Neraz som publikoval, že väčšinu života som strávil na mojej rodnej ulici Palisády, ktorá sa tiahne od dnešného Prezidentského paláca k Bratislavskému hradu. V čase môjho detstva v paláci sídlil Dom pionierov a hrad bol ruinou. V 60. rokoch uplynulého storočia pred našimi očami hrad prešiel rekonštrukciou a koncom októbra 1968 už v obnovených reprezentačných priestoroch vrcholní predstavitelia slávnostne podpísali Ústavný zákon o československej federácii, ktorá vznikla s účinnosťou od 1. 1. 1969. Súčasťou transformácie pôvodne unitárneho štátu bolo konštituovanie parlamentných a vládnych inštitúcií oboch členských republík (českej a slovenskej), ale s jedinou spoločnou funkciou prezidenta. Hrad nad Dunajom prirodzene prevzala do správy Slovenská národná rada ako protokolárne najvyšší slovenský orgán.
Odvtedy však uplynulo pol storočia a s účinnosťou od 1. 1. 1993 sa federácia pokojnou cestou na základe dohôd politických reprezentácií rozdelila na dva samostatné štáty s nadštandardnými vzťahmi. Vzhľadom na uvedený krok vznikla funkcia prezidenta Slovenskej republiky, ktorý sa protokolárne nesporne nachádza na najvyššej úrovni. Preto niet pochýb, že jeho oficiálnym sídlom by mal byť Bratislavský hrad. Všetko sa zrejme znejasnilo a zamotalo tým, že najprv Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) zvolilo svojho člena v Národnej rade SR za hlavu štátu, ale vzápätí sa medzi nimi vytvorili nezmieriteľné vzťahy.
Lenže medzičasom už máme piatu hlavu štátu, ktorá práve prijala oficiálnu zahraničnú návštevu na zámku v Pezinku. To je pre slovenské Kocúrkovo naozaj vhodná lokalita. V súčasnej politickej konštelácii by už azda mali byť zabezpečené prinajmenšom korektné či aspoň konštruktívne vzťahy medzi tromi vrcholnými ústavnými predstaviteľmi – prezidentkou, predsedom parlamentu a premiérom. Určite by už aj nad Dunajom mohlo byť jasné, kde má sídliť hlava štátu, čo je otázka, ktorú majú pravdepodobne uspokojivo vyriešenú vo všetkých ostatných krajinách na svete.
Tu nejde o osoby či osôbky, o ktorých si každý môže myslieť svoje. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, kým štátne symboly by mali byť nadčasové a do tejto kategórie iste patrí aj otázka, ktorú by sme si mali prestať klásť a konečne by sme na ňu mali odpovedať. Nie slovami, ale činmi.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.