Kam sa podeli ideály Štúra, Bernoláka či Hegela? V tejto hlbokej diskusii filozof, spisovateľ a publicista PhDr. Lukáš Perný, PhD. rozoberá myšlienky slovenských národných dejateľov, koncept slovanskej vzájomnosti, víziu slovanskej federácie aj to, prečo by sa naši predkovia možno nestačili diviť, ako dnes pristupujeme k vlastnej kultúre, národu či duchovnému dedičstvu. Dotýkame sa aj osobností ako Ján Francisci, Jozef Miloslav Hurban, Karol Kuzmány, Hegel, Daxner a ďalší. Rozhovor, ktorý otvára oči a kladie otázku: Kam sme sa ako národ dostali… a kam kráčame? #LukášPerný #SlovenskíDejatelia #Štúr #SlovanskáVzájomnosť #Filozofia #SlovenskýNárod #Hegel #Rozhovor #História #Kultúra
Lucia Hubinská komentuje video:
Netuším, kto je ten pán na titulke videa 
ale odporúčam si pozrieť rozhovor Lukáša Perného pre Západoslovenskú televíziu. Hovorí v ňom o štátnosti, štátotvornosti, slovenských elitách, Štúrovcoch, Bernolákovcoch, Vladimírovi Mináčovi a ďalších témach, ktoré sú u nás často opomínané, hoci by mali byť predmetom serióznej verejnej diskusie.Aj keď sa s Lukášom v mnohých kultúrno-politických otázkach často nezhodneme a jeho historický rozhľad je určite širší ako ten môj, v tomto rozhovore som sa s mnohým stotožnila. Obzvlášť keď zaznela veta, ktorá sa opiera o odkaz Štúra či Novomeského: „Len vzdelaný národ môže byť suverénny.“Zazneli aj vážne obavy o to, kam smeruje slovenská spoločnosť – najmä mladá generácia. A úprimne? Tieto obavy zdieľam. Za posledné tri dekády sa u nás etabloval neoliberálny diskurz importovaný zo Západu, ktorý radikálne pozmenil náš vzťah k vlasti, k národu, k spoločnému „my“. Aj medzi mladými ľuďmi na ľavej strane politického spektra badať tendenciu odmietať vlastenectvo ako niečo prežité či dokonca nebezpečné.Ale nejde predsa o nacionalizmus. V malom národe, akým je ten náš, sa postoj, ktorý sa tvári ako číra kozmopolitnosť, často mení na rezignáciu a odcudzenie. Ísť cestou internacionalizmu bez toho, aby človek rozumel svojmu vlastnému kontextu a mal vzťah k vlastným ľuďom, je cesta, ktorá vedie skôr k sebadeštrukcii, než k medzinárodnej solidarite. A tí čo tomu veria buď zámerne ignorujú kontext súčasnej globálnej hegemonickej reality – alebo, čo je horšie, popierajú elementárnu empatiu k vlastným ľuďom.Lukáš taktiež spomenul, že som ho inšpirovala svojou otvorenosťou a priamočiarosťou – a mňa, naopak, inšpirovalo niekoľko jeho postrehov. Najmä výzva, že Slovensko potrebuje nové elity, ľudí ochotných na sebe tvrdo pracovať a priniesť túto krajinu na cestu s jasným cieľom. To je pravda, ktorej sa nedá vyhnúť – a ktorú by sme si mali pripomínať častejšie.Vďaka za tento rozhovor a podnety, ktoré z neho plynú. Možno sa nezhodneme vždy a vo všetkom, ale diskusia, ktorá nie je len povrchná alebo oportunistická, je presne to, čo dnes potrebujeme.
