Pavol Janík: Bratovražedná vojna (Všeslovanská vzájomnosť alebo vzájomná nevraživosť)

Vzhľadom na pretrvávajúci vývoj najmä na Ukrajine a v Poľsku, kde pod zámienkou dekomunizácie, deboľševizácie či desovietizácie narastajú neonacistické tendencie,  sa stáva stále aktuálnejším môj článok, ktorý som pôvodne publikoval v internetovom časopise Humanisti.sk 23. 7. 2014.

***

Vzhľadom na to, že všetci ľudia sú si bratia, je každý ozbrojený konflikt bratovražedný, hoci zvyčajne sa uvedený pojem používa na označenie občianskych vojen a silových konfrontácií spoločenstiev, ktoré sú si historicky a kultúrne veľmi blízke, prípadne priamo etnicky spríbuznené.

Je zrejmé, že vnútorné spory majú vždy vonkajších podnecovateľov, ale aj ich horlivých domácich nasledovateľov. Už prvý známy stratég Sun-c‘ pred 2 500 rokmi pokladal vyvolávanie rozporov medzi rozličnými spoločenskými vrstvami a generáciami na strane protivníka za účinný prostriedok vedenia tajnej vojny, teda za efektívny nástroj na oslabenie konkurenčných mocenských kapacít.

V načrtnutých súvislostiach sa zámerne vyhýbam kategórii nepriateľ, lebo podľa klasických teórií a overených skúseností štát nemá trvalých spojencov a má iba trvalé záujmy. Vzhľadom na neraz potvrdený fakt, dozaista bude sprievodným znakom medzinárodných vzťahov nekonečný kolotoč vzájomného podozrievania a špehovania aj medzi spriatelenými krajinami, lebo ani jedna z nich sa nechce dať nepríjemne prekvapiť skrytými aktivitami kohokoľvek.

Výbušná situácia na Ukrajine znova priblížila svet na okraj nekontrolovateľného požiaru, z ktorého môže vzbĺknuť globálny konflikt vedený všetkými zbraňovými systémami, už desaťročia garantujúcimi niekoľkonásobné vzájomné zničenie, teda zánik civilizovaných foriem života na našej planéte. Pod zväčšovacím sklom potenciálnej apokalypsy nadobúdajú zreteľnejšie kontúry aj udalosti uplynulých desaťročí – nielen bratovražedná vojna v niekdajšej Juhoslávii, ale aj náhle vyhrotenie ústavnej krízy v niekdajšom Československu, ktorá – našťastie – vyústila do pokojného riešenia v rámci rokovaní politických reprezentácií ČR a SR.

Vývoju v našich podmienkach treba venovať pozornosť, lebo doteraz sú viaceré dôležité dejinné javy rozlične interpretované, a tak sa môžu – v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti – stať príčinou nepredvídaných kolízií. V zahraničí aj u nás sa dodnes pertraktuje zjednodušená predstava, že československá federácia existovala 70 rokov a jej existenciu ukončila vlna slovenského nacionalizmu začiatkom 90. rokov 20. storočia. Základné vzdelanie však každému umožňuje poznať podstatne zložitejší vývin štátoprávneho usporiadania Československa, vrátane peripetií počas II. svetovej vojny a konštituovania federácie ako výsledku demokratizačného procesu v roku 1968 s účinnosťou od 1. 1. 1969.

V rámci veľmocensky koordinovaných strategických metamorfóz strednej a východnej Európy v roku 1989 – po Poľsku, Maďarsku a Východnom Nemecku – nastali zásadné politické zmeny aj v nás. Niekdajšieho prominentného disidenta Václava Havla 29. 12. 1989 komunistami ovládané Federálne zhromaždenie (FZ) jednomyseľne zvolilo za prezidenta Československej socialistickej republiky. K prioritám jeho pôsobenia patrilo úsilie zrušiť právo veta Snemovne národov FZ, čiže odstrániť zákaz majorizácie, teda fakticky anulovať federatívny systém. To je kľúčový moment, ktorý viedol k následnému rozdeleniu dovtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Nechcem zanedbať iné aspekty pohybu, ktorý sa javí aj ako zavŕšenie emancipácie Slovenska a získanie jeho medzinárodnoprávnej subjektivity v plne demokratických podmienkach. Na pozadí politických rozhodnutí, ktoré predišli ďalšiemu mediálnemu stupňovaniu spoločenského napätia a eskalácii racionálne nekorigovaných emocionálnych prejavov, vnímam pertraktované hodnotenie ako prijateľné. Lenže nemožno prehliadnuť aktivity emisárov, ktorí prišli z viacerých krajín (vrátane USA) a ktorí sa dodnes podieľajú na programovom dlhodobom problematizovaní nielen česko-slovenských vzťahov, ale aj na sústavnom komplikovaní prezentácie našej vlastnej relatívne nedávnej histórie.

