ušetrí?
Takže ešte stále sú dôležité peniaze?
Každopádne okovy spadli, väzenie sa vyprázdňuje…
Väzni aspoň raz spoločne vyšli,
aby v radoch postáli a zistili, čo je možno pravda.
Ak neprišli, či chorí boli, na samotku išli.
Kamoši vedenia si prilepšili a to nie je sranda.
Strach obchádza poctivých
a bachari vodu kážu, no víno pijú.
Pred svetom sa hrajú na dobrých a poctivých,
v pozadí sa o posledné drobky štátu bijú,
zatiaľ čo začína rásť počet mŕtvych na biedu.
Takéto však nezaujíma privilegovanú triedu.
A čo na koniec? Mor príde a odíde.
Necítiť len smrť. Tentoraz aj ruiny.
Mreže padnú, nové vzídu. Čo nové však príde?
To budú, v budúcnosti, zaujímavé dejiny.
Snáď ešte bude budúcnosť…
Každopádne nič nebude tak, ako predtým…
