Pavol Dinka: Dilema višňového sadu

Ukážka z najnovšej knihy esejí Stretnutia s krutým partnerom od Pavla Dinku, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a recenzoval ju nedávno Lukáš Perný v článku Existenciálne eseje Pavla Dinku, odvážne a kriticky o spoločenských problémoch cez významné diela kultúry.

Dilema „Višňového sadu“

Nedávno som navštívil Martin, večer ma zvedavé chodníčky zaviedli do tamojšieho divadla na tragikomédiu A. P. Čechova Višňový sad; po vyše štyridsiatich rokoch som si pripomenul príbeh schudobnenej ruskej šľachty stelesnenej v postavách Ranevskej a Gajeva (ktorá okrem neúrodného višňového sadu spojeného s nostalgickými spomienkami nič iné nevlastní) a nastupujúcej generácie kupcov reprezentovanej Lopachinom (bývalým sedliakom) prenesený režisérom R. Polákom do moderných čias. Slávny dramatik otvoril v hre zásadný spoločenský rozpor: na jednej strane stojí „nepotrebná“ krása kvitnúcich višňových kvetov a na druhej strane perspektíva lukratívneho pozemku (Lopachin ho totiž kúpil a chystá sa stromy vyrúbať) na výstavbu chát či domov. Kontra-punkt ako zo súčasnosti! Zmena spoločenského systému, výmena generácií a s tým prichádzajúce otázky: Je správne dospieť k zisku za každú cenu? Obetovať genius loci sadu a identitu miesta na úkor ekonomických hodnôt? Na čiu stranu sa postaviť? Na stranu peňazí, či na stranu kvíliacich stínaných višní? Sám režisér v bulletine hovorí, že sa neprikláňa ani na jednu stranu. Trocha iný názor na odkaz tohto Čechovovho posledného, azda najvýznamnejšieho diela má francúzsky filozof a politológ A. Glucksmann v eseji Dostojevskij na Manhattane: „Keď je višňový sad vydaný napospas sekerám a do panského sídla sa majú zahryznúť čakany, všetci, dokonca aj nový majiteľ, ujdú na stanicu a naskočia do prvého vlaku. Všetci zutekajú“ (Bratislava: Agora, 2003, s. 223). Áno, všetci zutekajú zo statku pred sebou samými, pred vlastnou zodpovednosťou, zanechajúc tam za zamknutými dverami starého zomierajúceho sluhu Firsa: „Zabudli na mňa… všetko je preč, všetko…“

Myslím, že v týchto myšlienkach sa skrýva hlboká pravda. Nový spoločenský systém, neviditeľná ruka kapitalistického trhového hospodárstva, dravý mocenský zápas politických elít, nenásytnosť finančníkov, krátkozrakosť a cielené manipulácie médií, nekritické podliehanie verejnosti davovým psychózam, uvoľnenosť až úpadok mravov vôbec neposkytujú nádej na jednoznačný optimizmus. Príklonnosť k nihilizmu, ako ho naznačil F. M. Dostojevskij najmä v románe Bratia Karamazovovci, nadobúda i dnes nežiaduce rozmery. Akoby si ľudstvo prestalo samo sebe klásť otázky a viní zo všetkého „tých“ iných. Ťažkáme si na rozličné spoločenské neduhy a excesy – „populizmus“, extrémizmus, terorizmus, fašizmus –, ale už sa nepýtame alebo nechceme pýtať, čo ich stvorilo, prečo vznikli, čo sme urobili na ich elimináciu, radšej si pestujeme vlastnú slepotu, aby sme nemuseli na seba ukazovať prstom. Nechceme počúvať a počuť ľudí s inými názormi – nepriateľ je ten, kto prichádza s odlišnými myšlienkami –, tie rázne a bez diskusie zamietneme. Ono je jednoduchšie opájať sa vôňou rozkvitnutého višňového sadu ako namáhavo, s hlbokým a zložitým, neraz ťažko polapiteľným zmyslom odhaliť príčiny neúrody višňového sadu, resp. úrody plánok, najmä ak za to nesieme kusisko viny. Chýba nám Heglovo motto o vzdaní sa diablovi (Fenomenológia ducha) či skôr Goetheho Mefistoteles (Faust), ktorý by nám ponúkol odpovede na všetky otázky. A zrejme keby aj ponúkol, radšej by sme ho zahriakli. Nastavil by nám totiž kruté zrkadlo, lepšie je preto zutekať…

