Zdieľaj článok:
V divadlách padajú už opony.
Je mi tak nevýslovne ľúto.
V duši mi potichučky zazvoní
maličký zvonček zvaný smútok.
Už tváre hercov miznú v zrkadlách,
kostýmy bezducho už visia.
Posledná nádej dávno zapadla,
na horšie časy sa v nás blýska.
Tak už z nás vynášajú kulisy,
takto sa končia predstavenia.
Už netešia ťa slová: dobrý si,
už ani kvet nič neznamená.
Kam vlastne vedú cesty za slávou?
Každý z nás čaká na svoj taxík.
Potichu hasnú hviezdy nad hlavou.
Nik nie je super, naj a maxi.
PEKNÉ!