Aby som bol presnejší a zrozumiteľnejší – kladný postoj k Slovensku a porozumenie pre jeho vitálne záujmy by nikdy nemali znamenať negatívny postoj vo vzťahu ku komukoľvek, najmä k susedným krajinám a osobitne k nám prirodzene a mimoriadne blízkej Českej republike. Zároveň chápanie geopolitických siločiar II. svetovej vojny by nikdy nemalo znamenať ospravedlňovanie pronacistického režimu vojnovej Slovenskej republiky a spochybňovanie protifašistického odboja – predovšetkým Slovenského národného povstania.

V čase kataklizmy na Ukrajine si s ešte výraznejšou naliehavosťou uvedomujem, že poslaním oných emisárov zo zahraničia nebolo a nie je iba nevinné prebúdzanie zdravého sebavedomia, ale aj nebezpečné povzbudzovanie nezvládnuteľnej nevraživosti. Nerád by som niekomu z nich krivdil, ale určite sú medzi nimi takí, ktorí rátali a rátajú s možnosťou vyvolania násilia. Zatiaľ sa – našťastie – aspoň na Slovensku prerátali, ale hra so zápalkami pokračuje.

Vízia všeslovanskej vzájomnosti mala aj doteraz vážne trhliny – napríklad v tradičnom poľskom postoji k Rusku alebo v tragických konfliktoch južných Slovanov. V čase aktuálneho vývoja na Ukrajine je dozaista myšlienka slovanskej svornosti – a tobôž jednoty – už úplne mŕtva. O to živší by mal byť humanistický slogan Ján Kollára: „Keď zavoláš Slovan, nech sa ti ozve človek!“ A dovolím si poznamenať, že v čase, keď je svet vďaka moderným komunikačným prostriedkom naozaj globálnou dedinou, by sa človek nemal správať ako agresívne zviera, schopné zničiť našu planétu, ktorá je možno jediným životodarným miestom v mrazivom tichu vesmíru.

Keď zavoláš Slovan, nech sa ti ozve človek!

Ján Kollár

***

S odstupom času, ktorý uplynul od pôvodného uverejnenia môjho článku na portáli Humanisti.sk 23. 7. 2014, sa zvýraznili viaceré siločiary geopolitických gravitačných polí kľúčových globálnych hráčov. Logicky možno predpokladať, že postavenie niektorých území z hľadiska reálnej politiky bude pretrvávať bez ohľadu na to, čo si o tom myslí Brusel alebo Washington, s čím už majú medzinárodné vzťahy dlhoročné skúsenosti.

Príkladom môže byť Severocyperská turecká republika, ktorá je de facto nezávislý štát, alebo ostrov Taiwan, ktorý používa oficiálny názov Čínska republika, nehovoriac o Kosove, ktoré Slovensko tiež neuznáva ako samostatný štát a považuje ho za súčasť Srbska. Podľa zaužívanej diplomatickej praxe má Taiwan v zahraničí namiesto veľvyslanectiev zastupiteľské úrady, čo je len hra slov, lebo v slovenčine je veľvyslanectvo zastupiteľský úrad vedený veľvyslancom. 

V načrtnutom kontexte sa musí Kyjev zmieriť s tým, že po krvavom štátnom prevrate organizovanom zo zahraničia, definitívne stratil kontrolu nad niektorými svojimi dovtedajšími časťami. Vzhľadom na stupňovanie tlaku proti právam menšín, najmä proti Rusom a Maďarom sa dá predpokladať, že proces rozpadu Ukrajiny ešte nie je ukončený.

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 27 jazykov a publikovali v 45 krajinách.

——————————————————————————————————————————-
Prípadné ohlasy, prosíme, adresujte na adresu redakcie: dav2dva@gmail.com
(Nezaručujeme, že sa dostanú k autorovi.)

——————————————————————————————————————————-
Prípadné ohlasy, prosíme, adresujte na adresu redakcie: dav2dva@gmail.com
(Nezaručujeme, že sa dostanú k autorovi.)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok
Prepošlite článok emailom