Predstavte si, že by sme sa ho pýtali na všetky akútne problémy súčasnosti: Prečo vládne na svete nespravodlivosť? Kto a čo vyvoláva vojny, neférové drancovanie chudobných krajín? Kto je za to zodpovedný? Odpoveď by bola neraz zdrvujúca: spoločnosť a demokraciu sme zverili do rúk falošným elitám a expertom, moc ešte neznamená kompetentnosť, „manželský“ zväzok medzi kapitalizmom a demokraciou hrozí rozvodom, pretože nie je schopný zabrániť neblahým dôsledkom ekologickej katastrofy, technologického rozvoja, biogenetickým problémom, migrantským vlnám či hladomoru v najbiednejších enklávach sveta.

Podľa sluhu Firsa z Višňového sadu „všetko je preč, zostali len reči“, reči a prázdne gestá o tom, čo urobíme v prospech človeka. A výsledok? Len tak úchytkom: pokles strednej triedy vo vyspelých ekonomikách sveta (podľa najnovších výskumov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj /OECD/ klesla stredná trieda zo 64 percent v osemdesiatych rokoch na súčasných 61 percent a u ľudí narodených na prelome tisícročí iba na 60 percent), falošná filantropia miliardárov a daňové raje namiesto platenia riadnych daní, obchodné a colné vojny, prehlbovanie nenávisti medzi národmi, spoločenskými vrstvami, politickými stranami a ľuďmi, operovanie hybridnými hrozbami a falošnými správami na sociálnych sieťach (francúzsky prezident Macron má vraj plán na ich elimináciu na Facebooku, rokoval o tom aj s jeho šéfom M. Zuckerbergom, len akosi zabudol na vlastné domáce problémy a na brutalitu polície na parížskych uliciach a na uliciach ďalších miest), horúčkovité zbroje nie, neférové zasahovanie do záležitostí cudzích štátov atď. Veď to už poznáme: vy ľudkovia nemáte informácie, čo máme my, nesmieme ich však prezradiť, nedajú sa preskúmať, no musíte im veriť, tvrdia to totiž tajné služby. Iný názor je neodpustiteľný, rovná sa vine.

A nepriateľ je zaraz na svete! S neskrývanou nechuťou som si to uvedomil pri nedávnych oslavách oslobodenia Česko-Slovenska Červenou armádou. Nebodaj sa čochvíľa dozvieme, že na našich vojenských cintorínoch sú pochovaní iba Američania, Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci a podobne, iba Rusi nie! Napríklad pri kladení vencov pri pamätníku vo Zvolene „zabudli“ zahrať ruskú hymnu, hrala sa len naša a rumunská – vraj to bolo na pokyn prezidenta A. Kisku (ešteže sa premiér P. Pellegrini proti tomu ohradil). Prekresľovanie histórie, klamlivé narábanie s faktmi naberá čoraz širšie rozmery, pričiňujú sa o to aj rozliční mladí „aktivisti“, ktorí chodia „prednášať“ na stredné školy a ponúkajú svoje „pravdy“ naočkované od starších ideologických spolupútnikov, ale i politici, ako sa v SME (30. 4. 2019) pochválil M. Dzurinda, bývalý premiér a „expert“ na privatizáciu: „Aj preto chodím medzi študentov, kde im hovorím, aký je svet krehký a že ani Soros nemá toľko peňazí a sily, aby to tu všetko riadil, a preto sa treba angažovať.“ Takže pozor, milá mládež, Soros na všetko riadenie u nás nestačí!

Kam vedú takéto tristné eskamotáže? K chorobnej rusofóbii, k odsúdeniu všetkého, čo je ruské – A. Danko to naposledy okúsil od politikov i médií pri príležitosti návštevy Moskvy v súvislosti s oslavami Dňa víťazstva napríklad v podobe „vlastenectvo je posledné útočisko darebákov“(P. Schutz, SME, 14. 5. 2019). A nielen u nás! Antiruské strašidlo postupne obchádza celý západný svet. Nedá sa nespomenúť prípad z Ostravy, kde hotelier T. Krčmář vyvesil vo svojom hoteli vyhlásenie (bolo na recepcii aj na internete), že ubytuje len tých občanov Ruskej federácie, ktorí nesúhlasia s anexiou Krymu. O celej veci sa dosť písalo, lebo Česká obchodná inšpekcia uložila hotelierovi za diskrimináciu sankciu 50-tisíc českých korún. Ten sa odvolal, celá kauza sa dostala až na Ústavný súd, ktorý pokutu zrušil s odôvodnením, že „služba bola ľahko zastupiteľná, hneď vedľa sú iné hotely, spotrebiteľa odmietnutie neohrozilo“. Ešteže ide o krajinu Švejka, lebo ináč by sa rozhodnutie úradného šimľa nedalo prehltnúť. Ktovie, ako by súd rozhodol, keby sa to týkalo Rómov?!

Takéto a podobné útoky proti Rusom nie sú z historického hľadiska nič nové, písal o nich už Dostojevskij v esejach Rusko a Európa… z Denníka spisovateľa: „Európania sa na nás dívajú s výsmechom, aj na najlepších, nesporne múdrych Rusov. (…) Nechceli a nechcú nás považovať za svojich ani za nič, za nijaké obete“ (Bratislava: Európa, 2016, s. 115); písali o tom ďalší ruskí klasici, rukolapné svedectvo vydáva i austrálsky spisovateľ J. Aldridge v románe Diplomat z obdobia začiatku studenej vojny v roku 1948 (spor medzi Sovietskym zväzom a Veľkou Britániou o iránsky Kurdistan a iránsky Azerbajdžan), keď mladý britský, klamstva-mi nezaťažený diplomat MacGregor odvážne referuje na tlačovej konferencii: „Nech sú ruské zámery akékoľvek, nič to nemení na našich vlastných. My dnes nemáme právo viniť Rusko v Spojených národoch zo zasahovania do iránskych vecí. My sme vždy zasahovali do iránskych záležitostí a zasahujeme do nich aj teraz. (…) Povedali nám, že by to malo ničivý účinok na naše naftové polia na juhu a na celú politickú situáciu na Blízkom východe, keby sme tak nerobili“ (Praha: Československý spisovatel, 1976, s. 628, dielo vyšlo v origináli v roku 1949). A vo vtedajšom britskom parlamente zaznieva: „Rusi majú všade svoju piatu kolónu, musíme ich rozdrviť“ (s. 668)! Slová ako vystrihnuté z dnešných médií, len Britov nahradili Američania. Posúďte sami: „Spojené štáty vysielajú na Blízky východ systém protiraketovej obrany Patriot a lietadlovú loď. Ide o reakciu na zistenie spravodajských služieb, že Iránci naložili vojenský materiál a rakety do malých lodí“ (TASR, 11. 5. 2019). A vraj prečo D. Trump vypovedal jadrovú zmluvu s Iránom?!

Na „informácie“ tajných služieb sa v propagande už všeličo zvalilo, vari najznámejšia z nich je tá o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Výsledkom takto vyvolaného strachu je pasivita obyvateľstva a pocit bez-mocnosti. Vinníci sú jasní, vyšetrovať netreba – ukazovák jednoznačne smeruje na Rusko a Čínu, teraz i na Irán, presne podľa klasika: raz ako tragédia, inokedy ako fraška.Nedá sa zakončiť inak ako záverečnou replikou Ranevskej z Višňového sadu: „Drahý, starý, krásny sad! Môj život, moja mladosť, moje šťastie…. Zbohom!“

V ústrety novému svetu, ktorý, vyjadrené alúziou, nie je a nikdy nebude nebom…

Pavol Dinka, 22. 5. 2019

Foto: SKD Martin

---