Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Ambiciózna publikácia Artúra Soldána Odsúdení na špionáž (Perfekt, Bratislava 2011) kladie viac hmlistých otázok, ako poskytuje zreteľných odpovedí. Autor (*1976) vyštudoval právo na Masarykovej univerzite v Brne. Popri svojej profesii sa systematicky venuje problematike tajných služieb a skúma ich vplyv na kľúčové udalosti. Okrem reflexie archívnych prameňov vychádza aj z osobných vyjadrení žijúcich postáv, ktoré poznajú pertraktované témy z vlastnej skúsenosti.
Vari najvýrečnejšie charakterizuje štruktúru knihy faktografické zacielenie jej jednotlivých častí, ktorých názvy majú v jedenástich prípadoch z pätnástich formu otázky. Pre základnú orientáciu vymenujme všetky kapitoly – Volám sa Köcher, Karel Köcher; Rozpad Sovietskeho zväzu – hra o slovíčka?; Kto zavraždil Olofa Palmeho?; Vojenský prevrat v Československu v roku 1967?; Viera Hložková – československá Mata Hari?; Prečo zahynul Vladimír Clementis?; Otto Katz – organizátor vraždy Jana Masaryka?; Tito verzus Stalin; Platba za krv – príbeh o československom zlate; Prečo zlyhal Abwehr vo Veľkej Británii počas II. svetovej vojny?; Walter Krivickij – obeť NKVD?; Operácia Pastorius – vylodenie nacistov v USA; Pakt Ribbentrop – Molotov: vynútená dohoda?; Armand Hammer, Vladimír Iľjič Lenin – zabudnuté priateľstvo?; Ferdinand Ďurčanský – sovietsky špión?
Treba jednoznačne konštatovať nielen nevysokú literárnu úroveň textov – k štylistickým stereotypom patrí časté opakovanie formulácie, že aktéri špionáže vyzvedali vo svojom voľnom čase. Žiada sa prízvukovať aj potrebu vnímať s veľkou rezervou tvrdenia, ktoré sa neraz prezentujú ako nesporné skutočnosti. V spletitých a protirečivých okolnostiach života Karla Köchera má vždy posledné slovo práve on, čo v prípade špióna a špionáže nemožno brať celkom vážne. Napríklad počas jednej z jeho inštruktážnych schôdzok v Československu mu predstavitelia východných služieb súčasne nedôverujú, chcú ho potrestať a zároveň mu udelia štátne vyznamenanie.
Dielo povzbudzujúco uvádza riaditeľ rozviedky Slovenskej informačnej služby v rokoch 1993 – 95 Igor Cibula (*1942). V tejto súvislosti poznamenajme, že civilná tajná služba SR má integrovaný organizačný model, ktorý spája rozviedku a kontrarozviedku, teda ofenzívne i defenzívne spravodajské zložky. Hneď prvá veta stručného predstavenia niekdajšieho absolventa žurnalistiky však obsahuje nezanedbateľnú historickú nepresnosť či nezrovnalosť: „Ako spravodajský dôstojník začínal na 1. správe FMV (1968 – 1970)“, lenže FMV (Federálne ministerstvo vnútra) vzniklo spolu s československou federáciou v roku 1969. V jeho profile chýbajú tiež niektoré zaujímavosti – počas normalizácie pracoval vo výpočtovom stredisku OSN v Bratislave a v časopise Literárny týždenník od jeho vzniku v roku 1988 pôsobil ako sekretár redakcie. V období po novembri 1989 založil Stranu demokratického socializmu, kde jeho podpredsedom bol Vladimír Mečiar. Obaja neskôr prešli do VPN a I. Cibula bol zástupcom šéfredaktora nového vládneho denníka Národná obroda. V súčasnosti pôsobí na Paneurópskej vysokej škole, ktorú vlastnia ruskí súkromní majitelia a založil ju Ján Čarnogurský.
V beletrii by išlo o banality, ale v dokumentárnej knihe o špionáži zdanlivé detaily vyvolávajú oprávnené pochybnosti o všetkých uvádzaných alebo zamlčaných informáciách.
Ťažko možno akceptovať aj paušálnu autorovu poznámku, že na označenie sovietskych výzvedných orgánov pre zjednodušenie neuvádza názvy, ktoré aktuálne používali v konkrétnych historických etapách (napríklad – ČEKA, GPU, NKVD, KGB a podobne), pretože publikácie tohto charakteru by mali byť zdrojom verifikovaných poznatkov, a nie približných dohadov a klebiet.
Nedôveru vzbudzuje aj pričasté a nezdôvodnené striedanie politicko-analytických hodnotení od mantinelu k mantinelu, teda od antikomunistického klišé po ostrú kritiku zahraničnej, bezpečnostnej i sociálnej politiky západných veľmocí.
Veľmi nepresvedčivo pôsobí, keď vrcholní predstavitelia ZSSR a Veľkej Británie si počas II. svetovej vojny presne percentuálne delia svoj povojnový vplyv v jednotlivých krajinách strednej a východnej Európy, pričom nápadne chýba práve Československo. Za zmienku stojí sústavné zdôrazňovanie židovského pôvodu takmer všetkých aktérov špionáže – bez ohľadu na ktorej strane barikády sa nachádzajú, vrátane nacistov.
Aj keď kniha v niektorých aspektoch siaha až do súčasnosti, nezaoberá sa medzinárodným pozadím konca studenej vojny, teda presunom štátov zo sféry bezpečnostných záujmov niekdajšieho Sovietskeho zväzu do geopolitického gravitačného poľa USA.