Peter U. Solčiansky: Terminus technicus?

Žijeme v dobe, kedy mnohé z názvosloví, ktorými sme definovali isté okolnosti, ideológie alebo javy už strácajú svoj pôvodný význam.  Stávajú sa takpovediac sprofanovanými. Ich užívanie nadobudlo masové rozmery a používame ich i na prípady, ktoré s daným označením nemajú nič alebo len málo spoločné.  Práve v posledných mesiacoch až rokoch sme svedkami masového nadužívania slov ako fašizmus, xenofóbia, šovinizmus, komunizmus, konšpirácia ale i slová ako slušnosť, progresivita a pod.

Dnes je celkom moderné onálepkovať kohokoľvek nejakým označením bez akejkoľvek hlbšej diskusie. Čo je smutnejšie deje sa tak nielen v v prostredí internetu a sociálnych sietí ale rovnako tak i v prostredí mediálnom. Práve mediálne prostredie, ktoré sa samé o sebe pasuje do úlohy strážcu demokracie, narába s niektorými definíciami veľmi nedbalo.  To automaticky v spoločnosti vytvára tlak, pretože dotknutá strana, ktorá sa necíti byť predstaviteľom tej ktorej definície sa prirodzene bráni. Spoločnosť sa tak automaticky polarizuje. Samozrejme, tieto tendencie tu boli prítomné vždy, nahliadnutie do histórie nám to dokáže. Ten pomyselný ale niekedy i dosť krutý a priamy boj o pravdu a ten správny názor a zavedenie správnej definície vnímania sveta a nejakého rádu v ňom sa vinie celými dejinami spoločnosti.

Iste, každý z táborov, ktorému ide o tento súboj používa také prostriedky a možnosti aké má k dispozícii. Nad tým všetkým čnie ale nejaká konkrétna ideológia, ktorá v sebe nesie isté charakteristické znaky a prvky.  Niekedy má znaky vlastnej osobitosti a niekedy sa vyznačuje istou recykláciou už použitých prostriedkov. Kameň úrazu spočíva v rozhodnutí nejako túto konkrétnu ideológiu definovať a pomenovať. A toto je priestor kde treba skutočne opatrní.  Už pôvodná definícia, ktorá dlhé roky rozdeľovala názorový plebs ohľadom pravice a ľavice sa javí dnes už ako nedostatočná a neaktuálna. Samotné politické subjekty , ktoré sa označujú za reprezentantov toho, ktorého prúdu sa v týchto definíciách strácajú alebo si ju vysvetľujú mylne. Otázka by ale možno mala stáť inak. Potrebujeme vôbec ako spoločnosť komplikované poučky a definície toho, ktorého názorového prúdu? Nemala by byť akákoľvek politická orientácia primárne delená na dobrú a zlú? Prospešnú a neprospešnú pre ľudí? 

Ľahko sa totižto potom môže stať, že za ľavicové subjekty označíme tie, ktoré napríklad so skutočnou autentickou ľavicou nemajú nič spoločné a podobne je to pri pravicovom spektre. Pomerne moderné je vytvárať nové izmy, ktoré majú mať v základ v už konfrontovaných ideológiách. Ako napríklad neomarxizmus, neonacizmus, neoprogresivizmus.. a pod. 

Nutno však zdôrazniť, že práve dnes je presné a významovo  hodnotové pomenovanie tej ktorej ideológie nevyhnutné. Devalvácia konkrétnych pomenovaní totižto nadobudla obrovských rozmerov. Ako presne definujeme fašizmus popr. nacionalizmus v jeho ideologických rysoch? Koho môžeme za fašistu označiť a koho už nie? Ako tieto veci vnímame v kontexte trestného práva? Ak fašistom nazveme kohokoľvek s iným názorom ako pomenujeme skutočný fašizmus v jeho najdesivejších podobách? Rovnaké otázky si môžeme položiť i pri definovaní komunizmu resp. socializmu. Nie je to tak dávno, čo istý „umelec“  vysekával z pamätníkov Červenej armády znaky kosáku a kladiva ako symbol daného režimu a v kontexte názvu ako pejoratívum, zrejme ako pripomienku perzekúcii v podobe gulagov. 

 Odborná diskusia na tému, čo predstavoval ten ktorý konkrétny režim by bola iste obšírna ale zrejme veľmi prospešná. Táto problematika sa ale netýka len určovania presnej definície nejakej ideológie. Aký význam majú slová ako hoax, konšpirácia, dezinformácia a akú hodnotu im pripisujeme? Kedy a v akých intenciách ich môžeme použiť? Kde možno nájsť tú pomyslenú hranicu kedy je podobné pomenovanie potrebné a kedy už ho užívame v úmysle zosmiešniť, zdehonestovať názorovú oponentúru? Ako sú vnímaní konkrétni predstavitelia tejto oponentúry a aký je možný priestor pre adekvátnu odpoveď či diskusiu.  Kde v týchto otázkach stojí novinárska obec a mediálny priestor všeobecne? Aké sú hodnotové princípy elementárnej objektivity pri informovaní spoločnosti? 

A v akom kontexte je vnímaná súčasná moderná a tzv. Progresívna vlna aktivistov a ideológov? Čo presne predstavuje progresivizmus v ich ponímaní?  V akých mantineloch je vnímaný liberalizmus a čo konkrétne predstavuje? Napĺňa skutočnú hodnotovú myšlienku poplatnú svojmu názvu? Alebo je to len pomocná všeobecná floskula na zakrytie bezbrehého a kategorického popretia morálnych a spoločenských princípov? Čo je ešte slušné a čo už slušné nie je? Čo je skutočnou definíciou slušnosti a na základe čoho si niekto uzurpuje právo kategorizácie a posudzovania časti spoločnosti či je alebo nie je slušná? Je merítkom slušnosti súhlas s názorom alebo dodržovanie základných morálnych a etických noriem?

Priveľa otázok vystáva v tomto smere a ak na ne chceme ako spoločnosť  úprimne odpovedať potrebujeme istú mieru nadhľadu a schopnosť akceptácie i iného názoru. Potrebujeme schopnosť robiť kompromisy a naučiť sa viesť otvorenú a kultivovanú debatu bez predpojatej démonizácie oponentov. Potrebujeme sa naučiť počúvať ale vedieť i uznať chyby. Napríklad, ak istý nemenovaný mienkotvorný denník prinesie nepravdivú informáciu a neospravedlní sa za ňu, tak sa nemôže diviť, že rastie dopyt po iných informáciách a z iného média. Potom je už neskoro zosmiešnovať, fabulovať, dehonestovať a urážať iný typ média len pre to, pretože informuje možno objektívnejšie. Potrebujeme ako spoločnosť pochopiť svoj vzťah k histórii a k nej naväzujúcim pomenovaniam. Potrebujeme sa proste ako spoločnosť zamyslieť nad významom slov a ich konkrétneho použitia, pre to, ktoré označenie ideológie, skupiny alebo javu. Neskrývajme čosi iné za ľúbivo alebo tendečne dobre znejúce slová. 

Snažme sa preniknúť k podstate a z nich vychádzať.

---