Pavol Janík: Viac otázok ako odpovedí

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ambiciózna publikácia Artúra Soldána Odsúdení na špionáž (Perfekt, Bratislava 2011) kladie viac hmlistých otázok, ako poskytuje zreteľných odpovedí. Autor (*1976) vyštudoval právo na Masarykovej univerzite v Brne. Popri svojej profesii sa systematicky venuje problematike tajných služieb a skúma ich vplyv na kľúčové udalosti. Okrem reflexie archívnych prameňov vychádza aj z osobných vyjadrení žijúcich postáv, ktoré poznajú pertraktované témy z vlastnej skúsenosti.

Vari najvýrečnejšie charakterizuje štruktúru knihy faktografické zacielenie jej jednotlivých častí, ktorých názvy majú v jedenástich prípadoch z pätnástich formu otázky. Pre základnú orientáciu vymenujme všetky kapitoly – Volám sa Köcher, Karel Köcher; Rozpad Sovietskeho zväzu – hra o slovíčka?; Kto zavraždil Olofa Palmeho?; Vojenský prevrat v Československu v roku 1967?; Viera Hložková – československá Mata Hari?; Prečo zahynul Vladimír Clementis?; Otto Katz – organizátor vraždy Jana Masaryka?; Tito verzus Stalin; Platba za krv – príbeh o československom zlate; Prečo zlyhal Abwehr vo Veľkej Británii počas II. svetovej vojny?; Walter Krivickij – obeť NKVD?; Operácia Pastorius – vylodenie nacistov v USA; Pakt Ribbentrop – Molotov: vynútená dohoda?; Armand Hammer, Vladimír Iľjič Lenin – zabudnuté priateľstvo?; Ferdinand Ďurčanský – sovietsky špión?

Treba jednoznačne konštatovať nielen nevysokú literárnu úroveň textov – k štylistickým stereotypom patrí časté opakovanie formulácie, že aktéri špionáže vyzvedali vo svojom voľnom čase. Žiada sa prízvukovať aj potrebu vnímať s veľkou rezervou tvrdenia, ktoré sa neraz prezentujú ako nesporné skutočnosti. V spletitých a protirečivých okolnostiach života Karla Köchera má vždy posledné slovo práve on, čo v prípade špióna a špionáže nemožno brať celkom vážne. Napríklad počas jednej z jeho inštruktážnych schôdzok v Československu mu predstavitelia východných služieb súčasne nedôverujú, chcú ho potrestať a zároveň mu udelia štátne vyznamenanie.

Dielo povzbudzujúco uvádza riaditeľ rozviedky Slovenskej informačnej služby v rokoch 1993 – 95 Igor Cibula (*1942). V tejto súvislosti poznamenajme, že civilná tajná služba SR má integrovaný organizačný model, ktorý spája rozviedku a kontrarozviedku, teda ofenzívne i defenzívne spravodajské zložky. Hneď prvá veta stručného predstavenia niekdajšieho absolventa žurnalistiky však obsahuje nezanedbateľnú historickú nepresnosť či nezrovnalosť: „Ako spravodajský dôstojník začínal na 1. správe FMV (1968 – 1970)“, lenže FMV (Federálne ministerstvo vnútra) vzniklo spolu s československou federáciou v roku 1969. V jeho profile chýbajú tiež niektoré zaujímavosti – počas normalizácie pracoval vo výpočtovom stredisku OSN v Bratislave a v časopise Literárny týždenník od jeho vzniku v roku 1988 pôsobil ako sekretár redakcie. V období po novembri 1989 založil Stranu demokratického socializmu, kde jeho podpredsedom bol Vladimír Mečiar. Obaja neskôr prešli do VPN a I. Cibula bol zástupcom šéfredaktora nového vládneho denníka Národná obroda. V súčasnosti pôsobí na Paneurópskej vysokej škole, ktorú vlastnia ruskí súkromní majitelia a založil ju Ján Čarnogurský.

V beletrii by išlo o banality, ale v dokumentárnej knihe o špionáži zdanlivé detaily vyvolávajú oprávnené pochybnosti o všetkých uvádzaných alebo zamlčaných informáciách.

Ťažko možno akceptovať aj paušálnu autorovu poznámku, že na označenie sovietskych výzvedných orgánov pre zjednodušenie neuvádza názvy, ktoré aktuálne používali v konkrétnych historických etapách (napríklad – ČEKA, GPU, NKVD, KGB a podobne), pretože publikácie tohto charakteru by mali byť zdrojom verifikovaných poznatkov, a nie približných dohadov a klebiet.

Nedôveru vzbudzuje aj pričasté a nezdôvodnené striedanie politicko-analytických hodnotení od mantinelu k mantinelu, teda od antikomunistického klišé po ostrú kritiku zahraničnej, bezpečnostnej i sociálnej politiky západných veľmocí.

Veľmi nepresvedčivo pôsobí, keď vrcholní predstavitelia ZSSR a Veľkej Británie si počas II. svetovej vojny presne percentuálne delia svoj povojnový vplyv v jednotlivých krajinách strednej a východnej Európy, pričom nápadne chýba práve Československo. Za zmienku stojí sústavné zdôrazňovanie židovského pôvodu takmer všetkých aktérov špionáže – bez ohľadu na ktorej strane barikády sa nachádzajú, vrátane nacistov.

Aj keď kniha v niektorých aspektoch siaha až do súčasnosti, nezaoberá sa medzinárodným pozadím konca studenej vojny, teda presunom štátov zo sféry bezpečnostných záujmov niekdajšieho Sovietskeho zväzu do geopolitického gravitačného poľa USA.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *