Pavol Janík: Klamať je (vždy) povinné?

Nechcem bagatelizovať význam sviečkovej manifestácie z 25. 3. 1988, hoci sa na nej zúčastnila iba nepočetná hŕstka ľudí – prevažne starších žien so sviečkami a s dáždnikmi. Medzičasom rozličné médiá a rôzni ľudia, ktorí síce neboli priamo na mieste podujatia, ale niekde v neďalekom okolí, hovoria o tisíckach demonštrantov, vodných delách, hasičoch, použití psov, plynu a vôbec o surovom zásahu polície. V skutočnosti nikto nebol zranený a účastníkov kropili polievacie autá technických služieb mesta Bratislavy. Keďže je dnes primátorom nášho hlavného mesta vnuk vtedajšieho ministra kultúry, mohli by sa čistiace vozidlá konečne začať používať častejšie – s výnimkou nepriaznivého počasia, teda keď mrzne, alebo prší.

Mimochodom – niekdajší šéf rezortu kultúry Miroslav Válek – po zmene režimu na prelome posledných dekád 20. storočia – na otázku, či bol mocenský zásah proti účastníkom sviečkovej manifestácie primeraný, odpovedal, že zákrok vôbec nebol potrebný.

Kľúčovým problémom sviečkovej manifestácie bol a navždy zostane jej náboženský charakter. Po prevratných spoločenských zmenách sa medzi veľkým množstvom strán rýchlo vytvorili aj dva subjekty, ktoré splnili dôležitú úlohu – oddeliť katolicizmus (KDH) od národnej myšlienky (SNS), aby sa nezopakoval historický debakel, keď splynutím spomínaných ideových platforiem vznikla HSĽS, ktorá dospela k antisemitizmu, ku kolaborácii s nemeckým nacizmom a napokon k tomu, že ju po Druhej svetovej vojne zakázali.

V súvislosti s voľbami z roku 1946 zakázaná HSĽS hľadala východisko z bezvýchodiskovej situácie vo vstupe do tradične evanjelickej Demokratickej strany. Tá síce vyhrala voľby so ziskom 60 %, ale v podmienkach centralizovaného štátu sa z Čiech prenieslo na Slovensko víťazstvo komunistickej strany, čo predznamenalo nasledujúci vývoj, ktorý vo februári 1948 vyústil do procesu aplikácie socializmu sovietskeho typu – so všetkými dôsledkami.

Po štyroch desaťročiach niekdajšieho systému a po troch desaťročiach kapitalizmu neutícha spor medzi ľuďmi, ktorí v jednom, i druhom režime nekriticky vidia výlučne pozitíva či negatíva. Napriek tomu, že napríklad generálny tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR JUDr. Gustáv Husák bol v 50. rokoch politický väzeň, ktorého odsúdili ako buržoázneho nacionalistu na doživotie a po desiatich rokoch ho prepustili v roku 1963. Do verejného života sa vrátil ako podpredseda vlády v roku 1968. Podobné skutočnosti však fanatických stúpencov či odporcov socializmu nejako osobitne nezaujímajú.

Načrtnutá téma už presahuje rámec mojej poznámky na okraj nesporného a znepokojujúceho faktu, že žijeme vo svete krivých zrkadiel, kde rozmanité médiá a všelijaké osoby akoby pokladali za svoju povinnosť vždy a o všetkom klamať.

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. 

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom